maddy

Seriously? Toto, že Amazon vybral ako jeden zo svojich seriálov, resp. že za toto ľudia hlasovali, že chcú vidieť v celej sérii? Nechápem kto hlasoval, keď všade sa to pri The After hemží len skrz naskrz podpriemernými recenziami. Chris Carter síce mohol byť hviezda v 90. rokoch s Aktmi X (a ako dieťa som na nich vyrastal, takže vďaka mu za to!), ale v roku 2014 jednoducho zaspal dobu. The After je len lacný seriál s obohraným sci-fi/mystery námetom, ktorý by možno mohol byť hitom pred 20. rokmi, ale v dnešnom svete, keď sú diváci rozmaznávaní takou kvalitou akú prezentujú Hry o tróny, Hannibal, American Horror Story (alebo zo sci-fi seriálovej konkurencie nedávny remake V-éčka, prípadne Caprica) a mnohými ďalšími, nemá tento takmer až amatérsky pôsobiaci počin čím zaujať. Vizuál je vyslovene odporný s chabými maskami a ohavnými CGI trikmi (asi preto sa radšej ¾ času odohráva v jednej garáži), otravne roztrasenou kamerou, ktorá sa snaží len umelo zakryť nedostatok financií (narážam na tú vynútenú davovú scén s piatimi komparzistami) a takmer až treťotriednymi hercami. K tomu si je ešte potrebné pripočítať tisíc krát omieľaný, až naivne jednoduchý námet s mimozemšťanmi a nanajvýš dementné chovanie postav. Vážne, tak ma svojim imbecilným konaním už dlho nikto neotravoval. Navyše je to celé jedno veľké klišé, kde sa medzi hlavnou partiou ocitajú figúrky ako z príručky pre začínajúcich scenáristov: klaun, babka s cukrovkou, modelka/herečka, odsúdený na úteku a pod. Pilot som len pretrpel, pôsobilo to na mňa ako nehorázna kravina a pri záverečnom twiste, SPOILER kde sa mimozemšťan transformoval do akéhosi pavúka a zutekal preč KONIEC SPOILERU som sa už vyslovene neubránil smiechu. Bohužiaľ, to nebol zámer tvorcu, lebo ten to celé bral smrteľne vážne. Sci-Fi zbožňujem, ale takto teda nie. Na rovinu píšem, že z The After už nechcem viac vidieť ani sekundu. Jedna hviezda aspoň za tú snahu a za to, že Chrisa Cartera mi je pri tomto až ľúto. CELKOVO: 1* (2/10)

Tak už aj Sam Mendes má svoj vlastný seriál. Tento novodobý trend, ktorý dokazuje, že seriály už nie sú len doplnkom k filmovej tvorbe, ale skutočne kvalitnými počinmi, ktoré lákajú aj prvotriednych režisérov plne kvitujem. Niektorým sa to podarí lepšie (napríklad nedávne Fargo bratov Coenovcov), iným horšie (tohtoročný Believe od Cuaróna). Po pilote Penny Dreadful sa zdá, že Mendes sa bude hrdo radiť k tej prvej skupine. Penny Dreadful je síce trocha odlišne ladený seriál ako by sa od režiséra takých filmových skvostoch ako Skyfall, Jarhead a podobne čakalo, ale to neznamená, že by to malo akýkoľvek vplyv na jeho kvalitu. Ponurá atmosféra Londýna 19. storočia je vynikajúca, seriál dokáže skvele kombinovať odľahčenú atmosféru (úvod s vystúpením Josha Hartnetta) so stiesnenou, až mrazivou atmosférou (záver s Victorom F.), má skvelo napísané dialógy (debata Sira Malcolma vs Victorom o vede) a každý z charakterov je dostatočne zaujímavý, navyše obsadený vynikajúco zvolenými hercami. Eva Green je jednoznačný tromf a do podobného seriálu sa vyslovene hodí, či už svojím záludným pohľadom alebo zastretým