Madsbender

Vidím, že sa kolegovci rozhodli plodiť na čítanie veľmi príjemné, ale možno až príliš básnicky pojaté (ha, paradox) komentáre, takže sa pokúsim byť trochu faktickejší a odmeranejší - nemá to nič spoločné s mojim pohľadom na dielo, ale zaslúži si aj takýto uhol. Téma je zvolená vynikajúco. Vždy ma zaujímali úvahy a rozpravy o posledných chvíľach človeka, keď už dobre tuší, že sa jeho životná púť končí, a s vedomím neodvratnej smrti jej kráča v ústrety. Zmierenie sa s osudom ma však priťahovalo najviac práve vo filmoch, a musím uznať, že to Pavel vzal za správny koniec. Zakomponovanie krásnej prírody a rozprávkového ladenia reflektuje poetické rámcovanie, ktorému výrazne napomáha veľmi dobrá kamera (páčilo sa mi striedanie uhlov a skúšanie iných možností ako subjektívna kamera či odraz v spätnom zrkadle) a výrazné farebné filtre. Tie oddeľujú časovú rovinu súčasnosti a spomienky na detstvo, ktoré sú presne také, ako si ich často predstavujeme - po rokoch zostáva takmer už len to nádherné a dobré, a tak je tónovanie veselšie (žltá, aspoň myslím), súčasnosť je temnejšia, chladná a smutná, takže neveselá (modrá). Čo je naopak nevýrazné, je rečový prejav, konkrétne intonácia hlavného protagonistu, s ktorou som sa ťažšie stotožňoval a trochu rušila atmosféru - ale inak musím casting pochváliť (dievčatá sú krásne a Michala Sitka očakávam v novej slovenskej verzii Draculu - neskutočne mi pasuje do hlavnej role). Druhou vecou, ktorá mi tam akosi úplne nesadla, je voči Smrti kontrastná alegorická postava víly (resp. víl); mytologický a rozprávkový podtón je zaujímavý, ale v rovine súčasnosti mi tam jednoducho nepasovala. Záver však potešil a príjemne naladil, čím sa dostávam k poslednému bodu, a to je dobre zvolená hudba. Ako debut (ne)prekvapivo dobré, má svoje muchy, ale je to na správnej ceste. Premýšľam o 4* hviezde, zatiaľ 70%.

Tak a ide sa na to. Začal by som tým, že to 1. nie je čistý Hollywood, 2. nie je to absolútny odklon od McQueenove dosavadnej tvorby a za 3. nie je ten film úplne čistý. Téma otroctva nie je nijako výrazne v prospech Černochov skreslená, dokonca ma prekvapilo, že po toľkých šepkandách, ako je tento film drsný a plný násilia, to nie je tak celkom pravda. Áno, sú tu scény bičovania a podobne, ale oproti tomu čo som očakával a mohol vo filmoch vidieť je to taký stredný odvar. Nenavyknutého diváka to samozrejme môže trochu prekvapiť, mnou to však nehlo. Ale k veci - film je natočený perfektne, vlastne takmer bezchybne - kamera je úžasná, len strih možno až príliš často poskakuje medzi nutným a efektným. McQueenov štandard sa tu odráža ako v prvej polhodine, v ktorej sa veľmi málo rozpráva, tak v niekoľkých dlhších scénach (v hlave vám istotne zarezonovala rovnako ako mne tá so Solomonom na oprátke - predčasný vrchol filmu, s ktorým sa Stevie vymaznal), ale aj v menšom využití hudby a vecných dialógoch. Je len škoda, že je film trochu zbytočne dlhý (priznávam, že som sa pár ráz pristihol čakajúc, kým sa začne niečo diať) a sem tam by mohol niekoho nudiť. Herecké výkony sú nespochybniteľné, i keď od Fassbendera som čakal viac než "len" vyšší štandard (nomináciu na Oscara samozrejme kvitujem), aj Cumberbatch bol skvelý, ale skutočný herecký koncert tu po boku Eijofora predvádza mladý talentovaný Paul Dano, ktorého hviezda pomaly, ale isto stúpa - on by si tú nomináciu zaslúžil asi najviac. Som osobne rád, že sa film vyhol okľukou ako zbytočnému polemizovaniu nad rasovou otázkou, tak prehnanej krutosti, zároveň nie je gýčom, neutápa sa v emocionálnych výbuchoch a pôsobí objektívnejšie, než sa zdá. Myslím, že som povedal všetko, čo som mal na srdci. 12 rokov otrokom určite stojí za pozretie, ale najlepším McQueenovým (a Fassbenderovým) filmom pre mňa zostáva Hlad. Ešte si doplniť tú medzeru menom Hanba. 80%

