MIMIC

Nerád tu kazím šokujúco vysoké hodnotenie tohto kultového opus magnum, ale pokým si dokážem spustiť internet, právo na komentovanie si vziať nedám, nech sa deje čo chce. Fanúšikov fenoménu Ghost Busters chápem (ja som tiež fanúšikom niečoho), menej už chápem, že tu bolo nájdené niečo, čo za fandenie stojí. Tim Burton angažoval Billa Murrayho do svojho Eda Wooda nepochybne preto, že Murray participoval na tejto klasike edwoodovských parametrov. Pokiaľ sú Krotitelia paródiou na duchárske filmy, mali byť náležite vtipné, keďže paródia bez vtipu nerovná sa paródia. Dva vydarenejšie vtípky (on: "Som Pán brány", ona: "Som Strážca brány" a ona: "V spálni k ničomu nedošlo", on: "...čo je škoda") veľa paródie nenarobia (...čo je škoda). Pokiaľ to však bolo zamýšľané ako rafinovaná reflexia monštróznych reklamných stratégií, tak sa to malo dôsledne rozvíjať od začiatku, nie na mieste, kde sa to práve hodí. Sigourney má síce od roku 1979 nezlyhávajúce magické fluidum, tu však nepredviedla bohviečo ...čo je škoda. Za samotnú hudbu hviezdičky nedávam (...čo je škoda), takže sa divím, prečo to rovno nestrčím do odpadu. Možno mi v tom bráni Strážca brány...

Decká majú Harryho Pottera a nástupište 9 3/4, my zase "V koži Johna Malkovicha" a podlažie 7 1/2 (niekto možno 8 1/2 alebo 9 1/2 týždňa, ja teda nie). A užívame si to ako tie decká. "V koži" je veľkolepé podobenstvo o nekonečnej zložitosti ľudskej identity (zďaleka nielen sexuálnej), resp. entity, niečo na spôsob "šampón a kondicionér v jednom". Vystačí si šampón bez kondicionéra? Iste, ale ten kondicionér dodáva hebkosť. Len treba o tom vedieť. Ešte v žiadnom filme nebola problematika (krízy) identity podaná tak roztomilo infantilne (chvíľami mi celá tá prepiata estetika frašky naozaj pripomínala niektoré epizódy zo South Parku a "romantické" scény z komediálneho hororu Chuckyho nevesta). Toto je "Alica za zrkadlom" pre dospelých. Zvyčajne sa vyhýbam plytvaniu slovom "geniálny", no tentoraz nie je najmenší dôvod zvažovať opodstatnenosť jeho použitia. PS: Tých 15 minút bola narážka na warholovských "15 minút slávy"? Cesty šoubiznisu sú (zrejme rovnako ako cesty božie) nevyspytateľné... A prečo návštevník portálu skončí po extáze na výpadovke do New Jersey?

Keď som bol malý chlapec, v školskej družine sa veľa rozprávalo o strašidelnej bytosti neurčitého vzhľadu zvanej Biela noha. Tieto detské povedačky veľmi efektívne fungovali zvlášť v neskoré jesenné popoludnia, keď tma prichádzala skoro, takže takmer prázdny školský areál sa menil na strašidelné a hostilné miesto. O pár rokov neskôr som počul o istom vypitvanom nebožtíkovi, ktorý údajne desí chodcov pri miestnom cintoríne ("Vráť mi moje pľúca!"). A keďže zbožňujem pochmúrne čaro takýchto "campfire stories", nemôžem Candymana neoceniť, zvlášť ak sa adaptácia Cliva Barkera pozoruhodne vydarila vďaka skľučujúcej atmosfére, Virginii Madsen, obskúrnym graffiti artefaktom a pocitu hrôzy, ktorá tu má divné, poetické kvality bližšie nejakej baladickej kompozícii než klasickému hororu, takže obdivovatelia Juraja Herza si pravdepodobne prídu na svoje. A propos Herzove filmy - hudba Philipa Glassa je mierne historizujúca, "staromajstrovská", na spôsob geniálnych Hapkových kompozícií z Panny a netvora či Deviateho srdca. Dej sa odohráva na devastovanom predmestí Chicaga, na skok od "kultivovanej" civilizácie, pričom veže ako Sears Tower či John Hancock Center sa zdajú byť nebezpečne blízko - žiadne centrum neexistuje, barbarská sila predmestia napokon všetko prevalcuje. Film je tak dobrý, že zo mňa učinil zbabelého jedinca, ktorý v žiadnom prípade nepovie Candymanovo meno pred zrkadlom päťkrát. Ale tých päť hviezdičiek rozhodne dám, akokoľvek si pohnevám Votrelca.