hlasom a potešil aj Josh Hartnett, ktorý po rokoch účinkovania v menej výrazných filmoch dostal konečne väčší priestor. Seriál navyše všetky tromfy nevyložil na stôl hneď v úvode a zaujímavo vybudoval akúsi auru záhadnosti okolo postáv, ktoré ešte nie sú jednoznačne vyprofilované (hlavne tým myslím Evu Green) a na ďalšie odhaľovanie ich zámerov a minulosti som skutočne zvedavý. Bonusom sú potom odvážne a slušne odvedené gore scény. Dúfam, že tento zaujímavý nápad, kde sa miesia rôzne ikonické hororové postavy (upíri, Frankenstein, v novinách spomínaný Jack Rozparovač a ďalej je rozhodne z čoho vyberať) sa podarí rozvinúť do vynikajúcej série a nebude sa jednať len o, ako sa hovorí, mlátenie prázdnej slamy. Ostáva len dúfať, avšak 8 častí prvej série by malo byť zárukou, že sa podarí udržať rovnakú kvalitu aj naďalej a nebude sa jednať o jeden z tých neskutočne naťahovaných seriálov s 20+ epizódami, kde polovica nemá svoje opodstatnenie. Možno by som od Mendesa očakával po jeho prvotriednych filmoch ešte o niečo väčšiu pecku (napríklad ako nedávne Fargo od Coenovcov), ale zatiaľ aj tak veľká spokojnosť. Showtime mi po minulý rok zakončenom Dexterovi servíruje plnohodnotnú seriálovú náhradu. / Edit: po plnej sérii trocha nenaplnený potenciál, ale stále kvalitná podívaná. Season 1 = 3,5* (7/10) / Season 2 = 3,5* (7/10)

Ako uvariť tuctový hollywoodsky biják? Inu, potrebujeme tri prísady: Gladiátor (odtučnená, televízna verzia), Titanic (pasterizovaná, naivná verzia), Sopka (chuťovo modifikovaná verzia), to všetko okoreníme koreninami ako Emily Browning (tuctová, vyplašená verzia z rodu Sucker Punch) a Kit Harigton (tuctová verzia naklonovaná z odrody Game of Thrones), môžete dochutiť značkou Kiefer Sutherland (pomaly plesnivá, roky už bez zmeny zaužívaná verzia). Pár krát premiešame joystickom z Playstationu za pomoci šéfkuchára Paula W. S. Andersona až dokým nevzniknú Pom(p)eje. To by bola skrátená verzia a teraz moja tradične zdĺhavá verzia. Anderson ani po rokoch v brandží nevyšiel z cviku a tento krát len zamenil v Playstationu disk Resident Evilu za novučičké Pompeii. Jeho réžia opäť pripomína skôr nadšené hranie ďalšej videohry ako plnohodnotne vystavaný film. A vďaka tomu nadšeniu mu to ani tento krát nie je možné úplne zazlievať. Príbeh ide tradične podľa tej najpredvídateľnejšie šablóny a nešťastne miesi katastrofický film s osudovou romancou. V prvej polovici sa síce prekvapivo nejedná len o otravné čakanie na vybuchnutie sopky a aj tá štylizácia (resp. skôr kópia) do „televízneho“ Gladiátora celkom funguje. Súboje v aréne potešia, tento krát dokonca bez tradičných Andersonových spomaľovačiek a celkovo sa darí vystavať aj celkom slušný vizuál. Bohužiaľ, najväčším problém je Andersonova neschopnosť pracovať s postavami (alebo ho to minimálne absolútne nebaví). Tým pádom sa vôbec nedarí vybudovať ústredné puto medzi dvomi hlavnými postavami, nielenže medzi nimi nefunguje dostatočná chémia, ešte je aj ich vzťah vyriešený príliš unáhlene (ona sa do neho zamiluje, lebo jej utratí koňa a on sa jej snáď za celý film neopýta ani na meno). Scenár