beso74

Po Flatliners ďalšia skupinka výskumníkov, snažiaca sa, mierne povedané, o pololegálne výskumy, ktorých objektom sú oni samotní. Premisa je poriadne uletená - ak vydržíš bez spánku 200 hodín (200 Hours - pôvodný titul), už nikdy nebudeš musieť spať a tak máš tretinu života naviac. Mozog celého výskumu - doktorka Ella Whatley totiž považuje spánok za chorobu a práve vynašla liek na jej prekonanie, už len stačí sa trošičku premôcť a ľudstvo prekoná dôležitý míľnik. Najväčším kameňom úrazu celého filmu je jeho tempo, rozvláčne a pomalé s častým rozprávaním do kamery. Podobne je to s "bubákmi", akosi sa mi do celkového vyznenia filmu nehodia. Štylizovanie do 80 rokov je po vzore Strange Things zvládnuté dobre - od oblečenia cez vybavenie až po hudbu (Duran Duran, Bananarama...) Ani s mytológiou pôvodu zla to nie je zlé, naopak, celkom originálne riešenie. A tak irónia osudu, 90 minútový príbeh skupinky ľudí zúfalo sa snažiacich stráviť 200 hodín bez spánku som kvôli jeho tempu nedal na jeden záťah, jednoducho som pri tom zaspal...

Brian Yuzna sa vrátil k tomu, čo robí jeho prvotinu Society tak výnimočnou - nechutný body horor mixnutý s tajomným a tajným spoločenstvom, všetko to podporené hnusným hmyzom všakovakej veľkosti. Jedinou chybičkou krásy je fakt, že je to vedené ako Silent Nigt Deadly Night 4, pričom to s predošlými filmami o vraždiacom Santovi nemá nič spoločné, okrem faktu, že sa celý príbeh odohráva na Vianoce. Aj keď je divák pri sledovaní filmu mierne zmätený (film je miestami až surealistický), Vďaka šarmantnej Neith Hunter v úlohe novinárky Kim a nenapodobniteľnému Clintovi Howardovi v úlohe (ako ináč) čudáka Rickyho a hlavne vďaka hnus vyvolávajúcim praktickým efektom Screaming Mad Georgea je to nechutne zábavná jazda za hranice ženskej emancipácie.

Nedovarená, nedopečená hororovo - sci-fi antológia s námetom akoby požičaným od štúdia Pixar a ich Monsters Inc. Ako to už býva, vedecký pokus nedopadol podľa očakávania - vytvorenie čiernej diery má za následok reťaz zvláštnych javov - začína to výpadkom elektrického prúdu, následne sa na Zemi, ako huby po daždi, objavujú zvláštne čierne dvere a nenávratne mizne množstvo ľudí. Začína chaos a panika, do ktorej je zasadená štvorica poviedok, ktorú má na svedomí kvarteto vcelku známych filmárov. Najväčším problémom filmu je fakt, že ako celok vôbec nefunguje, v jednotlivých poviedkach sa o záhadných portáloch (okrem ich snahy prehovoriť ľudí, aby nimi prešli) toho príliš nedozvieme. Ako samostatné poviedky by to bolo snáď o niečo znesiteľnejšie. Nedávno videná Xenophobia vychádza z porovnania o čosi lepšie.

Vymyslieť takýto scenár je fakt umenie! Do piatej minúty tu máme mŕtveho otca (a mladíka s pocitom viny. Aby sa jej zbavil, zapojí sa do programu, ktorý to rieši fakt unikátne! Mladik má byť na 3 dni vysadený na neobývanom ostrovčeku pri pobreží Ázie, dostane spacák, baterku a čas na premýšľanie o živote (mala lekárnička by sa určite hodila). Lenže ostrov nie je vôbec ľudoprázdny, hneď na druhý deň mladík spozná Tarzanicu, ktorá tu pobýva. Pod jej vedením sa stáva zručným lovcom a expertom na prežitie. A to sa mu určite zíde. Tvorcovia sa nevedeli rozhodnúť, čo chcú točiť, a tak zmixovali tínedžersku romantiku so survivalom a hororom o monštre a o posadnutosti. Všetko to zošili horúcou ihlou a výsledkom je chaos, v ktorom nefunguje ani jedna zo spomínaných rovín.

