Radko

V životodarných lúčoch žiarivého Slnka sa zohrievajú milióny severných Kórejcov a Kórejok. Popri teple sa nádejajú. Veď onedlho azda vypukne ten donekonečna sľubovaný komunizmus. Pre budúce generácie ten najdokonalejší a najoptimistickejší režim. Čo na tom, že všetky predstavenia a tančeky slúžia okrem ideového výplachu más najmä zahraničným návštevám. Ide o dokonalé potemkinovské obrazy falošnej reality. Nedokonale prekrývajú absurdnú prázdnotu verejných priestorov všade navôkol. Okná príbytkov sú pozakrývané - dovnútra nevidieť, tmavo oblečená masa rútiaca sa preplnenými vagónmi metra a autobusov sa vyznačuje vážnymi, mlčiacimi tvárami. Ústa majú plné len ideostrážcovia dialógov a učiteľky, vysvetľujúce podľa pokynov strany ten jediný čučche správny prístup monokraticky vládnuceho rodu Kimovcov.  Podmienky nakrúcania boli limitované, no autorom sa podarilo dokonale predstaviť typický štátny totalitný režim. Nepodarilo sa tak celkom vyhnúť nude opakovaných klaňaní mamutím sochám zbožštených vládcov, či hocičomu s nimi spojeného.

9. augusta 1969 bola členmi Mansonovej hippie komunity zavraždená tehotná herečka Sharon Tateová, inak takto manželka režiséra Romana Polanského. Woodstock - hudobný festival slobodnej, mier a ideály kvetinovo psychedelickej vlny strážiaceho spoločenstva ľudí sa uskutočnil v dňoch 15. až 18. augusta 1969. Išlo o labutiu pieseň tohto hnutia, ktoré sa v neskorších rokoch veľmi nešťastne transformovalo do postáv yuppíkov. Šťastne zdieľali a zdieľajú americký kapitalistický sen individuálnej súťaže každého proti každému a ťažko vydrený úspech, z ich pohľadu zaslúžený. Sami sa často dodnes vidia ako nositelia ideálov kvetín. Spoločenský odraz to našlo v zopár, obsahovo nepatrných zmenách správania. Nuž a začal sa zavádzať jazykovo a myšlienkovo korektný nacizmus. S pôvodne ušľachtilým cieľom nahradiť niektoré slová inými výrazmi, presnejšie vystihujúcimi obsah toho, čo sa pomenúva. Dokument pomerne presne zaznamenáva priebeh festivalu Woodstock z organizačnej a ľudskej stránky. O niečo menej sa venuje hudbe. Ale o muzike tam sú iné filmy. V ďalších rokoch festival nepokračoval (ak nerátame pokus znovu si to zopakovať o niekoľko desiatok rokov neskôr - ale to už nebola tá istá rieka nádejí a filozofie, že svet môže byť láskavejším miestom na život). Vražda a vyčíňanie partičky okolo Charlesa Mansona totiž spoluspôsobilo postupný odmäk hippie hnutia, ktoré sa zdalo, že bude mať vplyv na politiku a spoločnosť. Ale ani ni tak samotný čin, ako predovšetkým obrazy, odrazy a heslá, ktoré tejto udalosti nastavili pre široké masy médiá a politici. A následne aj kinematografia (séria bronsonoviek Túžba zabiť (dead Wish, či ďalšia, tentoraz eastwoodovská séria začínajúca filmom Drsný Harry (Dirty Harry). Hipíci boli zrazu sfetovanou a agresívnou stokou spoločnosti. Kde sa stratila tá pozitívna energia? Kde bol prerod spoločnosti na solidarizujúcu svetovú komunitu? Nie, zabrzdilo sa to. Dôvodov bolo viac, nielen Manson (hoci do istej miery zapríčinil masové odvrátenie a odpor väčšinovej spoločnosti voči ušmudľaným kvetinovým zhulencom). Píše o nich ako Timothy Leary vo svojej skvelej autobiografii Záblesky pamäti (Flashbacks 1992, český preklad: Votobia 1996), ale aj napríklad taký Stephen King v románe Srdce v Atlantíde.