navyše postavám vkladá do úst tie najotrepanejšie hlášky, lebo aby pôsobil čo najosudovejšie a vedľajšia línia s rímskym vládcom stvárneným Kiefer Sutherlandom je jedno obrovské klišé. Jeho postava je otravná, činy chabo zdôvodnené a celé to pôsobí ako línia hodná telenovely o naťahovaní sa dvoch sokov o jednu dievčinu. Neviem, či to bol Andersovov zámer a presne vystihol „timing“, ale keď už celý film začína pomaly otravovať, tak presne včas prichádza záverečná deštruktívna tretina, v ktorej sa nadšene buráca všetko, čo príde cesty. OPÄŤ je to síce len jedno klišé za druhým s digitálnymi koňmi cválajúcimi ponad plamene a popod sopečné kamene, ale ako katastrofická „podívaná“ celkom uspokojivé. Absolútne ničím neprekvapí, tobôž nevynikne oproti inej blockbusterovskej konkurencii, ale v rámci možností slušne pobaví. Nechýba tomu dávka naivity (Pompeje sa rúcajú, ale postavy majú čas riešiť svoje spory o ženskú, pri ktorých samozrejme v danom momente utíchne všetko dianie navôkol, len aby sa mohol všetko znova drviť ihneď po tom, čo si medzi sebou vyriešia konflikt-súboj). Na reálnosť scén sa tu v žiadnom prípade ohľad neberie a celé to v Andersonových rukách opäť raz pripomína videohru, ktorú bohužiaľ nemôžete ovládať. S tým súvisia aj CGI efekty, ktoré v prvej polovici ešte pôsobia značne prepracovane, aby ich počas záverečnej megalománie už rozpočet nemohol ustáť a plne evokujú videoherné intro ako skutočný film. Vizuálne sa s tým Andersom možno nevyhral tak ako s Resident Evil sériou, ale pokiaľ vopred pristúpite na jeho hru, tak tá nereálna, očividne počítačová deštrukcia sa dá celkom vychutnať. Aspoň, že v úplnom závere sa film nepriklonil k tomu naj-klišé-odnejšiemu happy-endovskému zakončeniu. Vo výsledku tak úplne nenáročný, neškodný projekt (ako väčšina Andersonových filmov), ktorý prekvapivo slušne odsýpa a tempo si drží po väčšinu stopáže (ako väčšina Andersonových filmov), a aj keď je to len klasická blbina (ako väčšina Andersonových filmov), tak stále o úroveň, až dve lepšie ako tohtoročný takmer odpadový Hercules: The Legend Begins. Svedčal by tomu oveľa väčší nadhľad a zahodenie celej tej kvázi osudovej, romantickej línie bez akéhokoľvek opodstatnenia, čo by filmu dodalo taký správny guilty pleasure šmrnc (ako napríklad celej sérii Resident Evil), ale pokiaľ sa divák správne naladí na takú tú bezmozgovú jednohubku, tak Pompeje dokážu bez problémov pobaviť (ako väčšina Andersonových filmov). Chcieť od neho viac by bolo naivné, je to dospelé dieťa, ktoré dostalo možnosť zhmotniť svoje sny na veľkom plátne a veľkolepo ničiť, čo si zmyslí. Jeho filmy už tradične vyzerajú ako by hráčovi počítačových hier vytrhol z ruky ovládač a dianie preniesol na plátno. A Anderson sa každom novom projekte tvári rovnako nadšene ako ja, keď som v deviatich rokoch držal v rukách prvý krát ovládač od Playstation ... tak na čo by zase až prehnane kritický. CELKOVO: 2,5* (5/10) zaokrúhľujem však smerom nahor, keďže Andersonovi to dieťa vo mne odchované na videohrách z časti stále rozumie. Pre erudovaných kritikov musia byť jeho filmy zákonite hotové utrpenie.

