Radko

Cez krvavý príbeh porovnanie dvoch rodín. Rodiny postaršieho bezohľadného obchodníka s exotickými rybami, ktorý však navonok pôsobí ako zábavný, i keď miestami trochu vtieravý spoločník. Jeho manželkou je vášnivá a zvodná manželka, ktorá s obľubou porcuje. Majú vlastné bývanie i čosi ako svätyňu kresťanskej sekty v horách. Biznis ide ani po masle, obsluhu v obchode robí skupinka mladých dievčat v dráždivej firemnej uniforme. Druhou je rodina prežívajúceho obchodníka s exotickými rybami. V jednom dome žijú, prevádzkujú obchod, spia, milujú. Počkať, milovať sa chodia do motela, kvôli dcére, žijúcej s nimi. Manželka si však s nevlastnou dcérou nerozumie, tá chce stoj-čo stoj vypadnúť z domu plného studených rýb. Medzi ktoré pochopiteľne, radí i svojich rodičov. Do toho ostré šľahy celkovo k inštitúcii rodiny, vernosti, peňažnej nenažranosti, kritike korporátneho spôsobu života v pracovných kolektívoch, i ku konkurenčnému boju, ku vzťahom k neznesiteľným zamestnávateľom a tak. Šion Sono opäť na výbornú, nevynechávajúc nič zo svojho tradične absurdného mixu melancholickej drámy, krváku non plus ultra, a filozofujúceho filmu. Dve a pol hodiny tak zbehnú ani voda.

Pozvoľne plynúci dej rodinných zločinov nepotrebuje vyšetrovateľov, vystačí si  tatom, mamou, synom a jej manželkou. No a slúžkou s jej malým potomkom. Ostatní tvoria len nevyhnutnú štafáž. Viacerí tu píšu o nude, no tento pocit vo mne príbeh nevyvolal ani náhodou. Naopak, predpovedateľná schéma sa v závere otočí celkom podareným, matersky prekvapivým, no žensky silným záverom. A navyše, bežnému ultrarýchlemu tempu servírovania a príjimania informácií je práve tento kus vhodným protipólom. Nebyť miestami až príliš snivo pomalého mámenia, idem s hodnotením vyššie. Alebo inak:  Argentínska vzťahová dráma s krimi motívom v čilautovom tempe.

Taiwanci to rozbehli pod kanadskou režisérskou taktovkou doposiaľ najlepšou filmovou reflexiou korona vírusu. Pretože tvorivo alternatívne posunutou. A formálne skvelou. Na stole a vlastne všade v Čínskej republike (nemýliť si s Čínskou ľudovou republikou) je vírus nový. Vytvára z ľudí násilné, večne nadržané monštrá, čo beštiálne mučia, vraždia a znásilňujú kohokoľvek zbadajú. Intelekt však, na rozdiel od klasických zombíkov, nestrácajú. Len ho využívajú na zmienené ohavenstvá. Svižná gore jazda, s pár skvele nadávkovanými dialógovo/hláškovými reflexiami súčasnosti. Pomedzi násilenstvá sa odohráva klasický ľúbostný príbeh rozdeleného páru, ktorý sa túži, naprieč protivenstvám a nástrahám doby, opäť stretnúť. Táto línia trocha zlyháva na predpovedateľnosti deja, pretože každý divák vie, že pár vydrží nažive minimálne do záverečných titulkov. Tie mimochodom zdobí rezká hardcorová vypalovačka.

Najsimplexnejšie a zároveň najodpudivejšie formy kolektívnej párty zábavy, koncentrované v jednom jeblom klipe. Prostredie, oblečenie, gestá, pohyby - celé zle. Ako píše správne užívateľ anderson - ten klip sa úplne minul s textom pesnyčky.

Dvaja muži zaľúbení do jednej a tej istej ženy. Láska, svadba, druhý muž, súboje. Poetizujúce čiernobiele obrazy so zachytením večného rivalstva o vytúženú dámu. Tam, kde sa dvaja kohúti bijú, víťazí debutujúci krátkometrážny film. Prináša jemne metaforický príbeh bez slovných medzititulkov, nahradený o to väčšou dávkou obrazovej poetizujúcej zasnívanosti.

Klavírna vybrnkávačka sprevádza poéziu všedného dňa matky pri hraní sa a výchove synka. Súhlasím s vypravěčom, že je to režisérov vrchol; najmä z dôvodu, že som dosiaľ nič iné od Nobuhika Óbajašiho nevidel.

