leila22

Keď som prvýkrát započula, že sa bude točiť film o Barbie, otrávene som prevrátila očami. Tak, ako by to stereotypná Barbie s jej dokonalým prejavom nikdy nespravila. No keď som zistila, že sa príbehu chopí nezávislá režisérka Greta Gerwig a na scenári sa bude podieľať spolu so svojím partnerom Noahom Baumbachom, spozornela som. Bolo mi jasné, že v takom prípade nepôjde iba o povrchnú zlátaninu, hoci aj samotný trailer neskôr šikovne zavádzal. Keď Barbien bezstarostný idylický život v Barbie Lande náhle naruší existenčná kríza, nadíde čas vydať sa do skutočného sveta a opustiť ružové pozlátko. Netuší však, že tam na ňu čaká ešte väčšia depresia. Zatiaľ čo naráža na tvrdý sexizmus a zisťuje, že reálny život je konštantná zmena, Ken je odrazu videný a uznávaný. Zisťuje, že dobyť svet možno iba za pomoci koňa, objavuje čaro patriarchátu a je odhodlaný patrične ho v Barbie Lande presadiť. Tak ako sa ich protipóly a postavenia vymieňajú, tak dokonale žiari Margot Robbie v prvej tretine filmu, aby ju potom na okamih jemne mohol zatieniť rovnako fantastický (42-ročný!!) Ryan Gosling. Toto duo je úplnou trefou do ružového (?) a rolí plastových idolov sa ujali famózne. Naproti tomu sú vedľajšie postavy rozvinuté iba povrchne, rovnako ani linka matky s dcérou nie je dotiahnutá. Tvorcovia proste všetko vsadili na ústrednú dvojicu. Film Barbie je akýmsi feministickým blockbustrom, ktorý má od hviezdneho obsadenia, cez chytľavé pesničky, filmové odkazy, fungujúce muzikálové scény, absolútne vypiplaný vizuál, bezchybnú kostymérsku a make-up prácu prakticky všetko, čo sa od letného hitu očakáva. Je skutočne zábavný a čerešničkou na torte je, že ponúka aj hlbšie presahy. Greta s Noahom v ňom dávajú na frak prakticky celému svetu. Barbie je kritikou Hollywoodu, stereotypných ženských ideálov, popkultúry, patriarchátu, falošného feminizmu, končiac Mattelom samotným. Jediný problém mám s tým, že mnoho myšlienok bolo až príliš doslovných a že vo finále sme sa nevyhli istej patetickosti. Každopádne, vo výsledku je Barbie skvelým letným osviežením, ktoré si zaslúži divácku pozornosť. Po vizuálnej stránke prakticky nemá žiadneho konkurenta. Spojenie plastického sveta s reálnym (paradoxne, tiež už do veľkej miery plastickým) považujem za krásny hravý nápad. A najmä nezabudnite, že Greta nám svojím dielom všetkým odkazuje, aby sme jednoducho boli sebou, pretože v tom tkvie tá najväčšia dokonalosť.

