Radko

Smutné svedectvo o dôsledkoch javu, ktorý dodnes v mnohých ohľadoch pretrváva aj na Slovensku, totiž o rodičmi dohodnutých manželstvách, na základe čo najvýhodnejšieho spojenia majetkov alebo v záujme poskytnutia hmotnej výhody jednej z rodín budúcich manželov. A o ľudskom trápení a nešťastí, ktoré takéto umelé vzťahy často prinášajú. Miestami naivné, celkovo trochu smiešne spracované. Neviem si totiž predstaviť pobehovať dedinčanov okolo statku v krásnych, prevažne bielych krojoch, bez toho, aby bolo zafúľaní ani prasiatka. O ošípané, spoločne s koňmi, kravami a inými domácimi zvieratami sa totiž museli dennodenne starať. Na druhej strane historicky cenné, pretože bez takto krojovo a nárečovo rázovito sfilmovanej divadelnej hry, by sa mnohé z ľudových moravských zvyklostí každodenného života nedochovalo vo vizuálnej pamäti. Takže celkovo spokojnosť.

Williama Shakespeara je možné považovať za nesmierne plodného autora divadelných hier (cca 38 ostalo zachovaných), sonetov a básní. Z hľadiska dnešnej kultúry a umenia jeho dielo predstavuje ten najpopulárnejší prúd tvorby, preferovaný všetkými médiami a predstavovaný na najväčších scénach, v najvhodnejších časoch, s širokou podporou a obľúbenosťou u ľudových más i mocipánov. Adaptácie majstrových diel sú z dôvodu jeho širokospektrálnej diváckej obľúbenosti (a z nej vyplývajúceho komerčného-zárobkového potenciálu) dodnes predmetom programu mnohorakých divadiel aj kín. Osobne drvivú väčšinu jeho videných či čítaných hier považujem za priemerné, či jemne nadpriemerné kusy s pár zábleskami geniality v niekoľkých scénach. Trochu zoširoka úvod je potrebný pre to, aby som uviedol, prečo sa mi Polanského spracovanie Macbetha zo všetkých videných adaptácií páči najviac. S úctou k popularite toto spracovanie je kostýmovo dokonalé, nesmierne krvavo-brutálne a zároveň dialógovo verné. Posilnenie naturálnej stránky súznie s vyznením o príkro nelichotivom súde tých, čo sú hnaní životom prevažne veľkolepými ambíciami dosiahnutia slávy, popularity a moci. Neváhajú kedykoľvek zradiť, zaprieť, umlčať, ublížiť doslova komukoľvek, len aby ich osobnosť vynikla. Nuž, a keď sa to hodí, neváhajú využiť služby pokútnych čarodejníc, zaklínačov voodoo, či čohokoľvek (spriahnutie s čertom-diablom), len aby ono sami zažiarili. Ich vznešenosť, sila, sláva, ich výnimočné dielo. Toto sa vekmi veru nezmenilo. Polanski to videl a pod producentskou taktovkou vydavateľa erotického časopisu Playboy Hugha Hefnera zrežíroval odporúčaniahodný film. Hnaný aj potrebou vyrovnať sa so situáciou po smrti jeho tehotnej manželky Sharon Tateovej, ktorú zavraždili členovia hipisácko pošahanej sekty Rodina Charlesa Mansona v auguste 1969.

Raz večer asi šiel režisér po moste nacecaný. Z chlastu zle - čoskoro ovracaný. Pichol prst do krku, vtom zočil na zemi piva flašku. Len jennu, hoc privítal by ich i za tašku. Po vyčistení žalúdka chcel si dať piva hlt, no fľaša prázdna bola. Z vytúženého glgu akurát tak trt. A tak miesto napitia aspoň do pivného hrdla fukol a čo z toho bolo, v empty pánovi som kukol. Fajn úvod v kráľovstve hrmiaceho draka. Zvyšok filmu však z diváka robí paka. Ľudstvu hrozí záhuba, keď kovom klepkáš do zuba. Šepoceš popri tom nezmyselné mrmoty – no to zďaleka posledné neboli v deji blboty. A azda nedával by som celku za tak zlé všetky hlúpe v deji viny, keby hlavný hrdina nevyzeral jak eská politik Pellegrini. Navyše, jak sopel na rukáve sa to celé ťahalo, čo k lepšiemu hodnoteniu nepomáhalo.

