diodoros

Záverečný diel Vojny a mieru od Bondarčuka je rovnako gigantický ako jeho predchodcovia, čo dokazujú scény ako ústup z Moskvy, vstup Napoleona do Moskvy, veľký požiar mesta a na záver Napoleonov ústup z Ruska. Film sa zameriava podobne ako prvý diel na psychiku postáv na čo využíva množstvo surrealistických a snových pasáží a pokračuje v protivojnovom a "ľudskom" posolstve predchádzajúcich dielov. Po dejovej stránke uzatvára príbeh hlavnej trojice postáv, dokazuje, že ústrednou postavou bol Bezuchov, do veľkej miery zobrazuje jeho prerod a útrapy počas francúzskej okupácie, ale tak isto aj ďalší vývoj ostatných hlavných postáv. Úplný záver filmu je mierne zidealizovaný a vypovedá Tolstého humanistickú a naivnú myšlienku o spojení všetkých ľudí veriacich v dobro a vyjadruje nádej na zlepšenie pomerov vo svete a vzťahov medzi ľudmi... aj keď myšlienka je to pekná... Napriek miernej naivite ku koncu ide o dôstojné ukončenie série, ktoré nič nemení na jej gigantickosti a jej postavení ako jednej z najlepších v dejinách.

Tretí a najkratší diel Bondarčukovej Vojny a mieru sa dejovo posunie iba o trochu (začiatok), zobrazuje vojenské manévre, v skratke priblíži myšlienky trojice hlavných postáv, aby nakoniec vyvrcholil bitkou pri Borodine, ktorá sa považuje za najväčšiu bitku, aká bola kedy natočená - a oprávnene. Desaťtisíce vojakov, tisíce jazdcov, desaťtisíce uniforiem, tisíce zbraní, desiatky diel, explózie, výstrely, dym, prach, boj na blízko, horiace chatrče, zákopy, neprehľadnosť, chaos... takto mohla naozaj vyzerať táto bitka aj v skutočnosti. Navyše je to doplnené úvahami postáv aj autora (rozprávača), čím bitku posúva z gigantického kolosu a mašinérie na myšlienkovú a protivojnovú úroveň, pričom tento posun nie je vôbec patetický alebo prehnane naivný. Záverečná patriotická reč síce môže nadväzovať dojem propagandy, ale ja osobne ju beriem ako symbol začiatku Veľkej vlasteneckej vojny a úlohy, ktorú zohrali Rusi v porážke Napoleona, ktorá je nespochybniteľná (hoci aj často zneužívaná...). Takýto film už ale dnes so všetkými tými efektami a bezduchými tuposťami nikto nenatočí a spolu s gigantickou bitkou aj jej posolstvom možno tento film považovať za jeden z najväčších aj najduchaplnejších zároveň.

Druhý diel Bondarčukovej Vojny a mieru hneď na začiatku oznamuje, že medzi Ruskom a Francúzskom bol uzatvorený mier a že tento diel teda nebude o tisíc-hlavých armádach a mohutných bojoch, ale zameria sa na komorné scény a príbeh v pozadí. Dej je zozačiatku odľahčenejší, atmosféra je príjemnejšia ako v prvom diely a dianie je najmä romantickejšie - zamerané na vzťah Bolkonského z prvého dielu a Nataše Rostovovej, ktorá sa v prvom diely párkrát mihla. Ako sa ale dej vyvíja, tak postupne temnie a ukáže, že ak aj nie je vojna, tak ľudia si už problémy v živote dokážu vytvoriť aj sami svojou prehnanou emocionálnosťou a nepremýšľavosťou. Tomu všetkému pomáha výborná kamera, hudba a najmä perfektné herecké výkony všetkých postáv. Príbeh sa teda z počiatočnej príjemnej romantiky zmení na realitu šľachtických a mladíckych intríg a nerozumnosti, aby v závere vyústil do nového a už väčšieho celonárodného problému - Napoleonovho vpádu do Ruska.