Ako blesk z čistého neba natočil master a velikán filmu Steven Spielberg jeden zo svojich najlepších filmov v dobe, keď to už od neho nikto nečakal. Dá sa v tom nájsť určitá symbolika, že sme mohli vidieť už dve verzie a dva pohľady na život veľkého muža dvoch veľkých režisérov v čiernobielej podobe, zatiaľ čo Spielbergov uhol nie je čiernobiely ani trochu, a má to svoje opodstatnenie. Tak ako sa v prvých scénach ocitá divák a brodí v blate, pote a krvi národa zmietaného (znížim sa k použitiu klišé) bratovražednou vojnou, zostáva v nej po celý čas, aj keď sa dej prenáša za zavreté dvere honosných salónov, kuloárov a Oválnej pracovne. Spielberg predstavuje citlivý portrét muža, vodcu, ktorý je populárny medzi ľudom a nenávidený medzi politikmi, ktorý dokáže národ viesť, ktorý je spravodlivý a robí vždy to, čo je podľa neho najsprávnejšie - tým však idealizácia "hrdinu národa" končí a začínajú sa pochyby. Ako človek vedomý si svojej zodpovednosti sa dokáže postaviť čelom tomu, čo sa pokladá za zákon, a zmiesť ho zo stola často pomocou pochybných metód, ktoré naštrbujú dôveru v jeho nepoškvrnenosť. Dostáva tým zabrať nielen jeho postava, stvárnená prirodzeným a ľudským herectvom Daniel Day-Lewisa, ale hlavne divák, ktorý sám stojí pred voľbou, čo považuje za legálne, a čo za nutné, keďže tieto dva pojmy sú často v opozícii. Problémom môže byť pre niekoho skôr záber filmu, teda posledné mesiace Lincolnovej vlády, kedy bol, metaforicky povedané, navonok pevnou skalou, o ktorú sa rozbíjajú vysoké vlny a zvnútra malou bárkou na rozbúrenom mori, ktorej neustále hrozí prevrhnutie. Pod tlakom si zachováva chladnú hlavu a je využitý aj ako jeden z prvkov spielbergovského nadhľadu, alebo lepšie povedané striedmeho humoru, najmä pri rozprávaní historiek a niektorých odľahčujúcich scénach. I tak je to film ťažký, ktorý rozhodne nie je pre každého a divák by si mal dva razy premyslieť, či sa do toho chce skutočne pustiť. Odmenou pozornému a trpezlivému bude úžasné spracovanie záverečnej kapitoly osudu jedného z najslávnejších amerických prezidentov, umocnený famóznym hereckým koncertom Daniel Day-Lewisa a Tommy Lee Jonesa so skvelou hudbou a výpravou, na ktorý sa len tak nezabúda. Byť toto posledný Spielbergov film, bol by to úžasný filmársky epitaf a odkaz budúcim generáciám. 95%

Za toto nemám Robina rád...

Konečne som sa po dlhej dobe dokopal k pilotnému filmu, ktorý odštartuje moju vesmírnu púť v jednom z najskvostnejších anime opusov, aké sa kedy zrodili v našej galaxii. Film sa nesie v komornejšom duchu, a zameriava sa na letmé predstavenie niektorých hlavných postáv, najmä Komodora Yang Wenli a Admirála Reihardt von Musel (ešte pod starým menom), a sleduje ich prvé stretnutie v ľútom boji zúriacej galaktickej vojny. Ešte to ani zďaleka nie je úplne ono, chýba tu ten veľkolepý background, obsiahle, ale záživné vysvetľovačky, detailné vykreslenie oboch súperiacich veľmocí a štátnych zriadení, ani súboje nie sú ešte tak strhujúce a masívne. Vo filme sa skôr dočkáme prvotných vnútorných rozkolov v generálnom štábe oboch strán, otázky morálky a lojality mužstva, záludných, ale ešte nie tak rafinovaných stratégií a ľahkého načrtnutia verejného života a vnútornej politiky Impéria - Demokratický zväz planét sa k slovu ešte len dostane, rovnako ako takmer asimovovská schéma vývoja vojny (ak niekto čítal sériu Nadácia vie, o čom hovorím). Ako úvod a predohra veľmi dobré, samostatne si až tak skvele nestojí, ale i tak sa jedná o kvalitné dielo. 75%

