Powaqqatsi

Úplne inak zameraný film ako prvý diel Hopi Trilógie. Tam, kde bol predchádzajúci diel plný bezútešnosti a deštrukcie je tento venovaný rôznym kultúram a národom a ich prejavom radosti a každodenných úkonov. Tento diel je omnoho komplexnejší, čo sa týka lokácií, ľudí aj zobrazovaných situácií. Glassová hudba je tentokrát prívetivejšia, radostnejšia a všestranejšia - požičiava si hudobné nástroje a štýly hudby z iných kultúr. Lenže rovnako ako v prípade prvého dielu je tento poetický dokument pre mna jednorázová záležitosť. Mám rád spojenie hudby a obrazu, len tomu chýba akási naliehavosť. Chýba tomu nejaká snaha vypovedať o rôznych národoch, ktoré nám film prezentuje. Pritom sú nám podávané aj s toho nepríjemnejšieho pohľadu. Reggio necháva na divákovi aby vnímal obrázky, ale žiadne indície, ktoré by celok skompletizovali tu nenájdeme. Každý si teda môže film vyložiť po svojom a to je asi vlastne aj zmysel týchto dokumentov. Mne to ale nestačilo. (18.02.2012)

Strašná nuda. Celkový nápad vytvoriť film týmto štýlom je vynikajúci a ocenil som ho v prvom snímku, Koyaanisqatsi. Druhý diel trilógie ma však nenadchol, dokonca mi zobral chuť vrhnúť sa na diel tretí. Nechať diváka ohromiť krásnymi, či dojemnými scénami, vynechať naráciu (aby si divák vytvoril vlastný názor) a všetky dojmy znásobiť hudbou, to je koncept, ktorého sa režisér drží. Celá tá menšinová a "treťosvetová" tematika ma žiaľ nezaujala, a tak mi neostávalo nič iné ako si užívať génia Glassa. (22.08.2009)

Trochu slabšie oproti prvému dielu, kde hrala prím príroda. Tu sú to ľudia tretieho sveta a ich život od úplne prirodzeného prostredia až po civilizovaný tretí svet s mrakodrapmi a všetkou technikou vrátane televízie, na ktorú je daný zvláštny dôraz. Ani to všetko na rozvojových krajinách nezmení ich podstatu, ich štýl života a absolútnu biedu na väčšine územia. Na dôvody odpovedá názov dokumentu v indiánskom jazyku. Film tentokrát nemá bombastické trikové alebo časozberné zábery, ale najväčšie zamyslenie ponúka dievčatko zdržiavajúce sa pred veľkým nasprejovaným nápisom oslavujúcim vojnu. Druhou nezabudnuteľnou scénou je ranná hygiena vonku, asi v Indii, ten človek, čo sa naozaj dôkladne namydlil ani netuší, ako sa zvečnil. –––– po-waq-qatsi (z jazyka kmeňa Hopi powaq čarodejník + qatsi život) podst.m. bytie, spôsob života, ktorý odčerpáva životné sily iným bytostiam, aby ich využil pre vlastný život (19.07.2015)

Powaqqatsi: Čarodějův život. Život, který pohlcuje síly jiných životů. Prý. Reggiův filmový doprovod k netradičnímu etno-Glassovi. Převaha Philipa nad Godfreyem přetrvává, přestože Reggio Glassovy kompozice obohacuje, tentokrát nikoliv zrychleným, nýbrž zpomaleným kontrapunktem divokého etna v zacyklené repetici. Citát, který by mohl navozovat představu o filmu, zobrazující člověka jako pijavici, stojí ale v dojmu z druhého dílu série v jisté kvadratuře. Powaqqatsi, ač uvádí do Babylonu plného kouzelníků a pinožení napříč všemi odvětvími lidské činnosti, nebudí tak mrazivé pocity jako neosobnější, méně figurální Koyaanisqatsi. (01.07.2018)

[3,5*]     Podobne ako v predošlom filme Koyaanisqatsi (1982), ide opäť o pôsobivé spojenie obrazu a hudby, ktoré navyše nesie posolstvo venované ľudskej civilizácii (v tomto filme je témou život na úkor druhých). Pokiaľ "Koyaanisqatsi" bol ešte zameraný čisto na americkú spoločnosť, toto pokračovanie už lieta po celom svete, až je niekedy problém sledovať, kde sa práve nachádzame (zrejme zaúradoval vyšší rozpočet). Aj hudba trochu zmenila svoj charakter, Glass do nej pridal motívy rôznych kultúr (napr. orientálny). Celý ten koncept už nepôsobí tak novátorsky, ako pri prvom diele, pocitovo išla aj kvalita mierne dole, keďže ku koncu som sa začínal trochu nudiť. (29.12.2021)