Skupinka šiestich ľudí sa zišla, aby si vymenila skúsenosti zo stretnutia s mimozemšťanmi. Výsledkom je antológia pozostávajúca zo 4 poviedok kolísavej úrovne a jedného príbehu, ktorý sa to snaží všetko zlepiť dokopy. Réžiu dostali na starosť ľudia, pre ktorých réžia nie je primárnym filmovým poslaním, Castro je odborníkom na špeciálne efekty, Churchill producentom a scenáristom a Escobar zas funguje ako strihač. A tu sú poviedky: 1) Pinnacles - kratučká(pravdepodobne stopáž naťahujúca) poviedka o jednom stretnutí tretieho druhu kdesi v púšti, 2) Doomsday - o vesmírnom kryštáli, ktorý môže vyhubiť ľudstvo (točil to Castro, pekné masky, osemdesiatkový look), 3) Star Child - príbeh vyrozprávaný matkou jednej babysitterky (B. Stevens), asi najhororovejšia atmosféra a nakoniec 4) The Sullivan House - najkrvavejší, revenge príbeh o trojici žien lynčujúcej akého nešťastníka podozrivého z týrania žien. Najväčšou slabinou filmu sú pasáže, keď tých 6 nešťastníkov sedí za stolom a kecá nezmysly, vtedy to stráca tempo a stáva sa uspávankou. K tomu pripočítať dosť nevýrazné herecké obsadenie a výsledkom je film, ktorý ak si nepozriete, nebudete ničoho ľutovať. P.S. plagát k filmu je síce celkom cool, s filmom má však pramálo spoločné...

Slasher, ktorý vznikol ako priama odpoveď na úspech Maniac Copa (okrem toho ešte vznikol ešte Demon Cop a Zombie Cop). Po jeho pozretí bohužiaľ, nezdieľam nadšenie väčšiny užívateľov, ktorých komentáre si veľmi rád prečítam. Film je jednoducho príšerne zle natočený. Dialógy asi zo všetkého vyčnievajú najviac - po polhodine každú minútu môžte zachytiť jednu z týchto viet: A) Kde je správca?, B) Zdá sa mi, že nás niekto sleduje!, C) Nebuď paranoidný! D) Zbaľme sa a poďme domov! Navyše, postavy, vrátane diabolského policajta sú neskutočne protivné, nesympatické a nudné. Poniektorí miestami vyzerajú, akoby svoju repliku čítali priamo z nejakého obrovského ťaháčiku, aj to po prvý krát. Medzi scénami chýba akákoľvek logika a "diabolský" Joe Vickers sa síce snaží cez zuby cediť jednú hlášku za druhou, ako ho to naučil Freddy Krueger, ale dopadlo to asi podobne ako keď chce koktavý povedať vtip. Jedna hviezdička, viac to nebude a nič na tom nezmení ani fakt, že osemdesiatkové horory mám strašne rád.

Horor o ufoncoch unášajúcich ľudí sa v poslednej tretine vyfarbí do trochu odlišných žánrových farieb, ale v podstate sa toto logické rozuzlenie dalo čakať. Okrem jednej výnimky fičia všetci zúčastnení na nejakej omamnej látke, a tak sa niet čomu čudovať, že robia rozhodnutia, aké robia. Príbeh sa skladá z dvoch rovín - 1) výlet partie zavislákov do hôr, 2) návšteva Courtney u jej prefajčeného strýka a jeho rovnako vymytej manželky pestujúcich marišku a bojujúcich s ufoncami. Aj keď je to vo výsledku dosť veľká nuda, predsa je len tu nejaká inovácii, miestami je trošku čierneho humoru a sem-tam aj nejaké pozerateľné efekty. A v neposlednom rade film úspešne dokazuje, že medzi používaním omamných látok a výskytom mimozemšťanov je priama súvislosť. Akurát by ma zaujímalo, čo bratia Ryanovci pre Dolphika spravili, že sa im sľúbil ukázať v ich filme...

