Narodil jsem se, ale...

Rodina úradníka žije na predmestí Tokia, aby mal otec bližšie do práce. Jeho dvaja synovia prežívajú problémy so šikanou miestnych chlapcov a keďže chodia do rovnakej školy, odmietajú do nej chodiť. Prelom v ich detskom živote nastane, ak stratia úctu k svojmu otcovi, ktorý "šaškuje" pred svojim šéfom... Práve táto dimenzia čiernobieleho nemého snímku robí nečakaný zvrat v deji a posúva ho do sociálnej roviny. Gro príbehu však tvorí rozprávanie o problémoch a ich vysporiadaní sa so skupinou domorodých chlapcov. Režisér nazerá na svet cez optiku detí, chápe ich, rozumie im. Je to milý film, ktorý je natočený na svoju dobu veľmi kvalitným spôsobom. (14.03.2012)

Čarodej zo zemi Mu. Človek ktorý doslova z ničoho vykúzlil niečo absolútne fascinujúce. Tento film ďaleko prekonáva stovky súčasných filmov v základnej veci. Motív. Ozu, žiaden nepotrebuje, nachádza ho v nepovšimnutých gestách, charakteroch a spoločnosti. Dokonale tu (ako aj inde) pretvára naoko bezvýznamné otázky (nielen) detského sveta prostredníctvom filmu (výpovede), do odpovede pravdivej skutočnosti. K hodnote tohto filmu, po tech. stránke prispieva aj fakt, že vo svojej dobe použil pomerne liberálny spôsob točenia scén vo výške detských hercov. Docielil tým nenásilne atmosféru detského sveta natoľko autentickú (až sugestívnu), že si to človek ani nevšimne, keď ho príbeh vcucne a cíti sa ako jeden z chlapcov. (28.10.2013)

To, co Papoušek pojal v Ecce homo homolka s českou sebeparodií a humorem (řečeno s menší nadsázkou), Ozu rozpracovává jako celovečerní film navíc v japonském, silně hierarchistickém prostředí, jež je narozdíl od kultovní české komedie "klukovským" dramatem. Nutno podotknout, že japonský ekvivalent k bratřím Formanům je naprosto odzbrojující. Narodil jsem se, ale... je pro mne největším utvrzením v tom, že už mladý Jasudžiru Ozu byl vyzrálý filmař, který byl schopný odvyprávět plnohodnotný a silný příběh i s absencí zvukové stopy. (25.05.2013)

Jeden z mých nejoblíbenějších od Ozua, jehož cit pro dětský svět, jeho podobnosti i odlišnosti se světem "dospělých", se ukázal být vpravdě mimořádným. Geniální a svým způsobem shrnující je scéna (následuje malý spoiler), kdy otec chlapce nažene do školy - kam se kvůli konfrontacím s místní partičkou bojí - s tím, že pokud budou agresory ignorovat, ti jim nemůžou nic udělat. Chlapci si posléze povídají a jeden říká: "Myslím, že když je budem ignorovat, stejně nás zbijí." Druhý: "Taky si myslím. Já bych byl radši, kdyby ignorovali oni nás, až je budem mlátit." Naprosto ideální úvod do mistrova díla. (16.02.2011)

Uf je to celkom dlho čo som naposledy videl nemý film. Ale poslednú dobu som prepadol čaru Jasudžira Ozua a tak hľadám či môjho obľúbeného Ozua prekoná nejaký iný Ozu.. teda súboj, ktorý má strašne neistý a premenlivý koniec. Narodil som sa, ale ... je krásnou ukážkou podobnosti západného sveta a aj toho východného. Prvá svetová vojna skončila, schyľuje sa k druhej. Japonsko sa vzmáha a chtiac nechtiac sa to čo sa dotkne strednej spoločenskej vrstvy odráža v tvorbe Jasudžira najlepšie. Jeho Shomin- geki patria v tomto smere k neprekonateľným príbehom obyčajných ľudí, kde dominuje rodina, jej hodnoty a generačná priepasť starého a nového. Detský hrdina je v tomto prípade niečím čo situáciu odľahčuje a na poli Ozuovej tvorby pôsobí veselo a pozitívne - inokedy totiž nedramatickosť a bezútešnosť životných križovatiek ukazuje v podobe najčistejšieho realizmu. Narodil som sa, ale.. má výpovednú hodnotu aj dnes. Skoro 90 rokov od svojho vzniku. A pre mňa je to ďalšie Ozuové umelecké pohľadenie. Vzťah medzi otcom a synmi.. hľadanie vzájomnej úcty a pochopenia je krásne vytvorený scénou v premietacej miestnosti a ukončení jedením ryžových koláčikov. (28.03.2016)