Homosex v experimentálnom krátkom filme zastupujú okrem iného Un Chant d’Amour (Pieseň lásky, 1950, Francúzsko) od Jeana Geneta alebo rané filmy Kennetha Angera; homoerotika láska v nich nie je explicitná, skôr ide o účinne náznakovo či symbolicky vyjavený objekt túžby a prejavy prieniku k nemu. Naproti tomu  Sodom sa explicitnosťou sexuálneho aktu/aktov vracia skôr k literárnym znalcom tohto druhu súlože (za sodomiu sa považuje najmä v anglosaskom svete análny sex alebo sex so zvieratami), ktorým dodnes kraľuje božský markíz de Sade (a výdatne libertariánskemu šľachticovi pricmrndáva Georges Bataille). Okrem prestrihaných záberov mužského sexu, ejakulácie na vajcia a roztieranie semena medzi prstami a po partnerovej koži je možné vidieť aj niekoľko scén autofelácie. Všetko prerušované opakovanou a zároveň vééeľmi preplácanou kruhovou kolážou s mätežou záberov na ľudské hlavy, údy, ohne a kto vie na čo ešte všetko. Oko to nestihne absorbovať všetko naraz. Do toho sa vnáša akýsi duchovný motív - ten zastupujú sviece a zástup ľudí. Jednorazovo možno šokujúce, no keďže medzi kultúrnych trotlov a malomeštiackych zaprdencov sa tento film sotva dostane, ostáva publikum zamerané na experiment a alternatívu.  Tu sa rozhodne o žiaden šok nejedná. V tom, čo ostalo vadila opakovanosť motívov i záberov, ktorá neprinášala nič naviac, skôr jemne nudila.

Unikátna dokumentárna polhodina. Jej autor, režisér maďarského pôvodu László Moholy-Nagy ho robil na zákazku architektov. Obsahom je dokumentárny denník záznamu plavby lode z Marseille do Atén. Cestujúci sa plavia na  medzinárodný kongres modernej architektúry. Hektický začiatok, spojený s odjazdom zaznamenáva Cigánov, hrajúcich pasažierom a lúčiacim sa svoje rezké melódie (ktoré ale nepočuť - film je nemý).  Priebeh plavby je v znamení prednášok a diskusií so slávnymi dobovými osobnosťami navrhovania domov aj stromov v krajine. Prednáša Le Corbusier, Gideon, Sert a ďalší. Sedí sa na zemi, záujem je intenzívny. Viac sa však dokument sústredí na zaznamenanie atmosféry, a po príchode do Grécka aj na opis krajiny, prostredníctvom záberov kráčajúcich, ťahajúcich oslíkov, detí a ľudí, idúcich kamsi za prácou, slnkom zaliatou krajinou. Ukážu sa krásy ostrovov, čosi málinko z kongresu a vzápätí je tu plavba domov.  Cieľom vraj bolo propagovať myšlienky modernej architektúry. Faktom ostáva, že tu sa prezentuje skôr štýl režiséra a jeho vnímanie okolia počas dní, kedy sa film nakrúcal.

Muž leží na gauči. Popíja pivo. Kuká pritom futbal. Nuž, a čaká čo tá jeho (mama, či papa lala: to je fuk) donese. Tá ale v kuse mindžuje na jeho lenivosť. Srandovný klip o mieri a pokoji vo väčšine súčasných domácností, kde odreagovanie po práci zaručuje lehátko v kombinácii s monitorom (tv, počítača, mobilu, notebooku či tabletu: úplne fuk). A kdo sa čo len slovkom obtre okolo kritiky kukania do obrazovky, je v očiach závislých robotov len a len za kkta. Výborná pieseň, skvelý refrén a klip. Nestráca údernosť a humor ani po vyše desiatich rokoch od premiéry.

Instantné pro rodinné video k veľmi plytkej pop rockovej piesni. O ničom hudba, o ničom text. Obrázky vždy usmievavých, rozjuchaných mladých pri všetkom, čo teší dnešnú generáciu. Viac než čokoľvek iné, to pripomína veselé celostranové obrázky z jehovistických časopisov Prebuďte sa! a Strážna veža. Instantný raj budúcnosti, kde raj, pohoda , úsmev a zenový pokoj budú povinnou výbavou každého. A tento šťastný sen bude strážiť soldateska na všetko odhodlaných junných bradáčov a na všetko pripravených, vždy perfektne, no viac-menej prírodne vyzerajúcich slečien. Jaj, a aby sa nezabúdalo na diabolské zlo, treba ukázať aj v klipe fotku Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, dvoch zavraždených mladých ľudí vo februári 2018. Ako pripomienku na doteraz nie tak celkom poriešený prípad. Lebo však zlo a dobro sú predsa vždy tak jednoznačne odlíšiteľné, však?