Madsbender

Alegorická sociálna rozprávka z tretieho sveta uprostred civilizácie s pôsobivou vizuálnou stránkou. Malá Quvenzhané Wallis je očarujúca a som veľmi príjemne prekvapený, že ju Zeitlin nezneužil na primitívne citové vydieranie. Malé veľké prekvapenie. 75%

Na priamočiarosť Harmonovej žánrovej hry som do konca nedokázal pristúpiť a tak bola pre mňa spolu s postavou Stopára, ktorý zanecháva len množstvo otázok a žiadne odpovede, celkom sklamaním. O pár rokov sa k tomu skúsim vrátiť. 70%

Pravdivá mystifikácia. Welles sa týmto vtipným esejistickým rozborom približuje moderným dielam Jeana-Luca Godarda, a rovnako ako on v ňom vyjadruje svoj spletitý, trochu tajomný a lživý, svetonázor. V samotnom strede je reťazec vzájomne prepojených afér okolo falšovania a falšovateľov, podvodov a podvodníkov, dvojníkov, skutočných a vymyslených osôb a postáv ( v rámci afér i v rámci filmu samotného), záhadných prepojení, pravých plagiátov a falošných originálov. Uveriť tomuto filmu je rovnako nebezpečné ako uveriť pánovi na rohu, že vám chce skutočne len dať cukrík. A podľa mňa je to viac než výstižné prirovnanie - Orson Welles sa hrá, láka nás na sladkosti, zvádza atraktívnymi témami a ťahá kdesi do tmavej uličky, kde si s nami robí, čo chce. Prijmite pozvánku do sveta lží a klamu, ktorý stvorila moderná spoločnosť a umenie, a nájdite odpoveď na jednoduchú otázku: kto je odborník, kto umelec a kto plagiátor? Všetko, čo nasledujúcich 85 minút uvidíte, je kúzelnícky trik. Alebo snáď skutočná mágia? Presvedčte sa sami. Vašim sprievodcom bude samotný Welles a jeho uhrančivé komentátorské schopnosti. 90%

Sidonia no kishi je presne ten typ anime postaveného na nevšednej CGI animácii, akcii a atmosfére, ktorý ide, podobne ako v tomto smere príbuzné Vexille, úplne mimo mňa. Animácia je IMHO priam ohyzdná, opening, ako aj soundtrack mi viac než lahodia skôr trhajú uši. Vďaka malým rozlišovacím detailom charakterov je dej takmer neprehľadný, čo ešte komplikuje jeho vetvenie do ďalších, rýchlo sa striedajúcich línií a sledovanie príbehu sa v mihu mení na organizovaný chaos. Vyzerá to asi tak, že vidím, ako niekto umiera, jeho meno mi je povedomé, ale za nič na svete si nespomeniem, kto to má byť, ku komu má vzťah a aká je jeho rola. Navyše hlavný hrdina je natoľko nemotorný a nesympatický, že akákoľvek motivácia pokračovať v sledovaní veľmi rýchlo mizne. Bude to znieť veľmi subjektívne (a tak to aj je), ale tých pár pokusov o humor mi prišlo trápnych, akcia postavená na stretoch mechov s ctulhuovskými monštrami nudná a temný nádych sa akosi minul účinkom. Vlastne bolo extrémne ťažké nepoddať sa a tie tri epizódy neprespať. Pochybujem, že mu ešte budem venovať čas, ak má byť aj ďalší vývoj takýto. Prvé tri epizódy: 30%

Drát do oka nadšeným fanúšikom pôvodnej série (nie že by som medzi nich patril, dobre vieme, že to s ním postupne tak trochu telenovelovým spôsobom išlo dolu vodou). Je to SAO, nie je to SAO? Vidím, že nie som sám, kto si pokladá túto otázku. Príbeh zo sveta GGO plynule nadväzuje na záver prvej série a nesie sa v jeho duchu - teda romanticky, klišoidne a tak trochu nudne. Vskutku, očakával som vzhľadom na osviežujúcu (i keď dosť zvláštnu) zmenu prostredia väčší drive. Prepojenie s prvou sériou prostredníctvom momentiek z ALFheimu mi príde takmer násilne vynútené len z dôvodu potreby ponechania originálneho názvu, aby autori neprišli o fanúšikovskú základňu, ktorá vznikla okolo SAO. Ale musím uznať, že modrovlasá sniperka Shinon je celkom sexi :-) Je to ale nesmierne nastavované, rozvláčne a plné výplňovej vaty - momentálne som na tretej epizóde a náš Kirito v Gun Gale Online ešte stále nie je (pričom ostatné postavy sú takmer bez výnimky nadbytočné). Až začínam pochybovať, že sa tam vôbec dostane. Nečakal som veľa, ale toto je ešte menej. Nehodlám to však vzdať tak skoro. Prvé tri epizódy: 40-50% (Ťažko si to predstaviť, no potom to ide ešte omnoho nižšie.)

