diodoros

SPOILERY. Medzi 4* a 5*. Ale zostávam na 4*. Prvý diel oznamuje, že Kenšin odišiel do vojny na kontinente a Kaoru počas čakania naňho si spomína na ich život - sú tu zostrihy z pôvodného seriálu, ktoré sú ale prepracované, najmä čo sa týka animácie, ktorá je (ako aj v celom Seisóhene) realistickejšia a vážnejšia. Tento zostrih môže prísť divákom, ktorý nepoznajú seriál chaotický, preto je jeho vzhliadnutie (aspoň prvých 62 častí) nutnosť pre pochopenie, čo za postavy sa to tam objavujú. Prvý diel sa končí príchodom Jukišira Enišiho a druhý sa začína ukončením jeho úlohy v príbehu - to je ale dôvod prečo zostávam na 4*. Celých takmer 100 kapitol mangy, ktoré sú najpsychologickejšie, najvážnejšie a zobrazujú najväčší Kenšinov vnútorný zápas a nájdenie konečnej odpovede je tu doslova brutálne zostrihaných do cca 20 minút, ktoré vynechávajú všetky veci okolo a zameriavajú sa iba na hlavnú aj to zosekanú časť príbehu. Zvyšná polhodina druhého dielu je nekanonická, príbeh je celý vymyslený autormi tejto OVA a odporoval voči nemu aj autor mangy a Kenšina celkovo, Wacuki Nobuhiro, kvôli jeho tragickému koncu a faktu, že odporuje Wacukiho ukončeniu mangy, ktoré je viac-menej happyendové a pozitívne (možno až trochu naivné). Táto OVA sa ale nesie v úplne opačnom duchu - je depresívna, tragická, krutejšia a svojím spôsobom aj realistickejšia a zameriava sa skôr na ukončenie série podľa pohľadu režiséra ako na pôvodnú mangu. Určite treba pochváliť výbornú hudbu, realistickú animáciu a vážnosť, ktorá sa ku Kenšinovi hodí viac ako prihlúple srandičky z niektorých dielov seriálu. Táto OVA sa však stále vydala nešťastným smerom - neznalci z nej pravdepodobne budú mať chaos a nepochopia, čo sa v príbehu deje (hlavne v prvej časti) a fanúšikovia sa buď naštvú, že ich milovanú mangu takto zosekali a ich obľúbený mierne odľahčený seriál takto kruto ukončili... Ja ako fanúšik hlavne mangy som mierne iritovaný jej zosekaním, ale na druhú stranu celkový záver považujem za logický, správne tragický, emotívny, realistický a premyslený. Silné 4* sú zdravým hodnotením - aj keď napriek neduhom by som sa nebránil ani 5*. (UPDATE 18. 5. 2021).

SPOILERY. Film nadväzujúci na seriál, príbeh síce nie je podľa mangy, ale vcelku úspešne nadväzuje na ústredné témy predlohy - Kenšin sa stretáva s mužom, ktorému počas revolúcie zabil priateľa a ktorý sa sám chystá pomstiť vláde a vykonať prevrat. Kenšin v rámci svojej filozofie o nezabíjaní sa rozhodne zabrániť krviprelievaniu... Animácia je výborná, veľké množstvo krvi nečakané, ale viac-menej realistické a dotvárajúce vizuálnu aj emocionálnu stránku filmu. Tých emócií tu ale predsa len bolo až príliš - nakoniec sledovať celú partiu, ako spoločne plačú a do toho hrá smutná hudba pôsobí až príliš telenovelovo. Hudba je jednoduchá a film podfarbuje príjemne, hoci je bez výraznejších pasáží a v niektorých scénach príde nadbytočná alebo prehnane srdcervúca. Film ubehne ako voda, je viac-menej krátky, objavenie známych postáv poteší, a tak aj odvážny nehappyendový záver. Príjemný film, ktorý kazí spomenutá prehnaná emocionálnosť a ktorý by mohol byť lepší, keby tvorcovia lepšie rozpracovali hlavnú myšlienku filmu o osudoch rodín a blízkych po revolúcii a vojnách, ktoré patrili k ére Meidži. (UPDATE 18. 5. 2021).

