Silnice

Reziser Federico Fellini natocil snad svoje najlepsie dielo, ktore mozno povazovat za jedno z kultov minimalne europskej kinematografie, ak nie rovno svetovej. Tuna je taliansky neorealizmus v plnej krase a nadhere. La Strada je nadcasova existencialna drama ktora ma prekvapivo dejovu liniu. Vo filme na divaka zvlastne posobi taliansky vidiek - svet opustenych pozemkov, pustatin, prazdnych ciest, osarpanych plotov a luk. Tymto svetom tiahne Zampano /Anthony Quinn - neskor aj Viva Zapata s Marlonom Brando/ spolu s dusevne obmedzenym dievcatom Gelsominou /Giuletta Massina/. Zampano je vykresleny v roli excentrickeho zaporaka, s ktorym je nemozne sympatizovat, naopak, Gelsomina je vykreslena ako dobra dievka s velkym srdcom a obcas aj komedialnym talentom, akurat je dusevne trochu mimo. Exteriery povojnoveho Talianska divaka zaujmu, kedy sa roku 1954 uz talianska ekonomika a spolocnost pomaly ale isto pozviechala z vojnovych hroz rokov 1939 - 45 a rezim Benita Mussoliniho uz tiez patril do minulosti. Sympaticky je hlavne ten fakt, ze film funguje aj ako akasi roadmovie film z Talianska 50. rokov. Fellini tymto dokazal, ze ma nielen talent, ale aj ze pravom patri medzi velikanov svetovej kinematografie. Zaroven aj jeden z oblubenych filmov reziserskeho velikana menom Ingmar Bergman : 98 % (18.04.2015)

Šedesátá léta nám dnes připadají jednolitá a jednosměrná. Bylo jasné, kdo je velký režisér, kdo velký herec, co je art a co je pop. Fellini odkázal do šedesátých let dva úhly svého pohledu na společnost a na umění. Někdo se stal přívržencem Sladkého života, jiný Silnice. Nikdo však nepochyboval, že Fellinimu patří padesátá léta a kus ze šedesátých... (23.03.2014)

Děj filmu je vystavěn dle víry v to, že vše na světě má svůj význam. Ať už je to kámen, či něčí smrt. Vše se děje z nějakého důvodu. A ač já osobně tuhle teorii neumím přijmout ve filmu Silnice je tato teze ztvárněna velice dobře, což ovšem poznáte teprve při posledním záběru. Jinak je film silný vizuálně, jelikož prostředí v němž se kočovní artisti pohybují navozuje pocit absolutní bídy a beznaděje. Herecké výkony hlavní dvojice pak patří k těm životním a nezapomenutelným. Plný počet nedám jen proto, že jiná díla Felliniho považuji za silnější. (03.10.2011)

ocenenia : "Vatikánsky zoznam" (vznikol v roku 1995) - zaradené v sekcii 'Umenie' ◘◘◘◘ Oscar 1957 - Najlepší zahraničný film ◘◘◘◘ Dva odlišné svety narazili na seba.... dva svety, ktoré na seba narážajú v mysliach snáď každého človeka..... túžba po jednoduchosti, láske, radosti, blízkosti druhého človeka, to všetko môže viesť až k "bláznivému" správaniu.... a presne takýto mániodepresívny, raz žalostný a vzápätí radostný výkryk sa zrkadlil v roztomilo posmutnelej tvári Gelsomini ..... a druhý svet, svet tvrdej reality, každodennej potreby jesť, spať, zarobiť peniaze, v podaní Quinna dovedené až do priam zvieracej pudovosti a nezmarnej vôle ruvať sa so životom aj bez ohľadu na okolie... samozrejme, takýto postoj má na človeka tak isto deštruktívny dopad, zatrpkne, zahorkne mu srdce, doslova skamenie, a k plaču väčšinou precitne až vtedy, keď už je neskoro :( .... krásna kamera, krásna výprava, a smutný príbeh o láske, ktorá nemohla (a nemôže) byť naplnená.... síce si nemyslím, že film patrí do "TOP 10 filmov všetkých čias", ako som to už v pár rebríčkoch videl, ale to neznamená že by odo mňa nedostal jasných 90% (10.03.2010)

Svojim posolstvom predchnutým kresťanským duchom je tento film, ktorý Felliniho preslávil po celom svete, jednoducho krásny a čistý ako Duch svatý. Z pôvodného zámeru vytvoriť "chmúrnu rozprávku" vzniklo nadčasové veľdielo, ktoré má čo povedať každému, kto je ochotný načúvať. Film, ktorí jedni označili za "zradu neorealizmu" a druhí zas vyzdvihovali jeho "čisté kresťanstvo", pritom nebol myslený ako jedno ani druhé, šlo len čisto o vyjadrenie autorovho pohľadu na svet, strachu zo samoty, vízií zániku, znechutenia z našej civilizácie a nádeje, že ľudské hodnoty napriek všetkému pretrvajú. Nezačnem radšej rozoberať, či sú oné vyzdvihované hodnoty položené na správnych základoch alebo sú iba útechou pre slabých, chudákov a hlupákov, odpoveď by som aj tak nenašiel. Podstatné je, že CESTA je silne znepokojivá, nenechá diváka chladným a prinúti ho rozmýšľať, čo bol presne jeden z cieľov, ktoré Fellini svojimi filmami chcel dosiahnuť, hoci si to možno ani sám neuvedomoval. Každopádne, neexistuje vo svetovej kinematografií veľa filmov vyjadrujúcich sa tak výstižne a pôsobivo k téme pokory. Mám len trochu problém s tým, že je pre mňa z filmového hľadiska trochu málo výrazný, inak by som s hodnotením neváhal. (20.10.2006)