Pépé le Moko

Francie nepotřebuje policii, protože zhoubou zbojníka Pepíka, zločince však se zlatým srdcem, je buržoazní panička. Pépé le Moko je typická meziválečná studiovka. Úspěšný román se rychle překopíruje na plátno, a protože typickou návštěvnicí je právě buržoazní panička nudící se v manželství bez lásky, je její filmový obraz katalyzátorem děje, zatímco Jean Gabin dokonale ztělesňuje erotický ideál psance, tedy přesný opak muže, za kterého se hodné a způsobné dívky provdaly. (18.03.2011)

Jean Gabin zde ukazuje své mistrovství a onu ležérní polohu, kterou mu ale snadno sežerete, stejně jako tu polohu romantickou. Film sám o sobě ale není tak unikát ní, prostě jen skvěle zachycuje místo a vztahy mezi jednotlivými postavami. Fatální konec se pak zdá nevyhnutelný a člověk si pak až řekne, co všechno je možné udělat z lásky, respektive její ztráty. (20.08.2014)

Ornamentální kolorit a gangsterské prostředí je tu pojat v kontrastu k Paříži (o které se ale jen mluví). Obojí už ale nikdy nebude tím, jako bylo kdysi (vlastně konec kolonialistického období předznamenáno poněkud prorocky) Je zároveń tím, co mě, co mě stále a stále uchvacuje (Maroko s Dietrichovou a Casablanca míří k podobným zdrojům), přesto oko a ucho znalce vidí a slyší (ale nejen folklor, i skvělá Gabinova píseń a operní arie vysloužilé zpěvačky) víc než v konkurenčních projektech. Špína, hazard, zároveň klasická gangsterská romantika (Gabin je hodně sympatický darebák), kterou tolik filmaři milují a já ji vždy podlehnu. (19.07.2010)

Síce Pépé le Moko, je typickým zástupcom „poetického realizmu”, tentoraz (znovu) s melancholickým predstaviteľom v podaní Jeana Gabina , a pod režisérskym dohľadom Juliena Duviviera, no musím následne podotknúť, že snímka, ktorá je vo veľa ohľadoch podobná nadchádzajúcej Casablance, či je tiež rovnako považovaná i za akúsi predzvesť prichádzajúcich Filmov-noir, mi vonkoncom nesadla zrovna tak, ako to napríklad líčia niektoré „renomované internetové ukazovatele filmových recenzií,” povedzme príkladne na „Rotten Tomatoes” (k dnešnému dňu 10.06.2023), kde tomuto počinu svieti výsledné hodnotenie až neuveriteľných 100%, čo je už totálne pod čiarou, s ktorým sa vôbec nestotožňujem, aj keď jednako vo všeobecnosti taktiež zohľadňujem i pozitívne aspekty tohto filmu, medzi ktoré by som výslovne zaradil i „casbahskú atmosféru” v spojení so zaujímavou výpravou Jacquesa Kraussa, s úvodným, dokumentárnym nádychom, prezentujúcim toto miesto, ako akýsi labyrint, odkiaľ síce nie je žiadneho úniku, no zase pre zmenu poskytuje nepriateľom štátu - určitú výhodu v tom zmysle, že sa skrátka  odtiaľto absolútne nikam nepohnú, neutečú, len sa neustále schovávajú ako krysy, podobne ako i titulná postava, ktorá by už teda najradšej konečne vymenila toto nezáživné prostredie za nejaké úplne nové, čo sa s príchodom atraktívnej Parižánky Gaby, táto túžba snáď ešte oveľa viacej znásobí, pretože sa do nej bezhlavo zamiloval až po uši, čiže stále jestvuje potenciálna šanca, že sa to predsa niekedy podarí... • Ako som v samotnom úvode už trochu naznačil, nie je to mojou šálkou kávy, aj keď snímka zväčša spĺňala všetky potrebné atribúty, no celkový naivizmus hlavnej postavy, vrátane úzkoprsého scenára, mi v podstate ani nedával inú možnosť, ako sa zmieriť iba s priemernou známkou v podobe *** . Ako jeden z práve kritickejších dôvodov by som následne mohol uviesť predovšetkým tento: „Postava vskutku dosť slizkého inšpektora/informátora Slimaneho, mala vari automaticky vzbudzovať podozrenia najmä u Pépého, ktorý bol vo väčšej miere k tejto dotyčnej osobe až mimoriadne dôveryhodným, než je vôbec prípustné, čo bolo napokon nielenže obalené do alobalu plného klišé, ale súčasne sa tým pádom postupne znižovala i celková realistickosť”. • Ak by som si mal z tohto  francúzskeho hnutia, konkrétne hneď teraz niečo geniálneho vybrať, kde zaraz účinkoval i Gabin, tak jednoznačne by na prvom mieste bol Carnéov Deň začína, alebo predchádzajúci Renoirov Človek beštia, tak to sú naprosto realistické pecky! (10.06.2023)

Pepé Le Moko je poetický realizmus ako vyšitý. Ale on je viac zromantizovaným, ako realistickým, čomu napomáhajú exotické lokácie ako zmes ateliérových stavieb a skutočných exteriérov mestečka, v ktorom by sme všetci radi strávili dovolenku. Cez deň na pláži, v noci v pochybných baroch. Duvivier používa takmer až archetypálne metafory typu plotov ako väzenia, trúbiacej lode ako symbolu vytúžených diaľav, alebo turniketu ako predzvesti neodvratného osudu. Je to jednoduché, ale zároveň mätúce množstvom postáv a intrigami a vládne tomu Jean Gabin ako gangster, ktorého si väčšina (ženského) publika musí obľúbiť. Ja už trochu menej, predsa len to je reálny gangster, ktorý sa mstí okom za oko (resp. vražda za vraždu) a patrí do väzenia. Každopádne kúzeľný film. (10.07.2014)