Madsbender

V roku 2010 nastal v rámci subžánru rape&revenge zásadný zlom, keď sa doposiaľ nevýrazný režisér Steven R. Monroe rozhodol pre oživenie jedného z jeho najikonickejších predstaviteľov, amatérske, surové a skrz-naskrz podvratné I Spit on Your Grave (známe tiež pod výrečným názvom Day of the Woman). Podarilo sa mu pôvodný hrubo neopracovaný materiál obratne vyzdvihnúť z prachu a dať mu novú tvár pre nové tisícročie. Spravil ho temnejším, dodal mu lepší scenár, ale zachoval onu charakteristicky zvrhlú estetiku krutosti a odvážil sa ísť omnoho hlbšie v otázke fyzickej i psychickej konfrontácie ľudskej bytosti (a diváka) s nekompromisným násilím a sadistickými figúrami, stelesnenými typizovanými zástupcami vidieckych buranov. Razom si tak získal nemálo fanúšikov, ktorí mu dodali odvahu na ceste za stvorením sequelu. Ten bohužiaľ len flegmaticky napĺňa schému rape&revenge a je výkladnou skriňou koncentrovaných znásobených neduhov originálu, naproti ktorému však nemá ono špecifické kúzlo, postráda zábavnú neskúsenosť tvorcov (a šarmantnú predstaviteľku hlavnej role). Špinavá a surová estetika je nahradená povrchnou a útrpnou samoúčelnosťou. Dej je plný nelogických a absurdných momentov, ktoré sa scenáristi ani nepokúšajú vysvetliť; zasadenie do Bulharska môže dojmom exotického (a pre tvorcov lacno napodobiteľného) prostredia pôsobiť snáď len na priemerných Američanov, ktorí netušia, že Georgy skutočne nie je typické krstné meno v tejto geografickej oblasti. Žalostné herecké výkony a pokusy o emocionálny zásah a rozmer vyznievajú smiešne. Technická stránka tiež nie je prostá vád - rutinná šedá kamera opovrhuje núkajúcimi sa možnosťami kreatívneho využitia, miesto toho preferuje nezáživné snímanie fádnych kulís a násilných výjavov. Pritom sa ale ani zďaleka nejde tak do extrému, ako u Monroeovho pôvodného remaku, čo by bol prípad, kedy by naopak všedná a neosobná kamera (a vizuálna stránka všeobecne) vytvárala divácky zaujímavý kontrast a možnosť interpretácie ako rafinovanej metafory "obyčajnej krutosti". Takto zostáva len priestor na ďalšie povzdychnutie nad úpadkom dobre rozbehnutej značky. K montáži sa dlho vyjadrovať netreba - sekvencia po páde do kanálu je jasným dôkazom, že by sa mal strihač spolu s osvetľovačmi vrátiť späť do lavíc. Všetko korunuje prostá nudnosť nerozvinutého potenciálu dejového ohniska (koniec koncov, ani samotné vraždy nie sú vôbec originálne či zaujímavé, len pozorne odpisujú a vykrádajú ako starý originál, tak iné zdroje) a neschopnosť adekvátne pracovať so stopážou a teda dobre využiť koncept na danom priestore (tento problém mal aj pôvodný film zo 78.-eho, ale ani zďaleka nie v takej miere). Pre diváka, ktorý dokáže ignorovať všetky vyššie spomínané neduhy a nemá so žánrom (resp. jeho kvalitnejšími zástupcami) takmer žiadne skúsenosti, však môže byť dostatočným hororovým potešením, to určite nevylučujem. Pre mňa nie je uspokojivým ani ako guilty pleasure. 0%

Cesta za americkým snom vedie mexickou nočnou morou, tvrdí nám Fukunaga vo svojom debute. A nie je tomu ani ťažké uveriť, obzvlášť pri hodnovernom až dokumentárnom čerpaní z juhoamerických reálií. Moderný trýznivý romantický western s ustálenou štylistikou obrazu (pohľadnicové momentky, magická príroda a drsné prostredie gangov) a solídnym tempom trpí len slabou rozpracovanosťou charakterov a vopred nalinkovaným dejom - na scenári sa zjavne šetrilo o trochu viac, než bolo nutné. Talent je však poznať zdiaľky a i napriek striktnej konzervatívnosti v naratívnom prístupe je to vyzretý nadpriemer. Neuhranie, ale zaujme. 75% Po druhom zhliadnutí: Predvídateľná rozprávka odohrávajúca sa vo fotogenickom prostredí, ktorá je ako sociálny komentár zakonzervovaná v mantineloch snahy o bipolárne žánrové rozprávanie. V anotácii zmieňovaná suverénna kontrola nad príbehom a obrazom v skutočnosti značí striktne lineárny koridorový priebeh s vopred jasným vyústením, ktorý nie je ani komplexný, ani nepredstiera problémy na ktoré dosiaľ nebolo upozornené, ani na ne nehľadá adekvátne riešenia. Zostáva len solídny priemer, ktorý svojou „jednohubkovitosťou“ neprivádza diváka k hlbšiemu zamysleniu nad situáciou ani neposkytuje dostatok zaujímavých ozvláštnení. 60%

Demonštratívna parodizácia potenciálneho budúceho survival kultu. Myslím, že by bol Cuarón nadšený.