I, Frankenstein; I, Robot; I Am Legend ...film by chcel svojím názvom pravdepodobne odkazovať k týmto filmom. Pravdou však je, že má bližšie k Priest alebo Abraham Lincoln: Vampire Hunter, čo uz je sama o sebe vyhrážka par excellence. Temná, do latexu odetá, štylizácia by chcela pripomínať sériu Underworld, ale na to zase Frankenstein (aj keď vo filme pomenovaný Adam) nemá dostatočne sexi hlavnú postavu v podobe Kate Beckinsale, ale len toporného Aarona Eckharta, nevýraznú Yvonne Strahovski a Billa Nighya, ktorému úloha absolútne nesedí. Najväčším kameňom úrazu tu však je ultra-debilný scenár, pri ktorom sa čudujem, že ho zfilmoval Stuart Beattie, ktorý je podpísaný pod vynikajúcim Collateral alebo veľmi dobrým 30 Days of Night! To, že je Beattie len priemerný režisér dokázal už pri debute Tomorrow, When the War Began, že však nerozpozná ani dobrý scenár od totálnej brečky je teda prekvapením. Scenár totiž vyzerá ako by ho napísalo 12-ročné decko, ktoré 6x prepadlo ročník na osobitnej škole (a to teraz vážne nechcem preháňať). Ešte ten prvotný béčkový námet postavený na mytológii okolo Frankensteina by nebol až taký zlý, keby nebol pretavený do nesúrodého paškvilu, v ktorom je toľko nezmyselností, že ich takmer ani nemám silu všetky menovať (a pravdepodobne by na to nestačila ani kapacita komentáru na CSFD). Dej je úplne banálny, motivácia všetkých zúčastnených bez štipky uváženia, dialógy nemajú žiadnu nadväznosť - Yvonne Strahovski tam jednu chvíľu Frankensteina-Adama takmer pobozká, lebo aby mu v sekunde mohla vyčítať, že sa stará aj tak celý život len sám o seba, napriek tomu, že ho stretla asi pred 15 minútami; každú chvíľu tam Adama, pardón Frankensteina, uväznia pretože je veľmi „dôležitý“ a musia ho chrániť, len aby ho vzápätí mohli bez rozmyslu pustiť do boja; raz sa tam bojuje s jednou stranou (anjelmi), raz druhou (démonmi), aby to celé mohlo skončiť aj tak tým najpredvídateľnejším spôsobom; evidentne sa to odohráva v súčasnom svete, ale na ľudstvo sa vo filme úplne zabudlo a tak nikomu nevadí, že uprostred noci prebieha pred katedrálou obrovská bitka, pri ktorej by sa zapotili aj Avengeri atď. atď. atď. Navyše chýbajú akékoľvek trefné hlášky alebo nadhľad, ktorý je pre takto dementný námet priam žiaduci. Čo film dvíha z dna je celkom slušný vizuál (vzhľadom na pomerne nízky 65 mil. rozpočet) a príval neustálej akcie. Akčné scény vyzerajú v rámci možností dostatočne veľkolepo a už úvodná bojová, dostatočne dlhá, sekvencia pri katedrále je celkom výživné guilty pleasure. Démoni umierajú efektnou ohnivou smrťou plnou dymu a iskier, anjeli umierajú žiarivým modrým teleportovaním sa do neba, a ani také CGI gotické budovy alebo laboratórium s tisíc Frankenstein-like mŕtvolami v závere nie je vôbec na zahodenie (aj keď pri poslednom zúčtovaní už tí garg...čert to ber...anjeli vyzerajú dosť chabo). Výsledkom sa dá povedať, že tá blbosť je aj celkom fajn natočená, dostatočne krátka a diváka neustále zahrňuje akčnými podnetmi (na rozdiel aj po akčnej stránke mdlého Priesta alebo Abrahama Lincolna) a ako také výrazne CGI preštylizované tupé akčné béčko jeden krát poslúžiť môže. Len keby to celé nebolo až nadmieru dementné, ako by všetci čo to majú na svedomí boli po lobotómii. Stále však aspoň o nepatrný kúsok lepšie ako taký druhý Ghost Rider: Spirit of Vengeance alebo tohtoročný Twilight's Hercules: The Legend Begins. CELKOVO: 2* (4/10)