Ako uchopiť neuchopiteľné a sfilmovať nadpozemský fenomén? Roman Gregorička na to, zdá sa, má odpoveď a vidí viac, než je na prvý pohľad zrejmé. Odkaz legendárneho Neila Gaimana v podobe série Sandman mnohí, ako je vidno aj tu, považovali za nesfilmovateľný, a predsa to tím okolo Gregoričku dokázal. Ako? Inšpiráciou sa im stala jednoduchá poviedka, pretavená do krátkej audiovizuálnej novely, pohybujúcej sa na rozhraní komornej psychologickej drámy a atmosférickej snovej fantasy so sandmanovskou filozofiou a okridleným antickým rámovaním, na ktorom odlieta v ústrety špičkovému výsledku. Z pohľadu skvele zvoleného castingu (Hrčka ešte raz bude niečo znamenať), scenáru, dramaturgie, montáže ale aj animácie a efektov ťažko nájdem zrovnateľný študentský projekt. Plus sa mi, ako nečitateľovi komiksovej série (čo neznamená, že Gaimana nečítam - trebárs Neverwhere mám pekne na poličke), dostalo zopár zaujímavých myšlienok na zamyslenie. A to sa ráta. 80%

V podstate klasické koprodukčné hongkongské akčné béčko, ktoré nestavia na príbehu, ale adrenalínovej neutíchajúcej akcii, ktorá vám nedá vydýchnuť. Narozdiel od amerických neskorších 80. a 90.-tkových žánrových súputníkov však ten príbeh skutočne má, dokonca stavia na kriminálnej zápletke a predstavuje plejádu postáv, ktoré miešajú kartami osudovosti. Bohužiaľ je to neskutočne hlúpe, a scenár pôsobí, akoby sa na ňom vyzúrili chovanci Ústavu pre slabomyseľné prvoky, postavy sa chovajú nelogicky a vrcholne teatrálne, dialógy sú tak na úrovni 6-ročného decka a demencia s pribúdajúcimi minútami graduje... Preexponovaná ohlušujúca akcia a bojová choreografia to nezachraňujú, keď sa, ako napr. v scéne bitky v bare, traja ľudia mlátia s ďalšími desiatimi, a ostatní len v pozadí vykopávajú do vzduchu a snažia sa trafiť neviditeľných útočníkov. Navyše keď aj najobyčajnejší radoví policajti predvádzajú kung-fu na spôsob šaolinských mníchov, pôsobí to neskutočne smiešne. Okrem toho tu nechýbajú tradičné pokusy o humor, lenže toto nie je Jackie Chan, a tak spadajú do kategórie trápnosti a oveľa častejšie sa divák smeje na veciach, ktoré pôvodne zjavne vtipné byť nemali. To celé by ani až tak nevadilo, mať film 90 minút miesto skutočných 130, takže sa mimo akčných sekvencií stíha dostaviť nuda - a to je to najhoršie, čo sa vám pri takomto filme môže stať. Objektívne by som mal ísť už kvôli plnotučnej a pomerne zábavnej akcii aspoň na 2*, na to by ma však nemohol film tak sklamať a v závere nudiť. 24%

Po počiatočných pochybách, zdesení z mladých pekných tváričiek, strachu z Rodriguezovho postupného úpadku a vidine nehorázneho naťahovania... sa dostavilo milé prekvapenie. A to tu prosím všetky vyššie spomínané aspekty s výnimkou Rdriguezovej tvorivej krízy sú. D.J. Cotrona a Zane Holtz sú príliš mladí a uhladení, lenže za chvíľu si toho už takmer ani nevšimnete. Príbeh sa roztáča pomerne pomaly a strieda súčasné rozprávanie s flashbackmi postáv, ale tempo je príjemné a akurátne odsýpa. K tomu si prihoďte dobrú atmosféru, slušivý vizuálny kabátik, sexi Madison Davenportovú a drsného Dona Johnsona, ktorému odpustíte aj tú patetickú scénu umierania. Šialené hororové vízie Ritchieho Gecka a pár podobných vychytávok sú len čerešničkou na možno na prvý pohľad nie až tak vábnej, a zatiaľ nie až tak dostávajúcej očakávaniam, zato osviežujúcej tortičky, ktorá spoľahlivo zaženie hlad pred hlavným sústom. Pilot: 75% Po prvých 3 epizódach: Nevyzerá to zle, to rozhodne nie, ale nadšenie z pilotu už zo značnej časti vyprchalo. Pohrávanie sa s Ritchieho víziami sa postupne transformuje na racionálne ospravedlňovanie jeho psychopatických sklonov, čo síce funguje, ale práve potrét číreho psychopata bol tým, čo činilo jeho postavu v originále tak zábavnou. Dialógy aj celkový príbeh pomaly naberajú na hlúposti a nelogickosti, ale zatiaľ našťastie v únosných medziach. Zatiaľ nadpriemer, len ten Robert Patrick mi ako Fuller príliš nesedí. 70%