Fragment okultného šerosvitu.

Rozpohybované čiernobiele obrázky podruhé. Rodriguez pritlačil na osobitom štýle a posunul vizuál na hranu možností sledovateľnosti; gejzír samoúčelnej opulentnej efektnosti zabral, ale v určitých momentoch sa nevyhol presýtenosti obrazu. V dodržaní zásady quid pro quo však ubral na celkovej kvalite príbehu a dialógov (ktoré tentoraz idú cestou ešte prvoplánovejšej drsnej humornosti a presakovania testosterónu), ktorých kvalita je mierne kolísavá a nie každý prvok do jednotlivých poviedok zapadá s takou ľahkosťou a samozrejmosťou ako kedysi. Zvrstvenie nekontinuálneho rozprávania je zábavná vec mj. z teoretického hľadiska, ale moderného diváka recyklovaný (i keď do zaujímavých rozmerov a krížení ciest dovedený) koncept bez snahy o osvieženie nestrhne. Akokoľvek je akcia a balansovanie na hrane luxusnej komiksovej nekorektnosti a nerozvážneho over-the-top čľapkania sa v krvi a ustrelených končatinách zážitkom pre oko i ucho lahodným, predsa sa nepodarilo zopakovať prácu s charaktermi z filmu z roku 2005. Ten mal hneď troch "hrdinov", zatiaľ čo A Dame to Kill For má jedného antagonistu, senátora Roarka (Powers Boothe), prestupujúceho všetkými príbehmi a suverénnu femme fatale Evu Green, ktorá si opakovane dráždivo navlečie rúcho svojej menovkyne. Zvyšné postavy im tvoria krovie a sú strojcami banálnych vzťahov a interakcií - pokiaľ taký Marv v úvode ešte zaujme, po zvyšok filmu je vám vinou nudného zapracovania do deja ľahostajný. Dvojica policajtov síce nie je zlá, ale spolu s Willisom sú značne rušivým prvkom a zaberajú hracie pole omnoho zaujímavejším postavám, ako je Gail. Predvídateľnosť a pretrvávajúca naivita v otázke, čo treba divákovi ponúknuť, aby sme si ho udržali ústi v radu pochybných, len napoly funkčných castingových volieb (Josh Brolin, Joseph Gordon-Levitt, Juno Temple) a nevýrazných štekov (Ray Liotta, Lady Gaga). Línia s Nancy je vyslovene výsmechom toho, čo sa Rodriguez snaží nadstaviť. Na druhú stranu zhmotnená (ne)čiernobiela atmosféra je stále prítomná, hlášky vtipné a Rodriguezove úchylné pohrávanie sa s vizuálnymi hračkami a neonoir-splattergore nečakane zábavné. Navyše 3D sa v exteriéroch a špeciálne počas dialógov a monológov predvádza v plnej kráse a musím uznať, že tu niekto odviedol skutočne dobrú prácu. Klasický jazzový soundtrack príjemne pohladí po duši a potemnelé ulice sú hneď živelnejšie. Trochu nadhodnocujem, štvrtá hviezdička je vlastne len za 3D. 75% /////////// Po druhom pozretí: Bez 3D a davov nadšených geekov na špeciálnej premiére pre fanúšikov sú nedostatky omnoho citeľnejšie. Rodriguez si kompaktnosť a vyrovnanosť vôbec neustrážil. 60%

Normalizácia bola zvláštna doba - hlavne vo chvíli, keď sa televízia podujala ukázať masám, čo že to vlastne je normálne. Ani by mi neprišlo divné, keby sa v súčasnosti deti ukladali o postieľok s tým, že "majú poslúchať a pekne spinkať, inak ich zabalia a v balíku pošlú Ujovi". Ach, tá mravouka. Bohužiaľ, dnešné deti už tieto milé dobrodružstvá väčšinou nepoznajú. Nevedia, o čo prichádzajú. P.S.: JFL-ov komentár stojí za všetky drobné, lepšie to už snáď vyjadriť nejde.