Po zoznámení so 4-dielnou minisériou (Cuiokuhen) a po prečítaní výbornej mangy som neodolal lákadlu a pozrel aj celý tento seriál. Oproti výbornej mange sú dojmy zo seriálu rozpačité. Píše to sem každý, ale napíšem to aj ja - prvých 27 dielov tvorí 17 častí natočených podľa mangy a 10 fillerov, ktoré s mangou nemajú nič spoločné, iba niekoľko dielov na seba nadväzuje, hlavný dej ale neovplyvňujú, sú vložené medzi diely podľa mangy a ďalej v seriáli o nich nie je ani zmienka. Tých 17 dielov podľa mangy tvorí hlavný dej, zozačiatku predstavujú hlavné postavy a po predstavení aj niekoľko ich spoločných príbehov. Oproti mange sú ale oveľa odľahčenejšie, menej krvavé, komediálnejšie, bez atmosféry a plné detinských vtipov, z ktorých možno 2 sú na pousmiatie. Atmosféra je tu takmer žiadna, za čo vo veľkej miere môže hudba, ktorá je príjemná, odľahčená, pohodová a vôbec nevytvára neistú atmosféru (napr. v súbojoch), ale hneď je jasné, že sa všetko skončí happyendom, animácia je jednoduchá a niektoré diely sú oproti mange aj upravené (viac alebo menej) a sú menej krvavejšie (pre potreby televízie). Počnúc temnou 28. časťou (príchod Saitóa Hadžimeho) sa to ale zmení a až do 62. časti nie sú žiadne fillery, ale neustále na seba nadväzujúci dej a jednotne spracovaná Kjótska príbehová linka - okolnosti ohľadom povstania Šišia Makota. Hudba sa zlepší a konečne vytvára pôsobivú atmosféru, dej je vážnejší a krutejší, objavia sa nové postavy s výborne spracovanou minulosťou, srandičky ustúpia (aj keď ich tu pár je - sú ale kvalitnejšie) a tieto diely sú jednoznačne najlepšia časť celého seriálu - úplným vrcholom sú súboje v sídle Šišia Makota. Nasledujúce diely od 63. po 95. nie sú založené na mange, ale iba na nápadoch tvorcov a sú tak mixom jednodielnych fillerov a niekoľkých fillerových "minisérií". Najprv teda ide pár fillerov o jednej časti (jeden z nich je vážny príbeh, potom nasledujú zase priblblé srandičky), po ktorých nasleduje prvá "miniséria" o kresťanoch v Japonsku (67.-76. diel). Riešia sa tu osudy krutého prenasledovania kresťanov šógunátom, ich pretrvanie a následný pokus o povstanie a samostatnosť. Tieto diely mne osobne prišli zaujímavé, majú nejakú myšlienku a posolstvo a ku Kenšinovmu životu a jeho filozofii o dosiahnutí mieru bez zabíjania sa celkom hodia. Potom nasleduje niekoľko fillerov o jednej časti (zase srandičky) a krátky príbeh o starom služobníkovi šógunátu (79.-82. diel), ktoré sa venujú témam osudu bývalých šógunových vazalov a ich prebíjaniu sa životom v biede po revolúcii, čo sa opäť k ústrednému deju ešte vcelku hodí. Potom už ale nasleduje pád - začne to dobrodružnými indiana-jonesovskými dielmi o nemeckých Čiernych rytieroch, hľadaní elixíru života a ovládnutí sveta (83.-88. diel)... Tieto diely ani ich námet ma výrazne nezaujali (príbehy o ovládnutí sveta mnou nijako výrazne nehýbu...), nemajú nijakú hlbšiu myšlienku a sú už vyslovene iba béčkovo dobrodružné. Nasleduje jeden filler a posledná "miniséria" (90.-94. diel), ktorá seriál úplne zabila a zhodila ho do fantazijných čarodejníckych odpadových dier - namiesto klasických súperov a súbojov nastupuje mágia, kúzla a Feng-šuej... Tento záver série nemožno okomentovať, jednoducho ide o vyslovené sklamanie. Posledný 95. diel je pohodový a bez výrazného deja, ide o nostalgické rozlúčenie sa s hlavnými (tokijskými) postavami. Slabinou seriálu sú teda jednoznačne už spomenuté fillery (najmä tie "komediálne"), ktoré sú slabinou každého japonského seriálu, ako aj niektoré až fantasy prvky, či už niektoré "šermiarske techniky", prehnané postavy (napr. obor Fudži), alebo schopnosti niektorých postáv (napr. šermiarska energia, ktorá pôsobí na veci v okolí...), ale niektoré prvky už boli takto zobrazené v mange, čiže je to skôr neduh predlohy - to ale neplatí pre fengšuejovské čarodejníctvo a mágiu v posledných dieloch, ktoré sú úplne od veci. Silnými stránkami príbehu je ale výborný námet a príbeh o pokání, nezabíjaní, odpustení, myšlienke mieru a pomoci ostatným, hľadania vlastnej cesty z tieňov temnej minulosti, ktorý rieši známe otázky zločinu a trestu - aj keď je samozrejme a nevyhnutne trochu naivný. Výborná je aj hudba, ktorá sa po prvých slabých dieloch výborne rozbehne a perfektne tvaruje atmosféru. Spomenuté slabiny však tento seriál držia od plného hodnotenia, všetky jeho silné prvky ale seriál vyzdvihujú na vyššiu úroveň ako množstvo ostatných bezduchých tupostí, ktoré v dnešnej dobe vznikajú, a vďaka nim tak okrem zábavy tento seriál ponúka aj priestor na zamyslenie. (UPDATE 18. 5. 2021).

