Pokryvac

Niektoré filmy stoja na schopných hercoch a pes Higgins (Benji) je ako herec skutočne vynikajúci. Dožil sa úctyhodných 17 rokov a práve Benji pre neho predstavuje labutiu pieseň. Z akéhosi nepochopiteľného dôvodu mu za tento film neudelili ani len Oscarovu nomináciu, čo samozrejme údajnej komisii zostavenej z "odborníkov" nijak neslúži ku cti, avšak myslím, že detský divák ocení túto jeho úlohu ďaleko úprimnejšie. Inak je film samozrejme veľmi jednoduchý a všetko ostatné je takisto podriadené hlavnej hviezde, ale načo veci komplikovať, keď máte v hlavnej úlohe rozkošného bastardíka. Fakt som sa nenudil!

Po podobných idiotinách zatúži človek, unavený obdobnými pseudointelektuálnymi blábolmi, po klasickom priamočiarom horore. Nová Suspiria je veľké pozlátené nič, v ktorom je napätie pôvodnej Argentovej verzie nahrádzané akýmisi psychedelickými orgiami, ktoré behom viac ako dvojhodinovej stopáže prestávajú byť zaujímavé, avšak k žiadnemu ozvláštneniu nedochádza... Za pozornosť stojí dobre vybraté prostredie (originál však z tajomných chodieb tanečnej školy vyťažil omnoho viacej) a s tým súvisiaca vizuálna stránka, ktorá je skutočne atraktívna. Žiaľ, scenár je absolútne prázdny a postráda Argentovu prácu s mysterióznom, ktoré súviselo s postupným odhaľovaním nepríjemnej pravdy. Tuná je od počiatku všetko jasné a teda k žiadnej gradácii nedochádza. Nakoniec všetko pochováva stupídny záver pracujúci s tézou, že to čo je negustiózne musí byť zároveň automaticky aj desivé... Argento bol svojho času majstrom hororovej zábavy a jeho Suspiria sa teší obľube už viac ako 30 rokov. Ostáva veriť, že tento "blábol", vystupujúci ako "remake", neodradí jej ďalších potenciálnych divákov.

Neil Armstrong bol podľa tohto filmu zrejme najnudnejší človek na svete. A jeho posádka v raketopláne Apollo 11? To sú vyslovení štatisti. Zdá sa, že scenár vypľul nejaký počítačový program, pretože takto chladný film mohol napísať iba stroj. Nedávno som videl film Správna posádka, kde každá postava mala nejakú osobnosť a dýchal z nej život, v tomto filme je všetko mŕtve. Zrejme bolo zámerom režiséra poňať snímku ako čo najsuchšie konštatovanie historických udalostí, avšak v 140 minútovom balení je to nezáživná jazda. Nezáživná natoľko, že si človek ani nevychutná ani záverečné pristátie na Mesiaci, ktoré malo byť vyvrcholením filmu. Podľa môjho názoru odfláknutá práca s kamenným Gosslingom a plytkým scenárom, ktorý má však šťastie, že sa potýka s atraktívnym námetom. Zrejme som mal po Správnej posádke vysoké očakávania a tento film ich nenaplnil. Ambiciózny projekt s veľmi priemerným spracovaním.

Dobre vizuálne zvládnuté béčko s drsnou ženskou v hlavnej úlohe. Režisér Alexander Aja chce točiť zábavné filmy a presne taký je aj film Korisť - a teda priamočiary, jednoduchý, avšak nenudí. Ústredné postavy nekonajú úplne hlúpo, ako je v obdobných filmoch zvykom,, a preto sa im aj darí prežívať. Ani nižší rozpočet nie je problémom, keďže komornosť snímky umocňuje stiesnenú atmosféru a hlavným (anti)hrdinom (aligátorom) dostatočne sekunduje herecká dvojica z čeľade homo sapiens. Pravda, scenár je plytký a rozvíjanie dejovej linky okolo vzťahu otec-dcéra je plné klišé,avšak každému musí byť jasné, čo je v tejto snímke dôležité... A áno, pieseň See You Later Alligator nakoniec musela zaznieť. Myslel som na ňu počas celého filmu a dočkal som sa. Svoje logické umiestnenie si zaslúžila v záverečných titulkoch.

Sociálna satira, ktorej hrany dneska už nie sú tak ostré (a tobôž nie na provokatéra Ferreriho), ale pálčivosť témy je stále aktuálna. Základný motív je jednoduchý - dosiaľ nezosobášený pár si nemôže dovoliť vlastný byt a tak je mužská polovička "prinútená" vziať si svoju dožívajúcu domácu s vedomím, že nebude trvať dlho, kým po nej zdedí pekný a priestranný bytík. Problémy s dobovou cenzúrou zrejme neumožňovali režisérovi využiť niektoré motívy naplno a tak je škoda, že nie je využitý filmový potenciál tejto atraktívnej témy. Tento smutno-veselý film značne zostarol, ale pod povrchom sa ukrýva Ferreriho zmysel pre útočnú satiru, ktorá postupne dostane krídla.