Film zahlcuje diváka obrovským množstvom vnemov, ktoré nestačí priebežne spracovávať, takže sa odovzdane (nerovná sa rezignovane) necháva unášať zdivočelou Felliniho fantáziou, ktorá napokon funguje omnoho lepšie než akákoľvek iná koncepčná stratégia. Ako zmysluplne vyjadriť postavenie hypersenzitívnej ženy, ktorá cíti, že sa rozpadáva jej manželstvo? Tristnou psychodrámou so srdcervúcou samovraždou na konci? Nie. Fellini - podobne ako neskôr Almodóvar - potrebuje veľa farieb a extravagancie. Giuliettini extrovertní príbuzní, priatelia a známi (možno s výnimkou manžela tajomnejšieho než všetky "spiriti") postupne splynú s inváziou extrovertných duchov vyvolaných chorobnou hrdinkinou predstavivosťou, takže Giulietta prestáva rozlišovať skutočnosť od fantázie. V širšom zmysle sa tak stáva človekom, ktorý zvažuje možnosti alternatívnych svetov a nekonvenčných riešení. Byť tak Giuliettou, zostanem v spoločnosti mačky-alkoholičky, chlastajúcej šampanské... Záverečná scéna našťastie nedáva žiadnu indíciu o skutočnej povahe akcie. Fellini úspešne eliminoval nielen logiku, ale i klasické rozprávačstvo, čím umožnil, aby sa do procesu percepcie plne zapojilo i naše podvedomie. Po záverečných titulkoch som skonštatoval, že som bol práve svedkom čohosi slávnostného. Na sofistikované thrillery založené na železnej logike a vykalkulovaných emóciách si nepotrpím, absencia príbehu mi bola vždy milšia, pretože krásne rozprávať sa dá i púhym obrazom. A duchovia nemusia len strašiť, niekdy prenášajú svoju blaženú arkadickú existenciu i na smrteľníkov. Pokiaľ im to smrteľníci dovolia.

Žiadna "bella Italia" sa nekoná, no ako vidno, i tak možno nakrútiť krásny film, i keď sa Taliansko mení na odpornú industriálnu krajinu. Táto priemyslom zmasakrovaná mesačná krajina, kde i človek sa transformuje do znepokojujúcej podoby (priatelia pohlcovaní hmlou, resp. smogom) je dokonale anonymná a teda voľne zameniteľná s ktoroukoľvek inou. Človek obdobia neskorej moderny si už v plnej miere uvedomuje daň za pokrok - Antonioni obraz fyzicky chorej krajiny umocňuje psychicky chorou hrdinkou, neprestajnými kvílivými zvukmi (lodí?), alegorickou prítomnosťou lodí a máp ďalekých krajín a hromadou zvláštne štylizovaných záberov (obrovské mračno dymu tryskajúce pod vysokým tlakom démonizuje fabriku ako sopku, hrdinka stojaca pred nekonečným radom bizarných konštrukcií na spôsob bezútešných metafyzických obrazov Giorgia de Chirica...). Veľmi silný film, ale jedna malá hviezdička sa vám v rozľahlej pustatine stratí ľahko. Možno ju niekedy nájdem. PS: Našiel som a pridávam ju. Fascinujúci zážitok. Ten film by sa mal premietať v kostole namiesto omše.

