maddy

...if you're seeing me you're having the worst day of your life. Ja som síce Slídila aka Nightcrawlera nestretol v najhorší deň života, ale vďaka jeho kvalitám mi ho urobil jedným z najlepších, aj napriek tomu, že je výhradne len o tých hnusných ľudských vlastnostiach, o tom čo všetko sme schopní urobiť pre peniaze, ako ďaleko sme schopní posunúť kvôli úspechu svoje hranice morálky, využívať ostatných ľudí výhradne pre svoj osobný prospech a priživovať sa na cudzom nešťastí. Nightcrawler ide doslovne až na dreň a je to vlastne taký americký sen naruby, je to kritika dnešnej doby plnej médií, ktorým dobré mravy nič nehovoria a dôležitá je iba snaha o čo najvyššie čísla sledovanosti za každú cenu. Ako človek ktorý televízne správy zásadne nepozerá mi neostáva nič iné len náležite prikyvovať. Scenár totiž využíva mnoho tém (okrem spomenutých vyššie aj násilný obsah spravodajstva, antisociálnu povahu dnešnej spoločnosti, závislosť na médiách a to, že ľudia podobné krvavé prípady vlastne sami chcú vidieť), ale zároveň sa netvári ako prehnaná sociálna kritika. Skôr než do drámy štylizuje Gilroy film do thrilleru. Tempo odsýpa od prvého momentu, príbeh sa ženie od jednej reportáži k druhej, nechýba napätie a v závere prekvapí aj akciou. Vlastne každá reportáž je taký malý film, ktorý postupne pritvrdzuje na morálnej skazenosti hlavnej postavy. Príbeh síce nijako neprekvapí a viac menej sa vyvíja po celý čas očakávane, no o príbehu Nightcrawler ani nie je. Je sústredný výhradne na hlavnú postavu a jej čoraz väčšie posúvanie morálnych hraníc. Tradične vynikajúci Jake Gyllenhaal (tento krát so zjavne vychudnutým vzhľadom a znepokojivo zvýraznenými črtami tváre – oči) však nie je plochým charakterom, ktorý by bol magorom jednoducho preto lebo to je v scenári. Je to komplexná postava, ktorá je na jednej strane podivným voyerom a sociopatom, na tej druhej sa však jeho činy a odhodlanie dajú pochopiť a z časti s ním v niektorých momentoch sympatizovať alebo ho minimálne aspoň chápať. Rovnako hravo ako film zobrazuje charakter hlavného hrdinu (raz ako obyčajného slizkého zvrhlíka, ktorého by ste v živote nechceli stretnúť, inokedy ako racionálne uvažujúcu postavu ktorá si ide strmhlav za svojim cieľom až budí obdiv) s takou ľahkosťou dokáže striedať aj nálady. Na jednej strane deptá svojim prístupom bez emócií, zobrazovaním skazenosti ľudského charakteru a štylizovaním výhradne do nočných ulíc Los Angelese pôsobí vyložene temne, tak dokáže v ďalšom strihu, v ďalšej sekunde prepnúť mód z temného, drsného a znepokojivého thrilleru do odľahčenej zábavy, pri ktorej začne hrať štýlový song a celé to nebrať smrteľne vážne (viď hlavne záver, kde divák po dusnom výsluchu na policajnej stanici očakáva deprimujúci koniec a namiesto toho film zmení atmosféru o stoosemdesiat stupňov). Režisér Dan Gilroy má jednoducho pod palcom každý moment a na debut to je až neuveriteľná práca. Réžia je totiž sebaistá v každom momente, výborne kombinuje zábery ručnej kamery (znepokojivé nakrútenie vraždy v dome v štýle found-footage) so širšími zábermi kamery a film tak predáva aj pútavou formou. Dej pomaly graduje s každým ďalším prípadom/reportážou a prekvapí aj odklon k akčnému poňatiu v závere, kde automobilová naháňačka je natočená surovo, ale zato priam bravúrne. Výrazne zamrzí len posledná štvrtina filmu, ktorá sa nasilu odoberie k riešeniu jedného prípadu a odrazu by film chcel naservírovať nejaký ucelený príbeh. Samotná story o pátraní po vrahoch však nefunguje v dostatočnej miere. Pôsobí to ako taký jednoduchý krok smerom k prvoplánovému thrilleru. Ich sledovaniu a konečnému dopadnutiu chýba potrebné napätie a film po predošlých minútach aj mierne stráca tempo. Vynahradí to síce jeden prekvapivý moment, ktorý z Gyllenhaala urobí ultimátnu sviňu (narážam na situáciu po havárii), ale vo výsledku tu chýba nejaké výraznejšie vyvrcholenie. Samotný záver je už následne vyriešený dosť na rýchlo a nenastal dostatočný pocit satisfakcie. Napriek tomu však veľká spokojnosť! Je to podmanivé, temné, nebojí sa to drsnej kritiky spoločnosti, ale zároveň aj správne odľahčené, štýlové a zábavné. Správne vyvážený pomer. CELKOVO: 4,5* (9/10)

Jeden z najkrajších koncertov aké som kedy videl. Nevravím, že úplne ten najlepší, ale rozhodne najkrajší. A to ani nie som úplne zarytým fanúšikom Coldplay, len tu kapelu mám jednoducho rád. Najnovším albumom Ghost Stories ma však úplne odrovnali a Chrisovi Martinovi sa podarilo priniesť tú najúprimnejšiu spoveď o rozchode (s Gwyneth Paltrow). A tento koncert je presne taký istý ako album: neuveriteľne intímny, precítený, podmanivý, komorný a vo svojej podstate jednoduchý, ale práve v tom je jeho krása. Pri niektorých skladbách sa drali na povrch nefalšované emócie, až zimomriavky. Škoda len tej krátkej stopáže, síce je v nej využitá doslovne každá sekudna na maximum, no pokojne by som uvítal aj niekoľko skladieb navyše. V dnešnej dobe je priam radosť vidieť medzi tými polonahými teen-hviezdičkami skutočný talent. Členovia Coldplay ho majú na rozdávanie a ani im za tie roky v branži nemusela stúpnuť sláva do hlavy. Plná paľba bez najmenších pochýb!