Nehanební bastardi by s Pamiatkarmi tak akurát vytreli podlahu. Clooneyho úmysel bol síce rýdze dobrý, ale pretavil ho do maximálne nudného filmu, v ktorom neexistuje nadväznosť scén, abstinuje nejaké pevné jadro, ktoré by mu dávalo ucelenú koncepciu a absolútne nezvláda diváka presvedčiť, že jeho úmysel, resp. úmysly hlavných hrdinov majú nejaký vyšší „umelecký“ zmysel. Ako by film sám nevedel, čím by vlastne chcel byť, či jemnou komédiou z prostredia 2. svetovej vojny alebo serióznou drámou zaoberajúcou sa umením. Vo výsledku to je tak jeden nesúdržný snímok maximálne zahľadený do seba, ktorý neberie najmenší ohľad na diváka. V literatúre sa na niečo podobné objavuje výstižný výraz „art for art's sake. Nič z prezentovaných činov totiž nemá akýkoľvek dopad, všetko sa deje len pre potešenie filmu samotného a v závere sa úplne míňa účinku aj pokus o emocionálnu rovinu. So žiadnym hrdinom film nestrávi dostatok času, aby sa s ním mohol divák stotožniť a navyše všetci z nich pôsobia len ako karikatúrne postavičky. A tento krát ich nezachránia ani tí famózni herci. Čo jeden to môj dlhoročný obľúbenec (Matt Damon, Cate Blanchett atď.), avšak scenár ich úlohu v príbehu a celkový zámer vopred tak jednoznačne definuje, že ani jeden svojej postave nedokázal „vdýchnuť život“, aby sa s ním mohol divák stotožniť. Clooney v tomto prípade ako režisér a scenárista prehral na plnej čiare, ale prekvapivo si dokázal zachovať dôstojnosť. Monuments Men totiž zďaleka nie je hlúpy film, ani po technickej stránke mu nie je možné čokoľvek vytknúť – kamera, hudba, herecké výkony, dobové prostredie - všetko je na solídnej úrovni, ale čo z toho, keď stále platia všetky negatíva vymenované vyššie. Film navyše nemá akékoľvek tempo, je bez napätia, bez výrazného humoru (asi tak 1-2 scény trvajúce tri sekundy ani nepočítam) a subjektívne sa jednalo o najdlhšie dve hodiny môjho života. Takto by sa mi snáď netiahol ani trinásťhodinový dokument o rýľovaní záhrady. Nabudúce podobný námet do rúk už jedine Tarantinovi. CELKOVO: 2* (4/10)

Nemám vôbec nič proti artovým snímkom a mnoho z nich som si perfektne užil, ale taktiež nepovažujem za art čokoľvek, čo len trochu vybočuje zo zabehnutých filmových štandardov alebo len pôsobí „divne“. Artový film sa automaticky nerovná kvalita a The Double je toho žiarivým príkladom (aj keď v tomto prípade sa jedná len o akýsi pokus o niečo „artovejšie“). The Double si síce berie inšpiráciu všade možne, ale neprináša absolútne nič vlastné. Z poslednej doby najvýraznejšie evokuje surrealistický film Enemy s Jake Gylenhallom od režiséra Denis Villeneuve (Prisoners, Polytechnique). Ale zatiaľ čo Enemy skvelo pracuje s nejasnými symbolmi (pavúk) a dokáže rezonovať ešte aj dlho po dopozeraní, The Double je len pseudo-intelektuálny počin bez akýchkoľvek výraznejších symbolov. Spočiatku sa síce javí ako pomerne