Iste, Šiesty zmysel je fajn film, ale spomínať ho ako merítko všetkej kvality pri (takmer) každom "civilnom" horore so supernaturálnym východiskom a hrdinami vidiacimi ľudské či humanoidné "spektrá" je zavádzajúce, pretože filmov, v ktorých niekto "vidí mŕtvych ľudí" bolo pred rokom 1999 nakrútených rozhodne dosť. A pochopiteľne, Šiesty zmysel nie je horor ale hororový thriller. "Oko" je príliš svojbytný film než aby bol porovnávaný s dielom na jedno pozretie, v ktorom duch ani nevie o tom, že je duch (prekristapána). Pokiaľ ma oči neklamú, tak "Oko" je originálny príbeh s originálnou zápletkou a originálnym koncom. Mimoriadne originálnym - hrdinka prežíva podivný happy-end vyznievajúci takmer čiernohumorne. Žiadny horor vám tak bizarnú a zároveň kultivovanú pointu neponúkne. Výťahovú scénu som si parádne užil, tj. bol som rád, že som ju vôbec prežil, rovnako i vyšinutú zvukovú stopu. A keďže umenie je pre mňa predovšetkým o intenzite emócií a nie o jedinečnosti idey, dávam plný počet. PS: Ten, kto sa rozhodol niekomu darovať očnú rohovku po komsi nenormálnom, musel byť riadny psycho. Možno je trochu škoda, že film mu nevenoval pozornosť.

Zaujímalo by ma, prečo sa tomuto filmu, ktorý síce nie je historicky prevratný, ale zato oslňujúco čarovný, dáva menej než päť hviezdičiek. To má jedna z hlavných postáv v existenciálnej kríze či vnútornej dileme predniesť okrídlenú vetu "Byť či nebyť", prípadne "Kurva, seriem na vás, idem domov"? Existujú síce i iné vrcholy daného žánru, ale i "Klan" je jeho vrcholom. Pre mňa je "Klan" mytologickým príbehom, keďže naznačený stupeň fyzickej obratnosti (alebo ako to preboha nazvať) by nedosiahol ani poloboh, natož smrteľník, akokoľvek neobyčajný. Sila príbehu spočíva v apriórnej jednoduchosti rozprávania podopretej rafinovanou orientálnou vynachádzavosťou týkajúcou sa najmä toho, čomu sa hovorí "bojové umenie", neodolateľne dojímavou ústrednou dvojicou a úchvatným prírodným rámcom (východoázijské národy odjakživa uprednostňovali krásu prírody pred umelou krásou vytvorenou človekom a túto tradíciu tu cítiť na každom kroku). A propos "bojové umenie". Toto slovné spojenie je absurdné, pretože akýkoľvek boj, nech má akékoľvek estetické kvality, nemôže byť nikdy umením, akurát tak určitou zručnosťou dovedenou k virtuóznej dokonalosti (i keď o dokonalosti ako takej sa dá pochybovať vždy, však). Ak by však akčné bojové sekvencie neboli tak neskutočne vyštylizované, film by ma určite nechal chladnejším. "Klan" je jedným z tých ázijských filmov, pri ktorých Európan dostáva zaslúžené mindráky a v záchvate sebaklamu si nahovára jediné - ďalšie šikmooké panestetické orgie. To, že etika a estetika sa harmonicky snúbia ako melancholicky snové verše staročínskej poézie nám zvykne unikať - veď "tie bojové umenia sú tak cool"... PS: Keď sa ozvala replika "Tú dýku si z chrbta zatiaľ nevyťahuj, mám pre teba ešte nejakú prácu", myslel som, že žáner mytologickej ľúbostnej drámy a la Tristan a Izolda sa mení na hypercrazy komédiu v štýle "Čtyři vraždy stačí, drahoušku".

