maddy

Bublina spľaskla, a Volume II je tak ako 2 minúty po orgazmu, keď blažený pocit z predošle strávených minút síce pretrváva, ale ihneď na neho nemá chuť nikto. A paradoxne, sa vyvrcholenie ani nedostavilo. Podstatu som napísal v komentári k prvej Nymfomanke. Všetky pozitíva viac menej bez zmeny platia aj počas tej druhej, takže tento krát vytknem hlavne zápory, ktoré smerujem k Volume II, resp. k samotnému vyvrcholeniu. Druhá Nymph()manka sa v úvode ešte drží povahy prvého filmu, avšak s pribúdajúcimi minútami sa jej hravosť razantne vytráca a zameriava sa na sebadeštruktívnu cestu hlavnej hrdinky. Pridáva sa na erotike a do popredia sa oveľa viac dostáva kontroverzia celého filmu. Hlavne v prvej polovici to je až výslovná sado-mäsochystická sonda do života pár sexuálne zvrhlých postáv. V pamäti utkvie mnoho explicitných scén oproti prvej nymfomanke (negerské penisy, „kláda“ Shia LaBeoufa atď.) a v závere až doslovne znechucuje (odhalenie pedofila a jeho následné orálne uspokojenie). Celkový pokus o šokovanie diváka tak stúpa až riskantne vysoko. Film pôsobí ako taký kontrast medzi Volume I a II. „Dvojka“ sa už zameria na zdeptaný život dospelej nymfomanky a tak konečne vyniknú aj herecké schopnosti Charlotte Gainsbourg. S ničím z predošle vymenovaného vo svojej podstate nemám najmenší problém, keby celé dianie nebolo bez akéhokoľvek obsahu. Trierovi ako scenáristovi evidentne dochádza dych, a kým v úvode sa ešte môže spoľahnúť na kapitolu so sadistickým pánom K (výborný Jamie Bell), ktorá je tesne na hrane medzi tým čo divák ešte znesie (detailný záber na Gainbourgovej vagínu a jej úmyselné bitie) a čo už sa javí ako neprimeraný pokus šokovať, v závere už jednoznačne sklamáva. Posledná, takmer až kriminálna tretina je len nastavovanou kašou, kedy Trier pravdepodobne nevedel ako túto látku adekvátne zakončiť. Síce sám netuším ako to šlo zmysluplne uzavrieť, ale pravdou ostáva, že práve vyvrcholenie je to, na čo sa každý nymfoman teší. Tu sa prekvapivo žiadne nedostavilo. Nie je v tom žiadne prepojenie jednotlivých častí, ani motívov. Rozdelenie len na tri pomerne zdĺhavé kapitoly film nepríjemne spomaľuje a výsledkom je jeden nekonzistentný zážitok, ktorý ako celok nefunguje. Volume II tak mierne kazí dojem a očakávania, ku ktorým predohrou navnadila prvá nymfomanka. Preto je aj to hodnotenie tento krát o bod nižšie. Ale ako som písal v úvode, pozitíva som už vypísal v prvom komentári, tu sa už vyslovene zameriavam len na negatíva. Stále to je obstojný Trier, ale zvyknutý som na výborného Triera, takže v tomto prípade skôr sklamanie.