Čoho sa Beau bojí? Najskôr všetkého a predovšetkým života samotného. Nový film Ariho Astera je pohlcujúcim zážitkom, spleťou nepríjemných halucinácií a bizarným mindfuckom s vysokou interpretačnou otvorenosťou, ktorý ľahko zamotá hlavu. Po vydarenom mrazivom debute Prekliate dedičstvo (2018) nás režisér o rok neskôr zaviedol na špeciálnu slávnosť slnovratu, aby sme si spoločne s hlavnou hrdinkou prešli desivým peklom – Midsommar (2019). Pevná réžia, žánrové presahy, zmysel pre detail, surrealizmus a cynický humor...iba 36-ročný Ari Aster dobre vie, čo robí a nebojí sa to robiť po svojom. Celkom iná je však jeho postava vo filme Beau is Afraid, ktorá odrazu musí čeliť všetkým svojím strachom a vydáva sa na šialenú púť, ktorá sa mení na životné dobrodružstvo. Hoci je Beau už dávno dospelý, je ako dieťa. Nesamostatné, závislé, zraniteľné. A Joaquin Pheonix, ktorý jeho krehkú povahu bravúrne stvárňuje, má túto zraniteľnosť doslova vypálenú v pohľade. Čo všetko môže spôsobiť podmienená láska rodiča a jeho citové vydieranie? Ako veľmi dokáže oklamať vlastný rozum? Kam až dokážu zájsť temné myšlienky ovplyvnené strachom, úzkosťou, fóbiami a paranojami? Čo z toho sa deje reálne a možno vôbec svojmu psychiatrovi dôverovať? Film už hneď v úvode naberie výborné dynamické tempo a tasí jednu pohlcujúcu scénu za druhou. Z dlhej 179 minútovej stopáže sa spočiatku ukrajuje naozaj rýchlo, originalita každým obrazom len tak kvitne. A hoci má cynický humor, vzhľadom na problémy nášho hrdinu, predsa len akýsi trpký dojazd, vo výsledku nemožno tvrdiť, že by skvelo nefungoval. Prvýkrát snímka výraznejšie utrpí pri „lesnej“ epizódke, kedy sa prudko zvoľní z tempa. A práve záverečná polhodinka, v rámci ktorej divák očakáva tú najväčšiu katarziu, je už celá akási neistá a myšlienkovo roztrieštená, ako samotné vnútro nášho nesvojprávneho hrdinu. On sa bojí je, skôr ako hororom, akousi psychologickou sondou s thrillerovou atmosférou. Ari Aster aj v tomto prípade zostáva verný svojmu osobitému štýlu a opätovne sa vracia k témam straty a smútku či dysfunkcie rodiny. Pokiaľ máte radi tvorbu Davida Lyncha, Kaufmanovky či matku! Darrena Aronofskeho, pravdepodobne si v kine prídete na svoje. Lesná hamletovská časť jemne pripomenie aj seriál Station Eleven. A hoci On sa bojí nie je až tak kompaktným dielom ako jeho predchodcovia, rozhodne stojí aj za opakované vzhliadnutie. Od Ariho čakám ešte veľké veci.

Jeden prostredník od zazobenej ženskej z nablýskaného Mercedesa venovaný frustrovanému týpkovi po neúspešnej reklamácii tovaru na parkovisku, niekedy postačí na rozpútanie špirály nenávistných činov. Amy (Ali Wong) sa pohybuje v umeleckej spoločnosti a po práci ju v novom rozľahlom dome víta milujúci manžel a roztomilá malá dcérka. Dany (Steven Yeun) je kórejský prisťahovalec, ktorý má na krku mladšieho brata a snaží sa nejak uživiť. Alebo? Je to minimálne to, čo na prvý pohľad chceme vidieť. Lenže ono je to vlastne trochu inak a je to oveľa zložitejšie. Títo dvaja ľudia sú si vlastne veľmi podobní. Spája ich to, čo ich vnútro momentálne živí. Úzkosť, hnev, frustrácia, pretvárka, životná vyčerpanosť. A stačí jeden nešťastný moment, ktorý uvedie veci do pohybu. A24-ka má na konte niekoľko perfektných filmov a dokonca aj seriálov, ktorými latku nastavila veľmi vysoko. Beef má svoje muchy ako scenáristické prešľapy, občasnú nesúrodosť a možno až príliš veľké sústo postáv, ktorým sa v pomerne malom časovom priestore snaží venovať, čím zbytočne odbieha od hlavnej linky. Na druhej strane je jasným ťahačom seriálu jeho ústredná dvojka v podaní presvedčivého Stevena Yeuna a Ali Wong. Taktiež je tu výborná hudba vrátane originálneho soundtracku, pekná hra so psychológiou postáv, ako i často nepredvídateľný vývoj deja, ktorý seriálu udáva svižné tempo. Oceňujem, že naše dve hlavné postavy nie sú tradičnými hrdinami a miestami až divák uvažuje, či sú to vôbec dobrí ľudia. Každopádne, sú to zlomené duše, ktoré nám v niečom možno trošku nepríjemne zrkadlia aj samých nás. Uviaznutí v systéme robia jedno nesprávne rozhodnutie za druhým a ich dopad je iba jedna veľká lotéria, ktorej výsledok je značne naklonený životnému bankrotu. A ako to už býva, za tou nenávisťou sa skrývajú nevyliečené boliestky a traumy z minulosti. Beef je energický, miestami absurdný a najmä má v sebe niečo ťažko pomenovateľné, no veľmi lákavé. Určite jeden z tých lepších Netflix kúskov pre všežravcov.

