Radko

Klipy hudobného zoskupenia Awazê Çiya prinášajú, popri parádnej kurdskej hudbe, založenej na ľudových piesňových motívoch (typické sú kolektívny nápev, či originálne hudobné nástroje) aj poznanie. Typického krajinného rázu Kurdistanu. Nezabúda sa na súčasné problémy; vyzbrojovanie a príprava na boj s votrelcami. Ženské oddiely, odhodlaní starí aj mladí, žiadne prekrývania tváre, solidarita. Textu nerozumiem, vychádzam z klipu k pesnyčke Şengal: ženská postava hľadí, stojac na skale v diaľ, možno dúfa v konečne nezávislý a samostatný Kurdistan. Spomína na padlých. Ako mládenci sa vtedy aj dnes preháňajú po pustých skalnatých pláňach bez stromov na mrštných, svalnatých koňoch. Romantizujúce zábery prírody vystrieda skupina krojovaných bubonárok, aby vzápätí nástup vojenského útvaru a zábery výcviku ženských bojových oddielov ukázali, že zďaleka nie je všetko vyriešené. Kurdistan stále bojuje. Nuž a Turecko samozrejme všetkých týchto považuje za teroristickú chamraď, ktorú treba len zlikvidovať.

Silné, našlapané. Formou to pripomínalo divadlo nakrúcané pre divákov televízií alebo monitorov svojich zariadení (pc, notebooky, mobily...). Z hereckých výrazov oceňujem zvlášť krásny spev Elišky Křenovej v závere. Komentár s časovým odstupom, na dej už moc nespomínam. Zrejme nebol tak dôležitý jak emócie, ktoré strúhali ako Terezka tak Eliška. Lebo tie pamätám dodnes.

50. roky, rozdelený povojnový Berlín, traumy z II. svetovej, neúplná rodina, rozbieha sa život. Učí sa tancovať, tancuje sa učivo. Konzervatívna matka, dcéry túžiace po dobrodružstve a ešte viac po dobrej partii. Len mladá dcéra zrebelieva. Rokenrolom. A ak by divák nepochopil, že je to o vzdore najmladšej dcéry, má to pre istotu aj v sk distribučnom názve seriálu.

Mesto je brutálne. Ty si to dobre vedela, baby. Keď si bola so mnou, tú krv, strach a násilie si videla. Predtým, než som šiel do lochu. Odvtedy ma každý len zrádza. Alebo podráža nohy. Komu veriť? Karlos80 správne uvádza, že hoci v kulisách mesta a neworleanských močarísk, pripomína to skôr špagety western. Dlhé pasáže bez slov, pohľady do očí, uzavretý okruh postáv. Zo štyroch hlavných nik nie je vyslovene sympatický - nájomný zabijak, zlatokopka, vychcaný právnik a šéf gangu. Koniec je pamparádny. Poznámka, mierne spoileroidná: v zmysle skutočného konca mám takýto typ filmu rád. Pretože, ak sa napr.  ktosi po hocijakej projekcii opýta: skončil ten príbeh dobre? Tak, áno, v istom okamihu mohol skončiť fasa, no život ide ďalej až ...až do konca. Nuž a podaktoré filmy rešpektujú práve tento koniec.