2014: Vesmírna odysea s príchuťou Moon, Sunshine, jemnou dávkou Inception a Gravity. Inšpirácia Kubrickovým sci-fi majsterštykom je to však zámerná, priznaná a spoločných znakov s ňou má viac ako sa na pohľad zdá. Preto rovnako ako kultové Kubrickové dielo ktoré ešte aj dnes divákov rozdeľuje, bude rovnako rozdeľovať aj Interstellar. Napriek očakávaniam to totiž nie je film pre masy a zákonite nenapĺňa „blockbusterové očakávania“ tak ako napríklad Inception, ale jedná sa skôr až o taký „sci-fi art za 165 miliónov“. Film pre odchovancov vychovaných na vedeckofantastických seriáloch typu Through the Wormhole, pretože tvorcovia v Interstellar neprišli so žiadnou zjednodušenou „fiction“ teóriou o poletovaní vesmírom ako zo Star Treku, ale pracujú výhradne s uznávanými vedeckými teóriami o čiernych dierach. Pokiaľ teda niekomu prišiel prekombinovaný už Inception kde sa pracovalo len s prelínaním snov, tak v záverečnom dejstve Interstellaru nech sa pripraví na prelínaní času, priestoru aj dimenzií. To však robí z Nolanovho najnovšieho diela aj doposiaľ jeho najepickejšie, paradoxne pri tom podané veľmi krehkým, až dokumentárnym spôsobom (kamera neustále pripútaná k vesmírnej lodi sledujúca jednotlivé jej súčasti sprostredkujúca akoby zábery zo „surveillance kamier“). Vytvára tak akúsi sci-fi zo starej školy bez potreby ohlušujúcich efektov. Pôsobí veľmi komorne, ale zároveň s veľkolepou výpravou, kde celé tri hodiny bez problémov nenechá z plátna odtrhnúť oči. Dôraz sa pritom kladie na čo najrealistickejšie podanie, kde cestovanie vesmírom nepredstavuje zábavné poletovanie medzi hviezdami, ale skôr traumatický zážitok dlhodobého odcudzenia od rodiny, samotu, ticho. Zábery vesmíru tak v celej jeho kráse sledujeme v tichu, v nekonečnom tichu, ktoré zároveň udivuje, ale aj znepokojuje. A práve dôraz ako na vesmírnu tak aj pozemskú líniu robí z Interstellar kompletný zážitok. Snáď ešte nikde sa takto prehľadne neprelínali rôzne časové obdobia (neustály prestrih z dramatických scén vo vesmíre späť na farmu), úplne odlišné dejové línie (objavovanie nových planét, pozemská línia s Jessicou Chastain), až iné dimenzie tak, aby v závere vyústili do logického prepojenia. Interstellar tak dokáže v jednom momente hravo napínať, dojímať, baviť (originálne poňatie robotov) a ešte si k tomu pripraviť aj niekoľko prekvapivých zvratov bez toho, aby čo by len na sekundu pôsobil nekonzistentne. Monumentálny zážitok, v ktorom sa síce cestuje galaxiami, dimenziami a desaťročiami, ale divák sa v ňom ani raz nestratí. Nielenže nestratí, ale nebude ani predvídať smerovanie príbehu, ktorý sa zo začiatku tvári ako pomerne priamočiaro načrtnutý, až sa z neho stane niečo úplne iné ako si pravdepodobne väčšina prestavovala (efektné zamlčovanie účasti Matta Damona na všetkých promo materiáloch). Christopher Nolan je jednoducho o niekoľko úrovni vyššie ako väčšina súčasných filmárov, ktorá by si s monštruóznosťou Interstellari neporadila. Aj keď sa mu dá vytknúť občasné tlačenie na city (v emotívnej scéne s famóznym McConaugheym pri sledovaní videonahrávok však budete len uznanie prikyvovať hlavou), tak dokáže s neuveriteľnou čistotou skĺbiť filozofického Kubricka s dravosťou Cuaróna a pompéznosťou Spielberga a pritom si zachovať svoju vlastnú typicky Nolanovskú tvár. Za všetko hovorí vo svojej podstate jednoduchá, ale tak účinná scéna v záverečnom akte o pripojení poškodenej lodi k rotujúcej stanici, ktorá doslovne berie dych a takto prikovaný do sedačky som v kine snáď ešte nikdy nesedel. Interstellar má niekoľko múch a hlavne k samotnému záverečnému vysvetľovaniu mám výhrady (za neznámymi hranicami horizontu udalostí môže byť teoreticky možné hocičo, ale fyzický návrat bez akýchkoľvek následkov?! a Nolan by sa mohol naučiť ešte aj jednu vec a to nechať svoje hlavné postavy vo filmoch občas aj zomrieť, aj keď v tomto prípade musím uznať, že Intersteller pracuje s postavami veľmi nekompromisne), rovnako ako aj k veľmi zbrklému vyriešeniu situácie na Zemi, no je to tak komplexný zážitok, že akékoľvek nepodstatnosti sa v ňom počas tých troch hodín stratia a razantne ich prehluší kus tej najprecíznejšej filmárčiny. Väčšina divákov sa tu