Koprodukčný film Japonska a Mongolska natočený k 800. výročiu zjednotenia mongolských kmeňov pod Džingischánom - čiže prakticky k výročiu založenia Mongolska. Film zobrazuje Džingischánov život od okolností okolo jeho narodenia až po vpád do Číny a zozačiatku sa vyvíja pomerne dobre a historické udalosti dobre zapája do príbehu (iba s minimálnymi historickými chybami). Po "náhodnom" nájdení a nepochopiteľnom pripojení sa mladej mongolskej "bojovníčky" (?), ktorá nemá vo filme prakticky nijakú rolu, sa to ale zvrtne a film sa posunie do vymyslenej, fantastickejšej, familiárnejšej a divácky prijateľnejšej línie, v ktorej chcú tvorcovia celou silou vypovedať nejaké posolstvo - napr. o realite života v tomto období a najmä utrpení žien a detí v tých krutých časoch (ktoré samo o sebe nie je zbytočné a jeho spracovanie nie je zlé a stojí za povšimnutie), problémom ale je, že sa to v závere zvrhne na prehnaný emocionálny žmýkač so záverom, ktorý sa histórii vyslovene vysmieva... Problémom sú sčasti aj Japonci - sledovať "Mongolov" ako rozprávajú po japonsky je netradičné, ale nemusí sa to brať ako chyba - problémom je, že všetci herci sa kompletne správajú, rozprávajú, kráčajú, jazdia a aj strieľajú takmer akoby hrali samurajov, len sú oblečení v mongolských kostýmoch, čím vzniká celkom zvláštny dojem... Hudba je väčšinu filmu oslavná a veľkolepá - či už ide o vyhlásenie za Džingischána alebo masakre a krvavé boje, kam sa samozrejme žiadna veľkoleposť vôbec nehodí, no a v závere je plná emócií. Určite treba ale pochváliť masové scény - vo filme údajne hralo vyše 20 000 komparzistov, čo je aj vidieť a menšie neduhy (nereálnosti, identické pády z koní atď.) možno odpustiť. Tu sa ale prejaví ďalšia tak trochu zvláštna vec a to uniformy - všetky armády sú odlíšené často až pestrofarebnými uniformami, čo pôsobí skôr nereálne a rušivo. Film zozačiatku výborne zobrazuje históriu a divákovi predostiera kvalitne spracované fakty, čím ho možno zaradiť zrejme k najhistorickejšiemu filmu o Džingischánovi, v závere sa ale od histórie úplne zvrtne k nereálnej, sentimentálnej, nepravdepodobnej, naivnej, rodinnej a uplakanej fikcii, ktorá má s históriou pramálo spoločné a dramaticky sa od nej odkláňa. Film mal očividne veľké ambície a snaží sa byť veľkolepý aj duchaplný zároveň a sčasti sa mu to aj podarilo, nič to ale nemení na tom, že viaceré scenáristické aj filmárske chyby ho nechávajú na hranici priemernosti.

