Anderton

Tak s votrelčou sériou má predsa len tento film niečo podstatné spoločné. Totiž v porovnaní s akýmkoľvek živočíšnym druhom stále vychádza najhoršie človek. Sigourney bojuje tentokrát s organizovaným pytliactvom, kde je to prepojené od európskych zoo, cez miestne vlády až po miestnych, chudobných obyvateľov, ktorým nič iné ani neostáva, ak chcú mať čo jesť. Film potom vyvoláva otázku, čo sú to tie spomínané širšie súvislosti, či nejaký ten dolár/marka do vrecka Afričanov, alebo budúcnosť našej planéty. Apted a Phelan jasne odpovedajú a vôbec to nevadí, pretože majú objektívnu pravdu. Chodoba tretieho sveta by sa mala riešiť inými prostriedkami. Ale možno vás film zaujme najmä výpravou a peknými opičiakmi.

Prvá polovica je brazílska sociálna dráma, tá druhá je extrémne skratkovito podaný vzostup jednej hudobnej bratskej dvojice spoločne so všetkými rodinnými problémami všetkých členov rodiny v priebehu niekoľkých rokov, až desaťročia a možno ešte viac. Polovica prvá je lepšia, konzistentnejšia, ale v rámci dramaturgie celku by osudy malých bráchov vystačili na 20 minút, aby bolo viac času sa venovať dospelému Mirosmarovi. Skutočný problém som v tom ale nevidel a ohodnotil by som aj vyššie, ak by mi tá folková hudba nepripadala ako extrémny gýč a tým pádom som ani (okrem finančného zabezpečenia mnohočlennej rodiny) nijak zvlášť hlavným hrdinom nedržal palce. No a či je naivné telenovelové ladenie niektorých scén autorským zámerom, alebo len nevyhnutnosťou trhu, to skutočne netuším.

Lino Ventura nerozdáva a hlavne nedostáva rany v Paríži alebo v iných francúzskych mestách, ale musí odcestovať za oceán do aspoň rovnako frankofónneho Montrealu. A tam rozbieha paralelne s políciou a mafiou a súčasne proti nim pátranie po synovi. A to prebieha klasicky, od jedného zatĺkajúceho svedka k ďalšiemu. Film je to ale skôr o rozpadnutej rodine, postihnutej tragédiou a zúfalej snahe po jej aspoň čiastočnej reinkarnácii a hľadaní nového zmyslu života. Očakával som trochu precíznejšie prekreslenie tamojšieho prostredia, ale keďže je v popredí najmä osobná dráma, tak sa na výpravu nikto príliš nesústredil.

Zastavenie posledné a zároveň to najkvalitnejšie. A nie je to iba tým, že sme si na Condeho a jeho nekonformnú postavu zvykli. Je to samotným prípadom. Vražda dôležitého človeka, zapleteného do pašovania vzácnych artefaktov a ktorého navyše nemá nikto príliš v láske. Tvorcovia tentokrát upustili aj od obľúbených panorám Havany, jedna sa nájde, a sústredili sa na samostatný prípad. Samozrejme nechýbajú ani obľúbené klišé ako pokus o odobratie prípadu a nasratý šéf. Ale Conde sa sexu dočká a to je myslím v jeho prípade to hlavné.

Možno tento nápad prelínania dvoch dejových línií, pričom jedna je subjektivizovaná retrospektíva, nefunguje dokonale, ale skôr tu ide o to, či máte proste iba radi filmy z prírody a ako vám to celé sadne. No a Divočina aj napriek tomu, že mohla ísť viac cestou drsnej sociálnej drámy, presne na mňa takto pozitívne zafungovala. Kniha bude asi omnoho viac intímna a nejeden čitateľ bude sklamaný, ale aj vnútorné monológy, presne vypočítaný strih medzi oboma líniami a detaily strhanej tváre Reese sú samé o sebe dostatočne výstižné. Áno, život je ťažký rovnako, ako turistika osamote cez hory. Tiež prekonávame zdanlivo neprekonateľné prekážky a nevieme, na koho narazíme a musíme si dávať bacha na každom kroku.