Nedúfal som, že niekedy uvidím taliansky mystery thriller odohrávajúci sa Prahe počas normalizačnej éry. Už prvý záber filmu nenechá domáckeho diváka chladným a z atraktívneho pohľadu na panorámu nášho stovežatého mesta smerujeme v titulkovej sekvencii priamo do ulíc československej metropole. Samozrejme každý obyvateľ mesta ovláda dokonale taliansky jazyk, ale človek rýchlo pochopí, že pražské ulice v tomto prípade poslúžili len ako kulisa pre rozvíjajúci sa mysteriózny príbeh. Nutno však dodať, že "kulisa" je to viacej ako pozoruhodná! Praha v takomto zlovestnom svetle sa len tak nevidí. V uliciach sa pohybujú záhadní slepci nesúci v sebe nejedno tajomstvo, podivuhodné figúrky zakrývajúce svoju identitu denníkom Rudé právo sledujú každý váš pohyb a dokonca aj babičky, ktoré žiadajú, aby ste im pomohli cez priechod pre chodcov, vyzerajú akosi podozrivo. Úrady sú na tom ešte horšie a skorumpovaní policajti vás prinútia, aby ste po všetkých tých záhadách začali pátrať na vlastnú päsť. Tak koná aj ústredná postava novinára, ktorému jedného večera záhadne zmizne priateľka. Prípad je čím ďalej väčšmi zamotanejší, až sa náš hrdina jedného dňa preberie na jednom z pražských námestí ani živý ani mŕtvy. Nie, to nie je spoiler, tak sa všetko začína a udalosti z predošlého večera, ktoré si zmätený novinár spracúva v hlave, sú pred diváka predkladané v čriepkoch jeho spomienok. Ja som dostal to, čo som chcel a možno aj o niečo viac... Giallo to síce nie je, ale film si ide vlastnou cestou nedbajúc na pravidlá "žltého" subžánra. Nemožno mu teda uprieť istú dávku originality a nepredvídateľnosti, ktorú ešte umocňuje atmosféra bezútešnej krajiny za železnou oponou a zlovestne pôsobiaci záver, ktorý poteší zarytých cynikov. Škoda, že sa niečo podobné nenatočilo v mojej rodnej Bratislave...

Argento vizuálne zovšednel a tým aj prišiel o značnú čast fanúšikovskej základne. To však nič nemení na tom, že Kartový hráč je solídny kriminálny thriller (alebo nebojím sa povedať aj giallo), ktorý nenudí. O gialle som sa nezmienil len tak náhodou, keďže Argentovi tento podžáner znova zachutil a po relatívne úspešnom filme Vrah prichádza v noci sa ho pokúsil vzkriesiť opäť. A keby náhodou ktosi pochyboval - vrah nosí čierne rukavice, čiernu lyžiarsku kuklu a jeho totožnosť je nám až do záverečného finále neznáma. A áno, opäť som bol prekvapený záverečným rozuzlením, takže to nakoniec všetko dobre fungovalo. Pravda, o logiku som sa príliš nestaral a zjavne som spravil dobre.

Argento ukazuje, že žáner giallo ešte nezomrel. Žiaľ, vizuálne orgie známe z jeho starších kúskov sa nekonajú a až na pár explicitne zobrazených vrážd je tempo filmu skôr pokojné. Poteší Max von Sydow v hlavnej úlohe vyšetrovateľa vo výslužbe, vďaka ktorému u mňa film stúpol na úrovni a nedovolil by som si teda v tomto prípade hovoriť o vyložene podradnej kriminálke. Samozrejme nejedná sa o žiadne prevratné dielo a to zrejme ani v kinematografii samotného Argenta, ale fanúšikovia ocenia majstrov návrat ku koreňom a predovšetkým zachovanie hlavných pravidiel podžánra. Ja myslím, že film aj napriek svojej dĺžke nenudí a záverečné odhalenie je celkom mrazivé - a presne tak to má byť.

Vydarená miniséria kriminálnych príbehov, ktorú uvádza majster žánra Dario Argento. On sám sa chopil dvoch príbehov - Il Tram a Tesitomne oculare, v ktorých síce neuplatňuje svoje krvavé orgie (predsa len ide o TV produkciu), ale napätím môžu pokojne konkurovať jeho dlhometrážnym projektom z danej doby. Myslím, že všetky štyri príbehy stoja za pozretie, aj keď o nejakej tej nadčasovosti sa už, vzhľadom na úsporne pôsobiace televízne spracovanie, hovoriť nedá. Všetky štyri minifilmy sú však príbehovo slušne vystavané a nenudia, pričom každý z nich prekvapí nečakanou pointou. Pre fanúšikov Argenta a giallo filmov ide o veľmi pekný bonusový materiál.

Bergman to skúsil s priamočiarejšou komédiou, ale výsledok je nezáživný. Snáď len vizuálna stránka stojí v tomto filme za pozornosť- je vidieť, že Bergman sa rýchlo alkimatizoval aj vo farebnom filme (aj keď čiernobiela mu možno pristane viacej). Nuž, ale o vtipnosti sa veľmi nedá hovoriť a tak sa pred divákom odohráva 80 minút nudných bizarností, ktoré snáď v sebe nesú nejaký hlbší zmysel, ale človeku sa ho zakrátko odnechce hľadať. Čakal som aspoň nejakú prehliadku atraktívnych žien (tých je vo filme dosť, viď obsadenie), ale ani na tento aspekt sa tu Bergman veľmi nezameriava... Myslím, že aj kvôli tomuto filmu Bergman od komédií nadobro upustil a venoval sa radšej tomu, v čom je dobrý. Status majstra psychologickej drámy mu už nikto nezoberie...