Prvý diel Bondarčukovej Vojny a mieru podľa románu L. N. Tolstého je psychologický film zameraný na zoznamovanie s postavami a oboznámenie s ich charaktermi a životnými udalosťami. Atmosféra je vytvorená výborne - či už ide o oslavy a veselie (tých tu veľa nie je) alebo bojové pole či komorné domáce scény, ktorých je tu najviac a ktoré určujú hlavný smer atmosféry filmu, ktorá je hlavne ťažká a depresívna a zodpovedá dramatickým a najmä tragickým udalostiam v deji. Bojové scény sú obrovské a dychberúce - to sa týka Slavkova aj okolitých manévrov, kostýmy, rekvizity, zbrane a delá sú kvalitné a dobové. Napriek tejto veľkoleposti v tomto filme ide o psychológiu hlavných postáv, ich váhanie a duševné rozbroje a najmä o protivojnové posolstvo a filozofické existenčné úvahy o živote, dobre, zle a vzájomnom konaní ľudí voči sebe navzájom.

Vyslovene šialený film o partii šialencov, ktorí si uprostred šialenej vojny zachovávajú rozum všelijakými šialenosťami... to hovorí za všetko. Herci sú výborní, úvodná pieseň je skvelá a humor je na mieste. Film nemá ústredný dej, ale je zložený z rôznych nezabudnuteľných epizód života (úvod, zubárova "samovražda", rozhlas, futbal, operácia v Japonsku...) vo vojenskej nemocnici v Kórei, ktoré na seba prakticky ani nenaväzujú, ale napriek tomu výborne parodujú a satirizujú vojnu a armádu ako celok - na jednej strane sú tu krvavé scény z operačných sál a na druhej si hlavní protagonisti robia srandu z nadriadených, popíjajú a hrajú golf na pristávacej dráhe pre vrtuľníky... So seriálom sa to samozrejme porovnávať nedá, takže niektorí jeho zarytí fanúšikovia môžu byť sklamaní, ako vojnová satira má však všetko, čo k tomu patrí a stojí za to.

Trojdielna Jakubiskova komédia o nevere (alebo aspoň pokuse), následkoch, vyzradení a treste, ktorý zároveň paroduje celkovo manželstvo a všetko s ním súvisiace samo o sebe. Výborná hudba a herci a najmä scenár plný kultových hlášok a scénok ale hlavne reality. Po obrazovej stránke Jakubisko upustil od surrealistických a snových scén, čo filmu vôbec neškodí, ale zameral sa na dej a vzťahy medzi postavami, čo mu vyšlo dokonale - film je úsmevný od začiatku do konca (hoci druhá časť sa trochu vlečie) a jednotlivé kapitoly a dejové slučky sú výborné. Film je výborný aj ako komédia, aj ako parodické a úsmevné zamyslenie sa nad vzťahmi medzi mužmi a ženami a ich náturami.

Jeden z filmov môjho detstva. Výborná chlapčenská dobrodružná klasika a jeden z najlepších námorníckych filmov. Herecké obsadenie je plné legendárnych charakterových hercov (Christopher Lee, Julian Glover, Oliver Reed, Peter Postlethwaite, Charlton Heston...) na čele s mladým Christianom Balom, ktorý za nimi ani v najmenšom nezaostáva. Práve jeho interakcie s ostatnými dospelými postavami (či už pirátmi alebo jeho priateľmi) a najmä Johnom Silverom sú hnacím motorom filmu a tvoria hlavnú podstatu príbehu. Ten okrem očividného hľadania pokladu na povrchu je najmä príbehom o dospievaní, sebarealizácií a osobnostnom raste mladého Jima. Ten si v rámci deja hľadá miesto i cestu medzi dvomi stranami a musí sa vysporiadať s povinnosťami a útrapami vyvstávajúcimi z kontaktov a vzťahov v jeho okolí - dôverou, priateľstvom, racionalitou, čestnosťou a odvahou (reprezentovanými ústrednými postavami) na jednej strane a zákernosťou, lžiam, zvieraciemu primitivizmu a bezbrehému násiliu (reprezentovanými pirátmi) na strane druhej, pričom tieto konflikty sú spracované fantasticky, obzvlášť na pomery televízneho filmu. Výprava je majestátna, dobové kostýmy, rekvizity, kulisy, lode, atmosféra a špina sú perfektné, keltská folková hudba je výborná, film po celý čas nestráca tempo a funkčne strieda lokácie i jednotlivé príbehové peripetie. Takisto treba pochváliť aj drsné, realistické a temné vyznenie filmu, ktoré k takémuto príbehu patrí, bojové a násilné scény sú natočené naozaj kvalitne, bez pozlátka, krvavo a špinavo, a môžu konkurovať aj filmom s väčším rozpočtom. Perfektná klasika pre všetky vekové kategórie, ktorá ma pobavila aj po rokoch. (UPDATE 12. 11. 2021).