Od prvej do poslednej minúty typická céčková katastrofická produkcia. Patetická, hlúpa, režijne i scenáristicky maximálne nezvládnutá (resp. odfláknutá). Postavy tvorí banda archetypálnych mudrcov, ktorý si však v skutočnosti horko-ťažko zvládnu zaviazať šnúrky na topánkach, autistická verzia Einsteina zmiešaného so Stephenom Hawkingom a Sherlockom Holmesom, pár pubertálnych výrastkov a zopár "dospelých" s akútnymi príznakmi postupujúcej demencie. K tomu maximálne nelogický príbeh, efekty ako z rýchlokvasenej nízkorozpočtovej akčnej počítačovej hry 10 rokov dozadu a navrch poriadna porcia amerického pátosu a pokrytectva (viz. prezidentov prejav a príprava naň). Lepšie dialógy sú aj v Mélièsových filmoch. A to žiadne nemajú. 0%

A tak sa rodí zločin... po francúzsky. Pozor, komentár obsahuje potenciálne spoilery. Z určitého dôvodu je mi čiernobiela etapa Truffautovej tvorby bližšia, a na prvý pohľad príťažlivejšia než neskorší náskok do vlaku farebného filmu. Ale možno je to len mojim doterajším výberom jeho filmov. Vo filme Nikdo mne nemá rád sa venuje svojej obľúbenej téme - deťom a ich vnímaniu sveta dospelých, podané s jeho typickou gráciou a ladnosťou, ktorá nám lepšie dovoľuje stotožniť sa s jeho hrdinami. Drží sa pri zemi a formou komornej drámy nahliada pod vonkajšiu škrupinu "takej normálnej francúzskej rodiny", skúma vnútorné vzťahy aj interakciu s okolím pričom sa neznižuje k melodráme (ako napr. v Hebkej koži). Narozdiel od iných jeho detských snímkov tento nie je tak krikľavý, má jedného centrálneho hrdinu, je celistvejší, ale aj temnejšie ladený. Dalo by sa povedať, že je príbeh chlapca, ktorého rodičia zanedbávajú a stavajú do popredia svoje vlastné problémy na úkor syna, metaforou bujnejúceho podhubia zločinu v kontraste s romantickou víziou parížskych uličiek, ako ich poznáme z pohľadníc. Na jednu stranu tak Truffaut kritizuje modernú francúzsku rodinu a poukazuje na jadro problému, na stranu druhú je samotný záver mierne zarážajúci, pretože by sa dal interpretovať ako oslava absolútnej slobody, vyprostenia sa z osídel sociálnych vzťahov, systému a spoločnosti. Po formálnej stránke Trufffaut prílišne neexperimentuje, využíva svoje obľúbené výškové zábery zo striech a okien obytných domov. Zaujmú najmä dve špecificky technicky riešené scény, v ktorých hrá hlavnú rolu pohyb - tou prvou je záber z vnútrajška zvláštnej púťovej atrakcie, ktorá sa krúti, chlapec sa pomaly vznáša nad zem, porušuje fyzikálne zákony a opúšťa fyzický svet - v tejto scéne sa zračí všetka krása a fantasknosť detstva a spomienok naň, a je prosto úchvatná. Druhou je scéna úteku z nápravného zariadenia, konkrétne horizontálne snímaný beh popri plotoch a lese v úplnom závere filmu, ktorý symbolizuje niečo ako "absolútny útek", ako som spomínal už vyššie, a dosiahnutie dokonalej slobody. Tento formát, ako po stránke technickej tak obsahovej, Truffautovi nesmierne svedčí, a odteraz mu budem venovať väčšiu pozornosť. 100%