Kieslowski a Francúzsko, Kieslowski a Poľsko. Biela, to je špirála ostrovtipu, lásky a rovnosti, zmes smútku a humoru, protipól čiernej. Zamachowského povzdychnutie "A som doma." vyjadruje kritický sociálny nadhľad lepšie, než čokoľvek ostatné. A Kieslowski premieta a premýšľa nad svojim životným dielom, ktoré sa vynára v odkazoch. Bežec s trikolórou vbieha do záverečnej rovinky. 75%

Veľmi dlho som premýšľal, aké slová použiť pre vyjadrenie toho, čím Vivre sa vie: Film en douze tableaux podľa môjho názoru jednoznačne je. Ako jedno z najjednoduchších riešení tohoto problému núka sa možnosť parafrázovať slová Anninej priateľky: "Príbeh je hlúpy. Ale je skvele napísaný." V podobe vzťahujúcej sa na film by zneli asi takto: "Príbeh je jednoduchý. Ale je skvele vyrozprávaný." Godardov skromný projekt je v skutočnosti veľmi premysleným a na prvotné uchopenie neľahkým dielom, ktoré je k divákovi netaktné. Spôsobené je to komplikovanou štruktúrou - mechanizmom, v ktorom žiadne koliesko nemá navrch, zároveň sú však všetky zásadné. Úvodným kapitolám dominujú dlhé jednozáberovky a úžasne úsporná strihová skladba. Neskôr kamera začína opisovať vzdušné elipsy a bez jediného zbytočného strihu strieda pohľady medzi svetom vnútri a tam vonku, za výkladom obchodu. Po vzore Občana Kanea často na postavy hľadíme od chrbta a ich tváre len nezreteľne zahliadneme v odraze zrkadla v bare. Do toho neustále plynú rozhovory, stretnutia. Ona netaktnosť spočíva v spôsobe rozprávania cez obrazy; divákova pozornosť je neustále zmietaná medzi príbehom a audiovizuálnymi vnemami, ktoré mu Godard nenútene podsúva. Treba si povšimnúť zaujímavej myšlienky, mám oceniť nevšednú kompozíciu či pohyb kamery? Vybrať si vždy môžeme len jeden prvok. Neskôr sa pridáva aj výrazná hudobná zložka, náznaky tanečnej choreografie; zároveň však v druhej polovici dáva Godard čoraz väčší dôraz na dialógy a myšlienky, ktoré dostávajú v jednej konkrétnej časti až filozofický podtón. Jedna kapitola je zasa naopak ozvláštnená recitovaním zo zákona o prostitúcii, počas ktorej obraz rozpráva úplne odlišný dej ako dialóg. Nedá sa preto povedať, že by Godardov tretí celovečerný film exceloval v jednotlivostiach - paradoxne v opozícii k rozdeleniu na 12 kapitol - obrazov je silným celkom, ktorý však toho ponúka až príliš mnoho v jednu chvíľu. Otázka je, či tento pokus naznačiť, že je Vivre sa vie: Film en douze tableaux filmom zámerne predurčeným na opakované zhliadnutie pohľadom správnym, alebo jednoduchým nepochopením tak úhľadného príbehu naivnej, ale dospelej a kompletnej ženy, ktorá sa nedokáže vymaniť zo všedného života, plného utrpenia. Nasledujúca časť obsahuje spoilery. Iste, rozumiem alegórii Nany ako Godardovej modernej Johanky z Arku, silnej ženy, ktorá však neunikne trpkému osudu, ocitá sa v moci mužov, ktorí nepoznajú zľutovanie a umiera mladá. Nemyslím si však, že táto doslovná analógia je práve tým, čo chcel dosiahnuť. Koniec spoilerov. Nazdávam sa, že je v rámci francúzskej nouvelle vague tento Godardov príspevok malou, umiernenou a ľahko prehliadnuteľnou vnemovou revoltou. Všedným, ale zvláštnym obrazom vo výklade filmového umenia, nad ktorým by návštevník v galérii strávil dlhé hodiny objavovaním stále nových detailov, slov, myšlienok a súvislostí. Poctou nemému filmu začínajúc a podobnými pokusmi o výklad tohoto impozantného, byť príjemne krátkeho diela písaného autorským tesnopisom zďaleka nekončiac. Po Alphaville, ktorý pre mňa zostáva nevylúštenou hádankou sa zdá, že s Godardom predsa len nebudem mať až taký problém. 85%

Tak jednoduché a tak vypovedajúce. 80% Pozn.: Uvedené na sérii festivalov a kedysi vysielané prostredníctvom HBO Europe.

