MIMIC

Na tomto filme je najzvláštnejšie to, že sa tvorcovia pokúsili nakrútiť film o zvláštnej rodine zvláštne. Filmy o Flintstonovcoch a Addamsovcoch zachovávajú atmosféru kresleného alebo hraného seriálu, čo sa od nich napokon očakávalo. Tento autorský film sa chopil témy "taká normálna rodinka" spôsobom, ktorý čakal málokto. Rozprávač, nápisy, flashbacky, radenie do kapitol na spôsob "Izby s vyhliadkou", strih na neočakávaných miestach, množstvo strihov na jednotku času, krajne banálne a krajne extravagantné dialógy, to všetko prispieva k divnej a pôsobivej atmosfére, čo len korešponduje s charakterom Tenenbaumovcov. Takýto spôsob rozprávania sa dobre hodí k hektickému tempu príbehu, ktorý je však bohužiaľ skôr kopou šialených nápadov a epizód než uceleným príbehom. Povedal by som, že kopa epizodických scénok by sa dala pokojne vypustiť bez toho, aby došlo k ujme na jeho kompaktnosti. Napriek tomu, že film je do značnej miery postavený na humore (najlepší žartík je asi ten, keď dvojica bitkárov dopadne do zen-garden), nie je komédiou, ale akousi lyrickou groteskou. Napriek zjavným kinematografickým kvalitám nie som v stave pochopiť, o čom ten film je a v aké cieľové publikum dúfa. To, že každá geniálna rodina je zároveň nenormálna som vedel (resp. predpokladal) už skôr. PS: Fockerovcov som zatiaľ nevidel, takže predbežne u mňa vyhrávajú Addamsovci.

Koncom 40-tych rokov pán L.M. van der Rohe postavil neďaleko Chicaga Farnsworth House, najslávnejšiu vilovú stavbu 20.storočia. Skutočnosť, že je celá zo skla len reflektuje americkú (najmä veľkomestskú) tradíciu, kde transparentnosť pohľadu do anonymných súkromí nerovná sa transparentnosti obsahu videného. Túto svojskú a znepokojujúcu poetiku Hitchcock preniesol na plátno jednak s úžasnou ľahkosťou (Stewartova bledomodrá plus Kellyovej bledozelená) jednak s tak nekompromisne suverénnym režisérskym prístupom (zatmievačky a roztmievačky, vecné, no krajne pôsobivé jazdy ďalekohľadom, spŕška sofistikovaných rečí vystriedaná tichými koncentrovanými pohľadmi do (chvalabohu) prílišného množstva nič netušiacich domácností), že človek má sto chutí označiť súčasný filmový biznis za Mrs Thorwald... Dychberúca scéna s opakovaným oslepovaním bleskom je nadčasová nielen čo sa týka vzťahu k príbehu, ale predovšetkým kvôli márnotratnej tvorivej fantázii. Hitchcockova tvorba je v priebehu 50-tych rokov evidentne na vzostupe. Ak je "Okno do dvora" jeho 3. najlepší film, potom "Vertigo" je druhým a "Psycho" najlepším. Ak by sa mal niekedy klonovať nejaký režisér, mal by to byť Hitchcock - myslím, že tento pán by si čosi také bizarné a morbídne parádne vychutnal.

Tí druhí alebo O citovom živote mŕtvol... Musel prísť režisér z Chile, aby Angličanom pripomenul ich vlastnú gotickú tradíciu. Taký sugestívny príbeh, ktorý nestojí a nepadá len na pointe, sa v žánri nadprirodzeného thrilleru či hororu ako takého len tak nevidí. Amenábar tu fotografické podobenky 19.storočia démonizuje do takej miery, že tie, ktoré mám doma, mám sto chutí okamžite spáliť. Pri "fotografických" scénach človeka intenzívne zamrazí v zátylku, ako keby videl ducha. Svetlo v tomto filme nie je len smrteľným nebezpečím pre fotosenzitívne deti. Je to aj svetlo, prostredníctvom ktorého vzniká i fotografia ako taká, v ktorej teoretik Roland Barthes vidí Smrť (odporúčam zbierku jeho esejí "Světlá komora", Archa, Bratislava, 1994). Tento film ani nepotrebuje znepokojujúcu metaforu, aby bol skvostný. Ťažko uveriť, že z témy "strašidelný zámok" sa dal vytrieskať ešte nejaký slušný kapitál. Veľmi slušný.