Záhadná skratka ZKH v názve relácie je ľahko rozšifrovateľná zadaním prvých písmen mena moderátorky. Je mladá, fešná, so skúsenosťou reportérky telky. A azda kombinácia mladosti, pohľadnosti a tv skúsenosti rozhodli, že v novinách SME má na starosti videorozhovory. S osobami a zriedkavejšie aj osobnosťami slovenskej politickej, lekárskej, vedeckej či kultúrnej scény. Nezastiera  liberálno sociálny postoj. Zastáva sa Cigánov, sexuálnych minorít a práva chodcov na prejdenie po chodníku nezataraseného parkujúcimi opachami rôzneho druhu. V politických postojoch je vari najbližšie pohľadu kombinácie eu verchušky a NATO. Na rozhovor zväčša veľmi dobre pripravená, radosť pozerať. Samozrejme, že často vytáča, ale bez toho je sledovanie nuda. Nechcem moderátora, ktorý vždy drží s divákom basu. Poznámka: vari najviac pobavil jej rozhovor s prezidentským kandidátom Harabinom. Majetkovými otázkami ho totiž vytočila tak, že on chcel protiotázkou vedieť, koľko mala v danom roku milencov. Nuž a prehru/ debakel podľa mňa Zuzana K. Hanzelová utrpela pri rozhovore s maďarským ministrom zahraničných vecí. Jeho celkom obstojné rétorstvo kombinované s naučenými slovnými posunmi neprekonala. Ale tak raz, dvakrát, trikrát sa môže stať. No a bombou sú tiež niektoré rozhovory s poslancami vládnych strán SAS (Sloboda a solidarita) či OĽANO (Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti). Pri ich sledovaní mám pocit, že daní páni či dámy doposiaľ neprekonali mentálnu subnormu. Dodatok - 17. 11. 2022 - medzi top rozhovory patria: rozhovor s učiteľkou biológie a ch=mie Marianou Strakovou.

"Šaráda pokračuje". Závan najznámejšej kriminalistickej česko-slovenskej záhady - vraždy breznianskej 23 ročnej slečny Otýlie Vranskej vyvstane i pred pokrokového socialistického vyšetrovateľa Honzu. Momentálne sa borí v osobných sračkách, bojuje s vyhorením v práci po úmrtí milovanej ženy. Ale čin tak strašný, že sa pre istotu neukáže ani divákom (torzo ženského tela s odrezanými končatinami a hlavou nájdené v krabici), rozpumpuje utlmené vyšetrovateľské pudy a nepochybne povedie k zdarnému výsledku. A návratu ku geniálnemu štandardu Honzy Zemana. Hoci, ľahké to nebude. Z tohto dielu, okrem názvu samotného (zopakujem ho, tak sa mi lúby: Kvadratura ženy) a geniálnej znelky Zdeňka Lišku, zbožňujem scénu premietania v budove vyšetrovačky. Pred plátnom sedí partia postarších, neustále fajčiacich príslušníkov Sboru národní bezpečnosti, v miestnosti hustne dym. Sediace obrysy postáv plávajú v jeho kúdoloch a do dymom nasiaknutého vzduchu vystreľujú vety ako je tá úvodná z tohto komentára. "A já Ti přísahám, garantuju Ti, že toho chlapa dostanu na šibenici!" "Jestli na něho půjdeš s emocema, tak pohoříš.". "Teda, válí to na nás mistrně.". Vraždu Vranskej síce v tomto diele neodhalí, ale blysne sa vyriešením obdobného prípadu v boľševickom režime sovietskeho typu. A napokon, na konci dostane spis Otýllie Vranskej so slovami, že snáď to v budúcnosti rozlúskne. Poznámka: myslím, že ten starý, prvorepublikový prípad by si vyriešenie prostredníctvom filmovej, románovej, či komixovej alebo divadelnej adaptácie zaslúžil. Podobne ako Angličania dôstojne vo fikčnom svete literárno/filmovej fantázie už niekoľkokrát poriešeili identitu aj motívy Jacka Rozparovača.

Do tunela vchádza vlak, u nás je to dievča tak. Jasnými a zrozumiteľnými obrazovými symbolmi vyrozprávaný príbeh krátkeho májového vzplanutia, straty nevinnosti a smutného dôsledku. Názov filmu, jeho sebaoznačenie sa ako "fotogenická báseň bílých a černých vteřin" a použitie Epsteinho citátu odkazujú k avantgarde. No Atom věčnosti ostáva predovšetkým príjemnou obrazovou milostnou baladou.

