corpsy

No čo napísať? Proste štúdio The Asylum ( Latt, Rimawi ). Takto odfláknuté filmové dielo som aj čakal ( aj keď ma v minulosti táto liaheň najhorších filmov posledných desaťročí, občas milo prekvapila ). Herci, nehrajú, ba dokonca ani nepózujú. Ťažko nazvať, čo vlastne robia. Triky sú plus mínus ( kostým ´´Lovca´´ by sa skôr hodil do nejakého béčkového fláku z 50. rokov ). No čo napísať? Proste štúdio The Asylum.

Nočná mora oscarového trikového mága Phila Tippetta? Alebo len utrhnutie z reťazí jeho dizajnérskej čaty? Každopádne to nieje snímok pre konzumného diváka a ja som sa na neho pozeral nie z tej obsahovej stránky ( ktorá vlastne ani neexistuje ), ale z tej trikovej ( ktorá je mimochodom úžasná a zo starej školy ). Mať to nejaký presah ( možno je predsa len nejaký, ale skrytý ), tak idem na maximum hodnotenia.

Áno, je pravda, že Tom Hooper to trošku prepískol, ale predsa len natočil dielo, ktorému sa nedá uprieť vizuálne bohatstvo, na úkor emócií a hereckých výkonov. Mohla to byť príjemná alternatíva k typickým muzikálom, ale je to len extravagantné nič. Až na malé výnimky. Ale tie budú zrejme pre každého diváka iné.

Veľmi ´´príjemná´´ a ´´milá´´ a hlavne až groteskne vtipné ukážka toho, ako je celá planéta národ ovcí, ovládaných masmédiami a ich reakcia na to, že im na hlavu padá smrtonosná kométa. Berú to, ako im to všetky tie ´´pravdivé´´ spravodajstvá podkladajú. Ako sa hovorí pravda je vo hviezdach. A v tomto prípade doslova. Perfektné herecké výkony ( nevedel som, že herecké umenie Lea a Jennifer nemá strop ), satira vyšívaná zlatou niťou a prostý fakt, že ľudia si radšej spravia s niečim, čo im prinesie skazu skôr selfie, ako by mali utekať a zachrániť svoje biedne, sociálnosieťové životy.

Knihu som nečítal, ale jej filmová verzia z roku 1984 patrí medzi moje najobľúbenejšie sci-fi 80. rokov. Je vizuálne bombastická, síce naratívne nedotiahnutá a väčšinou meditatívna s minimom veľkolepých akčných scén, ale je to film ktorý mal obrovské ambície, kým ho ( opäť slepá ) kritika nezadupala do zeme. Táto DUNA pracuje s podobnými faktormi, vizuálne opulentná, meditatívna, iba s niekoľkými akčnými scénami a rozdiel je v tom, že toto prevedenie knihy má skvelé kritiky. A zaslúžene. Som rád, že knižné dielo nebolo vtesnané len do ledva dva aj pol hodinového snímku ( kinoverzia 1984 ), ale pripravilo nám len ochutnávku pred niečim, čo môže byť jedným z najveľkolepejších sci-fi tohto storočia ( Part Two ), ale dokonca môže pripraviť aj pôdu pre adaptáciu DUNE MESSIAH. Trápi ma len to čakanie na ne.

Zack Snyder, nikdy vo svojej kariére nenatočil technicky nezdatný snímok. On si v tom vlastne stále lebedil. Vo vizuále. Tento jeho posledný snímok je tiež toho dôkazom. Má to hlášky, má to momenty, kedy sa zúročuje aj dramatická stránka filmu, ale je to predsa len komercia. Viac som ani nečakal. Vďaka bohu.

Už ani prvý SPACE JAM nebol ničím novým a prevratným. Jednalo sa o príbeh pre tých menších, resp. pre tých starších, ktorí majú radi rozprávkové motívy, či už sú z Hollywoodu, alebo z inej vysnenej krajine, Tento príbeh je presne pre dnešné decká, paradoxne tým myslím, že to asi bude skôr na škodu veci, ale taká je doba. Vizuálne podmanivý, prvoplánovaný, nostalgický gýč, ktorý svojmu predchodcovi nemôže siahať ani po kotníky. Prečo? Nemá srdce.

Richard Donner zrejme v prvej svojej civilnejšej celovečernej kreácii. Ale málo humoru ( aj naprie účasti R. Pryora ) a láskyplnosti. Originál od Vebera s Richardom som nevidel, takže nezrovnávam. No možno to malo o srdce viac.

Technicky dokonalý, herecky skvelý, ale predsa len akosi nudný snímok, aj napriek tomu, že Briti sa minimálne v 80. rokoch minulého storočia, za vlády premiérky Thatcherovej rozhodne nenudili. Tož to paradox.

Naozaj by to fungovalo? Príbeh, ktorý je precízne spracovaný, možno aj realisticky možný, pričom divnosť prevláda. Ale to je moja mienka. Neodsudzujem, iba vnímam, že postavy sú si protikladné, možno typické, zvláštne individuality. Film zaujme, to je isté, ale záleží od prístupu a momentálnej nálady diváka.