Film je natočený typickým Jakubiskovým štýlom - snové, halucinogénne scény, naturalizmus a nahota. Plus k tomu výborná hudba (na naše pomery veľmi dobrá), skvelý vizuál - film hýri farbami a je veľmi kontrastný, hoci kvôli tomu niektoré scény vyzerajú trochu umelo. To sa týka aj kostýmov, ktoré vyzerajú síce umelo, ale na druhej strane sú prepracované detailne. Kamera a exteriéry sú výborné, tých pár bojových scén nebolo zas až tak hrozných - ak tam bolo niečo slabé alebo smiešne, tak tých niekoľko slabých CGI efektov (výstrely z diel, letiace šípy, výbuchy, oheň) a porovnávanie so starými a novými rozprávkami (alebo dokonca Troškom) nie je podľa mňa na mieste, keďže bojov je aj tak málo a dejovo na nich ani veľmi nezáleží (a na druhej strane, Jakubisko ukázal, že nevie točiť bojové scény už v toľko vychvaľovanej Tisícročnej včele). To sa týka technického spracovania. Po dejovej stránke Jakubisko nemal strach (a to najmä v našich končinách, kde sa všetky tie legendy a krvavé kúpele a všetko ostatné všeobecne berie aj prezentuje ako podložený fakt) natočiť film, ktorý Báthoryovú ukazuje z inej stránky a ponúka možnosť, že to celé bola iba politická intriga a manipulácia. Prítomnosť dvoch mníchov jasne kopíruje Meno ruže a je viac-menej nepotrebná, ale nie je ani vyslovene do očí bijúca (aj keď tie ich vynálezy tu nemajú čo robiť). Rozdelenie filmu na tri časti je zbytočné, dej to nijako extra nenapĺňa, ale ani to nie je nejaký škodca, preto to netreba brať veľmi vážne ani tomu prikladať veľkú váhu (ani kritiku). Herecké výkony hlavných predstaviteľov sú výborné, Anna Friel úlohu (cez všetky stavy a životné príhody hlavnej postavy) zvládla perfektne a ako hlavný ťahač filmu funguje výborne. Prítomnosť Caravaggia vo filme ma mierne desila, je tu však iba krátko a nemá ani vyslovene silný dopad na dej a malé režisérove fantazírovanie v tomto smere veľmi neškodí. Ak niekomu vadí hlavne nové vykreslenie Báthoryovej a upravovanie respektíve prekrúcanie histórie, tak si treba uvedomiť, že prakticky všetky dnes kultové "historické", "kostýmové", "bojové" filmy si históriu sami prikrášľujú a z hlavných postáv robia veľkých bojovníkov za vlasť, slobodu a podobne (hoci vieme, že to bolo inak), preto kritizovanie Bathory za to, že nenasleduje vžité legendy a zobrazuje inú možnosť vtedajšieho diania (aj keď nepravdepodobnú) a znovu otvára túto tému aspoň na zamyslenie sa nad rôznymi výkladmi histórie, nie je na mieste. Mne sa páči Jakubiskov štýl, jeho filozofické zamýšľania a úvahy aj jeho svojskosť a nepodriaďovanie sa konvenciám a vôľa ísť vlastnou premýšľavou cestou a po všetkých tých kritikách film dokonca prekonal moje očakávania. Nie je to Jakubiskov najlepší film, ale určite je významný, čo sa týka jeho megaprodukcie (na naše pomery), ako aj zaujímavého spracovania príbehu a emočného obsahu. Film neberiem ako historicky presnú fresku (o živote Báthoryovej sa dá vypovedať veľa protichodných tvrdení a pravdu sa aj zrejme nikdy nedozvieme), ale určite je to na naše pomery kvalitný film s premysleným dejom a jasne určenou myšlienkou o tom, ako ľahko môžu byť dejiny deformované víťazmi. Jakubisko si nato akurát vybral pomerne nešťastný príklad a spôsob výkladu, keď chcel tak strašne natočiť ten svoj vysnívaný "veľkofilm" v západnom štýle (so všetkými jeho neduhmi), ktorým samozrejme Bathory už len pri pohľade na ten smiešny rozpočet (v porovnaní so západnými produkciami) nie je. Každému sa páči niečo iné a Jakubiskov štýl nie je pre všetkých, to je celé.