Mrazivá výpoveď o realite jedného ghetta. Na viac sa teraz nezmôžem. Len škoda hraných pasáží rozhovorov s kameramanom, ktoré narúšajú priezračnú objektivitu záznamu reality. Inak po všetkých stránkach zodpovedajúce cieľu sprostredkovať súčasnému divákovi skutočnosť. 80%

Existujú dve možnosti, čím sa tento seriál javí byť. Za prvé, jedná sa o rafinované dielko s luxusným fanservisom, brilantným popkultúrnym podfarbením, hojne rozsiatymi odkazmi a referenciami, a brilantnou fúziou akcie, temného príbehu a humoru. Len povážte - vpád prvej Gastrei pred diváka je podporený zvučkou ako z kaiju filmov 60. - 80. rokov, hudba z OP pripomína obstarožné anime kúsky z minulého storočia, máme tu uchechtaného záporáka, ktorý chce zničiť svet a malé dievčatká, ktoré sú zneužívané svojimi "podporovateľmi" (aký to termín pre pedofilov, to skrátka inde ako v Japonsku nevymyslia) na boj so zmutovanými monštrami. Za druhé, je to hlboko podpriemerný flák z bitúnku, u ktorého je príbeh úplne druhoradý, hyperhysterické postavy bežné, obdivovanie poprsia ženských hrdiniek na mieste, demencia nákazlivá a preskoky medzi frenetickou akciou a infantilnými rádoby humornými vsuvkami vyriešené tak skvele, až sa mi v hrdle vzpriečila včerajšia večera. Ja osobne sa teda prikláňam k druhej teórii, ale definitívny ortieľ vynesiem až po dobehnutí série. Prvé dve epizódy: 20%

V amerických filmoch často zastáva nemocničný pracovník zvláštne postavenie symbolu toho najčistejšieho hrdinstva - záchrany životov - ktorý je buďto využívaný k veľkým príbehom, alebo naopak zneužívaný k intímnemu vykresleniu rozpadu ľudskej osobnosti, neschopnosti pomáhať, prípadne ako útočisko pre uzavretého psychopata - to všetko v rámci zobrazenia tienistej stránky tohoto povolania. Urszula Antoniak si volí temnú stránku a chladne, minimalisticky až analyticky pristupuje k ústrednej protagonistke Marian, ktorá na nočných zmenách obchádza chodby a zákutia nemocnice, pričom nezriedka dáva pacientom posledné zbohom na ich ceste na druhý svet. Jej vnútorný chlad a uzavretie sa odzrkadľuje v nevľúdnom prostredí nemocnice i v samotnom využití stopáže filmu - prvých a posledných 6 minút neprehovorí hrdinka ani jedno slovo. Celý jej vnútorný vývoj je vlastne reflexívnou metaforou medziľudských vzťahov, vytrhnutia v obkolesení smrti, zvrhlosti a vyvrcholenia, v ktorom koliduje Marianina predstava s realitou. Pomalá a ťaživá skoro-artová atmosféra prispieva k dusivosti filmu. Bohužiaľ, je toho na malom priestore príliš veľa a často nevyužitého, zároveň sa nesúdržný dej ťažšie uchopuje ako celok a preto mu nie je jednoduché porozumieť. Zrejme by si to želalo vidieť viac krát, ale na to nemám odvahu. Zároveň som však toho názoru, že u tak "obyčajného" filmu by sa malo porozumenie dostaviť už po prvom raze, a preto si nie som istý jeho prínosom. 60%

Už od prvého strmého vrhnutia sa kamery v ústrety morskej hladine, na ktorú s hukotom narazí povrch pristávacieho modelu raketoplánu, posádky za zvukov melódií Jerryho Goldsmitha bojujúceho o život v uzavretom priestore a hrôzostrašného pohľadu na mŕtvolu ženy a ukazovateľ dátumu je jasné, že toto je trochu iná sci-fi. Tak inteligentná, zaujímavá, s uveriteľnými hereckými výkonmi a technickou stránkou spracovania (kamera, hudba, výprava) tak vybrúsenou, že sa postavila do priameho súboja s Kubrickovým 2001: Space Odyssey a najtuhší boj s ňou zviedla v otázke čo najvernejšieho napodobenia opíc ľuďmi v kostýmoch (zvíťazil síce Kubrick, ale ani Schaffner si na dobu vzniku rozhodne neviedol zle). Príbeh je ľahko uchopiteľnou, ale pritom dostatočne nepríjemnou alegóriou ľudskej civilizácie a všetkých jej neduhov - nerovnosti, pochybnej demokracie, tmárstva a brzdenia či už náboženstvom alebo diktatúrou jedinej pravdy vládnuceho, drsnej reality zaobalenej v kabátiku sci-fi. Perfektný film, ktorý nie je prostý vád, ale momentálne sám, ohúrený podobne ako Charlton Heston svojim deziluzívnym odhalením v závere, na ňom žiadne nenachádzam. Od prvej do poslednej minúty úžasné zábery, hudba, kostýmy, triky, lokácie, dialógy, po všetkých stránkach funkčná premisa a presah. Vlastne by som pokojne prijal aj dlhšiu verziu. 100%