90. roky vierohodne, tam výhradu nemám. Jonák vizuálne akoby z oka vypadol obéznej diskoguli s mafo afro a Mrázek, ten pôsobí mrazivo. Lenže: obaja, vlastne obitraja (aj ten Cigán) sú v obraze primálo. A dôvod sa ozrejmí scenárom: vyšetrovateľov pri stretnutí s bossmi podsvetia triafa šľak, nechcú moc za nimi. Radšej než sa obslúžiť vyberanými nápojmi u Jonáka, sedia hrdí muži zákona v zafajčene potemnených kanceláriách. S otrasným nábytkom za chrbtami, i pred sebou, a dumajú, ptrehrabávajúc sa notesmi a prišpendlenými fotkami,  kto za to môže..

Výborné. Klasický text asi najznámejšej piesne punkovej skupiny stavebných inžinierov s humpoláckym textom o dvoch nadrbaných milencoch, čo v opileckom nadšení spáchajú zločiny z vášne, dopĺňa videoklipové eko posolstvo o nevyhnutnej kapitalistickej monopolizácii poľnohospodárstva. V Česku so špeciálnym prídychom megapoľnokorporácie Agrofert. Vlastnenej a štedro dotovanej nedávnym predsedom vlády, slovenským eštébákom Andrejom Babišom.

Jeden z 37 filmov hnutia Fluxus, ktoré vznikli ako sprievodná súčasť života newyorskej umeleckej avantgardy druhej polovice 60. rokov 20. storočia. Jednotlivé filmy trvajú od pár sekúnd po maximálne 10 minút. The Evil faerie trvá 21 sekúnd, z toho ozaj, ako píše užívateľ honajz2, trvá obsah dve sekundy. Na titulky ostalo mega 19 sekúnd. Chápem, že mnohé z filmov Fluxusu boli sprievodnými aktivitami umeleckých večierkov a performancií, mali byť vysielané počas akcie v neustále opakovanej slučke. Ale tuná naozaj niet príliš o čo stáť. Vari len poukázanie na to, že titulky môžu byť niekedy oveľa viac, než celý film, ako tak obstojí.

Číslo tvoriace názov filmu (inscenovaného krátkeho dokumentu), má staručký, no stále vitálny poľský deväťdesiatnik vytetované na predlaktí, ako pamiatku na Osvienčim, hádam najznámejší nacistický koncentračný tábor, situovaný na území dnešného Poľska. V čase zriadenia koncentráku bol Osvienčim súčasťou Generálneho gouvernementu pre okupované poľské územia (niečo ako bol v Česku počas II. svetovej vojny Protektorát Čechy a Morava), ktoré zriadilo hitlerovské Nemecko  na časti poľského územia, po zániku Poľskej republiky v roku 1939. Mladý režisér prichádza k vyslúžilému väzňovi s pár otázkami o tom, ako bol bez akejkoľvek príčiny tento muž uvrhnutý do lágra. Cieľom pokecu však nie sú nejaké dušespytné dialógy. Je ním urputná snaha mladého tvorcu presvedčiť starca, aby si nechal pretetovať číslo, čím by sa stalo viditeľnejším a čitateľnejším. Ja neviem, artové koncepty majú v sebe niekedy symbolický, ba, keď motyka vystrelí i myšlienkovo podnetný, či nebodaj filozofický náboj/ obsah. Ale toto mi prišlo ako prostá art lotrovina - otravovanie starého muža s trpkou koncentráčnickou skúsenosťou, aby si dal urobiť niečo, po čom on nejako zjavne ani výslovne netúži. Jednoducho koncept umelca musí byť naplnený, aj keby mal byť dedo s novou tetovačkou doživotne otrávený.  Hoci možno s renováciou tetovačky sivovlasý starý sympatiak predbežne súhlasil (no i tu si predstavujem, že súhlasil najmä preto, aby mu už dal konečne ten mladý otrava s takou blbosťou pokoj).

