Dale

Vážne uvažujem o tom, že sa vyberiem do Laponska, ak tam vážne majú také pekné a prívetivé obyvateľky. :)

To očakávam od filmu až tak veľa, keď chcem, aby mal nejaký dej? Preboha, to bloumaní dvoch postáv po meste, nudné monológy a akože myšlienky ľudí... to by unudilo aj mŕtveho. Sa čudujem, že sa z toho tí anjeli nehodili pod vlak... Ale takto sa pozná to pravé umenie - plno filozofických kecov o ničom, film smerujúci odnikiaľ nikam bez akéhokoľvek náznaku deja a pre navodenie tej správnej artovej atmosféry to musí byť čiernobiele, aspoň z väčšej časti. Jediné, čo to bolo aspoň trochu zaujímavé, bolo vystúpenie cirkusovej akrobatky, no to si môžem pozrieť aj inde, na to nepotrebujem kultový film. Ďakujem pán Wenders za premrhanie dvoch hodín života.

Ak by som nečítal knihu, bolo by to o hviezdičku viac. No keďže je to len pár dní, čo som ju prečítal a spomienky sú ešte čerstvé, tak mi tu dosť vecí vadilo. Nie som zástanca toho, že film musí otrocky kopírovať predlohu, no tu bolo vynechaných dosť vecí, ktoré v knihe skvele fungovali a pokladal som ich za dôležité a naopak boli tu pridané pasáže, ktoré film nijako neposúvali dopredu. Aj to finále v knihe na mňa pôsobilo lepšie než vo filme. Hlavný problém filmu vidím v tom, že príliš skoro je divákom naznačené, o čo tu ide, kým v knihe čitateľ vie, že nie je niečo v poriadku, no na to, čo presne sa deje, príde až tesne pred koncom. Vo filme je dokonca také mrknutie a naznačenie pointy už v druhej minúte, ešte pred odchodom do samotného Stepfordu, neviem načo to bolo dobré. Ďalej tu máme postavu manžela, ktorý je nesympatický už na prvý pohľad a veľmi skoro to potvrdí aj svojim chovaním, a je jasné, že niečo kuje. Aj keď aspoň tu nie je jeho premena taká obrovská a nepochopiteľná, ako v knihe, kde 3/4 pôsobí ako vzorný, chápavý manžel, ktorý podporuje feministické zmýšľanie svojej manželky. To bola jedna z mála chybičiek krásy predlohy. Film má aj výborné momenty a Katharien Ross bola výborná, no celkovo to je sklamanie, kniha mala omnoho lepšiu atmosféru.

Akcia je skvelá, len scenár pokulháva na obe nohy. A tých hercov, čo tu stvárnili belochov by nevzali ani do žiadneho ochotníckeho divadla, to bolo niečo príšerné.

Pre zasnených romantikov to musí byť krásny príbeh tej najväčšej lásky, aká môže byť. Pre cynikov to ale bude príbeh o švihnutej ženskej, ktorá dovtedy prenasleduje svojho vyvoleného, až ho chudáka dostane. Takže dosť záleží na vašej momentálnej nálade, ako tento príbeh budete vnímať... :-) Mňa to momentálne moc neoslovilo, radšej dávam prednosť tradičnej romantike, kde sa dvojica stretne viac ako dvakrát, kým sa vrhnú do manželstva a kde môžeme sledovať ich postupne sa vyvíjajúci vzťah. Dosť nepochopiteľné mi prišlo aj to prenášanie zomrelého. Nepochopil som, prečo ho museli niesť a nemohli ho viezť, veď manželka kľudne mohla kráčať pred vozidlom alebo povozom a tú cestu by absolvovali takisto. No to by nemohlo vyvolať takú dojemnú situáciu, akú nám pán režisér podstrčil podmaľovanú vhodnou hudbou. Na mňa to bolo príliš nasilu a emócia sa nedostavila. Oceňujem však výborné vykreslenie zaostalej dedinky, atmosféru to malo naozaj výbornú, no to bolo asi tak všetko. 70%

Ničím zaujímavý príbeh postavy, ktorá si ťažko získa niekoho sympatie. Vlastne také postavy sú tu všetky... A maximálne rušivé a nepochopiteľné je to časté prehlušovanie dialógu postáv hlasom z rádia. Či tým chcel Fassbinder niečo povedať, čo mi nedošlo?

