Robert Bresson

„Moje filmy nie sú pesimistické. Je snáď grécka tragédia pesimistická? Považujem sa za jasnozrivého, nie za pesimistu. Nevidím síce do budúcna, ale prítomnosť vidím.“ 

Robert Bresson sa narodil v Bromont-Lamonthe. O jeho narodení, detstve a mladosti sa toho veľa nevie. Stredoškolské vzdelanie získal v Paríži na  Lycée Lakanal á Sceaux a po jeho skončení sa začal venovať maľovaniu. V roku 1926 sa oženil s Leidiou van der Zeeovou. Bresson neskôr začal študovať filozofiu a okrem maľovania ho zaujala i fotografia.

V 30. rokoch napísal scenáre k filmom C'était un musicien (To bol hudobník), Jumeaux de Brighton, Les (Blíženci z Brightonu) a Courier Sud (Pošta na juh). Svoj prvý film VEREJNÉ ZÁLEŽITOSTI natočil v roku 1934. V priebehu druhej svetovej vojny strávil Bresson jeden rok vo vojenskom zajateckom tábore, čo bolo neskôr vidieť na jeho filme K SMRTI ODSOUZENÝ UPRCHL. Potom, čo sa po viac ako roku vrátil z koncentračného tábora, uviedol ďalší film ANDĚLÉ HŘÍCHU a dva roky na to DÁMY Z BOULOŇSKĚHO LESÍKA.

Bressonove počiatočné umelecké zameranie sa sústredilo na oddelenie filmového jazyka od divadelného. Jeho technika mnohopočetného natáčania každej scény viedla k vylúčeniu hraných prejavov a nechala iba strohý vnem – jemný aj surový súčasne – ktorého je schopné iba filmové vyjadrovanie. Podľa niektorých teoretikov sa za tematickou štruktúrou jeho filmov skrýva katolicizmus. V jeho diele sa často opakujú témy spásy, vykúpenia, ktoré odhaľujú a definujú ľudskú dušu, a tiež metafyzická transcendencia obmedzujúceho materialistického chápania sveta. Napríklad vo filme K SMRTI ODSOUZENÝ UPRCHL sa za zdanlivo jednoduchou zápletkou úteku vojenského väzňa skrýva metafora mystického procesu spásy.

Robert Bresson sa často označuje za "svätého patróna" filmu. Nielen vďaka jeho témam, ale tiež vďaka jeho významnému vplyvu na filmové umenie. Jeho originálny režisérsky jazyk možno nájsť v použití zvuku, ktorý je prepojený s obrazmi alebo postavami a predovšetkým vďaka jeho povestnému spôsobu natáčania, pri ktorom využíval takmer výhradne neprofesionálnych hercov. Hlboko si ho váži mnoho preslávených režisérov, vrátane Andreja Tarkovského, Michaela Hanekeho, Jima Jarmuscha a Paula Schradera. V 80. rokoch odišiel do režisérskeho dôchodku, pretože nezískal financie na jeho plánovanú adaptáciu biblickej knihy Genesis. Zomrel v roku 1999 v Paríži.

„Žiaľ existuje mnoho filmových divákov, ktorí chápu film ako divadlo. Chcú vidieť celé postavy, nielen tvár, ruky, lakte alebo nohy. Ale ja na ulici vidím len kráčajúce nohy. Je krásne, keď v zábere kráčajú a hrajú iba nohy a potom si postava sadne a objaví sa celá. Na diváka obrazy nepôsobia. Čaká na vysvetľujúci dialóg, ale ten neprichádza. Vysvetlenie nájdeme v spojení obrazu a zvuku.“

Marcel "Kristusazapad" Šedo