dragoliz

Toto je mocné! Keď si presvedčený o tom, že neexistuje skutočne dobrý slovenský film... a potom uvidíš toto. Vďaka Kristíne Svarinskej to teda musí byť prvotriedne pedofilské pošušňáníčko. Ale nie, tá holka bola fakt dobrá. A okrem toho je to film nádherne zasadený do prostredia dunajských luhov, kde sa tak blízko stretáva post-komunistická džungľa s prírodnou divočinou - a to celé na úzkom páse toho najpodivnejšieho pohraničia, ktoré mám tak rád (srdce). Preto asi ani niet divu, že sa nad ním dojímal už dávno predtým Štefan Uher vo svojom Slnku v sieti. A stavím sa, že práve ním sa Vlado Balco inšpiroval! Dážď padá na naše duše oplýva skutočne unikátnou poetikou, ktorú vytvára jednak toto prostredie, ale tiež bohovské postavičky (môj obľúbený Stano Dančiak tu ide mocné bomby, nech mu je zem ľahká) a miestami také nádychy magického realizmu. Zároveň ma ale zaráža, ako strašne sa slovenský film líši od toho českého. Zdá sa mi, že nenesie zhodné znaky v oblasti štýlovej, produkčnej, no ani v dramaturgii a výbere témat, ktorým sa venuje. Človek by si povedal, že na Slovensku sa bude jednoducho "okukávať", ako sa to robí, od českých kolegov. Ale nie. A na človeka, zvyknutého výhradne na český film, ktorý sa neustále pretláča aj do slovenských teliek, potom takýto zjav pôsobí mnohokrát vyslovene DIVNE. Je fakt, že skôr ako český film, tento film Vlada Balca pripomína takú tú rakúsko-nemeckú (asi skôr televíznu) produkciu. Nenormálne pekný film...

Toto nene. Aj napriek tomu, koľko výrazných bôľov Wonder Woman nesie, najviac ma zaráža, aký otrasný má casting. Je to vyložene subjektívne hodnotenie, no tie postavy boli (s výnimkou Chrisa Pinea) totálne mimo. Ale aj bez ohľadu na to je to strašný gýč, nenaplnená žánrovka bez štipky inovatívnosti s milionkrát obohratým posolstvom. Jediné, čo na filme teší, je, že sa neuchýlil k nejakému turbo-feminizmu, čo sa jednoducho mohlo stať.

Gympl je film, ktorý ma udivuje už desať rokov a aj po jeho nespočetných zhliadnutiach ma stále privádza k úžasu. Je totiž priveľmi trefný a adresný, aby nie. Dokázal veľmi presne a zblízka "sondovať" do života jednej generácie, ktorej som súčasťou, a pravdepodobne preto má pre mňa takú hodnotu. Je to zvláštne, ale nepredpokladám, že niečo povie ďalšej generácii teraz vyrastajúcich deciek - Gympl sa skutočne dotýkal tej cool (sub)kultúry vtedy mladých (street, graffiti, old school rap, underground a neumierniteľná rebélia), ktorá je už, zdá sa mi, celkom preč, *fňuk. A o tom to celé je. Gympl svojím nosným námetom vierohodne, a tak ako ešte žiadny domáci film pred ním, skoro až dokumentaristicky spracováva fenomén graffiti, velebí ho a s rešpektom naň nahliada. Kritizuje situáciu v dnešnej spoločnosti a otvorene hovorí o problémoch školstva a rodiny. Súbežne však tlačí na povrch aj ďalšie témy, tentokrát (asi) večné - problémy dospievania, lásky, mladíckej rebélie a odporu voči rodičom. Popri tom všetkom prekvapivo citlivo píše a glorifikuje poetickosť noci. Všetko toto je podané veľmi príjemne, otvorene a narovinu, s horko-sladkým nádychom, karikatúrne vykreslenými postavičkami, super ceckami a hlavne - nadpozemsky geniálnym hudobným sprievodom, ktorý s filmom dokonale splynul a jeho atmosféru odpálil na mesiac. Gympl je chválospevom na mladých, zároveň ich baladou, pre mňa klenotom medzi (nielen) českými filmami a mojou filmovou hymnou (môže niečo také byť?). Od Vorla toho chcem vidieť viac!

Film, vďaka ktorému som naplno pochopil, čo to je mikrospánok. Prvá polovica fajn, snáď až "super" - výborne natočené scény precitnutia malého cigánička a jeho ohromujúceho zistenia, že je zrazu v tom svete sám. Skvelý strih, super atmoška. Potom príde Milionár z chatrče a z filmu sa stáva plnohodnotný cringe, ktorý je možno "otagovať" prívlastkami ako - nepríjemný, falošný, nezaujímavý, nič nehovoriaci a prázdny. Vyšumelý konečný pocit z Liona umocňuje otrasný flat-profile vizuálu, ktorý, nech mi nik nehovorí, že už všetkým nelezie krkom.

Naprosto obdivujem Memento ako scenáristický stroj, ako mašinu, ktorá dômyselne previazaná s dejom a jeho hlavným námetom obdivuhodne dôvtipne dávkuje a predkladá divákovi jeho kúsky. To ale ešte neznamená, že ho pokladám za zábavný film. Takže ako? Film hodný analýzy, no nevhodný na sledovanie... asi tak. :)

Oproti prvému dielu výrazne odľahčené, nie tak vážne a paradoxne menej, resp. minimálne zábavné. S použitím nie tak špecifického druhu humoru vzťahujúceho sa na miestne reálie, ale takým generálnym a tým pádom zákonite jednoduchším. 2 Bobule postrádajú ducha jednotky, ktorý vyvolával širokú škálu pozitívnych pocitov (leto, mladosť, sloboda a pohoda) a snáď sa nenašiel jeden Moravák, ktorému by pri sledovaní neposkočilo srdco. Tu je to však inak a je to škoda...