však v očakávaní „sci-fi blockbusteru“ popáli, pretože Intersterllar je, aj napriek záverečnému opakovanému vysvetľovaniu, veľmi komplikovaný film, ktorý skôr pracuje so „sci- ako science“ a náročnými vedeckými teóriami než s „-fi ako fiction“. Očakávania z mojej strany smerovali až do prehnaných výšin a bolo ich snáď až nereálne plnohodnotne naplniť, avšak po dlhej dobe film sa jedná o film, ktorý chcem ihneď vidieť znova! Tento rok rozhodne najveľkolepejšie dielo a zároveň najzásadnejšie sci-fi tejto dekády, aj keď nie ten najlepší Nolanov film (prihliadnuc na kvality jeho doterajšie filmografie je snáď až nemožné sa posunúť niekam ďalej, takže z mojej strany boli kladené na Interstellar dosť nesplniteľné požiadavky, uznávam). Filozofické, metafyzické, nepredvídateľné, originálne, pompézne, emotívne, ale na rozdiel od Nolanových posledných dvoch počinov: The Dark Knight Rises a Inception nemierené na mainstreamového diváka, takže aj veľmi rozporuplné. Vo výsledku však fajnšmekrová záležitosť, ktorá sa rodí jeden krát za veľmi dlhú dobu. Pre tých ostatných tu sú Strážcovia Galaxie. CELKOVO: 4,5* (9/10)

Adoptívny otec Vaughn predstavil sériu s First Class aj súčasným divákom, pokrvný otec Singer ju však vracia späť do jej začiatkov a navyše vzdáva poctu všetkým dlhoročným fanúšikom. K sérii mám oddaný vzťah už od prvého filmu, na ktorý som bol svojho času aj v kine. Bolo to iné obdobie, keď sa komixové filmy ešte len etablovali na veľkom plátne, Marvel o svojom prepojenom univerze ani neuvažoval a u každého nešlo len o to predviesť čo najviac CGI atrakcií. Bolo to obdobie, kedy práve Bryan Singer oficiálne začal „komixovú mániu“ a dokázal, že aj tie „v smiešnych kostýmoch odeté postavičky“ môžu mať svoju hĺbku. Obdobie, v ktorom vsadil na psychológiu a prepracované postavy. Séria mala svoje vrcholy (X2), pády (Origins: Wolverine), aj reinkarnácie (First Class). Od trinástich som s ňou zotrval, a po 14. rokoch jej existencie sa práve Singer s Days of Future Past odvďačuje jej fanúšikom a pomyselne uzatvára jednu etapu, aby prirodzene mohla nasledovať ďalšia. Označenie „letný blockbuster“ je pre Days of Future Past až urážka, pretože tam kde väčšina letnej konkurencie vsádza na čo najväčšie a najhlučnejšie CGI atrakcie, tu Singer predviedol skutočne dospelý film, v ktorom obsah jednoznačne víťazí nad formou. Šikovne napísaný, ale hlavne skvelo zrežírovaný film. Úprimne priznávam, že toho deja odohrávajúceho sa v rôznych časopriestorových rovinách som sa bál. Väčšinou podobné časom-cestujúce-hrátky predznamenávajú bezradnosť tvorcov, keď si už s príbehom nevedia ďalej poradiť. Výsledkom je potom značný dejový guláš, v ktorom sa je ľahké stratiť, prípadne nedáva zmysel. Príbeh Days of Future Past je však až prekvapivo dokonale prehľadný a do detailov rozvrhnutý. Nestratia sa v ňom dokonca ani tí ktorí s X-Men nikdy neprišli do styku (aj keď samozrejme ostanú ukrátení o mnoho narážok). Singer dej vystaval do najmenšieho detailu, šikovne využíva všetky predošlé udalosti a prepojuje jednotlivé filmy do zmysluplného a jasne definovaného celku, v ktorom má každá postava zo značného počtu (spolu okolo 20, keďže na scéne sú opäť „starí“ mutanti z pôvodnej trilógie, ako aj omladina z First Class) svoje pevne stanovené miesto. Či už je na plátne 5 alebo 50 minút nikdy nebudete mať pocit, že je tu niekto navyše, zbytočný, nevyužitý alebo jeho priveľa, nebodaj primálo. Každá postava je maximálne potrebná a pre dianie podstatná. Pracuje sa s nimi ako v šachovej partii, niekto je kráľovná, iný len nepodstatný pešiak, bez ktorého by ale celá tá hra nemala zmysel. Singer kladie dôraz hlavne na ne a vyhrotené vzťahy medzi nimi, podobne ako v prvých dvoch filmoch. Nadväzuje však aj na retro atmosféru z First Class. Hlavne prvá hodina navodí príjemný dobový pocit 70. rokoch 20. storočia. Oproti Vaughnovi síce nie je jeho retro tak hravé a odľahčené, ale stále sa nesie v uvoľnenom duchu. X-Menov nikdy neženie dopredu prehnanou akciou, ale zaujímavými dialógmi. V prvej polovici Singer hlavne spomína, rozosmieva hláškujúcim Wolverinom a dej len občas osviežuje menšou akciou, za to však patrične prepracovanou a neuveriteľne