Sopholojong

Joe Pesci ako najsialenejsi psychopat v historii gangsterskeho filmu. Kam sa hrabe rodina Corleone? Ten maly cert by ich nechal vsetkych do radu (vratane Sonnyho) potancovat za zvukov cvakajucej pistole ako v onej majstrovskej scene. Takyto storytelling, plny necakanych vyusteni, sokujucich vyjavov a mrazivych konverzacii, sa vyskytne raz za celu dekadu. Martyho "Citizen Kane", ktoreho sice hypoteticky vyrovnal (Departed, Shutter Island, Wolf of...), ale definitivne ho uz nikdy netromfne. Excelentna vypoved o zhnitej sorte Ameriky, ktora sa svojou chamtivostou a rozsievanim chaosu, vzdy sama zozerie zvnutra. PS: Kde je oscarova nominacia pre Boba De Nira?

Liottove smazene "mozocky na cibulke", Anthony stale v plnej oscarovej, ludozrutskej krase, pragmaticky profesionalna agentka Julianne (chyba ale ta zenska nevinnost a neskusenost malickej Jodie Foster), zohyzdeny bohac (fakt nechutny make-up), majstrovske sceny "bunjee-jumping na crevach", ci "ludozrave diviaky" a moja slabost pre obtiahnute elastaky (jogging Moore-ovej v lese a na moste). 9/10

Spielberg v rozpuku tej najtalentovanejsej, najlaskyplnejsej filmarciny. Atmosfera 80-koveho predmestia v hmatatelnejsej forme nez vsetky Navraty do buducnosti, Goonies, ci Poltergeisti, detske trapenia i sny v tej najmoznejsie rodinnej podobe v suzneni s hudobnou magiou maestra Williamsa a rezijnym entuziazmom  Stevena, ktory detom a nekompletnym familiam rozumie do spiku americkej kosti.  Moj najrodinnejsi drahokam v osobnej Top 10 a scenu so vzlietnutim "bikov" si pozriem vzdy, ked potrebujem poriadne emocie  a pocit kvalitneho filmoveho tranzu.

Jedna skvela sekvencia s ambulanciou a hnusnou smrtou Margo Martindale, jedna dobra uvodna so zozratim Hivjuovej frajerky a vsetky ostatne solidne, tie ktore obsahuju "nalajnovaneho" medveda. Ten medved je ale hrozne natrikovany, herci mu do toho hraju katastrofalne v mode "Wayans Brothers production" (ten narek detektiva na streche), konverzacie su typu "Scary Movie" a "In Loving Memory" Liotta to ako jediny pobral decentne. Keby to do ruk chytili sofistikovanejsi scenaristi a zrucnejsi reziser (k vedeniu hercov), s tymi R-kovymi bitunkami a pomerne originalnym nametom sa mohlo jednat o podobny fenomen ako onehdy Hangover.

Walking Fungus Dead. "Posledni z nas" maju sice prepracovanejsie a pritazlivejsie individuality (realista a pragmatik Pedro, ADHD smart Bella, charizmaticka Anna aj s monoklom), ale atmosfera ide skor v leveli tej horsej druhej polovice spominaneho Walkingu, nez tej vtahujucej prvej. Skvela prva (cernobylsky Mazin je majster skryteho napatia a apokalyptickeho feelingu), piata (Pedro sniperom, prva ukazka "Cvakaca") a posledna epizoda (Pedro nekompromisnym zabijakom, kanibalizmus). Tretia flashbackova tesne za nimi a ta homosexualna romantika mi tentokrat nevadila, lebo je nenasilne spracovana, ma svoje miesto v pribehu, herecky bavi (weirdo Offerman mohol prezit  a dostat viac priestoru)... Vsetko medzi tym je ale skor "cakarenske" dianie, plne kecov a nadeji (flashback Ellie s tou jej kamaratkou je totalna teenagerska otrava). Druckmann s Mazinom to asi mysleli dobre, zavdacit sa milovnikom akcie (co viackrat urobili majstrovsky - lietadlo, koniec "patky", shootout v nemocnici), ale i konverzacii a rozpravania pribehu (co sa im uz mierne rozsypalo pod rukami). Byt viac scen ako "zirafy", nahle drvive rozhodnutie Anna Torv, alebo zaverecny dojimavy porod, to by bol "teprf" seros. PS: Tu Santaolallovu hudbu som uz niekde pocul... ze by v jeho Babeli?! Ale no tak Gustavo, sebavykradat sa nepatri!