Ale jo! Tento krát rád prižmúrim jedno oko. Sprvu som chcel „Den-u“ napáliť nekompromisné dve hviezdičky, ale ono to napodiv až také zlé nebolo. Rozhodne jedna z tých lepších „direct-to-video“, resp. skôr „direct-to-web“ noviniek za posledné obdobie. Celý found footageje síce už nadmieru opotrebovaný a podobné snímky začínajú pôsobiť čoraz lacnejšie, avšak Den sa aspoň z časti snaží tento subžáner nápadito osvieť cez zábery skrz video chat, komunikáciu cez skype, e-maily a pod. Jednoduchý námet o študentke, ktorá chce vypracovať štúdiu o webových chatoch dokáže bez problémov utiahnuť celú stopáž a aj keď má film dosť pomalý rozjazd a v prvej polovici sa tam mnoho nedeje, tak to prekvapivo nie je až taká strašná otrava. Hlavná hrdinka si postupne získava sympatie a následne film ponúkne niekoľko skutočne infarktových ľakačiek a slušne napätých momentoch. V záverečnom akte sa navyše uberá nie až tak očakávaným smerom – síce sa nekoná nijaké zvlášť prekvapenie (a pri zamyslení nad celým dejom sa dostáva na svetlo aj hromada nelogickostí), ale rozhodne som čakal oveľa viac „obyčajnejšie“ zakončenie. V závere sa tak rozbehne slušná brutalita a celkovo po skončení zostane pocit slušnej odvedenej prácičky. Vo výsledku tak neškodná nízkorozpočtová thrillerová/hororová jednohubka s jednoduchým námetom, ale účinným spracovaním. Dopomáha aj veľmi striedma stopáž, ktorá sa nesnaží film naťahovať dlhšie ako je potrebné. CELKOVO: 2,5*

Nie som síce hráč DOTA, resp. ani žiadnej MMORPG hry (dokonca ani takého obyčajného Farmville), ale za PC/Playstation hráča sa rozhodne už dlhé roky považujem (avšak nie týchto nekonečných onlineoviek). S joystickom a klávesnicou v ruke som v 90. rokoch vyrástol a vôbec sa nebojím priznať, že ma to drží do dnes. Preto sa mi ako hráčovi páči v dokumente prezentovaná myšlienka, že by hranie hier malo byť považované za šport ako je tomu napríklad v Číne, kde majú profesionálni hráči aj svoju hŕstku (teda v Číne skôr poriadnu hrsť) fanúšikov. Avšak samotný dokument Free to Play skôr ako k tomu skĺza do vykalkulovanie reklamy na spoločnosť Valve a je akousi zidealizovanou obhajobou takého až závislého hrania. Tu zachytené príbehy/osudy jednotlivých hráčov sú totiž na hrane s normálnosťou a všetci prezentovaní účastníci tohto miliónového turnaja mi úprimne prišli zrelí skôr na návštevu psychiatra (a to myslím so všetkou vážnosťou) ako hodní akéhokoľvek obdivovania. Mohla to byť fajn promo reklama na e-sporting, takto to je skôr prezentácia hráčov, ktorí sú skôr mierne narušení jedinci s neusporiadanými životmi ako skutoční profesionáli. Škoda, pre DOTA hráčov bode tento pohľad z druhej strany určite zaujímavý, ale tak nejako netuším kto iný by ho mohol oceniť. V tomto prípade ťažko hodnotiť. Nie som z toho ani nadšený, ale ani ma to vyslovene neotravovalo kvôli triezvej stopáži.

Pretvárať klasické rozprávky (Snow White, Maleficent atď.) do veľkolepých fantasy ság je dnes moderné, preto bolo len otázkou času kedy dôjde rad aj na tú najklasickejšiu „rozprávkovú“ knižku všetkých čias. Biblia napodiv ponúka mnoho pútavých námetov pre súčasný Hollywood a Noemova archa je jedným z najvďačnejších/najznámejších (pokiaľ nepočítam Adama a Evu v rajskej záhrade, ale vo filme dôjde aj na to). Noe je tak veľmi ambicióznym projektom, kde sa však stretáva záujem štúdia natočiť ďalší veľkolepý blockbuster s umeleckou víziou artového režiséra o komornú story. Výsledkom je mierne nevyrovnaný film, ale po poriadku. Noe nie je vyslovene náboženským filmom, z Biblii čerpá len základný príbeh, ktorého sa síce musí striktne držať, ale inak sa mu akákoľvek náboženská agitka prekvapivo vyhla. V prvej polovici celkom efektne kombinuje