nápaditou (takmer až kultový výstup Quicksilvera pri oslobodení Magneta). V druhej polovici upúšťa od akéhokoľvek vtipkovania a plynulo do popredia dostáva osudovosť celého snímku, kde sa vzťahy postáv vyhrocujú a emócie žmýkajú na maximum (teda v prípade, že k postávam máte vybudovaný vzťah z predošlých filmov). Napodiv mu tieto dve roviny k sebe dokonale sedia, pretože sú odôvodnené ako rozumným konaním postáv, tak aj intenzitou deja. Nikdy nebudete mať pocit, že v scéne chýba vtip alebo že v danom momente je toho hláškovania už priveľa. Všetko vyplýva zo situácie a tak ako sa zo začiatku s Wolverinom bavíte návratom z budúcnosti do minulosti medzi mladšie „staromódne“ postavy, rovnako na Vás dopadá aj osudovosť, intenzita záverečného zúčtovania, ktoré je čo sa týka „životnosti“ postáv až prekvapivo nekompromisné. Filmu navyše chýba jednoznačný záporák, pretože každá postava má pre svoje činy rozumný dôvod a motív. Nikto nie je „zlý“ len preto, lebo musí (resp. sa vynoril z hlbín vesmíru a chce ovládnuť svet ako v prípade Marveloviek). V podstate sa dá každá postava pochopiť, neustále sa vyvíja a samotný dej aj niekam posúva. Days of Future Past tak nedefinujú čo najväčšie akčné scény, ale práve postavy a ich rozhovory. Akcie tu popravde veľa nie je, okrem nijako zvlášť dlhého úvodu a záveru sa vyskytujú skôr len veľmi krátke akčné scénky, a suverénne sa jedná o najmenej akčných X-Menov. Namiesto toho však film pútavo nahliada na doterajšie dejové línie a predošlé udalosti rôzne variuje, čím rovnako ako jednoznačne uzatvára doterajšie filmy, tak zároveň aj otvára dvere takmer neobmedzených možností pre tie ďalšie. Či to bol nevyhnutný krok, aby sa napravila kontinuita a mohlo pokračovať ďalej po vzore Marvelu v budovaní uceleného univerza je úplne jedno. Faktom je, že sa jedná o šikovný ťah, ktorý v rámci série dáva zmysel a tie hrátky s časom, ktorých som sa tak bál využíva plne vo svoj prospech, aby vystaval čo najosudovejší príbeh. Samotný záver s Jean Grey a Cyclopsom následne vženie do oka nostalgickú slzu nejedného fanúšikovi. Úchvatné CGI efekty, ktoré nezahaprujú ani v jednej scéne pri 225 miliónovom rozpočte ani nie je potrebné spomínať, rovnako ani herecký ansámbel, keď ho tvoria také mená ako James McAvoy, Michael Fassbender, Jennifer Lawrence, Ian McKellen, Patrick Stewart, Hugh Jackman, Ellen Page, Fan Bing Bing alebo Halle Berry. V podstate mám k filmu len dve výčitky. Prvá smeruje k pomerne nevýraznej hudbe, ktorá nedokáže mnoho scén emočne podfarbiť nejakými výraznejšími, zapamätania hodnými tónmi a tým z nich vytrieskať maximum. O to viac to zamrzí, že práve takýto snímok by si rozhodne zaslúžil aj nápaditejší soundtrack. Neponúka žiaden konkrétny motív a popravde vo väčšine filmu som hudbu vôbec nevnímal (snáď okrem piesne pri výstupe Quicksilvera, ale to nie je zásluha skladateľa). Tá druhá smeruje k trocha naťahovanej druhej polovici. V žiadnom prípade ani na sekundu nenudí, ale Singer nedokázal udržať konzistentné tempo po celú stopáž a po prvej odľahčenej hodinke mierne stratí potrebný „drajv“ a v závere aj intenzívnejší ťah na bránku. Stále prvotriedne baví, ale občas by sa hodil šikovnejší zostrih niektorých scén. Napriek tomu sú noví X-Meni vynikajúci film, ktorý je o úroveň vyššie ako väčšina Marveloviek. Singer dokázal, že Jack a obri bolo len ojedinelé zaváhanie a stále vie predviesť dospelú komixovku, ktoré nie je len o bezhlavej akcii, ale o samotných postavách a príbehu. Záverom tak len nepatrne horšie ako prvé dva X-Men filmy, ale o niekoľko tried lepšie ako The Last Stand alebo sólovky s Wolverinom. A keďže First Class som dal 4*, tak tu jednoducho musím zaokrúhliť smerom nahor! Uznávam, že diváci, ktorí poznajú/adorujú len Vaughnových X-Menov môžu očakávať niečo iné, nás ostatných Singer nemohol viac potešiť. PS: 3D tento krát skutočne výborné, nie je síce pre film vyslovene potrebné, ale je vidieť, že sa nejedná len o násilnú post-produkciu, ale natáčalo sa priamo v tomto formáte, takže pokiaľ si niekto priplatil za vstupenku tak ten rozmer navyše je v ňom skutočne vidieť. CELKOVO: 4,5* (9/10)