Poznámka k časti komentu užívateľky Phobia: "tohle nám soudruzi před revolucí určitě nepustili:-)". Nuž, milá Phobia, pustili. Film z roku 1985 mal v ČSSR distribučnú premiéru 1. septembra 1989. Štyri roky po svetovej premiére, no dva a pol mesiaca pred prevratom v novembri 1989. Film som stihol v kine pozrieť ešte za boľševika. Progresívnym digitálnym efektom sme sa po východe z kina Moskva vysmiali. Vďaka ich smiešnosti a snahe byť za každú cenu akčný, sme mali len mierne nadpriemerný divácky zážitok. Poznámka k dobe:  Bežné príhody, ktoré sa dali zažiť v prostredí plnom Arabov (kúpeľných hostí z Kuvajtu a S. Arábie, často s početným háremom čiernych dám, ktorým z rúcha trčali len oči), arabiel (snaživých dievčat z Piešťan aj okolitých dedín,  pomáhajúcich kapitalistom v náročnej kúpeľnej liečbe) a špekulantov storakého druhu, lepiacich sa na kúpeľných hostí ako medveď na med, intenzitou často predčili dobrodružstvá mladého šerloka.

Pátos, kostýmová dokonalosť a vážne deklamované posolstvá, zahrané s nasadením a vervou. Taký je nielen Cromwell, ale mnoho, dodnes ikonických, historických filmov 50. až 70. rokov. Námietky k dejinnej nepresnosti sú smiešne. Veľkorozpočtové mamutie filmové historické produkcie, popisujúce raz udalosť, inokedy osobnosť alebo aj oboje zároveň, vždy prioritne odrážali skôr dobu vzniku filmu a momentálne aktuálne ideové trendy spoločnosti, v ktorej vznikali. Obdobie, ktoré zobrazovali, bolo často na druhej až tretej koľaji. Napriek tejto výhrade, z ktorej sa vymanilo len  málo diel, je dobré, keď v mysliach divákov vzniká po pozretí aké-také povedomie o dobe, správaní, vzťahoch, či kultúre dvoranov, šľachty, vojska i poddaných. Podľa jedného známeho - historika archivára je preto dobrý každý historický film, hocijako faktograficky nepravdivý či nepresný. Z daného uhla pohľadu je aj Cromwell super.

Apoteóza (z gréčtiny =  nadšená oslava; uctievanie; zbožštenie) Liliany Schwartzovej je zložená z rádiologických záberov orgánov pacientov trpiacich rakovinou. Všetko v sprievode elektronickej hudby F. Richarda Moorea. Tak, ako on patrí medzi priekopníkov kompjúterovej elektronickej muziky, tak režisérka patrí medzi prvých experimentátorov s možnosťami počítačovej grafiky. Film je pekne farebný, a naozaj, ako píše aj lubospoti, čiastočne pripomína hranie hier firiem Nintento a Atari pod vplyvom halucinogénu. Poznámka: Prvé počítačové hry sa umiestňovali do obrích, vyše dvojmetrových kysní s obrazovkou a ručným ovládaním. Jednotlivé automaty fungovali na žetóny (mince s  vyrytým  nápisom "Bally"), ktoré sa dali zakúpiť za 2 Kčs od obsluhy prívesu kamiónu, ktorý vždy začiatkom leta v druhej polovici 80. rokov zaparkoval v strede stredne veľkého kúpeľného mesta. V prívese bolo cca 13 automatov ( = hier, každý automat poskytoval presne jednu hru), natisnuté boli jeden vedľa druhého. Mladým hráčskym nadšencom ponúkol príves kamiónu hodiny kvalitnej jarnej a letnej zábavy pri likvidovaní alebo obiehaní alebo vyhýbaní sa čohokoľvek, čomukoľvek.  Len bolo potrebné odkiaľsi vyšašiť čo najviac tých spotvorených dvojkorunáčok.

