POMO

Čo viedlo Seana Penna od oscarových hereckých výkonov a réžie Úteku do divočiny k postave akčného hrdinu v spoluprodukcii s Joelom Silverom? Zárobok, o akom kedysi iný charakterný herec Liam Neeson ani nesníval a teraz ich má tri do roka? Gunman nechce byť moderne štýlový, chce byť špinavý a temný, s nejednoznačne čistým hlavným hrdinom. Osobne mi tento smer vyhovuje a ani s Pennovou postavou nemám problém. Naopak je tým jediným, čo robí film zaujímavým a odlišným od žánrových súrodencov, nad ktorými ináč v ničom nevyniká. Scenár je akoby napísaný pred dvadsiatimi rokmi, v dobe Fordovho Jacka Ryana (kedy by bol k nemu zaujímavou "temnou alternatívou"). A hlavne sa zbytočne zdržuje s romantickou linkou, na ktorú divák v okolitom dianí nie je zvedavý.

Proti prírode o dvadsať rokov neskôr. Lacne pôsobiaci, ale ukážkovo funkčne komponovaný digitálny vizuál home made videa: Päťdesiatnik sa túla francúzskou bušou a voice-overom sa, úprimne a otvorene, zamýšľa nad sebou, prázdnotou a zmyslom svojho života, nad samovraždou, atď. A prekvapivo to nie je otravné ani nudné. Vďaka vizuálnemu typu a minimalistickej mimike predstaviteľa a ešte viac vďaka skvelo, miestami až básnicky napísanému monológu, ktorý trefne vystihuje tak povedomé existenciálne pocity a myšlienky. Navyše formou poetickej francúzštiny.

Toto by bol prúser aj ako lokálny projekt s Geislerovou. Nie ešte ako svetovo obsadený, a ktorý príde na opening festivalu hrdo uviest jeho režisér, prízvukujúc, že ho nakrútil "hlavne pre diváka" (chcel tým povedať "teda nie pre kritikov"?). Nebyť tých bujných dekoltov, utoniem v bezbrehom oceáne neskutočnej NUDY. Ani len vizuálne nie je film zaujímavý, a to sa má akože celý odohrávať v záhradách Versailles a ich okolí. Pamatáte na úchvatne nasnímané zahmlené záhrady v Královej reči? Stačilo aspoň túto scénografickú filmársku zložku dostať na nejakú úroveň, a film mohol byť zachránený. Vo filmografii Kate Winslet strašiak, do ktorého šla zrejme iba kvôli kamarátovi od fachu.

Takto sústredené, nikam sa neponáhľajúce thrillery, v ktorých je psychologický rozbor hlavnej postavy rovnako dôležitý ako kriminálna zápletka, už v dnešnej (rýchlej) dobe americká kinematografia neplodí. Škoda. V Rozhovore sa, pokiaľ ma pamäť neklame, ani neobjaví streľná zbraň. Rola introvertného podivína ako na telo napísaná Gene Hackmanovi, skvelý krátky výskyt Roberta Duvalla. O vhodnosti a potrebe záverečnej scény v kontexte s predchádzajúcim dejom by sa dalo polemizovať, ale na výbornom dojme nič nekazí. Coppola bol Pán Režisér.

Focus má jednu veľkú devízu: je zábavný a v heist zvratoch nepredvídateľný. A je vizuálne krásny. Kostýmy, výprava, všetko má šmrnc vypiplaného glamouru. Will s Robbie sú fajn, pointa scény na americkom fotbale TOP. Akurát finále to snahou urobiť posledný a najväčší nečakaný zvrat prepáli za hranice dôveryhodnosti. Menej by bolo viac. Napriek tomu dávam štyri hviezdy. Pretože ma film príjemne prekvapil, čo je pri hollywoodskom mainstreame s nijak vysokými ambíciami vzácne.

Dramaturgicky nezvládnutý hybrid Mad Maxa, Robocopa a žijúceho čísla 5, s najväčšou castingovou prasárnou ze dlhé roky (Hugh Jackman). A vôbec všetky postavy sú otrasne nefunkčné, nech už i hrá ktokoľvek. Vrátane motivácií a chovania plecháča Chappieho. Blomkamp má áčkový rozpočet, techniku a hercov, ale režíruje ako borci z Asylumu.

Tak už to pri tých slávnostných premiérach uprostred týždňa chodí... Hlavu máte plnú práce, takže film ako Vybíjaná, ktorý rozhodne nie je žiadnym "vťahovačom" (a prvé desiatky minút si hovoríte "Bože, na čo som sa to zasa nechal ukecať?”) vnímate sotva každou druhou scénou. Samozrejme teda scénami s blondýnami - mladou i nemladou. A ako čas beží a vy sa snažíte márne zorientovať v dospelých / teenagerských rolách (fakt divne obsadená mužská čast osadenstva), cez hudbu a jednotlivé hrejivo ľudské scénky si k filmu vytvárate prazvláštny guilty-pleasure vzťah. Intelekt vás bráni ostošesť, ale postupne sa podvolíte. A nakoniec z toho vzijde príjemný nenáročný filmeček do víkendovej večernej telky. Pocitovo asi ako keď pohladíte malé koťátko. Tupučké, ale tak roztomilé koťátko...

Veselá epizodková groteska s dobrou muzikou, sympatickými Beatlami, britským humorom a jedným srandovným dedkom. Čiernobiela a pritom tak živá!

Nedávny brat The Way od Emilia Esteveza, v ktorom otec podniká túru za hľadaním mŕtveho syna, ma chytil viacej. Mal zaujímavejšiu interakciu medzi postavami, ktoré na ceste hlavný hrdina stretol. Wild obsahuje niekoľko fajn scén, má príjemne outdoorovú atmosféru a Reese je držiak. Ale flashbacky, vykresľujúce vzťahy s postavami jej minulosti nie sú motorom filmu, akým by chceli a mali byť. V tom bol flashbackový život Arona Ralstona v 127 Hours oveľa silnejší a v konfrontácii so situáciou, ktorú hlavná postava aktuálne riešila, ma úplne pohltil. Napriek tomu je ale Wild stále dobrý film, na tri a pol a hviezdy.

Výborne zahrané a realistické v psychológii postáv. Ale s ústredným motívom priateľstva, nabúraného jednou udalosťou, a vôbec s poslednou scénou filmu, ktorá definuje myšlienku filmu, mám problém, ktorý nejde vysvetliť bez SPOILERu: Keď už sa celý film opiera o veľkú myšlienku o priateľstve... nielen že nemal byť naňho naštvaný za to, že “tam" skončil sám, on ho nemal vôbec označiť za spoluúčastníka udalosti.