Aaah, konečne po dlhšom čase film, ktorý som si užil. Už som dokonca začal pociťovať frustráciu z kadejakých nič nehovoriacich filmov (Vivre sa vie, Parkoló), filmov neoriginálnych a neschopných vymaniť sa z toho klasického paradigmatu (Inside Out) alebo kúskoch, ktoré boli jednoducho priemerné a fádne, také šedé (napr. Before I Wake). Scoop zas pre zmenu s vtipom a ľahkosťou rieši všetko vyššie uvedené. A v kontraste práve s aktuálne videným Godardovým Vivre sa vie vyvracia známu teóriu "auteurov". Woody Allen tu totiž predvádza a demonštruje, že je možné k filmovému umeniu pristupovať osobne... ale čo je dôležitejšie - že je pritom možné zachovať jeho kvalitu, zábavnosť a divácku stráviteľnosť. Pomáhajú mu pritom skvelí herci (jaj, Scarlett... :*) a hudba. Filmové pohladenie po duši. 80%

Ak niekto prišiel na to, kam sa podel šikanovač a zmiznutí adoptívni rodičia, prosím nech mi napíše! Musí sa nechať, že režisér Mike Flanagan točiť vie a má výborný štýl, veď sme sa o tom mohli presvedčiť v jeho predošlom výbornom hypnotickom počine s diablom posadnutým zrkadlom v hlavnej úlohe. Ale tu vážne zlyhalo niekoľko vecí, ktoré kazia inak celkom dobrý pocit z filmu - nedozretosť/neuležanosť scenáru, celkovo slabší námet a dosť ma zarazil výber hudby. Naozaj sa to nezdá, ale hudobný sprievod robí s filmom svoje. Škoda, že tu mu nepomohol, ale naopak - dosť celému filmu a jeho atmosfére podkopol nohy. Epické inštrumentálne skladby sa tu nehodili. Nie a nie.

Už dlho nechápem, čo všetci vidia na tvorbe z dielne Pixaru. Nevidel som z ich filmov príliš, ale zasa dosť na to, aby som medzi nimi vedel dobre hľadať paralely, jasné vzájomné podobnosti a spoločnú tendenciu ruinovať neskutočné a dokonalé námety absolútne lacným vedením a smerovaním ďalšieho diania. Veď čo taký Nemo, Wall-E a hlavne Up! od režiséra tohto "najlepšieho minuloročného animáku"? Sú to všetko krásne filmy, keby bežali len prvých 20 minút. Lenže aké to prekvapenie... oni sa všetky začnú ťahať za tou známou dejovou nitkou, napravítkovaných linkách a trápnymi obohranými scenáristickými schémami. Je to fakt trápne a človeka to normálne serie. Veď Inside Out má tak super spracovaný, do detailu premyslený a rozumný námet, ktorý by pokojne mohol slúžiť k nejakej výuke základov psychológie. To isté pohodový a milý Up!. Dobrodružstvom a žiabrami dýchajúci Nemo. A melanchóliou a osamelosťou napustený post-apo Wall-E. Všetky menované kusy ďalej prebiehali a skončili ako totálne sračky a ja sa len smutne pýtam - Prečo...? Za dokonalú animáciu hviezdu prihodiť nemôžem. Ono to síce je milé a pekné na pohľad, ale žiaľ, som ešte chlapec odrastený na starých animákoch a... toto holt nie je ono! V hlave nakoniec "drží nad vodou" len nekonečný prúd nápadov, ktorý je tu a stály v priebehu celého filmu, celková "podarenosť a ľahkosť s jemným vtipom. Ale verím, že menší diváci to budú fakt žrať. 60%

Príliš nemusím tieto filmy, ktoré sú preplnené (akože) filozofiou, zamyslenými pohľadmi, nereálnym a ničím nepodmienením správaním postáv, ktoré "hrajú" len pre oko a sú prekladané rôznymi strihmi, ktoré je možné (zas len akože) chápať len v abstraktnej rovine. Pritom sa na Parkovisku rozohrala slušná show s dobrým námetom. Ja by som si však to jeho spracovanie pozrel radšej spod rúk Tarantina alebo takého Damiána Szifróna (autora Divokých historiek), veď to mohla byť taká skvelá akčná jazda... namiesto toho je tu čosi, čo neviem, kedy má byť vážne, a kedy príliš nie, alebo vôbec. Čosi, čo zo seba chce vytrieskať viac ako samo je nejakým pozadím postáv - PROSTE mám pocit, že sa tu hrá na príliš veľa vážnosti a úplne zbytočne. Ale to je čisto môj pocit, ktorý z filmu mám, preto tieto vety nie sú výčitkou. Tou je niečo iné. Neviem za pomoci ako veľkého rozpočtu bolo Parkoló natočené, ale radil by som ho k tým poloprofesionálnym pokusom. A to je cítiť hlavne z technického hľadiska, teda z práce kamery, ktorá v niektorých momentoch pôsobí ako päsť na oko so svojimi zbytočnými a nie prirodzene pôsobiacimi pohybmi do inak statických scén. A možno sa len snažila skrývať ďalší veľký neduh a miesto, kde sa veľmi zreteľne prejavuje limitovaný rozpočet produkcie - strih. Ozaj je niekedy nepodarený a dosť neohrabane pôsobiaci - a to hlavne v scénach, kde sa niečo deje. Nóó teda, Parkoló nie je film, ktorý si JA znovu pozriem, čo je škoda, lebo k opaku by zas až tak mnoho nechýbalo. 45%