Po ulici ide auto naložené skupinkou živo gestikulujúcich ľudí. Odrazu BUM! Ničivá explózia. Z auta: znôška šrotu. Snaživý policajt (typický uniformovaný britský bobík s vysokou čiapkou) sa snaží celú situáciu vyriešiť uprataním. Čierny humor. Nadšenie a entuziazmus z filmovania z minútového celku však nekuká ani náhodou. Niekedy originalita nápadu nevytvorí automaticky skvelý film. Alebo suchý anglický humor niekedy nestačí na viac ako priemerné hodnotenie.

Aby som nebol za moralistického suchoprda, napíšem, čo sa mi páčilo. Páči sa mi v popise filmu od Festivalu otrlého diváka označenie pornohercov ako "penetračných performerov". Kreatívne využitie šejkových sluhov pri súloži ich pána sa dá tiež považovať za pomerne vtipné. Za spomenuté záležitosti si Agent 69 Jensen: v znamení škorpióna určite hviezdičku zaslúži. Zvyšok je komédia reznutá pornoscénami. Komediálnosť spočíva napríklad v tom, že niekto je trpaslík, iný zase hromotĺk, a všetci zmätene pobiehajú sem a tam, pričom hľadajú mikrofilm. Tí šťastnejší si popritom aj zašukajú. Vraj je tam aj nejaká paródia na bondovky. Keďže však považujem drvivú väčšinu filmov s agentom 007 za strašné zlátaniny a ideologické výplachy, paródia na šit môže byť vo výsledku zas len šit, pretože parodickosťou sa zvyčajne zároveň velebí vysmievaný žáner. No a keď ten samotný stojí za fajku močky, za koľko môže stáť taká paródia? Nuž za fajku šťanky. Alebo teda, ak prihliadneme k žánru paródie (pornokomédia), tak maximálne za fajku.

Samozrejme, z hľadiska filmovej histórie má Mélièsov film významné miesto. Ako niekto v komentári poznamenal, ide zrejme o prvý hraný dokument. Režisér zachytáva udalosť, ktorá zatriasla francúzskou spoločnosťou pred pár  rokmi, s pomocou hercov v zhruba minútových výjavoch. Jednotlivé etapy procesu/ výjavy sú predelené titulkami. Obvinenie z vyzradenia tajomstva, súd, rozsudok, vyhnanstvo, revízia súdu, postrelený advokát, samovražda skutočného páchateľa (vyzradzovača tajomstva). Napriek filmovému priekopníctvu je však desaťminútový film veľmi plochý, s minimom okúzľujúcich trikov. Jednoducho známemu fantazijnému režisérovi-hračičkovi táto "vážna" poloha veľmi nesadla. Poznámka: Aféra s Dreyfusom pobúrila spoločnosť aj kvôli antisemitskému ladeniu procesu aj spoločnosti.

Kľúčové slovné spojenia: moderná architektúra, odosobnený komentár, paródia, svet bez žien, industriálne ruchy a hluky miesto hudby, plochy ticha, muži s namaľovanými nechtami, absencia dialógov, iní nudní muži, unesené dievčatko, opakované zábery zvláštnych úkonov, modrá slza. Snaha byť za každú cenu iný sa nepochybne podarila. A spolu s ňou aj film, ktorý hoci trvá len hodinku, vyvoláva pocit trojhodinovej zdĺhavej experimentálnej magórie.