Láska

Hanekeho pitva posledních fází lidského života vedená s chirurgickou přesností - chladná, antiseptická a v řadě ohledů stejným dílem zamilovaná jako krutá sonda zaměřená na dobře situovaný pár, který jsme nuceni obsedantně sledovat od posledních záchvěvů zamilovanosti přes láskyplné opečovávání chátrajícího těla až po zoufalé šílenství starého muže. Haneke jde opět až na dřeň a využívá k tomu tu nejsilnější emoci ze všech - strach ze smrti. Dech dávající a dech beroucí zážitek, který je celé dvě hodiny tak intenzivní, že z filmu divák odchází se sklopenou hlavou přesvědčujíc sama sebe, že se jedná pouze o filmovou fikci, ale kdo ví jakým koncem si nakonec každý z nás projde. Jeden z nejomračujících zážitků letošního festivalu. (02.07.2012)

Láska je taký nie úplne príjemný rodinný film. Choďte naňho do kina so svojim partnerom, pokiaľ ste starší manželský pár, zoberte aj odrastenejšie dieťa. Môžete si tak počas filmu pokladať otázky typu: staral by som sa aj ja takýmto spôsobom o ženu/muža, ktorého práve držím za ruku, o niekoľko desaťročí? Možno si uvedomíte, že nie a radšej sa s ňou/ním po projekcii rozídete. Ale to je iba najčiernejší scenár, aký by mohol nastať. Láska nie je až tak trýznivá, ako by mohol klubový divák očakávať, film je predovšetkým oslavou svojho názvu, čomu zodpovedá aj prekvapivý koniec. SPOILER: Haneke po onom drastickom zvrate mohol nechať Tritignata stoličou rozbiť okno a nechať ho ním vyjsť. Kto videl, vie, na akú slávnu scénu narážam. To by bol ironický záver:). Láska je ďalší Hanekeho film, ktorý hodnotím rovnako, pretože uznávam jeho kvality, psychologickú uveriteľnosť postáv a úprimnosť jeho podania, ale znova ma režisér nedokázal naplno emocionálne rozobrať. Občas sa film trochu vlečie a ak by bol o 20 minút kratší, na jeho vyznení by to nič nezmenilo. Jeho úspech na nadchádzajúcich Oscaroch je podľa veku akademikov absolútnou tutovkou. (10.02.2013)

Dlouhé statické scény bez hudby skládají příběh starého manželského páru, kterému do života zasáhne nemoc. Navíc jedinou vyhlídkou do budoucna je, že se vše bude stále zhoršovat až do trpkého konce. Haneke je opět nekompromisní, byť je tento film nejspíš divácky stravitelnější, než je u mistra zvykem. (29.03.2015)

Pozastavím sa pri úlohe interiéru vo filme - strohý realista Haneke v Láske na základe v princípe totožnej premisy narába s divákom presne opačne ako bláznivý surrealista Gondry (resp. Boris Vian) v Pene Dní. …................... Premisu oboch filmov tvorí manželský pár, ktorého chod naruší náhly vpád choroby, pomaly požierajúcej ženskú protagonistku. Muž sa z lásky k nej snaží veci zachrániť, pomôcť čo najviac pri boji s chorobou. Pri sledovaní v podstate totožného príbehu sme svedkami dvoch odlišných spôsobov podaní a apelovaní na divákove city. …................ Boris Vian (M. Gondry) využíva všetko okolité, celý diegetický priestor filmu k intenzívnej spoluhre s dianím na plátne (simultánne so zhoršovaním choroby sa zmršťujú priestory domu, sluha starne, kvetiny vednú a obraz stráca farbu), všetko je poriadené zintenzívňovaniu pocitu melanchólie, smútku, beznádeje a finálnej straty. Pena dní nešetrí citom ani výrazovými prostriedkami. ….................... Formálna stránka filmu Hanekeho filmu si naopak drží striktný odstup, neprejavuje žiadny súcit a súhru s dianím, nevyvoláva žiadne emócie. Interiér má vo filme, obdobne ako v Pene dní, dôležitú úlohu. Celý film sa odohráva takmer výhradne iba ňom, pripomína Berolucciho filmy (Posledné tango v Paríži, Rojkovia, Ty a ja) s kopou ľadu za golierom - navodzuje stiesnený dojem, ale s dianím akoby už viac nekomunikoval. Svojou uhladenosťou a čistou krásou predstavuje presný protipól toho, čo sledujeme - stav strohej vyváženosti, príznačnej aj pre formálnu stránku. ….................... Vo Funny games rozrušil Haneke plynulý tok ukľudňujúcej vážnej hudby grindcorvým chaosom, v Pianistke zas krásnu, profesionálne bezchybnú emocionalitu hudby deformovanou emocionalitou človeka a v Láske je narušiteľom spomenutej vyváženosti choroba, avšak film nič nedáva najavo. Prostredníctvom svojej formálnej stránky ponúka divákovi anestetikum, držiace ho od deja v chladnom odstupe. Opozíciou k tomu je práve Gondryho empatia a spoluprežívanie, prenesené do formy a z nej priamo na diváka. Pena dní je po emocionálnej stránke oporou, spoločníkom, vytvára medzi sebou a divákom náruživú spojitosť. Pri Láske je divák naopak sám a izolovaný, tým pádom je ťažšie vstrebateľná. …................... Gondryho film, a Vianov nápad, je štylisticky výraznejší, hravejší a príťažlivejší, je ľahšie sa ním nechať strhnúť, ale Hanekeho menej prístojný odstup je rafinovanejším. Trpezlivo a nenápadne diváka stiesňuje a vrstvu letargickej strnulosti, ktorú na diváka nanáša, dokáže spoľahlivo rozrušiť jediným ráznym gestom. …................. Pena Dní pôsobí ihneď. Na zapôsobenie Lásky si treba počkať a výsledok je o to jatrivejší. Oba filmy majú špecifické čaro a bok po boku tvoria zaujímavú dvojicu variácií na jeden motív. (20.05.2014)

silná a hlavně smutná podívaná, která krok po kroku vyobrazuje nedůstojné odcházení člověka ze světa.. třebaže se pomalé tempo, jež je zde korunováno extrémně zdlouhavým závěrem, k tomuhle tématu bezpochyby hodí, bylo to místy až přehnané a jelikož film takřka úplně postrádá emoce, které by to vyvážily, je z toho ve výsledku jen malinko lepší průměr.. (16.12.2012)