SPOILERY. Americký film o živote Džingischána od jeho detstva až po smrť - samozrejme giganticky upravený podľa scenáristických chúťok. Máme tu teda príbeh o tom, ako podlý Džamuga zradil a rozštvrtil Temüdžinovho otca - kým bol ten ešte dieťa - a potom ho zajal, živil a vychovával, aby mu raz len tak odopol drevený obojok a nechal ho zdrhnúť alebo ako udatní traja bratia Temüdžinovej merkitskej ženy Bortei - Subotai, Džebai a Kassar - bojovali po jeho boku na strane čínskeho cisára proti barbarom spoza Veľkého múru alebo ako tento cisár vyhlásil Temüdžina za "knieža dobyvateľov", čiže Džingischána a nechal ho žiť v bohatstve a hojnosti vo svojej ríši, alebo ako Mongolská ríša vznikla tým, že Temüdžin celý svoj život prenasledoval Džamugu - ktorý zrejme nestarne - po celej Ázii atď, atď... Po historickej stránke ide teda pravdepodobne o absolútne najnepresnejší až najabsurdnejší film o Džingischánovi, aký bol kedy natočený (aspoň z tých, ktoré som videl), keďže zobrazuje a najmä dezinterpretuje nielen jeho mocenský vzostup (ako väčšina ostatných filmov) ale rovno celý jeho život. Samozrejme, že od amerického filmu zo 60. rokov sa nedá očakávať historická presnosť (tak ako od každého iného "historického" filmu, nech je z akejkoľvek doby), ale tu už toho prepisovania histórie bolo príliš. Kostýmy a zbrane, do ktorých sú Amero-Mongoli poobliekaní tiež predstavujú mix všetkých možných prvkov od Turkov, cez Peržanov až po Číňanov, čo zrejme predstavuje aspoň pokus o autentickosť (?), keď už nie o presnosť. U Amero-Číňanov je to s kostýmami podobne, všetko ale znova padá na kastingu - jediní Aziati tu hrajú sluhov a otrokov, všetci ostatní sú buď Európania alebo Američania namaskovaní za Aziatov, čo zas filmu k autentickosti opäť veľmi nepomáha. Ale určite treba pochváliť dobrú hudbu, veľké davové a bojové scény, súboje a vtipnosť - či už zámernú (srandičky o kúpaní) alebo "náhodnú" - film sa točil v bývalej Juhoslávii, čo so všetkými tými skalami a vodopádmi atmosféru Mongolska veľmi nevystihuje, najmä ak sa Egypťan Omar Sharif (ktorý sa inak svojej role zhostil najlepšie ako vedel) preháňa spolu so svojou francúzskou blondínou a svojimi nakrátko ostrihanými a dohladučka oholenými vojakmi po Nugget Tsile. Človek až čaká, či sa v zábere nezjaví Santer s jeho zločineckou bandou... Zrejme som ale v tom návale absolútnych historických nezmyslov v určitom momente vypol a celý film bral iba ako príjemnú hovadinku, ktorá neurazí, nenaštve, pobaví, ale nenadchne. Fanúšikovia tohto žánru sa určite dobre pobavia a môžu moje hodnotenie zvýšiť.

Typická ukážka amerického naivného pseudohistorického filmového pátosu z 50. rokov. Ak aj pominieme, že vo filme nehrá takmer žiadny Aziat (a ak sa tu aj nejaký objaví, tak maximálne v štýle 50. rokov hrá buď sluhu alebo otroka...) a všetky hlavné role majú "exoticky vyzerajúci" alebo "opálení" belosi prípadne nejaká tá blondína (...), tak vidíme, že tvorcovia buď o Mongoloch nič nevedeli alebo im to bolo jedno - kostýmy a zbrane sú založené iba na predstavivosti tvorcov, so skutočnosťou toho veľa spoločného nemajú a v niektorých scénach sú vyslovene katastrofálne (vrcholom všetkého sú opätky, západné stredoveké šaty, antické ozdoby a najmä kožená "pilotná" bunda Johna Wayna), história je vo filme stiahnutá do niekoľkých mien postáv a kmeňov, ktorých vzťahy sú, rovnako ako všetky historické udalosti spojené s Džingischánom a jeho okolím, prispôsobené hrátkam scenáristov, Mongoli sú tu zobrazení ako púštny národ a posledným klincom do rakvy sú scény z kamenného mesta Wang Chána s jeho tanečnicami v exotických podprsenkách a kostýmčekoch, slúžkami na podpätkoch a penovými kúpeľmi (???), ktoré tento film posielajú na úplné dno - aspoň čo sa týka historickej presnosti alebo aspoň autentickosti. Pred tým ho nezachránia ani drevené herecké výkony, ktorým nepomáha ani "drsný a mužný" scenár (to sa týka najmä Johna Wayna, ktorý nepredviedol nijaký extra výkon, akurát sa uňho typicky celý film tváril ako vždy strašne drsne a vážne) s niektorými "nežnými a láskyplnými" výjavmi (ten Temüdžin tých Mongolov vlastne zjednotil náhodou, keď sa snažil získať srdce krásnej dcéry svojho nepriateľa...). Jedna hviezdička za pomerne rozsiahle bojové a davové scény, celkom dobrú hudbu a nepriamočiary dej (ktorý ale bohužiaľ padá na všadeprítomných intrigách, do ktorých sa nakoniec asi zamotali aj sami autori...). Film teda netrpí iba svojou historickou nepresnosťou (s ktorou má problém drvivá väčšina súčasných aj starších filmov), ale aj o úplnou absenciu čo i len pokusu o autentickosť (ktorou sa zas ostatné filmy snažia svoju nepresnosť aspoň vyvážiť). Práve kvôli neprítomnosti akejkoľvek historickej autentickosti som sa teda nezbavil pocitu, že len sledujem partiu amerických hercov nalíčených nahnedo, pobehujúcich v púšti v bizarných kostýmoch a hrajúcich sa na Mongolov. V konečnom dôsledku ide teda o klasický, ničím významný film (možno akurát tou podozrivou smrťou veľkého počtu štábu po natáčaní, v dôsledku pravdepodobne jadrového ožiarenia...) z 50. rokov, ktorý padá na v tom čase zažitom filmovom princípe, že "láska" je hlavný ťahač deja a treba jej prispôsobiť všetko - aj históriu.