Udalosti minulosti vysušené podobne ako krajina navôkol. Nik už ani poriadne nepamätá dážď. Hrozia ničivé požiare. Z minulosti ostali spomienky, trpké ako blen. Zo závlah špinavá úžitková, už použitá voda. No aj tou treba šetriť. Krajinu trápi sucho a nájazdy večne sa množiacich králikov. Do tohto raja s vysušeným jazerom detstva prichádza muž na pohreb kamoša, jeho manželky a syna, zavraždených jediný deň. Podozrenie z rozšírenej rodinnej vraždy a samovraždy padá na zastreleného otca, mužovho kamaráta z detstva. Kedysi s ním a dvomi dievčatami tvorili nerozlučnú štvoricu, chodievajúcu do skál na jazerom, kúpať sa do jazera, do školy, či loviť premnožených králikov, aby nežrali úrodu. Dnes je všetko inak. Zo štvorice už žije len dvojica, a ani tá nevie nájsť spoločnú reč. Jazero je, ako som už písal vyššie, bez vody. No a vzťahy v malom mestečku sú na bode mrazu, určované lžami včerajšími aj dnešnými.  Pozvoľne, no nie nude blízke tempo plynutia postupne vyplavuje na povrch osoby, fakty, súvislosti riešenia. Fajné, na kosť vysušené austrálske krimi kino.

Faktograficky nesporne prínosné, no zamerané do značnej miery na rekonštrukciu dochovaných kópií a originálov filmových kotúčov jednej z najinšpiratívnejších osobností filmu. Divák sa má možnosť dozvedieť mnoho faktov z Meliésovho života. Či už mladosti, zrelého veku, kedy si postavil unikátny ateliér, zrežíroval vyše 500 filmov, ktoré položili základ filmovej fantázii a vedeckej fantastike, alebo staroby, ktorú dožil v starobinci, chudobný ani kostolná myš. Možno by som dal aj vyššie hodnotenie, no dve základné veci ma od toho odrádzajú. 1. Filmová spoločnosť Lobster, produkujúca dokument, ústami komentátora v ňom ďakuje za príkladnú starostlivosť o dochované filmy, hádajte komu? No predsa spoločnosti Lobster.  To mi prišlo ako dosť od veci, ale čo už. 2. Hlavnou výhradou je tá, že samotný Georges Meliés v desiatkach svojich filmov používal tému transmutácie tela a oddeľovania jeho častí, najmä hláv, ktoré si po odfaklení či odtrhnutí od tela žijú vlastným životom, čarodejníctva a okultizmu, záhrobných pekelných síl: čertov a satanášov, ktorí robili na Zemi prapodivné kúsky. O dôvodoch a zaujatí režiséra touto tematikou v dokumente nepadlo ani slovo, ak teda nerátam zmienky, že pri výrobe filmov vychádzal najmä z čarodejno-kúzelno-magických divadelných šou, ktoré predtým režíroval a hrával. Nuž a keďže som sa tešil najmä na bližšie podrobnosti o tomto, sklamanie z očakávania, vyjadreného i v názve dokumentu, sa prejavilo v hodnotení.

Nečakaný dejový zvrat v prvej tretine, nie nepodobný Hitchcockovmu Psychu. Ani neviem prečo, v tomto džalle ma prekvapil viac. Krásne ženy, z ktorých každá má čosi za lubom. Majú  však smolu pohlavia, pretože krásne mladé ženy má v merku záhadný vrah. Celý v čiernej odedzi a klobúčiku podrezáva a bodá. A bodá. Dejové zvraty, viacero podozrivých. Režisér ťahá za nitky odhalenia vraha rôznymi smermi. Dokáže prekvapiť aj skúsených odhaľovačov z radov divákov. Na druhej strane prekombinované odhalenia. Dovysvetľuje sa úplne všetko (čo nie je vždy potrebné; takéhoto úplného verbálneho odkrytia každej zápletôčky sa dožadujú skôr simplexnejší/ jednoduchší diváci, čo od detstva potrebujú mať každé vysvetlenie na tanieriku, a ak ho nedostanú nepokojne vykrikujú, skáču, dupú alebo mrmlú). Záverečné scény skôr pripomínali Ostrov pokladov, ale nevadí, v celku podarené, hudobne nadpriemerné giallo, pre milovníkov detektívok povinnosť. 72%