Topco

Steven Spielberg a Robert Zemeckis spojili v tejto retro-noirovej komédii dva na pohľad nezlúčiteľné hollywoodske žánre 40tych rokov: noirovú hard-boiled detektívku a kreslenú grotesku. A vytvorili ilúziu, aká tu dovtedy nebola a aj dnes, po 35 rokoch, ide o jednu z najúžasnejších symbióz hraného filmu a animácie. Rogerova zvodná manželka – kabaretná speváčka Jessica, bola inšpirovaná ikonami: má postavu Rity Hayworth (Gilda), účes si požičala od Veronicy Lake (Revolver na predaj) a so svojim sexi hlasom ju nahovorila Kathleen Turner (femme fatale z 80tkovej klasiky Body Heat).

Verím, že v kine by to bolo lepšie, ale beztak... na Finchera slabý čaj. Veľmi chladná, sterilná vec. Nefungujúci voice-over (oproti takému Klubu bitkárov doslova impotentný) a veľká repetitívnosť. Zbytočná štruktúra s kapitolami a už úplne zbytočný epilóg. Navyše, Fassbenderovi som ten sklený pohľad neveril; nebol tam „ten“ pohľad do smutnej duše ako u Delona (Samuraj) či Goslinga (Drive). Ak hitmanský film, tak radšej klasiky ako This Gun For Hire, Branded to Kill, Samuraj, Killer či Ghost Dog.

Na prvé videnie to bol zásah, kedy som dokonca zvažoval plné hodnotenie. Teraz po rokoch - keď som si dal repete a napozeral režisérove rané veci - ma to ťahá skôr k nižšiemu hodnoteniu. Pamätáte si na poeta Marcela Marxa z Bohémskeho života (1992)? Kaurismäki sa k tejto postave na „dôchodku“ vracia: dnes je z neho síce stále povaľač, ale tento raz i pouličný čistič topánok. Vedomá si je i samotná postava, keď vraví: „Prežil som bohémsky život v Paríži.“ Je to typický Aki, aj keď akosi málo úderný. Máme tu outsiderov, humanistický prístup, (francúzsky) prístav, krčmičky, retro štylizáciu interiérov (ak by sa neobjavili eurové bankovky, ste v tom, že sa dej odohráva na prelome 80s/90s), live vystúpenie starej kapely, psíka aj absurdné dialógy (a práve tu mi chýbali viac vypointované výmeny s preňho typickým lakonickým humorom). *3,5

Zabudnite na letné lásky... začína padať lístie. Optimizmus a pesimizmus, šťastie a smola, nádej a skepsa – si dávajú rande v tomto helsinskom lokáli. V Karaoke Blues baví Aki Kaurismäki predovšetkým svojich priaznivcov, ale vo svojej aktuálnej sviežej forme je prístupný aj nováčikom, ktorí vedia oceniť absurdný humor a minimalizmus. Svojou nezameniteľnou smutno-veselou optikou rozpráva pod záštitou humanizmu jednoduchý ľudský príbeh zasadený do sociálneho realizmu. Je to svet, kde si môžete dať šieste „druhé“ pivo, alebo kde hrá Fínsko vo finále MS vo futbale proti Brazílii. Je len na vás, aký prístup (k životu) zvolíte. Nádej, humor a tolerancia sú cesta. Moja recenzia.

Taký slabší Kaurismäki. Sociálna rovina kúsok ustúpila tej kriminálnej a chýbal povestný balans na rozmedzí starosti (sociálneho realizmu) a radosti (odľahčujúceho lakonického humoru). Nechýbajú však Akiho iné trademarky ako farebná štylizácia interiérov a kostýmov, retro rádio, živé vystúpenie, prístav (nádeje) či humanizmus na záver. PS: Femme fatale pripomenie Kim Novak z Vertiga (1958) a bonusom pre režisérových fanúšikov je cameo Kati Outinen v supermarkete za pokladňou.

Akiho postavy väčšinou hľadajú útek zo spoločenského okraja. Tu je príbeh ozvláštnený o (thrillerový) aspekt amnézie, vplyvom ktorého sa hl. postava dostáva priamo a doslova na perifériu spoločnosti, medzi bezdomovcov a Armádu spásy. (Westernové) Klišé o príchode cudzinca vlakom je ironizované: ani on sám nevie, kto je. Tak, ako mám rád Akiho postavy, tejto konkrétnej láske som však akosi neveril. Nekazilo mi to našťastie celkový dojem z filmu. Za režisérove trademarky tu kopú: dvorní herci (v Cannes ocenená Kati Outinen, zosnulý Matti Pellonpää na fotke zavesenej v bare), mlčanlivosť, absurdnosť, jukebox, psík, vystúpenia kapely.

Gastrofilm šmrncnutý Akiho typickým smutno-veselým korením. Ona je čašníčka v reštaurácii, on vodičom električky. Obaja postupne  prichádzajú o prácu začínajú si hľadať novú. Smútok a radosť, smola a šťastie si u Akiho tradične rozumejú. Máme tu celú radu absurdných situácií s absurdným humorom („Zákazníci zostarli, už toľko nevypijú.“). Bavil som sa kráľovsky.  *4,5

Ak by bol Jarmusch Fínom, nenakrútil by tento road-movie o rockeroch a fínskej mentalite inak. Krajčír (závislý na káve) a automechanik (fičiaci na vodke) sa vyberajú naprieč Fínskom a po ceste k sebe nabaľujú dve ženy, ktoré sa potrebujú dostať domov do Sovietskeho zväzu. Ostýchavé prekonávanie jazykových i ľudských bariér dohnané do (zábavného) absurdna s lakonickým humorom. Drž si šatku, Tatiana, začíname nový život.

Trošku iný, ťažší Kaurismäki. (Lesk a) Bieda umeleckej bohémy. Trojicu umelcov – spisovateľa, maliara a hudobného skladateľa – spoja existenčné problémy. Spolu popíjajú víno, chodia po kaviarňach, hostincoch, živoria v zdieľanom byte. Čiernobiely materiál prináša peknú poetiku parížskych uličiek. PS: film sa dočkal nepriameho pokračovania v podobe Le Havre (2011), kde sledujeme postavu starnúceho spisovateľa Marcela Marxa.

Minimalistický hodinový klenot. Nie je tu jedna scéna navyše, každá replika tu má svoje miesto (vrátane textov piesní). Mladučká Kati Outinen je so svojím výrazom outsiderky dokonalá v každej scéne. Ide o menej veselý počin než Akiho predošlé i následné filmy, ale aj tu dôjde na úsmevné pointy. Hrdinkinu záverečnú pomstu som si užil maximálne: víťazoslávne škrtnutie zápalkou asi nikdy nebolo sladšie (a to sa ani nemusí konať žiaden výbuch). PS: Potešil plagát Bogarta a Bacallovej vo vestibule malého kina.