Čakal som, že historický snímok o otrokoch v Amerike bude len ďalšou neprekvapivou stávkou na istotu v rámci Oscarových nominácii. To by však látku nesmel držať v rukách McQueen, ktorý ešte nedávno neváhal natočiť aj penis Michaela Fassbendra (Shame). Z pomerne opotrebovaného námetu a faktu, že vo filme sa v podstate nestane nič nečakané sa mu podarilo natočiť veľmi osobitý životopisný film, ktorý tému otroctva a zverstva zakoreneného v ľuďoch žmýka až do špiku kosti. Síce stále v rámci pomyslených mantinelov, aby mohol byť nominovaný na všetky rôzne ocenenia, ale o niekoľko kategórii odvážnejšie ako iné vykonštruované, umelé a hlavne nudné filmy točené akoby na zákazku pre Akademikov (áno, ohovorím o tebe Spielbergov Lincoln!). McQueenové majstrovstvo spočíva v tom, že sa vzďaľuje chápaniu historického filmu ako holého prezentovania faktov a namiesto toho sprostredkováva pomerne intenzívny zážitok. Vyhýba sa akémukoľvek moralizovaniu, či nebodaj pátosu, do ktorého majú podobné otrokárske snímky tendenciu skĺznuť. Namiesto toho sa sústreďuje na puto medzi divákom a hlavným predstaviteľom, aby jeho útrapy prežil akoby na vlastnú kožu. Bez príkras, bez zamlčovania faktov, bez odvracania pohľadu od krutých scén. Priebeh nijako nevyrušuje širším záberom na celé diania v danom období, nezaťažuje ho nepodstatnými historickými faktami. Divák vie preto o situácii rovnako málo ako samotná postava. A viac v podstate ani vedieť nepotrebuje, nakoľko samotná podstata nie je v tom odprezentovať celé otrokársku históriu Ameriky, ale len útrapy jedného jediného černocha, ktorý sa nešťastnou náhodou dostal do zajatia. Na takýto oscarový (čo chvíľa uvidíme, či ho skutočne dostane) film sa vôbec nebojí explicitných scén mučenia a zobrazuje ho bez akýchkoľvek príkras. Bičovanie, krv, rozorvané kusy ľudského mäsa, ale aj psychický nátlak na postavy. Čo oceňujem ešte viac, že ani na moment neskĺzne do dojímavej frašky a zbytočne nežmýka slzné kanáliky divákov. Aj tak emotívna scéna ako je záver s rodinou je natočená bez výraznej štylizácie filmu do prehnanej dramatickej línie. Z 12 Years a Slave sa tak stáva jeden nesmierne realistický zážitok. Problém je akurát s časovým vymedzením obdobia – nebyť zmienky o dvanástich rokoch v názve, tak udalosti pôsobia akoby sa odohrávali maximálne v rozmedzí dvoch rokoch (a možno ani to nie). Okrem jedinej, úplne záverečnej scény mi chýbal akýkoľvek dopad na psychiku postáv z toho, že sú väznené celých 12. rokov. Detailnejšie vykreslenie ich počiatočnej vzbury, neskoršieho zmierenia sa so situáciu, upadnutie do letargie, až po konečné odhodlanie zasiahnuť. Môže za to z časti epizódne štylizovanie filmu, kde jednotlivé scény pôsobia skôr ako vybrané epizódky zo života Solomona a nevytvárajú pocit komplexnej „jednoliatej“ dejovej štruktúry. Vystriedal sa v nich však plejáda vynikajúcich hercov. Či už je to malá rola pre Benedicta „momentálne-som-v-každom-druhom-filme“ Cumberbatcha alebo trochu nadmieru moralizujúca postava Brada Pitta. Prím tu ale hrá Michael Fassbender v úlohe tyrana, ktorý opäť dokazuje, že vžiť do role sa vie so skutočnou intenzitou; a samozrejme doteraz pomerne neznámy černošský herec Chiwetel Ejiofor, ktorý nijako nezaostáva za hollywoodskou elitou. Výsledkom tak je podstatne odvážnejšia, precízne zrežírovaná a zahraná, dráma oproti zvyšku podobne tematických filmov, ktorá má však stále aj Oscarové ambície, no bez všetkých tých tradičných neduhov akademických snímkov. CELKOVO: 4,5*

Pravdupovediac som sa tohto filmu bál viac ako čert kríža. Lesbická dráma opulentnej dĺžky troch hodín sa pre mňa javila ako nestráviteľný zážitok, aj napriek všadeprítomným nadmieru pozitívnym ohlasom a tomu, že sa rozhodne neradím k vrstve prízemných zabednencov, ktorým by odlišná orientácia iných ľudí akokoľvek prekážala, takže ani tematikou ma film nijako neodradzoval. A stalo sa skutočne nečakané. Život Adéle si to v mojej pomyslenej topke toho najlepšieho za rok 2013 vybojoval až takmer na najpoprednejšiu priečku. Všetky obavy boli totiž absolútne zbytočné a subjektívne sa jedná o ten „najkratší trojhodinový film“ aký som kedy videl. Aj u nedávneho Vlk z Wall Street (žánrovo samozrejme neporovnateľný) som mal k stopáži malé výhrady, napriek