Darren Aronofsky aj pri svojom ôsmom celovečernom filme neupúšťa zo svojich tradičných tém ako náboženstvo, závislosť a sebadeštrukcia či potreba vykúpenia. Opäť využíva aj symbolizmus, hoci tentokrát v menšom merítku, ako to u neho býva bežne. Charlie (Brendan Fraser) vedie online kurzy štylistiky na univerzite, no jeho študenti ho poznajú iba ako čierny štvorec na obrazovke. Ťažobu minulosti, pocity viny a osamelosť rieši prejedaním. Neukazuje sa ľuďom na oči a v kontakte je prakticky iba s kamarátkou Liz (výborná Hong Chau), ktorá pracuje ako ošetrovateľka v nemocnici a chodí ho pravidelne navštevovať. Veľryba je voľnou adaptáciou rovnomennej divadelnej hry a taká aj je. Komorná, intímna, osobná. Celé dve hodiny sa nepohneme z priestorov Charlieho domu, iba čo chvíľami konečne zacítime čerstvý vzduch vykuknutím na verandu. Ďalej už niet cesty. Cez 300 kíl ťarchy, ktorú od samotného začiatku divák pociťuje ako vlastné bremeno, proste nepustí. Maskérska práca je famózne prevedená a tak sa niet čo čudovať, že si Veľryba na Oscaroch obhájila aj túto kategóriu a porazila silných konkurentov, akými boli Elvis či Batman. Brendan je prakticky bezchybný a jediné scénky, pri ktorých som občas cítila hranosť a možno miernu emočnú silenosť, plynuli z vedľajších postáv. Pre Sadie Sink to miestami bolo priveľké sústo, ale i tak si nepočínala zle. Neustále vnútorné boje a dilemy, ktoré zas zvádzala Liz zakaždým, keď svojmu upotenému kamarátovi s najvyšším stupňom hypertenzie podávala ďalšiu bagetu, boli zachytené citlivo a mlčky, no s pohľadmi, v ktorých sa dalo čítať do hĺbky. A hoci iba Charlieho utrpenie bolo vyeskalované do maximálneho utrpenia, svojím spôsobom prehrávali boj s osamelosťou aj všetky vedľajšie postavy (ani na mini-linku s rozvážačom pizze tak skoro nezabudnem). Napriek tomu Darren tentokrát nešiel do úplnej depky a do deja vnoril niekoľko krásnych momentov, ktoré boli vystavané ľudsky, dojemne a áno, možno miestami aj úsmevne. No iba vyplývali z dobráckej postavy, ktorá napriek všetkej prežitej bolesti celkom nezanevrela na svet, ktorý ju odvrhol. No vnútornú krásu za hordami tuku nedokáže rozpoznať každý. Veľryba nie je najdokonalejším Aronofskeho filmom. Má svoje chybičky a oproti jeho predošlým dielam je asi aj viac umiernenejšia. Ale nesklamal ma s ňou a viem, že sa k nej v mysli budem vracať. A to je pre mňa vždy indikátor kvality.