Oveľa akčnejšie ako predchodca, vo filme sa neustále niečo deje a vďaka tomu tie 2 hodiny a 40 minút ubehnú ako voda. Film sa nikde nespomaľuje (jediným spomalením je epizódka v jazernom meste Esgaroth) a po krátkom (mierne prequelovom) úvode a krátkej (beornovskej) predohre sa hneď začne akčná jazda s pavúkmi, ohyzdmi, elfami, "Nekromantom" (konečne je vidieť jeho pravú podobu a skutočnú úlohu v deji) a samozrejme drakom. Vrcholom filmu je vstup do Ereboru, Bilbo v obrovských sieňach plných zlata, jeho rozhovor s drakom a najmä akčná jazda, ktorá trvá až do mierne uťatého konca - to ale dokazuje, že tvorcovia si to najlepšie z knihy nechali na koniec a že posledný diel bude najväčší a máme sa na čo tešiť. Efekty sú naozaj dokonalé - odporní pavúci, akčná jazda na rieke, Esgaroth, a čerešnička na torte - Erebor a drak (ktorý je naozaj spracovaný do poslednej šupiny). Hudba neprináša výrazné melódie, ale prakticky iba prehráva staré známe skladby z Pána Prsteňov a predošlého dielu. Dej je síce v prvej polovici rozpoltený, po vstupe do Ereboru ale naberie tempo a až do konca je vyrovnaný a celkovo šliape na plné obrátky. Herecké výkony sú tiež výborné, vrátane Benedicta Cumberbatcha, ktorý Smauga nadaboval výborne. Tu sa však dostávame k asi jedinému zádrhelu filmu - novým postavám. Bard Lukostrelec je zahraný aj napísaný výborne, jeho ukážka pred jeho hlavnou úlohou v záverečnom diely (kto čítal knihu, vie) dopadla dobre. Problémom je nie nevyhnutný Legolas, ktorý tu má pomerne (možno až moc) veľkú rolu, ktorého prítomnosť navyše súvisí s novopridanou postavou Elfky Tauriel, ktorá je najväčším problémom filmu, pretože deju veľmi nepomáha, ale ho skôr spomaľuje a jej románik s Kilim (WTF?) je tu vyslovene zbytočný a iba násilne kopíruje alebo chce napodobniť "zakázaný" vzťah Aragorna a Arwen z LOTRa. Tento malý zádrhel našťastie zatiaľ predstavuje iba malú dejovú vsuvku, takže celkovému deju vo veľkom neškodí, tak nám zostáva iba zvedavosť nad tým, ako si s tým tvorcovia nakoniec poradia. Čo sa týka zvyšku - aj ďalší trpaslíci sa dostanú k akcii (nie k slovu...), súboje sú poriadne prehnané, plné uťatých hláv, ktoré odletujú akoby nič, atmosféra temnie ešte viac ako v prvom diely (je tu aj pár ľakačiek) a séria sa určite výrazne dejovo aj efektne posunula - hoci je toho v pár scénach už moc, divák sa stále dobre baví. A to je hlavný účel filmu. Čo sa týka HFR (48 fps) + 3D, tak to ešte pridáva na sile celkovému vizuálu. Zozačiatku si na to treba zvyknúť, po čase už to ale divák vníma ako plnohodnotnú súčasť filmu - nevýhodou je, že pri akcii sa obraz mierne rozmazával, čo u tohto typu filmu, ktorý je vyslovene akčný trochu vadí, ale to je jediná malá kinová chybička na kráse. Rozšírená verzia pridáva okolo 25 minút nových záberov, ktoré sú oproti prvému dielu oveľa vážnejšie a temnejšie. Dej síce veľmi nerozširujú, ale celkom dobre ho dopĺňajú a uceľujú.

