Opilý anděl

První snímek s nímž Kurosawa výrazněji prorazil do podvědomí diváků a kritiky. Především však jeho první spolupráce s Toshiro Mifunem a tudíž zrod jedné z nejzásadnějších a nejplodnějších spoluprací herce s režisérem v dějinách světové kinematografie. Opilý anděl nemá špatný scénář, ani herce, ale dojíždí na přílišnou zdlouhavost a teatrálnost v některých scénách. Přeci jen Mifune se ke svým životní výkonům teprve rozehrával a Shimura tu nemá zase tak moc prostoru. Toto platí o klasickém sestřihu a upřímně řečeno si neumím moc představit jak vypadá ta verze, která je o bezmála hodinu delší. Slabší čtyři * a ve výsledku film, který je zajímavý spíše tím, že poprvé svedl dohromady dva velikány japonského filmu, než-li svou skutečnou kvalitou. (10.02.2007)

Jednoduchý lineární příběh přátelství doktora Sanady a nemocného gangstera Macunagy je narušován občasnými snovými sekvencemi a až lyrickým vyzněním některých sekvencí. Opilým andělem prostupuje všudypřítomná hudba, kytarová melodie, která se v podání vícero postav stává tichým vypravěčem filmu (částečné a možná nechtěné experimentování s (ne)diegetickou hudbou). Snímek na mě působil často až nejaponským dojmem, což ale není myšleno pejorativně. Jakási univerzálnost příběhu byla často doplňována pocitem, že by se podobný námět mohl zfilmovat téměř kdekoli. (26.02.2011)

Film je plný symbolov a alegórií. Špinavý rozkladajúci sa močiar, ktorý oddeľuje doktora od nečistoty mesta je brilantným zobrazením nielen stavu v meste ale aj chaosu povojnového Japonska. Je odrazom korupcie v meste a v jednej z prvých scén vidíme ako sa v ňom hrá skupinka detí (budúca generácia). Doktor ich vyháňa a neskôr jedného z chlapcov upozorňuje, aby hlavne z močiara, do ktorého neustále pribúda nový odpad, nepili vodu, lebo ochorejú. Boj gangstra Macunagu s tuberkulózou je symbolicky zobrazeným bojom s vlastným vnútrom. Boj o vnútro - vlastnú dušu chvíľu prehráva a chvíľu vyhráva, čo sa prejavuje zmenou jeho zdravotného stavu. (09.10.2003)

Kurosawove diela sa dajú rozdeliť na dve skupiny: jednou sú sociálne drámy a druhou historické príbehy. V oboch prípadoch sa režisér vyprofiloval na skutočného majstra svojho remesla. Aj toto prvé stretnutie tandemu Kurosawa - Mifune sa vydarilo. Príbeh plný emócií, tvrdohlavosti a životnej múdrosti sa odohráva na predmestí v povojnovom Japonsku. Nevľúdne prostredie akoby symbolizovalo stoku, v ktorej sa ocitá mladý gangster. Starý lekár sa ho snaží vyliečiť a zmeniť, lebo sám v minulosti čelil vlastnej voľbe. (06.04.2011)

Kto je vlastne zrovna v tomto prípade, tým Opitým anjelom? Buď je to skrátka ten, mimoriadne výbušný doktor Sanada, alebo proste ten extra tvrdohlavý pacient, alias gangster Matsunaga, ktorý, zdá sa, je veľmi vážne chorý? V podstate si obidvaja spomínaní protagonisti, ľúbia poriadne „vyhodiť z kopýtka”, a tak to môže byť tým pádom pre divákov trochu mätúce, ak náhodou teraz intenzívne rozmýšľajú, na koho sa totižto vzťahuje titul tohto filmu, keďže následne podotýkam, že konkrétne pochádza ešte z rannej tvorby Akiru Kurosawu, kde práve jeho - čochvíľa oddaní hereckí súputníci, čiže  Šimura & Mifune, vskutku, "premiérovo" predvádzajú spoločný, a k tomu i vydarený, herecký koncert, spočívajúci jednoducho v tom, že druhý pán v poradí, sa už snáď pomaly stáva jeho dvorným hercom, a tak si je čoraz istejší vo svojom, priam, majstrovskom hereckom prejave, ale zase by som určite nepovedal, že by toho „staršieho”, nejakým, zvlášť podareným spôsobom, zatienil. • Najskôr sú úplne rovnocenní vo svojich úlohách, ktoré podtrhuje i neskorší príchod antagonistu, ktorého sa nielen tento lekár nadmieru obáva. A atmosféra, miestami, sychravého počasia, a zas na druhej strane i špinavého prostredia, napomáha tomu, aby som sa zväčša cítil, rovnako totálne nepríjemne a mizerne, ako predovšetkým i hlavná postava zločinca v podaní Toširóa Mifuneho, od ktorého ale vôbec neočákavajte divoké výstupy, ako povedzme v tých hollywoodských gangsterkách, typu Public Enemy, či trebárs v remaku Scarface. Skôr je tomu presne naopak. Nakoľko tento osobnostný charakter, väčšinou bičuje jeho momentálne prebiehajúca, závažná choroba, tak sa vyhýba typickým akciám so samými prestrelkami na konte, kadiaľ zakaždým potečú potoky krvi... Všímal som si niečoho, čo ho sprvoti extrémne zasiahlo - najmä na jeho duši, čomu jednak nechcel uveriť, až sa to s ním viezlo naprieč celým dianím, a  so zároveň akousi potenciálnou vidinou na uzdravenie sa. Namiesto štandardných zásahov, po(d)stupuje nadštandardné konfrontácie so svojim náprotivkom, ktoré sú oveľa zaujímavejšie, ako v opačnom ponímaní. A práve vtedy sa je najviac na čo pozerať, pričom, samozrejme, nie som ochudobnený ani o „poriadne finále”, po ktorom nasleduje konkretizovaný epilóg. • Na poli niečo málo nad 90 filmových minút, sa udalostí v tomto filme - vyskytlo pomerne mnoho, popritom súčasne sršal i mnohými režisérskymi nápadmi a celkovými kvalitami, aké vždy dokážem oceniť, a treba ho vidieť aspoň raz, ak teda chcete vedieť, ako títo umelci voľakedy začínali... A je to mimochodom, dosť prospešné zistenie, čo už podľa hodnotenia - si nie je ťažké domyslieť, ktorému ani príliš veľa nechýbalo k plnému počtu piatich hviezdičiek!  (07.01.2023)