originálny a nápaditý snímok, ale veľmi rýchlo vyplynie na povrch, že sa až príliš okato inšpiruje u iných, či už spisovateľoch (Kafka, Murakami) alebo doslovne režisérskych kolegov (Burton, Gilliam). Na samotnej inšpirácii by nebolo nič zlé, keby ju režisér dokázal efektne skĺbiť s vlastnou víziou. The Double je však len nasilu pozérsky a neefektne preštylizovaný film. Darí sa mu síce vybudovať zaujímavý, bližšie (časovo, ani dobovo) neurčený industriálny svet, aj príjemnú schizofrenickú, až neurotickú atmosféru (doslovne pripomenie Brazil od Terryho Gilliama), ktorú doprevádza zaujímavo volený, znepokojivý mix orientálno-industriálnej hudby budujúci podivnú náladu celého snímku, ale čo z toho, keď filmu chýba akákoľvek výrazná emócia alebo sympatia ku ktorejkoľvek postave (alebo aspoň aj tá „nesympatia“, ale takto nevzbudzuje absolútne žiadne pocity). Herci síce odvádzajú precíznu prácu – po dlhom čase ma Jesse Eisenberg neotravoval a presvedčil, že dokáže odohrať aj inú postavu ako len tisíc-a-jednu variáciu na ukecaného Zuckerberga zo Social Network; Mia Wasikowska je zárukou kvality už sama o sebe – ale žiadnej z postáv nie je plne rozumieť, pochopiť čo by len jej základnú motiváciu. Napriek tejto kritike som bol odhodlaný udeliť filmu, síce veľmi slabé, ale tie tri hviezdy. Bohužiaľ, na tón filmu som sa chytal asi tak hodinu, doslovne mind-fuckový záver, resp. celá záverečná pol hodinka mi už vôbec nesadla a skôr otravovala. CELKOVO: 2,5* (5/10) Zaujímavá surrealistická forma s pochmúrnym vizuálom a prapodivnou atmosférou, ale nulovým obsahom, berie inšpiráciu u tých najlepších, ale vykráda viac ako by bolo žiaduce bez akéhokoľvek vlastného vkladu.

Ti Westa nemám rád. Že je dobrým hororovým režisérom má za svoju doterajšiu kariéru nepresvedčil (jediný slušný počin je jeho pocta hororom zo 70. rokov House of Devil, inak má na konte len slabý príspevok vo V/H/S, najamatérskejší počin v ABCs of Death, smiešny InnKeepers a pár ďalších podobne nevýrazných kúskov) a jeho takmer až kultový status v hororových fanúšikovských vodách mi ostáva úplnou záhadou. The Sacrament som vopred odsúdil už len na základe otrasného plagátu (s hlavou „otca“ nad hrobom), ktorý slúžil ako jeho promo a čakal absolútny odpad. O to väčšie prekvapenie nastalo po zhliadnutí filmu. West sa pre tento krát síce rapídne odchýlil od hororu, a u mnohých hororových fandov to tým pádom bude mať so Sacrament veľmi ťažké (plne tomu rozumiem), a servíruje skôr „len“ veľmi znepokojivý thriller, ktorý je ale zároveň za posledné roky jedným z tých z najefektnejších found footage snímkov. Zvolená forma má skutočne svoje opodstatnenie, aj sa výrazne kríži s mockumentom. Po technickej stránke mu nie je čo vytknúť, aj keď mnohým už po tom množstve amatérskych found footage hororov naskakuje husia koža, tak Sacrament je profesionálne zrealizovaný s úplne prehľadnou kamerou a strihom. Sprostredkováva pohľad na udalosti z Jonestownu (vo filme Eden Parish) a Westovi sa darí vystaviť hlavne veľmi znepokojivú atmosféru jednej na prvý pohľad ideálnej spoločnosti, v ktorej útrobách sa však skrýva niečo zlé. Diváka tým