Sledujeme jeden deň v živote troch žien z rôznych generácií, ktorých príbehy sa v istom momente pretnú. Rumunsko-maďarská režisérka Cristina Grosan pracuje s témou straty a smútku, inakosti a sebaspoznávania, ako aj s pochybnosťami o rodičovstve a svojom mieste v odmietavej spoločnosti, zatiaľ čo vonku to začína vyzerať na koniec sveta. Pastelovo-neónová farebnosť, futuristická architektúra a akási odľudštenosť sálajúca z okolia, dodáva na tej správnej atmosfére. Potešilo. [Febiofest, 2023]

Rok 2022 priniesol až dve fantastické snímky v podobe ľúbostných listov režisérov, v ktorých vyznávajú lásku k filmu ako takému. Jeden z nich je nominovaný na Oscara za Najlepší film (Fabelmanovci) a ten druhý mi na tomto zozname chýba. Babylon Damiena Chazella si veľké plátno naozaj pýta a disponuje niekoľkými tak ikonickými zábermi, že si ich z mysle ľahko nevymažete. Za siedmimi horami, za siedmimi dolami, kde sa chľast sypal a kokaín sa lial...ocitáme sa v Hollywoode, v 20. rokoch 20. storočia. Na veľkolepej party s orgiami, sliepkami, ale aj slonom uprostred parketu, na ktorom sa oduševnene tancuje na energickú hudbu. Príbeh Babylonu je nám podávaný cez tri hlavné postavy - úspešného a charizmatického herca Jacka Conrada (Brad Pitt), mladého usilovného asistenta Mannyho Torresa (Diego Calva) a neznámej krásky Nellie (Margot Robbie), ktorá sa zo dňa na deň stáva veľkou hereckou hviezdou. Práve Margot v Babylone strieda najviac rôznych polôh, ale všetky jej zbaštíte na 100%. Koľko sĺz si od nej Hollywood vypýta, toľko vyprodukuje. Na počkanie. Bravúrne je prakticky celé herecké obsadenie a Chazell verne, no súčasne aj nesmierne vtipne zachytáva obdobie prechodu z nemého filmu ku zvukovému (frustrujúco opakovane sa točiaca zvuková scéna je vážne perfektná). Predstavuje nám film ako neustále sa vyvíjajúce a nekompromisné médium, ktoré sústavne vyžaduje niečo iné. A toho, kto sa včas neprispôsobí, kruto zomlie. No je to prirodzená daň, s ktorou za okúsenie pozlátka a zažitie chvíľkovej slasti, akosi každý zákonite ráta. Mňa, na rozdiel od niektorých iných, neskutočne bavila aj mafiánska linka s Tobeym Maquierom. Tobye v Babylone síce veľký priestor nedostáva, ale z jeho psychopatickej postavy sálal skutočný strach a po tých podzemných chodbičkách by som sa s ním naozaj nechcela prechádzať. Atmosfericky som sa v mysli ocitla tak trochu pri Kubrickovom Eyes Wide Shut. Babylon je luxusný, nechutný, dojemný, drsný, vtipný a vzrušujúci film. Je to turbulentná jazda Hollywoodom, počas ktorej vchádzaš na párty ako nikto, ale ak dokážeš využiť šancu, ráno z nej odchádzaš ako star. Je to dokonale zachytená továrňa na sny, ale súčasne i klam a ilúzia, ktorá sa ľahko zvrhne na nočnú moru. Z Babylonu chrlí nesmierna dávka lásky a súčasne aj melanchólia. Tú trojhodinovú stopáž tu síce chvíľami cítiť, ale myslím, že každý pravý cinefil s ňou výrazný problém mať aj tak nebude. Finálna montáž bola tak fascinujúca, až sa mi chcelo plakať. V Babylone môžeš zažiť všetko. Tak ako aj vo filme. Len musíš byť pripravený.