tomu, že ma bavil po celý čas. Pri Adele by som však nemenil ani sekundu, práve naopak pokojne vydržal ešte ďalšie dve hodiny! Film o láske, vášni a komplikovanom vzťahu, v ktorom je viac pravdy ako v ktoromkoľvek počine o heterosexuálnom páre. Na kosť pitvaný dlhodobý vzťah dvoch dievčat/žien v priebehu rôznych životných dekád je natočený neuveriteľne autenticky. Cieľavedomou réžiou, ktorá sprostredkováva dokonalé divákove zžitie sa s pocitmi postáv, kde nepredstavuje najmenší problém ani to, že s nimi nezdieľate tú istú orientáciu! Romanticko-dramatický príbeh tak naberá na sile s každou pribúdajúcou minútou a postupne čoraz viac zachádza do hĺbky, do psychológie postáv a dostáva sa divákovi pod kožu. Výrazným plusom je daná autentickosť celé filmu, ktorý zobrazuje postavy bez zbytočných filmových príkras so všetkými ich neduhmi (mastná pleť, sople, rôzne mľaskanie pri jedle atď.), ale hlavne sa zámerne nevyhýba žiadnym životným situáciám. Intenzívny zážitok tak zabezpečujú explicitné sexuálne scény, ktoré sa nezainteresovaným bez znalosti kontextu-samotného filmu (väčšinou na základe internetového šumu) môžu zdať až príliš na hranici s výslovným lesbickým pornom a odradiť od sledovania, opak je však pravdou. Režisér Abdellatif Kechice aj v tejto rovine pristupuje k filmu veľmi decentným, kultivovaným spôsobom. Napriek tomu, že sexuálnych scén je mnoho, tak rozhodne nie sú hlavnou devízou filmu ako sa môže zdať z poniektorých ohlasov. Je v nich síce vidieť skutočne všetko, ale vôbec nepôsobia poburujúco. Sex patrí k bežnému životu každého človeka a takouto úplne prirodzenou formou sú podávané aj dané scény dvoch žien. Nepoburujú, nadmerne nevzrušujú (ako napríklad v porno videách), ani nijako nepreháňajú s uplatňovaním rôznych erotických praktík. Zásluhu na to rozhodne má aj skvelé ústredné duo Adéle Exarchopoulos (Adéle) a Léa Seydoux (Emma). Nijako nechcem znevažovať výkon hlavne predstaviteľky Adéle, nakoľko je priam úchvatné aké dokázala len vo veku dvadsať rokov (!!) zahrať práve takúto postavu, ale mňa osobne o niečo viac zaujala druhá menovaná, ktorej už len fyzická premena na „modrú“ neveľmi zženštilú postavu priam šokovala (skutočne som ani len náznakom neodhadol, že sa jedná o tú istú sexi ženu z Mission Impossible: Ghost Protocol, Polnoc v Paríži alebo z Robina Hooda). Ostatné postavy sú už skôr len do počtu a plnia epizódne úlohy, o to viac sa však zintenzívňuje vzťah medzi ústrednou dvojicou, nakoľko ho po celý čas nič nenarušuje. Jediná výčitka, ktorú mám nie je pre samotnú kvalitu až tak podstatná a smeruje k mierne nezvládnutému časovému vymedzeniu. Postava Adele, hraná spomínanou dvadsaťročnou herečkou, prechádza jednou rozsiahlou životnou etapou, avšak na samotnej herečke sa tento niekoľkoročný posun vôbec neodráža a je vyriešený pomerne diletantsky – rozdiel pubertálnej dievčiny zo začiatku filmu a učiteľky v stredných rokoch, resp. po tridsiatke, prestavujú jedné nasadené okuliare. Otvorený koniec mi síce vyhovoval, nakoľko mám rád pokiaľ film ponecháva vývoj udalostí na vlastnej interpretácii diváka a nenaservíruje mu zakončenie každej línie ako na striebornom podnose, avšak samotný záver pomerne výrazne nabáda k „Adéle: Chapter 3“, ktorej sa ale nedočkáme, keďže v podstate ani nemáme prečo. Vo výsledku sa ale jedná o vynikajúci, skutočne „organický“ film, ktorý si ten plný počet odo mňa bez debaty vyslúžil. CELKOVO: 5*

Jedno z najpríjemnejších hollywoodskych prekvapení roka. Na úvod musím podotknúť, že od Rush som absolútne nič nečakal. Svet Formule 1 mi nie je vôbec blízky, daný šport nesledujem a životopis ústredných dvoch protagonistov (Lauda, Hunt) vôbec nepoznám, čo si som zachytil len popri dokumente Senna z roku 2010. Aj napriek tejto pre mňa nevďačnej téme ma snímok dokázal zaujať. Ako neznalec tak nebudem súdiť nakoľko si filmový svet prispôsobuje skutočnú realitu svojim potrebám. Plná zásluha tu totiž pripadá precíznej réžii „špecialistovi na biografie“ Ronovi Howardovi, ktorý sa skrz životopisy matematika, boxera, kozmonauta nakoniec dopracoval až k pretekárovi. Ako tento krát osviežil pomerne stereotypný, občas nudný žáner športových filmov? Prekvapivo sa vykašľal