O prenasledovaní Židov počas WWII bolo nakrútených množstvo filmov a väčšina bola z emocionálneho hľadiska silnejšia a diali sa v nich oveľa väčšie zverstvá, než tie, ktoré sa dejú v tomto filme. No sila Záhrady Finzi-Contini spočíva v tom, že sledujeme zmenu v spoločnosti, v ktorej sa postupne odoberajú práva židovským občanom, až nakoniec prídu o všetky. Spočiatku to sú len také drobnosti, ako zákaz vstupu do knižnice, potom zákaz študovať a postupne sa to stupňuje. Preto je dôležité nezatvárať oči pred akýmkoľvek upieraním základných ľudských práv, lebo môže to začínať nevinne, no končí to vždy obrovskou tragédiou a utrpením množstva ľudí...

Filmy s detskými predstaviteľmi veľmi nemusím. Poväčšinou dokážu svojim chovaním otráviť celý film. Tu sa to našťastie obišlo bez otravných detských elementov, no nenašiel sa ani nikto, kto by si dokázal získať moje sympatie. Prvý hlavný problém filmu je, že nemá žiadny dej. Truffaut sleduje deti v škole, deti mimo školy, občas sa tam pripletú aj nejakí dospelí... No nič z toho nie je zaujímavé. To ja som teda mal oveľa zaujímavejšie a zábavnejšie detstvo ako tento ansámbl. Druhý problém filmu je, že keď už sa Truffaut rozhodol pre polodokumentaristický štýl o deťoch, tak by mali pôsobiť prirodzenejšie. Z niektorých z nich doslova kričalo, ako boli strémovaní a mali problém s replikami a stále pokukávali vedľa kamery, či je pán režisér spokojný (hlavne dievčatko Sylvie je toho najjasnejším príkladom). To sa dá deťom bez filmárskych skúseností odpustiť, no pán režisér to mal asi poňať trochu inak. Film, ktorý mal pôsobiť realisticky a prirodzene, je tak umelý, že mu neveríte takmer nič. Z akého sveta sú tie deti, že sa jeden druhému neposmievajú, nebijú sa, neexistuje žiadne šikanovanie... Asi z nejakého dokonalého, mimo tejto planéty. Občas síce vystroja menšiu lumpárnu, ale každé decko behom týždňa toho vystrojí viac ako všetky deti tu behom niekoľkých týždňov resp. mesiacov dohromady. Vlastne najvystížnejším momentom celého filmu je scéna s padajúcim dieťaťom, presne taký dojem mám z celého filmu, ako pôsobila táto scéna - trápne a úplne mimo realitu. Zlatá Obecní škola... Pre mňa najhorší Truffautov film, nudnejší ako Jules a Jim. Pritom tu zvolil podobný prístup ako v skvelej La nuite americaine, no tam to bolo zaujímavé od začiatku do konca, tu nebola zaujímavá ani minúta. Radšej mal točiť filmy z filmárskeho zákulisia ako o deťoch.

Námet hodný žiaka prvého stupňa ZŠ a ani spracovanie nie je o moc lepšie. Sledovať vyše hodiny malé protivné dievča ako fňuká a lamentuje nad stratenými peniazmi je dosť utrpenie. Tie postavičky okolo to aspoň trochu ozvláštnia, no žiadna nie je natoľko zaujímavá, aby to vytiahla z nudy. To už si radšej pustím dokument o Teheráne a jeho obyvateľoch, aspoň tam nebude to ukňučané decko. Ak toto niekto považuje za umenie a niečo zaujímavé, tak ho ľutujem. Filmom Majida Majidiho to nesiaha ani po členky.

Ako športová rozprávka fajn. Máme tu všetko - sympatického hlavného hrdinu, slizského protivníka aj nadupaného rusáka. A teraz otázka za milión, ktorý z nich tie extra ťažké preteky asi vyhrá? To, že hlavný hrdina nikdy predtým nepretekal a nevie ako sa jazdí v pelotóne nie je vôbec podstatné. Dosť amatérsky scenárista vyriešil aj výsledky a priebeh jednotlivých etáp, využijúc tie najotrepanejšie klišé. Pobavili ma všetky tri, s realitou toho mali asi menej spoločné než Star Wars. Keď treba zmazať časovú stratu, šupneme do etapy štyri prémie s 30 sekundovou bonifikáciou, ak je jednu celú etapu hrdina v úniku, tak v tej ďalšej bude ten najmenej unavený zo všetkých... Proste nezmyslov je tam po milu Jarmilu, ani nemusíte nejako extra sledovať cyklistiku, aby ste na ne prišli. Druhá rovina filmu týkajúca sa choroby je trošku lepšie zvládnutá, no aj tá sa dala spracovať oveľa lepšie. 50%