konstantne drží v napätí, kedy sa „to“ prevalí na povrch. Prvá hodinka je síce rýdze zoznamovacia a zobrazuje prostredie tohto spoločenstva, ich zvyky, nažívanie, názory, ale napodiv vďaka tomu nepríjemnému pocitu neustáleho ohrozenia vôbec nenudí. Postupne, pomaly, ale efektne graduje a razí si cestu k záverečnému zúčtovaniu, ktoré je síce nanajvýš očakávané, ale svoj účel „šokujúceho momentu“ plní dostatočne. Finálnej polhodinke nechýba dostatočný drive, pár stiesnených scén a aj keď je to ďalšia neprekvapivá, sto krát videná naháňačka postáv s bandou pomätencov, tak tento nedostatok vyvažuje svojou nekompromisnosťou. Nepotrebuje k tomu výrazne gore scény, len niekoľko znepokojivých momentov ako napríklad masová sebevražda, podrezanie vlastného dieťaťa a pod. Sympatické boli aj postavy (takmer polovica osadenstva zo skvelého You're Next, rok 2011), ktoré neviedli len nezmyselné dialógy a v rámci možností aj racionálne uvažovali, no vynikne hlavne úloha „Otca“, kde takmer neznámy Gene Jones dokázal plne vystihnúť tú zákernosť, náruživosť postavy, ktorá dokáže hromadne ľuďom vymývať mozgy. Uznávam, že The Sacrament nebude pre každého a v rámci sektárskych námetov sa jedná viac menej o obyčajný prírastok, ktorý však tento krát na moje veľké prekvapenie dokázal West, čo najefektnejšie spracovať a tromfnúť aj takého Kevina Smitha, ktorý sa o niečo podobné pokúšal vo veľmi chabom Red State. Za to palec rozhodne nahor! CELKOVO: 3,5* (7/10), ale v tomto prípade sa rád prikloním k tomu vyššiemu počtu hviezdičiek.

Je príjemné vidieť, že Joss Whedon si popri povinnostiach spojených s budovaním, resp. teraz už skôr neustálym rozširovaním Marvel Universe, nájde čas na napísanie (In Your Eyes) alebo réžiu (Much Ado About Nothing) aj menších projektov. Bohužiaľ, In Your Eyes by prospelo o niečo detailnejšie prepracovanejšie, takto pôsobí dojmom trocha narýchlo ušitého produktu. Je to síce fajn napísaná, ale nenápadito zrežírovaná romanca. Nápad o dvoch telepaticky prepojených osobách je síce originálny, ale samotný dej je dosť predvídateľný, tuctový, spracovaný bez nápadu a v určitých momentoch aj nepremyslený (odohráva sa to v súčasnom svete, ale postavy namiesto toho, aby predstierali, že počas „telepatickej komunikácie“ aspoň telefonujú – handsfree existuje už niekoľko rokov – tak dopustia, aby ich ľudia brali ako cvokov – v prípade ženy doslovne, v prípade muža to má za následok takmer vyhadzov z práce). Ničím výnimočný záver je v takom prípade už očakávaný. Napriek tomu má film príjemnú feel-good atmosféru, slušné nenútené ľudské dialógy, príjemné tempo a sympatické ústredné duo. Nemôžem sa však zbaviť pocitu, že s výraznejších režisérom sme tu mohli mať celkom originálnu romancu. Takto vznikol len jeden obyčajný, milý, malý film. Ale aj to niekedy postačuje. CELKOVO: 3* (6/10)

