Upír Nosferatu

Nosferatu nevzbuzuje hrůzu, po bezmála devadesáti letech vzbuzuje ale velkou dávku úcty. Je to totéž, jako když dnešní automobilový nadšenec navštíví muzeum a kochá se pohledem na stařičkého automobilového veterána z počátku 20. let minulého století. Je celý hranatý, má mizerný výkon a není ani pohodlný, ale dýchá z něj romantika počátků automobilismu. Stejně tak v Murnauově snímku můžeme spatřit tu objevitelskou a průkopnickou dobu výroby filmů, kdy se věci dělaly na koleně, ale s obrovským nadšením a invencí. Při sledování projekce v kině jsem byl překvapený, jak moc Murnau kopíruje slavný Stokerův román a vdově po slavném spisovateli se ani nedivím, že filmaře zažalovala a film díky ní skončil v zaprášeném archívu. Překvapila mě zároveň doprovodná hudba, silně disharmonická, opravdu zneklidňující. Čekal jsem spíš nějakou klasiku. Celkový dojem: 80 %. (03.02.2009)

Niektoré filmy si svoje čaro uchovajú naveky. Na svoju dobu majstrovsky odvedená práca. Z pohľadu dnešného diváka možno trocha naivne zahrané, no stále to strčí do vrecka väčšinu súčasnej žánrovej produkcie. Čo sa týka romantickej linky, to sa už ani nevidí, že by si dvaja takto prejavovali lásku. A tá hudba bola nadpozemská. Síce nie tak dychberúca ako v prípade Panny Orleánskej, no nemalo to k tomu ďaleko. Silný nadpriemer. 85/100 (17.12.2019)

Čo sa mňa týka, tak Nosferatu je najlepší film v histórii kinematografie (páni Luchino Visconti a Bjorn Andrésen láskavo prepáčia, Billy Wilder a Gloria Swanson takisto). Nielenže je dokonale efektívny vo svojom žánri (po neprekonateľnom Votrelcovi je to najstrašidelnejší horor - s dôrazom na slovo najstrašidelnejší - Max Schreck vo svojej maske je skutočne to posledné, na čo by som chcel naraziť pri prechádzke nočným parkom), ale má i báječné filmové kvality (vrátane medzititulkov, prirodzene - "Len čo Hutter prešiel cez most, zmocnili sa ho príšerné tiene." brrr!), herecké výkony (vždy, keď vidím, akým spôsobom sa Greta Schroeder zľakne, keď začuje upíra vystupujúceho po schodoch, srdce mi poskočí - hrôzou alebo snáď radosťou, neviem) a samozrejme i špecifickú a neopakovateľnú melancholickú atmosféru do značnej miery vyplývajúcu z grotesknej estetiky "silent cinema" ako pridanú hodnotu. Upírsky horor je kategória, ktorá ide úplne mimo mňa, napokon, žiadny režisér nenakrútil na túto tému nič pozoruhodné. Až na Murnaua. A ten nakrútil čosi tak veľkolepé, že nejaké subjektívne preferencie idú stranou a ostávajú len vytreštené oči a zadržaný dych. Predovšetkým upír tu bohu vďaka nie je prezentovaný ako elegantný džentlmen, ale ako skutočná nemŕtvola, ktorá sa len občas prinúti k náznaku sociálne akceptovateľného správania (záber na mŕtvolu postojačky nehybne číhajúcu v sieni zámku je vrcholom číreho nadprirodzeného desu vo filmovom horore). Neskôr ktosi inteligentný po zvlášť zrelej úvahe dospel k názoru, že gróf nevyhnutne musí byť levom salónov s tvárou obstarožného milovníka a výsledok poznáme... PS1: Nádherne strašidelné mnohoposchodové štítové domy (pôvodne neskorogotické kupecké sklady) si štáb odskočil nasnímať do Luebecku, pieskové duny (ktovie prečo) až na ostrov Helgoland. Slovenská časť filmu bola nakrúcaná v októbri 1921. Pár záberov registruje lesy spustošené katastrofálnou víchricou, ktorá Tatry postihla v novembri 1915. Záverečný záber patrí Starhradu pri Strečne. PS2: Čo sa týka potenciálnej zvukovej stopy, odporúčam ranobarokové čembalo (Froberger), ktoré pôsobí skľučujúco a trochu pohrebne prakticky nonstop. Ak vám však vadí nevzrušené tempo i v emocionálne vypätých scénach, zožeňte si verziu, ku ktorej hudbu skomponovali Gérard Hourbette a Thierry Zaboitzeff. Je vykalkulovaná na efekt, nervne expresívna a medzi 33. a 36. minútou infarktovo desivá. Nič proti tomu, no nemý film je nemý film. Ruhe bitte. PS3: Max Schreck sa vo filme v zrkadle odráža, čo je zrejme jediná indícia poukazujúca na to, že nejde o ozajstného upíra, ale o herca. No, neviem neviem... PS4: Práve (1.8.2021 som si pozrel balet "Faunovo popoludnie", ktorého egyptizujúcu choreografiu urobil a zatancoval Vaslav Nižinsky (1912), čo mi umožňuje konštatovať, že Schreck v niektorých scénach cituje Nižinského strašidelné pohyby. Nižinsky bol star a jeho Faun v umeleckých kruhoch už vtedy legendou, aj preto je pre mňa táto spojitosť záležitosťou priameho pôsobenia. (04.11.2006)

Miestami Nosferatu vlastní priam Lovecraftovskú atmosféru, hlavne behom prvej časti, ktorá bola mimochodom o poriadny kus lepšia než záverečná pol hodina. A dôvod? Scén, kde sa objavuje hrabě Orlok ku koncu ubývá. Samotný Orlok je natoľko strašidelný, že bezkonkurenčne válcuje dokonca aj kultové, hororové postavy ako Freddy Krueger alebo Jason Vorhees (i keď pravda, tak odlišných zabiajkov len sťažka zrovnávať s Orlokom). Intenzívne pôsobenie okolitej hrôzy, neprívetivo ľadové tóny neznámeho skladateľa, dokonalo zahraný upírí gróf a krásy (nielen) slovenských lokalít. Vďaka bohu, že niektoré kópie filmu prežili! (05.02.2011)

Klasika, která si určitě zaslouží ocenit. Film se může pochlubit spoustou skvělých scén a nápadů a je jasné, že ve své době to musela být prostě bomba. Dnešního diváka to už ale z pochopitelných důvodů nejspíš ze židle nenadzvedne. Asi se zkrátka po všech těch přímočarých (a nesporně mnohdy velmi špatných) hororech nedokáži vžít do hororu tohoto charakteru. Částečný vliv na to bude mít určitě i moje velké očekávání. Tak jako tak Nosferatu stále stojí za pozornost. (19.10.2006)