meave

Tešila som sa na Petrohrad a Moskvu. Miesto toho som sa ocitla v divadle. Ale chýbali mi iba do plesu. Lebo všetko bolo v tanci, v pohľadoch, zvukoch. Tak dávno milujem Kareninu a tak dávno so ju nečítala. Nikdy pre mňa nevyzerala ako Keira, ale dnes ňou bola. Cítila som jej vzrušenie rovnako, ako jej zúfalstvo. Pretože odkedy stretla Vronského, už nič nebolo bežné. Celý jej život sa zrazu odohrával na hranách a pri mantineloch. Tak blízko divákov, túžiacich po klebietkach. Ale len to určitej miery. Pretože je prípustné porušiť zákon, ale nie pravidlá. To chápu všetci - okrem Karenina. Svet však nemôže byť plný svätcov. Užila som si každú minútu!

"Dúfam, že tu budete šťastná. Ja som bola." Parafráza, ktorá mi ostala v mysli. Lebo čo je obdivuhodnejšie ako byť šťastný navzdory svetu, osudu, životu, prírode ... čomukoľvek. A to sú spomienky na Afriku. Kus života, lásky, odhodlania, boja a sily vydržať. Iba mi to pripomenulo, ako nám dnes tá chuť byť šťastný navzdory chýba. A čakám, verím, že to v sebe nájdem.

hygienik to povedal za mňa :)

Pre mňa dookola pozerateľný seriál s neopakovateľnou atmosférou. Títo strážnici sa nedajú nemilovať. No řekni, Kikino :)

Milujem tento príbeh plný odvahy, lásky, obetavosti a zmesy smútku a radosti. Nikdy si nenechám ujsť zážitky Idgie a Ruth. Sledujem ako ovplyvnia život Evelyn a ako plynú ich bolesti a straty. Znovu prežívam ich prehry a víťazstvá a učím sa ako prekonať tie svoje. Najlepší príbeh môjho života - úžasne spracovaný. Tajomstvo úspechu je v omáčke :)

bŕŕŕ

Tak nádherne prízemný humor :) Nedá sa nič, iba smiať.

Pre mňa plný počet. Knihu som čítala dávnejšie a zanechala vo mne rovnaký pocit. Pohľad, ktorý nám vraví, že na holokauste nie je najhoršie to, že sa môže stať aj nám, ale to, že to môžeme urobiť aj my. Že nitka je tenučká a to obrovské množstvo ľudí ktoré sa na vyhladzovaní zúčastňovalo nemohlo byť paušálne to najhoršie zo zemegule a pud sebazáchovy ide poza vedomie či možné výčitky. Že trest prichádza občas ako pomsta a nezaleží ani tak na trestanom ako na pocite obete a pravda nie je na svete najdôležitejšia. A tiež, že nie je dôležité ako sa cítime, ale čo urobíme. Pre mňa, v súvislosti s mnohým iným prečítaným, veľmi silná výpoveď.

Bolesť vždy čaká niekde vedľa a príde. Ale nikdy neostane. Tak pravil skúsený dedo, ktorý bolesti zvládol dosť. Všetko ticho, bez pátosu a dramatických scén. Pripomenul mi, že dnes je všetko hlučnejšie, okázalejšie a dramatickejšie. Zabudli sme na časy núdze, trápení a bolesti. Aj preto treba pripomienku. Obzvlášť v takejto podarenej podobe.

Sedíte pohodlne? Ak nie, tak sa usaďte. Z lode lásky pre vás na frekvencii 203 vysiela rádio Rock. A že ako vysiela...natriasa a raduje sa takmer celá Británia. Ale najväčsia zábava, láska, romantika, priateľsvo i protivenstvá sa žijú priamo na palube, kde spoločne vo vlnách Severného mora sídli, miluje a súloží redakcia, ktorá sa preťahuje za gule s ministrom telekomunikacií, či kieho ďasu a zažíva svoje najlepšie dni. Posledné mesiace pirátskych rádii, obdobie keď rock a pop v médiách neboli samozrejmé, ale vzácne...jednoducho zlaté časy zlatej mládeže. A kto zažil dobu, keď tajne ladil Slobodnú Európu, alebo počúval šušťavý Luxemburg či O3, bude sa baviť ešte lepšie. Pred naším príjimačom sa zabavili dve generácie a verím, že na svoje by si prišla aj moja mama :) Komédia ako lusk!