Jedna z najlepších komédií s MM. Američanka ako naivná a krásna blondínka plus Francúz ako nenapraviteľný šarmantný zvodca. Nuž ale aká by bola romantická komédia bez stereotypov? História rodu onoho Francúza je v úvode vyrozprávaná prostredníctvom neodolateľne pôvabného kresleného entrée, boháč sa rozhodne dobyť ťažkotonážnu pevnosť prostredníctvom (ne)zvládnutia rozmanitých druhov umení, čo dodáva žánru priam stredoveký trubadúrsky rozmer (no čo, pochabí Francúzi, ako národnú povahu vystihol už Jules Verne), medzi MM a YM, či presnejšie medzi YM a MM to iskrí tak, že človek pred obrazovkou dostáva elektrošoky, žartík s rádioaktívnou bižutériou je geniálny a záverečný dialóg vo výťahu (YM: "Poďme sa milovať." MM: "Som zvedavá, kedy sa mi podarí zmaturovať.") je pre mňa kultový rovnako ako keď Popoluška II. povie: "Som chlap!" a Osgood Fielding III. odpovie: "Nikto nie je dokonalý." Ani "Poď, budeme sa milovať" nie je dokonalý, ale čo je?

Či už ide o nejaké podobenstvo alebo nie (áno, ide - Chytilová by nikdy nenakrútila nič obsahovo vyprázdnené), pravdou je, že niekto tu veľmi operatívne a invenčne nadviazal na princípy amerického hororového boomu z obdobia okolo 1980. Bohužiaľ miestami dosť okato. Chlapík s klobúkom v úvode, tvrdiaci, že "to nejde" evokuje Ralpha z Piatku trinásteho - chlapíka s klobúkom v úvode, tvrdiaceho, že "to nejde". Dievčina, ktorá vysvetľuje, čo je KPZ, akoby z oka vypadla prvej obeti Piatku trinásteho. No a hudobná zložka filmu Manfrediniho šepotavé efekty priamo a bezostyšne kopíruje (tvorcovia zrejme usúdili, že nám ten komunizmus vydrží, takže šanca dostať sa ku komparatívnemu materiálu sa nezdala byť veľká). A to je asi tak všetko, čo by som filmu vytkol. Hneď prvé minúty avizujú, že minimálne po režisérskej stránke rozhodne nepôjde o všedný zážitok, čo definitívne potvrdí "milovanie so snehom". Najlepší čs. horor tých čias to ale nie je (mne vstávali vlasy na hlave z Upíra z Feratu, dokonca i kreslená Krvavá pani je lepšia), ale horor bez krvi, obetí a vrahov, s atmosférou obrazov Caspara Davida Friedricha (mein Gott), kto by to nebral?

Jesus Christ, čo je na tomto filme také kontroverzné? Hnutie hippies predvádza pašije formou rockovej šou. No a čo. Ted Neeley vôbec nevyzerá ako žid, naopak, je to vyslovene árijský typ, či presnejšie - americký anglosaský typ (akoby vypadnuvší z euro-amerického vizuálneho náboženského folklóru konca 19. storočia). No a čo. Morálne "nevyladené" postavy Judáša a Márie Magdalény sú rasovo odlíšené. No a čo. Podľa môjho skromného názoru je všetko tak, ako má byť, aby vzniklo čosi, čo presahuje katolícky gýč (áno, pán Gibson, aj pašije ako slasher horor sú gýč, pretože to bol slasher horor i v skutočnosti) a oslovilo to i ateistu. Rockovej hudbe zodpovedá rockujúci obraz, nádherné rytmické kompozície, miestami pripomínajúce ozajstnú notovú osnovu, zábery plné metaforickej sily (mračná v podobe písmena omega napríklad). V skutočnom umeleckom diele emocionálne exponovaný príbeh i jeho postavy musia byť emocionálne strhujúcimi. Toto stopercentne platí i o castingovej perle Tedovi Neeleym (ten chlap snáď počal z Ducha svätého).