Najmelancholickejsi film roka. Deakins svojim presnym okom opat "developuje" nadhernu kameramansku kreaciu (ohnostroj na streche, stavba pieskoveho hradu na plazi a celkovo vsetky celky atmosferickeho, juho-britskeho "carousel" Kentu). To taky Mendes si emocionalne omotava divaka krasnymi scenami typu "vstup do premietacej miestnosti (plnej fotografii slavnych a Tobyho kratkeho monologu)", alebo "uprimny plac Olivie po zatvoreni dveri". V suzneni s dokonalym hereckym vykonom schizofrenickej Olivie, nadstandardnym "Weinsteinom" Firthom a prijemnym cernoskom Wardom. To hlavne v prvej poetickej, divacky obrovsky empatickej, plazovym romantickym nadychom nafarbenej polovici, ohudobnenej krasnym klavirnym motivom dua Reznor/Ross. V tej druhej sa rejza nechcene zacne pitvat v demonoch hlavnej predstavitelky, az samoucelne v rasovej problematike (ten utok na kino je tu akoby z ineho filmu), aby to v predzavere vratil do silne stvorkoveho vysledku. Prenadhernou scenou "show me the film"... ked sa na platne zjavi Peter Sellers s nazvom Being There s tym krasne jemnym pianom a Deakins striedavo svenkuje na platno, Oliviu a fotografie pri premietackach, valil som slzy dojatia ako uz dlhu dobu nie. Je to vlastne i Tobyho skryty odkaz Oliviinej postave, ze ziadna psychicka nemoc nedokaze porazit dobrosrdecnost a lasku v ludoch. PS: Colmanka a hudba mali byt nominovane na Oscara! PS2: Tie dve kratke eroticke (a velmi poeticke) sceny maju vacsiu "horny power" nez vsetky netflixacke 365-ky a Sex/Life dokopy.

Najotravnejsi filmovy "mismas" roka s nevyuzitymi schopnymi hercami a tak do oci bijucimi protikladmi, ktore sa snazia najst symbiozu (ale vobec nefunguju). Islam vs. judaizmus, LGBTQ vs. heterosexualita, moralka vs. anarchia, samozrejme nechybaju "bieli vs. cierni" a dotahovanie Murphy vs. Hill malo byt najzabavnejsim motorom filmu. Keby vsetci hrali ako bombova "awkward" matka Julia Dreyfus, nepochybujem o rehotavej zanrovej zabave kategorie "Fockers". A Jonah sa konecne vymanil zo skatulky "teenagersky vyzerajuci spek" do niecoho, co sa priblizuje pojmu chlap (kerky, gangsta hair-style). Ta siroko-prdelata "twerk" frajerka Lauren London absolutne otravna a treba ju co najskor odstranit z filmovej brandze. 3/10

Mia Goth vyhoni Skarsgardovi! A je jedinym pritazlivym prvkom tohto fantazmagorickeho vyletu do sialenymi napadmi prespikovaneho mozgu synatora slavneho otca. Este tie krvave prvky ujdu (chlapcovo bodanie do brucha, ksicht na "kasu")... PS: Mimochodom, Mia da Skarsgardovi aj pokojit z krvaveho cecku, no neber to!

Ako to ta Salma robi, ze je vo svojich 56-tich rokoch stale taka mrdava mrcha? Kto tu svoju pracu odvadza najpodradnejsie je prekvapujuco Steven Soderbergh, nastaveny v mode "step-up" nez vyzivajuci sa vo svojej inovatorskej forme (atypical camera angles, filtre, dokonala chemia zvuku a hudby). Tu je citit az v zaverecnom divadelnom megapredstaveni, ktore sice nie je dokonale, ale choreograficky prespekulovane a prave dazdova scena baletka vs. Mike je ukazkou preciznej zvukovo-hudobno-kameramanskej symbiozy a la Soderbergh. Akurat ta romanticko-moralna bajka vinuca sa skoro hodinou a pol casu je na 30-percentnu facku. 5/10, i to vdaka spominanemu finisu.

114-minutova ritchieovka, ktora sa rozbehne po 80(!) minutach a aj v tom zvysku je to skor otraveny Guy bez tych jeho vychyrenych kameramansko-strihovych figlov, priblizujuci sa skor k Rockenrolle nez ku "podfukarom" a "gentlemanom". To nudne, vyse hodinu dlhe intro, akoby ani nebolo nim natocene, ale druhym, filmarsky zacinajucim stabom pod jeho producentskym dohladom. Jason sa chce "rozbuchat", ale je silne tlmeny radoby hlaskarskym scenarom, JJ cernoch este ani neukoncil herecku akademiu, Hugh hra dalsieho zaporaka(?), ale uz je prevareny... no a paradoxne ti herecky najmenej ocakavani su najvacsimi highlightami. Cary Elwes ako "vykopavkovy" agentsky boss a "hot-cunt" Aubrey Plaza v krasnych robach (a ktora to jedina berie s nadhladom a poriadne zivocisnym sexappealom). No a v zaverecnej polhodine vybuchne par granatov, vzlietne helikoptera (aj vystreli raketu), rozturuje sa cerveny retro-sportak, vybuchnu satelity a banda sa rozstriela v sterilnom, nezaujimavom, polobeckovom rezijnom prevedeni. Od Ritchieho rovnaky podraz ako minuleho roku od Russo Bros. s nazvom Gray Man.