Bitva o Alžír

Už mám pomaly strach vracať sa k filmom, ktoré som obdivoval v mladosti. Väčšinou to znamená odobratie jednej až dvoch hviezdičiek. Bitka o Alžír je výnimkou. Aj po takmer pol storočí je to úžasný film, ktorým kdečo začínalo. Už bol spomenutý Paul Greengrass s jeho Krvavou nedeľou i dokumentárne sfilmované Capoteho Chladnokrvne. Aj Ennio Morricone bol tým, ktorý vo svojich začiatkoch v spolupráci s Pontecorvom vytvoril fascinujúci hudobný doprovod k dramatickému deju. Nedá sa nespomenúť ani všadeprítomná a zatiaľ neroztrasená kamera. Aj keď mi ľavicový uhol pohľadu nevyhovuje, musím uznať, že režisér sa aspoň snažil o vyváženosť. Prehlásenie plk. Mathieua skvele stvárneného Jeanom Martinom na adresu politikov je aktuálne dodnes (viď napr. Guantanamo). (31.03.2012)

Pontecorvo nenechává nikoho na pochybách na čí straně jsou jeho sympatie, přesto se však úspěšně snaží o zachování maximální míry objektivity - zvěrstva obou stran jsou zobrazena s nečekanou otevřeností, oběti pumových útoků na obou stranách jsou stejně tragické a hodné soucitu. Ani plukovník Mathieu není podán jako nějaká bezcitná stvůra, ale jako francouzský vlastenec a zároveň pragmatik, který dělá profesionálně svoji práci, přičemž účel světí prostředky. Stejně přesvědčivě a s porozuměním pro jejich postoje jsou zobrazeni členové FLN. Z některých scén tohoto i dnes nesmírně aktuálního snímku (kati v kápích popravující gilotinou alžírského odsouzence, ženy rozmísťující bomby mezi nic netušící civilisty atd.) doslova mrazí, k jejich mocnému účinku značnou měrou přispívá i nezapomenutelná hudba, kterou spolu s E. Moricconem napsal sám režisér. (17.11.2007)

SOUNDTRACK: Ennio Morricone. 80% - jedna z raných Morriconeho prací zaujme militaristickým tématem a pak nádherným jednoduchým tématem Aliho, které se objevuje ve dvou verzích. Kromě toho ovšem (jak je Morriconeho zvykem) najdeme na soundtracku i několik skladeb, které jsou spíše silně disharmonické (téma konspirace či mučení). (08.01.2007)

Rozhodovat se mezi žabožroutskou civilizací a alespoň nějakou prosperitou a hřejivou, středověkou náručí militantního Islámu je vskutku dilema, které může "správně" rozlousknout snad jen banda Alláhem posedlých a dokonale vypláchnutých cigošů. Nu což, dobře jim tak! Stádo ovcí smutně bečící pětkrát denně k východu si asi nic než bitch, tu a tam nějaký ten hladomor a tolik demokratickou Šariu nezaslouží! A navíc mají tenoristé kde kontraalt složit a spoustu hezky vybavených, tréningových hřišťátek, v nichž mohou nerušeně cvičit mačkání rozbušek u těch jejich bombovních vestiček. Rozhodně se ale nenechte odradit sem tam nějakými těmi pogromky na bělochy, pořád je to krásné místo, kde lze strávit príma adrenalinovou dovolenou v prostředí kulturních, tolerantních a nábožensky vzdělaných lidí. Každopádně film je to strhující, sugestivní, realisticky působící a překvapivě ukazuje bez nějakých příkras obě půlky prdele. (31.10.2012)

Nech bubny dunia, nech hlasy spievajú, nech deti alžírskej zeme povstanú a ulice zaplavia sa nečistou krvou! Nech ľud povstane a zmetie silnou vlnou tých, ktorí vysávajú život z krajiny, ktorá patrí nám! Dosť bolo útlaku, my chceme slobodu! Dosť bolo vykorisťovania, my chceme spravodlivosť! Nech vojna zvrhne tyranov z trónu nadvlády! ////////// Zrejme aj takto volal alžírsky ľud v neskorých 50. a začiatkom 60. rokov - a právom. Vzrastajúce nepokoje napokon prerástli do skutočného povstania a v lete roku 1962 revolucionári víťazne pochodovali ulicami hlavného mesta. To, čo veľkému víťazstvu predchádzalo, je dodnes považované za zrejme najkrvavejšiu kapitolu alžírskych dejín. ////////// La Battaglia di Algeri je mrazivou metodickou rekonštrukciou sformovanou do kroniky krvavých revolučných bojov za nezávislosť. Môžeme byť len vďační Potercorvovi že sa chopil látky, s ktorou ho zjavne nič nespája s potrebným objektivizmom. Nevyberá si len jednu stranu konfliktu, neponúka len jeden pohľad a nemá len jednu jasnú hlavnú postavu. Jediným kritériom je historická dôležitosť zvolených aktérov, ktorá zároveň absolútne vylučuje akékoľvek postranné línie a bezvýznamných hráčov na šachovnici. Vo faktickom zobrazení skutočnosti ide až na pôdu a ťaží z nej maximum, rovnomerne rozdeľuje stopáž medzi predstaviteľov alžírskeho odboja a francúzskych okupantov a chvíľami sa takmer približuje žánru tzv. "dokudrámy". Prostredníctvom Alího Bodáka a jeho spolupracovníkov sleduje pohľad na organizáciu a akcie odboja zvnútra, postava francúzskeho komisára a neskôr na scénu vstupujúceho plukovníka Mathieua pohľad zvonka a stanoviská francúzskej vlády. Novinársky, chvíľami takmer observačný postup z filmu odstraňuje ľudskosť a etiku rovnako, ako odboj a armáda z atentátov a vojenských operácií. V prehovore každej postavy je kúska pravdy a samotný Mathieu položí novinárom otázku, na ktorú nie sú schopní odpovedať - "Má Francúzsko zostať v Alžírsku?"A predsa, napriek tomu, že sa Pontercorvo neprikláňa ani na jednu stranu, z filmu logicky a doložene vychádzajú ako tí skutočne "zlí" nijak nedémonizovaní Francúzi, ktorí vyhrajú bitku, no prehrajú vojnu. A trpí tým ich ego kolonizátora, ktoré si odnáša stigmu a je poznačené dedičným strachom z cudzincov (téma, ktorú naďalej brilantne rozvíja aj Michael Haneke). A spolu s tým prenáša naliehavú aktuálnosť témy, ktorá sa dotýka celého arabského sveta. Najvýraznejšie ma však zasiahla audiovizuálna sugescia - rytmická hra tónov pod taktovkou Morriconeho, nadpozemská kamera Marcella Gattiho a surová chladnosť; niektoré výjavy z poslednej tretiny boli aj na mňa priveľa. Jean Martin a Brahim Hadjadj nepotrebujú komentár. 100% (25.11.2014)