Film, ktorý naučí, že kniha sa má čítať hlavou dole. Je to veľa či málo? Ako pre koho, každopádne pre mňa je to po dlhšom čase omračujúci, čistokrvný kinematografický skvost. Nepýtajte sa, kde do čerta tí latinoameričania na také úžasné príbehy chodia, pretože predlohou bol román albánskeho (!) spisovateľa Ismaila Kadaré z roku 1980 (reálie boli len prenesené z Albánska do Brazílie).

Reklamná kampaň bola značne zavádzajúca - "Kiss your nerves goodbye" a "There´s only one movie scarier than the Evil Dead - Evil Dead II" - rovnako ako i trailer sľubujúci ozajstné nervové zrútenie. Fanúšik jednotky musí byť naozaj smrteľne zhovievavý, aby akceptoval dvojku, alebo si ju dokonca obľúbil, pretože tentoraz ide o hororovú psychedelickú grotesku s drobnými presahmi do fantasy. V podstate je správne, ak pokračovanie má svojskú atmosféru, pretože ak už má byť hororový sequel, nech je aspoň tvorivý, keď nemôže byť strašidelný. Raimi nám teda servíruje predobraz Jima Carreyho (Ash začína blbnúť), sebaparodické obrovské gejzíry krvi (ktoré by nevytiekli ani zo slona), červenú, čiernu, zelenú a modrú (!) krv (čo mu nesmierne kvitujem, pretože do žíl hororového žánru vpúšťa aristokratickú noblesu) a rôzne chuťovky (ja osobne mám najradšej bezhlavú zombi s pílou). Zďaleka najlepší je ale "tanec smrti", ktorý síce nie je ani strašidelný ani vtipný, ale vovádza nás presne na miesta, kde moderná fascinácia smrťou pramení - do neskorostredovekých "Totentanz" či "danses macabres". Scéna s Ashovou mŕtvou priateľkou pôsobí ako rozpohybovaná freska z dominikánskeho kostola v Bazileji (1440), ktorá Raimimu nepochybne poslúžila ako inšpirácia i pri trojke (kostra bubnujúca kosťou na lebku).

Najlepšie zvukové efekty v dejinách kinematografie, Exorcista sa môže ísť vypchať (a Votrelec láskavo prepáči). Dodnes neviem, či išlo o úplnú premenu ľudí na démonov (a teda o púhu rozkoš z maskovaných figúrok) alebo o skutočných ľudí, ktorí iba nabrali démonický vzhľad (takže ich masakrovanie príšerným spôsobom by potom malo vyvolať dokonalú hrôzu), každopádne je to jeden z mála filmov, na ktoré som pozeral bez mihnutia očí (a uší). V tretej štvrtine prichádza na scénu zakrvavený projektor, ktorý oslepí zakrvaveného Asha (kde sa tu vzal? kto ho zapol?) - umenie jednoducho registruje a reflektuje realitu, vrátane extrémneho násilia. Sam Raimi sa momentálne strápňuje infantilnými vecičkami, pri ktorých slintá akurát tak môj deväťročný synovček. Uvidíme, dokedy mu to vydrží (Raimimu).

Nemám rád horory, v ktorých niekto stráca identitu prostredníctvom robotiky, ufónov alebo čohokoľvek iného a potom sa správa ako idiot (ospravedlňujem sa tým, ktorí sú slušne vychovaní). To ma pochopiteľne vedie k tomu, aby som upriamil pozornosť skôr na výrazové prostriedky. Máme tu jedinú ľakačku, predátorské videnie "postihnutých", asexuálneho tvora s chuťou na sex (bože dobrý), videoodkaz od "mŕtveho", pomerne vynaliezavú likvidáciu protivníkov a (takmer) nulovú hororovú atmosféru. A Jamesa Marsdena, pre ktorého mám určitú slabosť (čo bohužiaľ pri celkovom hodnotení nejde uplatniť). Pokiaľ niekto pociťuje potrebu recyklovať recyklovateľnú Fakultu a nerecyklovateľné Stepfordské paničky (tie zo 70. rokov), prosím. Pokiaľ niekto chce recyklát vidieť, varujem.