Som človek? Som ghoul? Do ktorého sveta patrím? Čoho všetkého som schopný? Ďalšie anime, ktoré brnká na existencionálnu strunu a otázku bytia vo fantazijnom svete, do ktorého sa hrdina-nehrdina (morálne dilemy a rozhodnutia servírované tvorcami sa ho snažia postaviť do nečiernobieleho svetla) znenazdajky prepadá. Cesta od zaujímavého originu hlavnej postavy (iste, našli by sa filmy, ktoré obsahujú niečo podobné, ale momentálne ich v pamäti lovím márne), ktorý dopĺňajú halucinácie a vydarená psycho atmosféra, vedie neznámo kam a je lemovaná všednými archetypmi (hrdina - málovravný outsider a melancholik, ukecaný kamarát, mentorský barman ecetera ecetera) a miernou predvídateľnosťou, čo je trochu na škodu, ale nebráni príjemnému žánrovému zážitku. Absencia školského prostredia naopak na škodu rozhodne nie je (i keď isté indície naznačujú, že to tak dlho nezostane), o to viac poteší nezriedkavá prítomnosť mrazivých, resp. humorne-mrazivých momentov (tie krvavé chvíľky s temnými úškľabkami som si neskutočne užíval). Aj hra s vizuálom počas psychedelických halucinogénnych vízií je príjemným osviežením. Občas je vidieť, že si musia tvorcovia vypomáhať scenáristickými barličkami ako zo šablóny pre instantné použitie ("náhodné" stretnutia a udalosti) a miera pátosu je na tradičných hodnotách, ale nie je to nič, čo by bránilo v ľahkej stráviteľnosti dynamického deja. Hierarchia sveta ghoulov sa črtá na horizonte, uvidíme, či dôjde k prehĺbeniu. Nádych prvej epizódy sa síce neskôr vytráca, ale ako diváka si ma stabilne udržiava. Ergo, veľmi, veľmi opatrná, ale zatiaľ spokojnosť. Neoslní, ale zabaví - i keď skôr ako oddychová séria. Uvidíme, čo ďalej. Prvé tri epizódy: 70% Pozn.: Nevykráda sa tu trochu hudobne prvý OP Psycho Pass? Úprava: Takže je to rovnakým interprétom. ////////// Nie som si istý, kde presne nastal zlom, ale zakrátko po začiatku sa začali moje akékoľvek ďalšie očakávania vytrácať rýchlejšie ako Rus po dvanástej vodke. Vo výsledku som sa síce teda nijakého zabŕdnutia do školského prostredia ani komédie nedočkal - avšak ani návratu k motívom načrtnutým v úvode seriálu, ani hlbšiemu rozpracovaniu postáv ale práve naopak - v deji sa čím ďalej začali množiť chyby, nevysvetliteľné divy a nechcene vtipné momenty, ktoré dokonale podrážajú nohy akýmkoľvek snahám o aké-také temné pojatie a atmosféru. Vyraďovanie postáv preberá účinný systém z Walking Dead dohnaný do extrému - náš hrdina niekoho stretne, následne táto postava prejaví zaujímavú vlastnosť a nakoniec je zabitá skôr, než si k nej dokážeme vytvoriť akýkoľvek vzťah (nezriedka hneď v prvej epizóde, kde sa objaví); a pretože u tých s dlhšou trvanlivosťou zväčša to niečo zaujímavé absentuje, mení sa sledovanie zo zábavného na čakanie na smrť ďalšieho vyvoleného hracou kockou scenáristickej náhody... teda logiky. A zavinené je to skutočne pretrvávajúcou povrchnou zameniteľnosťou nerozvinutých archetypov, z ktorých mnohé postupom času začínajú byť nudné. Animácia tiež nie je prostá vád a do očí bijúca cenzúra jej nepomáha, i keď si nie som istý, či by to vo výsledku bez nej nebolo ešte komickejšie. A to, čo predvádzajú scenáristi v posledných 3-4 epizódach je až neuveriteľné, akoby sa snažili všetko vyhodiť oknom. Navyše je to utnuté tak hlúpo, až to bolí. Na druhú stranu, spočiatku ma to zaujalo a vydržal som bez problémov až do konca. Možno trochu nadhodnocujem, ale ešte si nie som úplne istý, či ho rovno zavrhnem alebo mu ešte dám šancu. Moje zmiešané pocity mi nedovoľujú jednoznačne hodnotiť. Zatiaľ na hrane, keď sa mi to rozleží v hlave, možno znížim. 1. séria: 40 - 50%