Anderton

Zatiaľ najlepšia epizóda, pretože cítiť, že príbeh začne onedlho poriadne gradovať a v štvorke nás čaká zopár dôležitých informácií a možno sa pozrieme aj do domu, kde sa nachádza unesené dievča. Miren už beriem ako nie príliš racionálnu postavu, radšej robí všetko na vlastnú päsť, pričom by spolupráca s políciou priniesla elegantnejšie pátranie po únoscoch a zároveň aj po tých, ktorí ju znásilnili. Ale takto je v tom cítiť viac nebezpečenstva.

Možno sa až príliš vŕtame v psychickom stave novinárky, ale záver naznačuje, že nakoniec môže byť všetko so všetkým prepojené a aby tie vedľajšie dejové línie mali zmysel, tak by to tak aj malo byť. Miren ide všetko ako po masle, majiteľka obchodu ihneď navrhne niečo za niečo a podobne ústretová je aj policajtka, až to šuští papierom. Ale keďže je to napínavé a ide sa slušným tempom vpred, nejde o výraznejšie výčitky.

Intenzívnejšie ako úvodná časť, avšak séria sa ešte v tom pravom zmysle nerozbehla. Je to dané najmä tým, že keď sledujeme udalosti z roku 2010, tak aj tak vieme, že o šesť rokov neskôr je prípad stále nevyriešený. Na druhú stranu ale nejde o výplň času, pretože vyšetrovanie úchylného strýčka má tragickú dohru a ide o dosť prekvapivé vyústenie. Naša novinárka sa zase po týchto udalostiach má dôvod tváriť ešte viac depresívne a tie čierne kruhy pod očami má zase o niečo väčšie.

Podľa pilotu sa nedá ešte predpovedať, či pôjde o napínavú detektívku s viacerými zvratmi a slepými uličkami, alebo či sa pôjde pomalším a priamočiarejším tempom. Na novinárku hrajúcu si na detektívku si treba chvíľu zvykať, žije s veľkou traumou a pôsobí dosť depresívne a emo. Depresívni sú ale vzhľadom na situáciu všetci. Na konci nás čaká prvý slušný zvrat, čiže vieme, že unesené dievča... ale načo zbytočne spoilerovať už aj prvý diel.

Brandon Cronenberg rozohráva zaujímavé témy, ako naše druhé, to podstatne drastickejšie ja, submisivitu dnešných mužov, vyhorelosť vzťahov či vyhorelosť v profesii, nachádzanie novej inšpirácie a podobne. Lenže stále viac talentovaný syn slávneho otca než skutočne sebavedomý autorský režisér ("súboj" so Zločinmi minulosti u mňa jasne vyhráva David) nedokáže tieto témy plnohodnotne divákovi predať, Infinity Pool je vizuálne prekvapivo fádny a viac než šialené surrealistické montáže ma zaujali Alexander a Mia. Tí si svoje postavy poriadne užívajú a je to najmä ich zásluhou, že Infinity Pool vzbudzuje dojem chytrej hračky plnej symboliky. 70%

Podobné komorne ladené postapo snímky nemajú nikdy príliš hutný dej a rýchlejší spád, takže očakávať to od nich je asi ako očakávať od rýdzo akčného filmu psychologickú drámu. Z hľadiska triezvych očakávaní považujem Matka verzus android za mierne nadpriemerné dielko, ktoré ale nestojí na réžii, ale na tom, že Chloe Grace je veľmi sympatická žena a baví ma jej herectvo. Zvyšok osadenstva je zameniteľný. Začiatok filmu inak spláchne všetky Asimovove zákony viete kam a nie je ani príliš zdôvodnené, prečo sa tak deje. Proste A.I. je A.I. a nič iné sa od nej očakávať nedá. Porovnanie jej motivácií s tými ľudskými založenými na emóciách ale patrí k oživeniu prevažne monotónneho filmu.

Čo už išlo českým filmárom v sedemdesiatych rokoch od ruky, bolo v predchádzajúcej dekáde ešte mierne rozpačité. Samozrejme mám na mysli úroveň crazy sci-fi komédií, pretože Ztracená tvář skrátka nedosahuje svoj vysoký potenciál. ústrednú myšlienku počujeme viackrát, čo ale obzvlášť neprekáža, len sa s ňou mohlo v scenári pracovať trochu sústredenejšie. Počuť hovoriť Františka Filipovského iným ako jeho dokonalým hlasom nech je mementom, že to skrátka ešte v polovici šesťdesiatok nebolo na poli crazy komédie ono, žilo sa vtedy novou vlnou. "Tvář není jenom ksicht".

Na striebornom glóbe sa dá objektívne zhodnotiť a okomentovať až po tom, čo ho človek vidí minimálne dvakrát a pre istotu si stopuje film v momentoch, v ktorých sa potrebuje pristaviť pri ďalšej filozofickej úvahe nad zmyslom života a podobne. Alebo by bolo najlepšie si prečítať scenár, kde sa môžete ľubovoľne zamýšľať aj hodinu nad práve prečítanou replikou a zistiť jej význam. Ide samozrejme o intenzívny vizuálny sci-fi zážitok, ktorý zapadá viac do konca sedemdesiatok než osemdesiatok, takže áno, je škoda, že film nevyzerá presne tak, ako Žulawski chcel. Žeby ale v takom prípade išlo o poľskú Vesmírnu odyseu si nemyslím, stále ide o výrazne autorský a divácky málo prístupný art.

Začína to ako depresívny film o zániku jednej civilizácie vo vesmíre, pokračuje ako teenagerske dobrodružstvo, potom sa z toho stáva čisto detský film a nakoniec je to všetko dohromady. Vidíme aj prvú lásku medzi dvanásťročnou školáčkou a mimozemšťanom a je aj symbolické, že rómske dievča si najlepšie rozumie s chlapcom, ktorý má tiež iný pôvod než majoritný. Tieto motívy a témy sú však iba letmo načrtnuté a častokrát sledujeme infantilné scény s miznutím rôznych predmetov pomocou mimozemskej mušle. Ak by si Gejdoš utriedil, o čom by jeho film primárne mal byť, Gemini sa mohol stať celkom slušnou klasikou typu Tretieho šarkana. Škoda, že Saša Oláhová v kariére nepokračovala ďalej. 50%

V tomto hravom dokumente (študenti filmári točia scény zo Zemanových filmov) sa dozviete najmä to, ako Zeman a jeho kolegovia nakrúcali úžasné trikové scény v známych filmoch. Niečo sa dozvieme aj o tom, ako sa Karel dostal do zlínskych štúdií, ale rozhodne nejde o životopis, tieto veci tu sú spomenuté iba okrajovo. Filmárov viac zaujímala formálna stránka jeho tvorby. Vystupujú tu k veci hovoriaci Terry Gilliam a menej sústredený Tim Burton, ktorý v podstate nepovie nič, len to, že je zo Zemana nadšený. Videl som skrátenú verziu na Netflixe, tak preto neudeľujem plný počet.