Hororovú „indie“ scénu mám celkom rád, objavuje sa v nej ročne síce stovka amatérskych, nevýrazných počinov, ale občas aj nenápadný klenot. Resolution sa k tým klenotom však radiť nebude, neradí sa však ani k tej hŕbe neambiciózneho odpadu. Prirovnania ku Cabin in the Woods, prípadne Evil Dead mi síce prídu značne scestné – spoločné to má jedine dejisko v podobe chaty v lese, ale to by sme už potom mohli nazývať každý film odohrávajúci sa v chate klonom Evil Dead-u, čo mi príde ako dosť chabé pojítko. Resolution je lacný, nezávislý film, ktorý má s hororom len pramálo spoločné, skôr sa jedná o takú mysterióznu drámu kríženú s thrillerom. Doslovne od začiatku do konca je postavený na konverzácii dvoch postáv. Tie sú síce až napodiv sympatické (napriek tomu, že jeden z nich je feťácky pako), ale samotné spracovanie je úplne nevýrazné. Film len jemne načrtne viacero zaujímavých prvkov, ktoré ďalej nijako nevyužíva. Nesie sa ním taká záhadná atmosféra, kde zo začiatku podnecuje divákovu zvedavosť s čím vlastne majú postavy dočinenia a či sa uberie skôr „do nadprirodzena“ alebo k home-invasion, prípadne k nejakému uletenému psychu. Avšak pravdou je, že neponúkne vôbec nič. Samotné rozuzlenie je síce pomerne originálne (aspoň ja si nevybavujem film, kde by som videl niečo takéto), ale mne osobne absolútne nesadlo a celý ten záver s (jemný SPOILER) „Musíme dokončiť film, aby sme sa oslobodili!“ (KONIEC SPOILERU) mi prišiel skôr k smiechu ako by vo mne budil údiv nad nápaditosťou tvorcov. Napriek tomu tie dve hviezdy udelím, prekvapivo ma to neotravovalo tak ako som čakal, postavy boli sympatické, úvodné „tajomno“ vyvolalo určité očakávania a indie scénu mám tiež celkom rád, len škoda toho maximálne nevýrazného spracovania. Resolution to má veľmi ťažké, poteší len úplne minimum hororových fanúšikov, tých ktorí za horor nepovažujú len hromadné jatky a neutíchajúce ľakačky, ale aj z nich len minimálnu časť, zvyšok sa pri ňom zákonite uzíva nudou k smrti. CELKOVO: 2* (4/10)

Dokument o skupine, ktorá ma nezaujíma a štýle hudby house (chcel som napísať tanečnej, ale to by ma skalní fanúšikovia asi zlynčovali), ktorá mi absolútne nič nehovorí. Vôbec sa nečudujem, pokiaľ sa pri čítaní tohto komentáru bude niekto pýtať „Prečo to vlastne pozeral?“ No, občas si človek skráti čakanie, aj takýmto dokumentom, možno dúfajúc, že ho tá hudba nakoniec tiež osloví. Nestalo sa, ale to neznamená, že Swedish House Mafiu akokoľvek zatracujem. Sto ľudí, sto hudobných chutí ... len v tomto prípade mi je ťažko hodnotiť. Veľkolepé zábery z koncertov potešili (aj keď nikdy úplne nepochopím, čo je pútavé pozerať sa na troch DJov za mixážnym pultom, radšej volím koncert klasického interpréta), chlapcov som trocha spoznal aj z tej druhej strany a pohľad na to ako sa z troch v podstate úplne obyčajných Švédov stali za veľmi krátke obdobie veľké hviezdy, ktoré na takúto popularitu zo začiatku ani neboli pripravení je rozhodne tisíc krát zaujímavejší ako by bol pohľad na umelo vytvorenú kariéru netalentovanej Britney Spears. Pre fanúšikov teda rozhodne pútavé poodhalenie zákulisia, v ktorom sa z časti osvetlí prečo sa rozhodli svoju spoločnú púť ukončiť. Pre všetkých ostatných asi len príliš obyčajný dokument nepojednávajúci o akokoľvek zásadnej udalosti. Udeľovať hodnotenie ako nefanúšik v takomto prípade je takmer až nereálne. Ničím nenadchlo, ale ani absolútne ničím neurazilo. Volím preto neškodnú strednú cestu.