Ascensionu sa podarilo v pomerne krátkom čase ukončiť to, s čím začal. Ale ledva ledva, v podstate až v poslednom, veľmi prekvapivom závere. Potešilo prekreslenie spoločnosti, ktorá sa aj v tak limitovanom počte urobila vlastnú spoločenskú hierarchiu, i keď za nitky ťahá niekto iný. Politcké intrigy prebiehajú cez "posteľovú špionáž", seriál ponúka viaceré dejové línie, ako v lodi, tak na Zemi. Ten zásadný zvrat prebehne na konci druhej časti a kto bude sklamaný, nech seriál ďalej rašej nepozerá. Dejom nadupaná retro-scifi-detektívka, ktorá by si zaslúžila na rozvíjanie svojho nápadu tak dve série. No a mužov poteší množstvo zaujímavých ženských charakterov v sexy obaloch.

Kluge v tomto netradičnom sci-fi s tradičným sci-fi námetom dokazuje, že až doslova zúfalé finančné prostriedky vás privedú k tým najoriginálnejším nápadom. Z Williho Toblera a jeho formy by sa zatočila hlava aj Godardovi a možno by ho ani nepredýchal. Či bol pre Klugeho aj inšpiračným zdrojom, netuším ale tipujem, že áno. Kto tu za koho bojuje a prečo, tak v tom stratíte prehľad pomerne skoro, ale v tom nemali prehľad ani postavy, takže je to úplne v poriadku. Kluge sa zbesilo hrá so zvukom, písaným slovom, rôznymi serepetičkami a vám sa z toho bude točiť hlava ešte pár dní. 70%

Ninjago oveľa viac funguje v jednotlivostiach ako celku. Ale to sa dalo samozrejme čakať. Scenár je až únavne doslovný a predvídateľný. Takže k tým maličkostiam. Tie pozostávajú s príjemných prekvapení, ako zapojenie reálneho sveta do toho fikčného, pričom by bola škoda sa o nich zmieňovať, keďže sú tým najlepším, čo vás v kine čaká. Určite vás na začiatku nenapadne, kto bude ústredným monštrom filmu a je to veľmi vtipné. Jackie Chan už tak moc vtipný nie je, ale kto ho zbožňuje, bude nadšený. No a ešte k publiku. Vždy, keď navštívim nejakú prodkuciu pre dospelé publikum, niekto sa nahlas rozpráva alebo telefonuje. Na premiére Ninjago a všetkých Lego movies boli rodičia s deckami a tie boli okrem momentov, na ktorých sa smiali, úplne kľudné. Človek asi vekom prichádza o rozum. Inak z trojice Lego Movie, Batman a NF je novinka najslabšia, asi práve kvôli stokrát prevarenej zápletke.

Sú filmy, ktoré patria do zlatého fondu kiematografie svojou inovatívnou formálnou štruktúrou a sú považované za umelecké, ale o našom svete niekedy nič dôležité nevypovedajú a sú filmy absolútne priemerné a zabudnuté, ktorých posolstvo je ale nesmierne dôležité. K druhému typu patrí aj Bordertown. Obsahuje občas takmer až nechcene parodické scény, množstvo scenáristického klišé, ale jeho odkaz je nespochybniteľný. O tejto problematike som nemal ani páru a tým pádom som nesmierne rád, že som film videl. A jeho nedostatky na tom nič nezmenia a preto sa mi ich ani nechce rozoberať. Mali by ho videť všetci, vrátane Trumpa a jeho administratívy.

Lehotský ostáva svoj a zároveň sa elegantne vyhol žánrovému zaradeniu do sociálnej drámy tým, že hlavní protagonosti proste nie sú socky. Myslím, že väčšina Bratislavčanov socky nie sú, čím nechcem povedať, že sa máme všetci ako prasatá v žite, ale vďaka (minimálne v prípade matky) dostačujúcemu ekonomickému zabezpečeniu nám bude tento príbeh bližší. Relatívne chudobný sujet tu vlastne slúži na zloženie si omnoho bohatšej fabuly, pričom aké to bolo predtým a čo bude potom ostáva vo veľkej miere na diváckej predstavivosti.