Dva a pol hodinové podobenstvo o človeku a celom jeho pôsobení v dejinách (preto sa film neodohráva v žiadnom určenom čase) a na celom svete (preto sa neodohráva na žiadnom určenom mieste), o jeho vlastnostiach, o jeho závisti, o jeho chamtivosti, o jeho pokušeniach, o jeho šťastí, o jeho vzťahoch a o jeho hlúposti. Dej je spletitý a absolútne nepredvídateľný, herecké výkony sú výborné, hudba bola v Jakubiskových filmoch vždy výborná, v tomto diele však dosahuje kvalitu skladateľských velikánov, je atmosférická, je veľkolepá, je mrazivá, je depresívna, je príjemná, je smutná... a tvorí jednu z najdôležitejších a najzapamätateľnejších častí filmu. Každý Jakubiskov film prinášal nejaké posolstvo, myšlienku a symboliku, tento je z jeho filmov "najmyšlienkovatejší" a najsymbolickejší - zamýšľa sa nad vojnami, láskou, náboženstvom, bohom, poverčivosťou, odplatou, alkoholizmom, ohováraním, fungovaním sveta, zmyslom života, ľudskou žiadostivosťou a ľudskom potešení z utrpenia druhých. A samozrejme je film plný typických režisérových obrazov, erotiky a naturalizmu (útok vlkov, záverečný "hon"). Celý film je emočne zvládnutý, záver filmu je perfektný, symbolický a otvorený. Jakubisko natočil výborné surrealistické dielo, ktoré určite možno radiť k jeho najlepším a dokázal, že patrí medzi najlepších slovenských režisérov.

Výborná tragikomédia o hľadaní zmyslu života a šťastia podfarbená typickými Jakubiskovými snovými sekvenciami, príjemnou hudbou a založená na silnom príbehu. Výborný realistický dej je podfarbený Jakubiskovou poetikou a na jednej strane paroduje situáciu po konci 2. svetovej vojny a nástup socializmu so všetkým čo k tomu patrí (hlavnú stranícku ideológiu, sľuby, čistky a všetky kecy súvisiace s vtedajšou propagandou) a zároveň ich nemilosrdne kritizuje, za čo treba bez debaty uznať Jakubiskovu trúfalosť a odvahu. Herecké výkony sú dostatočné, Polívka samozrejme vedie. Film je perfektnou ukážkou tragikomédie - vtipných scénok je tu kvantum, rovnako ako aj vážnych a oboje majú ten správny účinok na diváka. Jakubisko natočil výnimočný film a bezpochyby ho možno považovať za jeden z jeho najlepších.