Nerád tu kazím celkový vysoký priemer tohto filmu, no tvorcovia navodzujú pocit sociálneho odcudzenia, sterility vzťahov a mizerného životného pocitu prostredníctvom videoklipovej estetiky a takmer nulového prekleslenia hlavných troch postáv (vďaka vnútornému monológu "Musím niekoho pretiahnuť" sa o Seanovi nedozvedám nič nové), čo mi vzhľadom k žánru sociálnej drámy (nič iné to nie je, nemôže byť a ani nechce) pripadá dosť úbohé. Aj ja mám enormný zmysel pre "senzačný" aspekt kinematografie (viď komentár k Waxwork), tu mám však pocit, že autori filmu nepochopili predlohu Breta Eastona Ellisa. Sex a drogy sú síce v románe i vo filme, no Ellisove fascinujúce pasáže plné depresie, melanchólie a zvláštnemu smútku na ostrí starogréckej vznešenosti a modernej frustrácie sú vystriedané kaleidoskopom prcičkovských epizód priam estrádneho charakteru, v ktorých sa i rádoby cynické výstupy menia na grotesku. Film "Pravidlá vášne" mi vôbec nepripadá ako dobrá adaptácia a aj keby nešlo o adaptáciu, u mňa by prepadol i ako autorský film. Absencia zjednocujúcej koncepcie je príliš očividná (autori sa zrejme snažili priblížiť "roztrieštenosti" a nervnosti literárneho rozprávania - vo filme to veľmi nefunguje) a nevyváži ju ani fyzická atraktivita niektorých hercov (Kate Bosworth je naozaj nádherná, týmto blahoželám Orlandovi Bloomovi). Najlepším režisérsko-scenáristickým ťahom nie je ani reverzný pohyb, dokonca ani tvorcami tak vychvaľované prepojenie paralelne sa odvíjajúcich existencií "odcudzených" indivíduí Seana a Lauren do jedného obrazu, ale naopak rozdelenie obrazu na dve časti v okamihu, keď sa Paul Denton díva na sexuálne atraktívny objekt - jeden Paul Denton dosahuje fyzický kontakt, druhý masturbuje, dívajúc sa na (ne)naplnenie svojej túžby. Na tejto znepokojujúcej vizuálnej stratégii sa dal vybudovať skvelý film, pretože sa mi zdá adekvátna celkovému vyzneniu románu. No čo, kašľať na to - skvelý román tu stále je (tj. nielen filmom je človek živý).

Chápem, že viacerí talianski hororoví režiséri nie sú úplne normálni, no pokiaľ jedinou emóciou z nejakého filmu zostáva zhnusenie (intenzívne) nad sadistickým zabíjaním zvierat (skutočným), tak akékoľvek posolstvo a kinematografické kvality idú bokom. Deodato by si to mal odsedieť a v chládku čítať fyziológiu zvierat.

Pri všetkej úcte k sirovi Hopkinsovi a budúcej lady Thompson mojím naobľúbenejším Ivoryho filmom je Izba s vyhliadkou. Pri filmových adaptáciách literárnych diel je pochopiteľne vždy lepšie začať knihou (keďže ňou začína i filmár) a nechať si podľa nej premietnuť v hlave najprv svoj vlastný film, najmä ak ide o román, ktorý za denné snenie rozhodne stojí. Je úžasné sledovať, ako Ivory dokáže absorbovať esenciu Forsterovho príbehu z eduardovského obdobia bez toho, aby vznikla čosi ako "vkusná ilustrácia". Jeho adaptácia sa síce verne pridržiava románovej predlohy, no je rýdzo filmová v spôsobe, akým filmári navodzujú atmosféru. Selekcia kľúčových scén a ich zostrih sú brilantné, rovnako ako absurdne dokonalý casting (Maggie Smith nie je herečka, to je vzácny prírodný úkaz). Film má medzititulky totožné s názvami románových kapitol, čo ho činí prehľadným a táto odvolávka na literárne východisko kupodivu disponuje kinematografickou estetikou. Izba s vyhliadkou je pravdepodobne jediný romantický príbeh o láske, ktorý nepôsobí ani hlúpo, ani naivne, ani trápne, ani kŕčovito, ani artistne, ani depresívne, ani gýčovito, ani sentimentálne, ani ako deja vu. Jednoducho pôsobí. Ak vás minie účinkom, nič si z toho nerobte - nie každý bol v minulom živote Angličanom, ktorý niekde v cyprusovom háji nad Florenciou niekoho pobozkal.