Kto je Zé? Mystik? Agitátor? Diabol? Falošný Kristus? Revolucionár? Komunista? Politik? Kresťan? Zaklínač? Otázky neberú konca, ale ľud sa pozerá a chce poznať pravdu. Ale kde ju hľadať? ////////// Duarteho o dva roky mladšia odpoveď na Kramerove Inherit the Wind. O Pagador de Promessas je výlučne miestny, geografický (až geopolitický) idióm. Nutno dodať, že značne kontroverzný a podvratný v obsahu i forme jeho sprostredkovania divákovi nielen v kontexte doby, ale aj nadčasovej aktuálnosti. Aby som to rozviedol: Duarte svoju ostro kritickú výbušnú zmes stavia na báze náboženského konfliktu úzko spätého s brazílskym folklórom (viera, vášeň, hudba, tanec), mystikou a kultúrnym odkazom. Je realista; dobre rozumie svojim krajanom a verejnej mienke. Nerobí si ilúzie a bez škrupulí zobrazuje cirkevné pokrytectvo, dogmatizmus, ale i demagógiu, mediálnu manipuláciu, politické zneužívanie, prekrucovanie, lži. Otvorene teda pranieruje celú plejádu inštitúcií, páli do vlastných radov a pri koncentrácii zásahov do čierneho sa nenechá len tak zahanbiť ani filmami kalibru Zvjagincevovho Leviafan. A to i keď z optiky nazerania na film vynechám dobovú príslušnosť, vek a teda s ním spojené "neduhy" v spôsobe rozprávania. Mimo toho je vo svojej komornosti (schody vedúce ku kostolu takmer neopustíme) a pri nízkom rozpočte (príslušnosť k tzv. out-for-streets-film manifestom hlásajúcim ideológiu tvorcov je nepopierateľná) kvalitne natočený; časté nájazdy a odjazdy kamery pri zobrazovaní celkov sú pôsobivé a ozvučenie je tiež na úrovni. Herci sú zvolení pestro a zaujímavo, no v každom prípade presne typovo obsadení. ////////// O Pagador de Promessas je filmom epickým (dejovým) a vo svojej vnútornej štruktúre epizodickým v zobrazení stretu kresťanstva a zdomácnenej formy pohanského náboženstva. Je plný zvratov a dejových zákrut, čím udržiava konštantné tempo a dynamiku. Miestami evokuje modely prevzaté do formátu telenovely - výrazné ženské postavy, ktoré pre dej nemajú nijak zvláštny význam, ale nanášajú ďalšiu vrstvu - vzťahový štvoruholník, do ktorého sa priplieta prostitútka a jej priateľ. Motív skúšky vernosti a konflikt medzi oboma mužmi je teda len otázkou času. Podobne lacne sa Duartemu darí vytvárať falošný dojem komplexnej omáčky príbehu, ale zachádza omnoho ďalej, než by sme čakali. Každý výraznejší charakter má totiž vlastný krátky výstup, ktorým sa dostáva do deja, vlastnú motiváciu, ktorá ho k tomu ženie a konkrétny postoj k celému rodiacemu sa škandálu. Na každom rohu číha fabulista, čakajúci na príležitosť zneužiť situáciu pre vlastné ciele, do ktorých Zé perfektne zapadá. Taká úroveň rozvedenia väčšieho počtu, i keď vo viacerých prípadoch len okrajových, ale ľahko zapamätateľných postáv (Zé, jeho žena, kňaz, "Handsome", prostitútka, básnik, novinár, barman, monsignor, zástancovia agrárnej reformy, uctievači bohyne Iansã a ďalší) je pri dĺžke ledva 92 minút (ak si odmyslíme záverečné titulky) viac než chvályhodná a preto si dovolím povedať, že je film v otázke príbehu i dialógov skutočne skvele napísaný. Epizodickosť a rôznorodosť motívov ako odmietavý dogmatický postoj cirkvi, honba novinárov za senzáciou, pokušenie či zrada so sebou prinášajú okamihy, v ktorých vám prebehne úsmev po tvári i také, z ktorých naopak behá mráz po chrbte. Čo je však dôležitejšie, nie sú len lacným prostriedkom na strhnutie a udržanie diváckej pozornosti, ale zásadným prvkom doslovného symbolizmu filmu. Čím sa opäť dostávame k hlavnému hrdinovi - Zé. ////////// Zé je titánom, idealizovaným romantickým hrdinom, padajúcim pod ťarchou bremena svojho osudu, ktorý strmo kráča hore po ejzenštejnovských Odeských schodoch v ústrety neblahej predtuche. Prešiel dlhú cestu, ale tá najťažšia skúška na neho čaká len pár krokov od jej konca. Mimo náboženského dochádza aj ku konfliktu jedinca a spoločnosti, nepochopenia. Duševný zápas jednoduchého človeka s intoleranciou symbolicky vrcholí počas osláv sviatku Svätej Barbory a nevyhnutne vedie k tragédii, ktorá završuje obraz moderného mučedníctva v Duarteho vrcholnom hanopise. Dychberúce opus magnum, ktorého naliehavá aktuálnosť sa nekompromisne zažiera do morku kostí. 100%