Minimalistické, komorné. Potenciál prostredia (les + prevedenie domu) pekne využitý. It Comes at Night je post-apo s pomalým tempom, ktorá nestavia na akcii a zombie nájazdoch, ale pracuje skôr s pocitmi izolácie, osobnými paranojami a bezhraničnosťou našich základných pudov sebazáchovy, ktoré dokážu celkom zatlačiť ľudskosť do úzadia. Trošku mi však v tomto prípade vadila až prílišná mnohostranná interpretačná otvorenosť.

Na Titanicu je odvedená výnimočná práca z hľadiska citu pre detail, tak i v prípade monumentálnych scén, cez ktoré je hmatateľným spôsobom zachytená ich veľkosť a pompéznosť. James Cameron umožňuje divákovi prežiť si plavbu na lodi snov. Nepristupuje k nemu ako k divákovi/pozorovateľovi. Chce, aby bol súčasťou tohto dobrodružstva, so všetkým, čo prináša. Od jemnej chuti kaviáru a noblesných večerov plných pokryteckých debát, cez nepríjemný pocit sťahujúceho korzetu a spoločenského väznenia, až po stretnutie človeka, ktorý vás odrazu vidí (tak naozaj) a dokonca vám ponúkne okúsiť aj sladký pocit slobody. Titanic je plný rozporov a protikladov a krásne plynulo kĺže od dobrodružnej romantiky, až po katastrofu obrovských rozmerov. Je ukážkou brilantnej práce so skladbou postáv, až po ich samotné stvárnenie. Vidieť Titanic v 4K 3D verzii bol opäť veľkolepým zážitkom, 194 minút prešlo ako nič. A vôbec ich nepocítiť, iba vypovedá o tom, akou silou tento veľkofilm disponuje a že aj po 25 rokoch má stále čo ponúknuť.

Film tohto typu nepatrí na Netflix, zaslúži si poriadne plátno. Slzy mi vypadli už i tak, ale tú hrôzu, beznádej a absolútnu zbytočnosť vojny si očividne stále potrebujeme pripomínať vo veľkom. Príde mi až neuveriteľné, ako silne aktuálna táto téma je. Snažila som sa čo možno najviac vcítiť do kože 17-ročného chlapca, ktorý s nadšením a s hrdosťou boja za vlasť odchádzal do vojny. Sledovala som, ako sa jeho entuziazmus pri strete s krutou realitou vytratil lúsknutím prsta. Ako nestihol spracovať smrť prvého blízkeho, pretože hneď za ňou prišli ďalšie. Ako sa menil jeho pohľad v tvári na apatiu a strach zo života po prežitom pekle. Myslím, že si tie zdrvujúce pocity (chvalabohu), nedokážem ani zďaleka predstaviť. Po filmovej stránke sa jedná o perfektne odvedenú prácu.

Pamela Anderson bola hviezdou 90. rokov. Každý si pri počutí jej mena vybaví blondínku v červených obtiahnutých plavkách a jej povestný sexy beh po pláži. Pri opise „úprimná, ľudská, neistá, ale milujúca matka“ by väčšine už napadli celkom iné mená, no stále sedia aj na niekdajšiu Playmate. Pamela na mňa pôsobí ako obrovská romantička. Jej pohľad na lásku a vzťahy bol aj v dospelosti dievčensky naivný, čo ju vždy iba dostalo do pekných problémov. No prakticky asi iba kopírovala známy model, ktorý videla u svojich rodičov. Hodnotenie tohto dokumentu dvíham aj za nečakané sympatie a ľudskosť, ktorá z neho sála. Veľký palec hore za to, že v ňom Pamela vystupuje úplne nenalíčená. Z Pamela, a Love Story sála nostalgia, smútok, láska a pripustenie si jaziev na duši (znásilnenie, potrat, nevydarené manželstvá, krádež súkromia do poslednej bodky), no napriek všetkému z Pamely necítim žiadnu zahorklosť či rezignáciu, ale stále chuť žiť, hoci už možno viac podľa svojich pravidiel. A to je veľmi sympatické.