20 rokov čakať na pokračovanie a napokon dostať takúto príšernú hovadinu, je zlomyseľnosť hodná Leprechauna. Ale čo sa dalo čakať od filmu primárne určeného na káblovku, s príšerným telescenárom, hlavnou predstaviteľkou menom evokujúcim pornohviezdu (Misty Calhoun) a k tomu prisluchajúcim sa predvádzaním, a zvyškom hereckého ansámbelu tak zúfale podpriemerným a nevýrazným, že mu snáď môžu konkurovať len priestory podzemného laboratória (aby si bol divák istý, že dej sa neodohráva v tej istej chodbe, boli jednotlivé časti osvetlené inou farbou, ako geniálne!). Dejová zápletka je bizarná - miliardár robí genetické pokusy na krvilačných žralokoch, aby stvoril uberčloveka (Nietzche a Hitler by sa právom potešili), ktorý by obstál v rozhodujúcej bitke s umelou inteligenciou (niekto tu ma rád Terminátora a Skynet). Zvyšok je ako z Jurského sveta - blázon si pozve do laboratória iných polobláznov, aby sa im pochválil svojimi úspechmi a vtedy sa to pohnojí a niet cesty späť. Ako divák som sa cítil podvedený, očakával som, že nositeľom hrôzy budú tie hnusné obrovské zubaté beštie, ale producenti v rámci šetrenia vytvorili roj maličkých piraňo-žralokov, ktoré ešte navyše vydávajú pri prenasledovaní potravy akési zvláštne zvuky. Pre mňa bolo Sharknado niekoľko násobne zábavnejšie, toto tu je takmer sterilná nuda.

Ako sa tá doba mení, film s jasným protirasistickým posolstvom bol odložený do trezoru kvôli obavám istého vplyvného černocha z istého vplyvného afroamerického združenia, že rozprúdi v Amerika rasové násilie. Navyše, podľa jeho tvrdenia, je v ňom málo čiernych tvárí a knižnú predlohu napísala nejaká bledá tvár. Dnes sa tomuto počínaniu nestačím čudovať. Režisér Samuel Fuller otvorene naservíroval problematiku rasizmu - je to niečo zdedené alebo sa to človek naučí? Navyše, v celom filme sa vyskytol len jediný rasista - šokujúco starý prešedivený pán, milujúci svoje vnučky nadovšetko. Nositeľom celej tej nenávisti je tak nakoniec krásny biely pes, ktorému to vštepili "vhodnou" výchovou. Pred trénerom zvierat a mladou herečkou - novou majiteľkou psa, vyvstáva priam sizyfovská práca - zbaviť psa nenávisti k čiernej pleti. Celý proces je však zdĺhavý a vyčerpavajúci, postupne ako si čierny tréner odkrýva čoraz väčšiu časť svojej čiernej pokožky, blíži sa pomalým krokom k vytúženému cieľu. Cesta je však ťažká a nádej na úspech určite nie 100%... Isteže, film má svoje slabiny - pes môže beztrestne útočiť a namiesto logickej likvidácii sa opätovne pokračuje s jeho preškolením, vyšší princíp je vyšší princíp. Samotný záver však stojí za to, aj keď sa možno mnohým nebude páčiť, má svoju neúprosnú logiku a núti diváka zaujať, k tomu čo videl, stanovisko. JEDNODUCHO, TREBA SI TO POZRIEŤ...

Postav dom, zasaď strom a... atď. To bolo kedysi, dnes je to ináč - Kúp si dom, pozvi doň partiu a pochváľ sa, že tu chceš pestovať marišku vo veľkom - to bude bomba! Hector kúpil v dražbe dom za babku a už vidí ako zbohatne. A tak zoberie svoju frajerku a trojicu kámošov (LGBTI komunita bude krochtať blahom), aby im svoju novú nehnuteľnosť predviedol. Začína víkend plný alkoholu, prázdnych kecov a ranného vstávania, pretože aj robiť treba. 70% deja je o chlaste a riešenia problémov homo dua, 15% sú sny a zvyšných 15% je záver, ktorý chce diváka odrovnať odhalením, že to nie duchovia, ale.... Nuž to odhalenie je už úplne zbytočné, pretože máloktorý divák bude mať toľko vnútornej sily, aby sa k nemu prepracoval. Od odpadu to celé delí len vlások, ako-tak to zachraňuje aspoň práca kameramana, zvyšok je na grc. Ak nájdete na Amazone alebo Imdb nejakú oslnivú chválu, určite to bude nejaký z tých 15 tvorcov, ktorí to celé zosmolili. (p.s. ani na poriadny plagát sa nezmohli!)