na celý šport a drámu prezentuje prevažne skrz interný (názorovo) a len občas externý (na trati) súboj dvoch večných rivalov. Príbeh netradične vyrozprávaný skrz dve odlišné postavy ponúka dostatok informácii, aby sa veľmi rýchlo zorientoval aj tematikou nedotknutý divák, neprezentuje mnoho nepodstatných faktov a zároveň sa rovnocenne snaží zamerať na oboch predstaviteľov, aby nepobúril fanúšikov ani jedného z nich. Dané zameranie na postavy skôr ako na samotný šport mi rozhodne sadlo. Prekvapivo sa samotnými závodmi skôr šetrí a vďaka skromnejšiemu rozpočtu ich Howard maskuje svojou remeselnou zručnosťou. Sústredí sa na priveľmi detailné zábery jednotlivých súčastí vozidiel, roztrasenú kameru, rýchly strih, upršané počasie a precízny zvuk motorov, čím dosahuje o to väčšiu dynamiku. Tie dve hodiny sú tak vyvážené po každej stránke a ani na sekundu nestrácajú tempo. Rush, ale aj napriek všetkým mojich pochvalám nie je ani zďaleka bezchybný film. Pár dialógov je skutočne až príliš naivných, prikrášlených potrebám filmu a do diaľky z nich počuť, že takto by sa určité rozhovory neodohrali. Na druhej strane však Howard netočí dokument, ale divácky vďačný „good-feeling“ film, ktorý dokáže plnohodnotne predať. K tomu sa môže opierať o výraznú postavu Chrisa Hemswortha, ktorý dokazuje, že aj keď odloží kladivo tak je solídnym hercom, a o priam vynikajúcei výkon nemeckého herca Daniela Brühla, ktorému sa po rokoch snáď dostane najvyššieho hereckého uznania. Uznávam, že lokálny internetový „hype“, ako aj tunajší CSFD rating a umiestnenie v TOP 10 najlepších filmov je výrazne „overrated“, ale to bude spôsobené tým, že film sa vyslovene snaží zavďačiť takmer každému, nikoho tým pádom výrazne neurazí, a tak zbiera prevažne vysoké hodnotenia. O nejakom výnimočnom snímku, ktorý by boril zaužívané filmárske štandardy, nebodaj kvalitatívne rebríčky celej filmografie nemôže byť reč. Po námetovej a scenáristickej stránke sa jedná skôr o klasický, ničím výrazný štandard, ktorému však Howard svojou precíznou réžiou dokázal vložiť dušu. Ron Howard je tak podobne ako Niki Lauda strohý, racionálny, vykalkulovaný, s citom pre detail, a tým to doťahuje taktiež na najvyššie priečinky, len v iných remeselných kategóriách. CELKOVO: 4,5*

"Killing must feel good to God too. He does it all the time, and are we not created in His image?" (S02E02 00:33) Pred začatím Season 2 si u seriálového Hannibala ešte splním komentovaciu povinnosť, nakoľko sa mi (zatiaľ) nachádza na predných pozíciách v mojej osobnej csfďáckej TOPke. A musím uznať, že sa jedná o asi najväčšie seriálové prekvapenie prvej polovice r. 2013. Čakal som od toho všeličo od neškodného thrilleru „pre celú rodinu“ až po rádoby hororovú variáciu na najznámejšieho filmového kanibala, ale že sa z toho vykĺbi takto maximálne temná, neprístupná, mrazivá, brutálna, bizarná, zvrátená psychologická kriminálka by som teda vôbec nečakal. Príbeh je síce niekde v polovici prvej série menej konzistentný a chvíľami pôsobí priveľmi epizódne (čo nemám rád), aby natiahol čas na celých trinásť epizód, ale to je len chvíľkový zádrhel v inak výborne vystavanej story. Dianie zbytočne nelipne na pôvodnom príbehu (ako napr. Bates Motel) a vytvára si vlastné univerzum, čo je jedine dobre, nakoľko tým dokáže priniesť niekoľko nečakaných zvratov. Inteligentný scenár s precíznymi dialógmi už je v tom prípade samozrejmosťou. Hugh Dancy v úlohe vyšetrovateľa je seriálový objav, ktorému sa konečne po nevýrazných filmových rolách dostalo náležitého uznania a smelo sa môže rovnať s takou hereckou ligou ako je Dán Mads Mikkelsen (prekvapivá castingová voľba) v úlohe Hannibala, ktorého precízny prejav si prvý krát môže podať ruku s Anthonym Hopkinsom. Pár nerdov určite poteší aj Gillian Anderson (X-Files) v neskorších epizódach, ktorej to neuveriteľne sekne aj po dlhšom období mimo obrazoviek. A je prekvapivé ako sa po tých rokoch a niektorých pomerne nevýrazných filmových pokračovaniach dokázal Hannibal znova plnohodnotne zrodiť práve na televíznej obrazovke! Prvá séria môže v podstate fungovať aj sama o sebe ako jeden pomerne ucelený príbeh s dosť nešťastným koncom, a preto som zvedavý ako sa s celkovým poňatím tvorcovia popasujú ďalej. CELKOVO: Season 1 = 5* (10/10) / Season 2 = 4,5* (9/10) / Season 3 = 2* (4/10)