Zvláštny a netradičný film o hľadaní raja, ktorý neexistuje. K partii naivných hippies, ktorí sa chcú vydať nájsť raj v údolí v horách na ostrove Nová Guinea, sa pridá materialistická francúzska boháčka, ktorá chce na ceste získať vzácne vtáčie perá, vrátiť sa s nimi a predať ich. Na ceste sa ale zoznamuje s ideami skupiny a nakoniec im podľahne, svojho pôvodného plánu sa vzdá a pokračuje s nimi... Film je umelecký, je v ňom viacero symbolov, je plný zaujímavých obrazov džungle a domorodých kmeňov a ide v ňom najmä o súžitie človeka s prírodou, odhodenie zábran, slobodu a voľnomyšlienkárstvo, oslobodenie sa od spoločenských konvencií a tabu v "neskazenej" spoločnosti ľudí žijúcich v "čistej" prírode a hlavne o hľadanie raja - naivitu týchto názorov a kam vedú ukazuje záver. Režijný štýl mi trochu pripomínal Wernera Herzoga (džungľa, obraznosť, filozofia...). Výborný soundtrack k filmu zložila britská skupina Pink Floyd, vo filme je počuť z rádia a miestami na pozadí. Film na zamyslenie sa nad naším pohľadom na "exotiku" a "príťažlivosť" cudziny a prírodných spoločenstiev, ktorá vyplýva iba z toho, že v nich nežijeme a ktorý sa síce zaoberá hippisáckymi témami, ale spracováva ich po svojom a realisticky a nenecháva sa nimi slepo viesť.

Realistický film o temnej stránke 60. rokov, ktorý mi tematicky pripomínal Requiem za sen (aj keď spracovaním za ním predsa len zaostáva). Mladý nemecký študent chce žiť naplno a vydáva sa na cesty, až kým neskončí s mladou Američankou na Ibize, kde ho postupne stále viac a viac (odtiaľ názov) navádza na drogy. Slabinou filmu je, že je pomerne zdĺhavý, zachytáva ale všetko, čo so závislosťou súvisí - od príjemných začiatkov, cez abstinenčné záchvaty, problémy s dílermi a podsvetím až po úplné prepadnutie a nevyhnutný koniec. Film je veľmi symbolický, okrem drog sa zaoberá témami bezhraničnej slobody, voľnomyšlienkárstva a hľadania šťastia mladých v živote a ich miesta vo svete, ktoré ale často končí práve iba pri zábave, drogách, sexe a ničnerobení, čo film zobrazuje pomerne naturalisticky. Na dobu vzniku to bol určite významný film, ktorý sa nebál ukázať pravdu o drogách a hippies, jeho hodnota a posolstvo ale platí aj dnes (najmä dnes...). A samozrejme soundtrack zložili Pink Floydi, netradičná hudba z ich psychedelického obdobia (hudba, ktorá nie je pre každého) hrá buď na pozadí v baroch alebo na kazetách hlavných postáv.

Predchodca Gibsonovho Statočného srdca natočený v 60. rokoch so všetkým, čo k tomu patrí - naivita, kostýmy a zbrane len tak od ruky, "megaveľkolepá"(?) hudba, romantika (miestami zbytočná), historická nepresnosť, dokonalý hlavný hrdina a celková idealizácia... Z šede ostatných "historických" filmov zo 60. rokov ho ale vyzdvihuje Kubrickova réžia, gigantické davové scény (otroci na pochode a najmä záverečná bitka), kvalitnejší a premyslenejší (aj keď veľmi nehistorický) dej a znesiteľne podané posolstvo. Herecké výkony sú kvalitné, ale aj keď je tu viacero postáv, iba tie hlavné sú prepracované do hĺbky, ostatní tvoria iba pozadie. Napriek všetkému tento film obsahuje množstvo zapamätateľných scén a svoj kultový status a popredné miesto medzi sandálovými filmami zo 60. rokov si určite zaslúži - a samozrejme scéna "vydania" Spartakovho tela nestráca účinok ani po rokoch.