V novele Debutant od Petra Pišťanka je ústrednou postavou samotár Ulmer. Pracuje ako divadelný inšpicient (= pomocník div. režiséra). Po čase sa mu začnú zajedať nešťastné konce predstavení, dramaturgicky i scenáristicky rešpektujúce predlohy známych spisovateľov. I Ulmer sa rozhodne všetky tragické a smutné konce nahradiť šťastne sa končiacimi happy endami. Diváci si to nejako moc nevšimnú. Sú radi, že na konci predstavenia môžu radostne a šťastne tlieskať. S vedomím, že ten život neny predsa tak uslzený a nešťastný, ako na to autori hier a predlôh roky upozorňujú v stovkách románov či scenárov. Prská len pár temer nikým nečítaných kritikov. Nuž a nemá sfilmovaná Anna Kareninová záverom akoby vypadla z pera upravovača koncov hier Ulmera z Pišťankovej poviedky. To, spolu s excelentným výkonom Grety Garbovej i jej milenca a manžela, a svižne plynúcim dejom sú silné plusové body. Zaraďujú tým film k nadpriemerným záležitostiam. Výstižný komentár: burina.

Takto nejako si predstavujem subjektívnu obrazovú výpoveď/komentár/recenziu o hudobnom podujatí. Ruchy, švenky, slová, nápevy, skúšky, strihy, rozmazané i zreteľné postavy (ako to tak - alebo obdobne - vo vedomí diváka podujatí ostáva). No a potom som sa dozvedel, že režisér pri reportovaní festivalu, presúvajúceho sa po Nemecku a Švajčiarsku výdatne napájal zmesou amfetamínov a alkoholu, až niekedy nevedel, čo vlastne nakrúca. Kvalitu výsledku tento poznatok nijako neznižuje. Pretože znalcov neúnavného rakúskeho experimentátorského undergroundového filmára predsa nijako nedokáže prekvapiť zabehaná forma strihu a obrazu Krenových filmov. Tentokrát to má všetko viac doku nádych. Ak sa dá niečo také o Krenovej tvorbe povedať. Najmä vzhľadom na formu  režisérových diel, ktorú charakterizujú systematicky rýchle prestrihy opakovaných záberov.

Bol raz jeden fest. A Kurt Kren - žiadna lesť. Podal svojský riport z toho festu. Bez rebélie, bez protestu. Tváre, ruchy, balóny. Vo farbe, no bez fazóny.* Vysvetlivka ku komentáru - * fazóna - tu vo význame vyladená forma.

Porovnanie epileptických záchvatov sa odvíja tempom rytmu tejto udalosti. Ak ste boli niekedy svedkami epileptickej príhody v hromadnej doprave alebo inde, tak Sharitsov film efekt záchvatu zosilňuje zvukom, ktorý väčšinou pripomína pokazenú techno skladbu, či menej funkčný elektrospotrebič. V druhej polovici k zvuku pribúdajú uširvúce epileptické výkriky a mumlania. Do toho neustále preblikávajúci obraz. Raz nezreteľných machúľ, neskôr záberov na telá a grimasy mužov, trpiacich záchvatom. Je to intenzívne. Je to dokonale odstrihnuté od deja. Nuž a je to dosť dlhé na to, aby to odradilo väčšinu tupých mudrákov i skutočných hlupákov. Za intenzívny pocit "zažitia pocitu kŕčových záchvatov u neepileptických osôb", čo bol režisérov cieľ, si Paul Sharits zaslúži vysoké hodnotenie. Absolutórium ale nie, na to je dielo príliš neradostne intenzívne.