Greengrass sa definitívne vyprofiloval ako najdravejší súčasný režisér! Síce aj „mistr tesař se někdy utne“ (Green Zone), ale hneď následne to vynahradí snáď najlepším filmom v jeho filmografii (Bournové Ultimátum, prepáči!). V rámci jeho polodokumentárneho (nad)štandardu to síce nie je nič nové, opäť sa tlačí na čo najväčšiu autentickosť, ale je priam obdivuhodné ako dokázal cez dve hodiny držať neuveriteľne strhujúce tempo, strmý spád, do výšok našponované napätie aj v scénach, kde sa v podstate len konverzuje, a hlavne aj napriek tomu, že väčšina bude zo správ (možno) vedieť ako to celé nakoniec dopadne. Zachytenie skutočnej udalosti nie je len rutinným prezentovaním faktov, ale nervy drásajúcim thrillerom, ktorý si stále dokáže zachovať čo najväčšiu autentickosť. Dopomáhajú mu už jeho tradičné trademarky ako ručná „shaky“ kamera, ktorá ale nikdy nestratí na prehľadnosti a navyše ju pomerne často strieda s monumentálnymi zábermi z vtáčej perspektívny na lode, helikoptéry, burcujúce more a pod. vďaka čomu film pôsobí o to viac veľkolepejšie (napr. v porovnaní so strohým Letom 93). Významnú úlohu dotvára aj energický hudobný doprovod s jemnou príchuťou orientu od Henry Jackmana, ktorý dokáže navodiť pocit akčnej scény aj z neakčného vyjednávania Somálskych pirátov. Tom Hanks je presne tou čerešničkou na torte, ktorú film potreboval. Herecký velikán, ktorý dokáže utiahnuť celý film na svojich pleciach, keďže prakticky po celý čas nezlezie z plátna a aj zásluhou výborného scenára sa z neho stáva práva ľudská postava, s ktorou sa divák dokonale zžije. Je síce pravda, že posledných pár rokov sa neobjavoval vo výrazných snímkoch, ale v úlohe Kapitána Phillipsa opäť dokazuje, že tie dva Oscary ma doma zaslúžene a za záverečnú scénu na ošetrovni, ktorá len vďaka jeho precíznemu výkonu naberá status tej najemotívnejšej scény za rok 2013 mu toho tretieho budem vo februári pri udeľovaní cien skutočne priať! Čo viac si potom od filmu želať? Je to strhujúcejšie ako už tak vynikajúce Bournove Ultimátum, emotívnejšie ako skvelý Let 93 a sugestívnejšie ako Krvavá Nedeľa. Len ťažko hľadám výrazné negatívum. Snáď len určité momenty (scény Toma Hanksa uväzneného so Somálcami v záchrannom člne) sú natiahnuté o pár minút viac ako by bolo potrebné a v druhej polovici sa vyskytne pár príliš tmavých záberov, kde nie je úplne zreteľne vidieť dianie na mori, ale to sa dá pripísať snahe o navodenie pocitu sledovania reálnej udalosti akoby v priamo prenose. Inak však prvotriedna kvalitka. CELKOVO: 4,5*

"I learned a new word today. Atom bomb. It was like the God taking a photograph." / Spielberg v najlepších rokoch. Po Schindler's List (5*) rozhodne jeho druhý najlepší film. Škoda, že napriek kultovému statusu je Ríša Slnka už mierne zabudnutá a od Oscarových akademikov nedocenená. Má totiž to všetky atribúty výborného filmu: Inteligentné – bodaj by aj nie, keď podľa oceňovanej knižnej-biografickej predlohy J.G. Ballarda; Veľkolepé – davové scény z Číny sú poctivá prvotriedna filmárčina, žiadne novodobé CGI; Emotívne – úplný záver si vystačí s jednoduchou krátkou, ale o to účinnejšou scénou bez slov; Dokonale nasnímané – maximálne prehľadná kamera ponúkajúca rozsiahle zábery; Precízne zrežírované – do najmenšieho detailu vystavený príbeh, každá línia s vedľajšími postavami opodstatnené a ani minútu nenudiaca stopáž dva a pol hodín; Vynikajúco ozvučené – John Williams vtláča obrazom od odľahčenej cez poriadne napätú atmosféru; a na záver samozrejme prvotriedne zahrané – to čo predvádza, vtedy ešte len 13-ročný, Christian Bale je jednoducho neuveriteľné (rozhodne najlepší detský výkon vo filme), navyše mu bravúrne sekunduje John Malkovich (až doteraz u mňa nie veľmi obľúbený), vďaka ktorým majú postavu dušu a zžijú sa s divákom. Zaujímavé je, že sa filme ani po tých vyše 25 rokov vôbec nepodpísal zub času ako pri iných kultoch. Škoda, že sa do takýchto námetov Spielberg nepúšťa aj v dnešnej dobe a namiesto toho nám servíruje síce precízne zrežirované, ale neuveriteľne uťahané, až nudné filmy typu Lincoln.