fantasy s katastrofickým, post-apokalyptickým filmom a počas veľkolepej bitky kamenných obrov/padlých anjelov silne pripomenie aj najlepšie časy z Lord of the Rings: Two Towers, len z trocha haprujúcim vizuálom, kde do očí často udrie pomerne umelá triková stránka (prvotriedne spracovaná je asi len potopa). Prechod k veľkolepému fantasy zvládol Aronofsky podať na jednotku, vyhol sa akejkoľvek trápnosti, nedôveryhodnosti zobrazovaných momentov a celkovú mytológiu sa mu podarilo veľmi slušne zapracovať do pútavého fantasy sveta. Spomínaná bitka v cca 90. minúte a následne pútavo spracovaná potopa, kde aj napriek tomu, že divák vie ako to celé dopadne (samozrejme sa nalodí len Noe s rodinou a zvieratami, i keď ....) badať na maximum fungujúce napätie, sú však dve zásadné udalosti, ktoré zároveň predstavujú akýsi medzník, kde sa film láme zo žánru LotR-ovského fantasy do akéhosi psycho-thrilleru. A tu je hlavný kameň úrazu, nakoľko dané spojenie plnohodnotne nefunguje. Komorná poloha v záverečných 40 minútach by filmu sadla, keby sa až príliš neutápala v predvídateľných melodramatických momentoch, ktoré nakoniec aj tak vygradujú do štandardného, ničím neprekvapivého záveru (kde si síce pozornejší divák domyslí, že celé ľudstvo muselo podľa biblických textov vzniknúť v podstate z incestu, ale táto myšlienka napadne len nás úchylnejších). V úplnom závere tu v podstate čaká nekonfliktné rozriešenie na pomedzí všetkých klišé. Chýbajú tomu emotívne momenty (v podstate tu je len jeden krátky počas scény zatopenia ako ľudia kričia na skale, zmietie ich vlna, ale vyvolený Noe im nepomohol, lebo to je „božia vôľa“), viac rozpracované myšlienky, silnejšia dávka kontroverzie, ktorá sa priam ponúka. Chápem, že nikto zo zúčastnených si nechcel rozoštvať veriacich, ktorí by zase raz ďalší film bojkotovali, ale v tom prípade nerozumiem tej druhej komornej polovici po potope na arche, kde sa z Noeho stáva v podstate vyšinutý záporák. Fungovať to funguje, samostatne sú obe roviny v poriadku, len spoločne tá fantasy verzia a melodramatický psychologický thriller nevykazujú žiadnu spojitosť, respektíve minimálne sa Aronofskému nepodarilo dostatočne zdôvodniť a vykresliť daný prerod žánrov. Niečo podobné ide totiž len veľmi ťažko spojiť dohromady. Film tak paradoxne ako celok dosť hapruje, ale v jednotlivostiach je až prekvapivo súdržný. Má celú radu silných momentov, nebojí sa text zo Starého Zákona vyťažiť na maximum, pridať dostatok vlastných pútavých nápadov, ktoré nepôsobia vôbec vykonštruovane (kamenní obri), dokonca ani na sekundu z celých skutočne rozmerných 138 minút nenudí a celú túto zmes žánrov je pútavé sledovať, nakoľko miestami svojím vývojom prekvapuje. Avšak vo výsledku netvorí až tak súdržný celok ak bolo pôvodne zamýšľané. Nejde totiž ani o vyslovený jednoduchý „letný“ blockbuster - na ten má niekoľko silných myšlienok a silný biblický príbeh v jeho základoch, ale ani o nijako hlboký film - na ten sú tie myšlienky rozpracované len veľmi plytko a a až príliš doslovne. Napodiv film nepôsobí vôbec ani trápne, napriek netradičnému zmiešaniu Biblie s Pánom Prsteňov, už vôbec nie hlúpo alebo nezmyselne. Príliš nemoralizuje a aj celá tá náboženská, environmentálna a vegetariánska agitka (áno, všetko z toho tam je aj napriek tomu ako odstrašujúco to takto dohromady napísané vyznie) je nanajvýš znesiteľná. Len skrátka žiadnu z týchto atribút nespracováva do takej hĺbky, aby bol niečím viac. Všetko podáva zjednodušene, nekonfliktne – vegánske posolstvo je tesne na hrane banálnosti. Vznikla tak pomerne rutinná práca, kde si je Aronofsky napriek jeho predošlým psychologickým filmom (Black Swan, Requiem for Dream) istejší skôr v tej „akčnej“-fantasy prvej polovici. V tej záverečnej, kde sa k slovu dostáva to prečo sa celého projektu ujal, sa mu nedarí dostatočne zdôvodniť zmysel takto vystaveného príbehu. Plne uznávam, že spracovať biblický príbeh nie je vôbec ľahký oriešok a má to mnoho mantinelov, Darren Aronofsky sa s tým vysporiadal dobre, bez problémov zaujal aj zarytého ateistu akým som ja, takže za to má rozhodne veľké plus, ale celkovo to je veľmi rozporuplný zážitok a z mojej strany preto rozporuplné hodnotenie, kde by som občas tú “štvorku“ aj rád udelil, inokedy pri ďalšom uvažovaní nad filmom mi tá “trojka“ príde tak akurát a ani omylom viac. CELKOVO: 3,5* (7/10) = na to, že to je Aronofsky skôr sklamanie, na to že to je biblický blockbuster čo je pre mňa ako ateistu dostatočne zastrašujúce označenie však viac menej príjemné prekvapenie, ktoré úspešne naštve ako veriacich tak aj neveriacich. Veriacich za to, že z Noeho robí v druhej polovici vyšinutého psychopata a až tak verne sa nedrží biblickej predlohy; neveriacich zase preto, že sa až príliš drží tej biblickej predlohy a bojí sa odvážnejších, kontroverznejších zmien. Všetky len naznačí, ale hlbšie nerozpracuje. Russell Crowe sa snaží, rola mu priam dokonale sedí a tiahne na pleciach celý film, Emma Watson hlavne v závere dokazuje, že časy Hermiony sú dávno preč a je z nej skutočná herečka, poteší aj štandardne dobrá Jennifer Connely, jediný kto ma tu iritoval bol „Percy Jackson“, ale k tomu hercovi mám všeobecnú apatiu v každom filme, takže to neberiem ako zápor, len ako moje čisto osobné nesympatie, no vo výsledku mi po rozume chodí len jedno obyčajné, hovorové označenie: fajn film, len v tomto prípade je to „fajn“ málo a potenciál tu bol väčší, jeho nevyužitie je na ňom navyše badať dosť výrazne. PS: je možné, že v tomto prípade bude moje hodnotenie oscilovať zo 4* na 3* každý pol rok, resp. s každým ďalším pozretím.

V roku 2013 zažila japonská, resp. ázijská tematika v hollywoodskych blockbusteroch svoju renesanciu. Najprv sa v Pacific Rim (3,5*) pri Hong Kongu mlátili obrovskí roboti s japonskými kaiju monštrami pod dohľadom del Tora, neskôr balil Wolverine (3*) v Tokiu miestne krásky mafiánov pod voyeurským dohľadom Mangolda, až sa v závere roka prišlo pomstiť aj 47 roninov na čele s debutujúcim Carlom Rinschom. Na 47 Ronin je oproti predošlým dvom menovaným v prvom rade prekvapivé, že sa aspoň z časti vymyká zabehnutým štandardnom hollywoodskej tvorby a napodiv v ňom hrá práve japonská kultúra významnú úlohu. Je v ňom totiž zapracovaných plno samurajských myšlienok. Možno bude pre Európana, tobôž Američana ťažšie pochopiteľný, pretože vsádza na tradičné japonské motívy ako oddanosť svojmu pánovi, čestnosť boja, kódex cti, hrdé sebaobetovanie za spáchané činy a pod., avšak ani v jednom momentne nepôsobí prehnane pateticky alebo samuúčelne, práve naopak. Samotný príbeh má hlavu a pätu. Tieto myšlienky sa pomerne šikovne podarilo zapracovať do deja a predať aj „bežnému“ divákovi. Ako vierohodnú historickú kapitolu film nie je možné brať ani omylom (preto pôsobí záverečný titulkový epilóg dosť nepatrične, až trápne), ale je vidieť, že základnú myšlienku si film ctí. Samozrejme, niekoľkomiliónová hollywoodska prednáška z japonskej histórie by sa producentom nevyplatila a tak sa podobne ako všetky novodobé Snehulienky alebo Červené Čiapočky a iné devy, japonská legenda variuje do epickej fantasy ságy. Pridané fantasy postavy (drak, monštrá) sú však užívané pomerne striedmo a napodiv vo filme nijako nerušia, tak ako sa to javilo v traileru (k samotnému traileru však trocha neskôr). Rozmanité, magické prostredia sa striedajú každú chvíľu (veľkolepý palác, jaskyňa starých mníchov, tajomný les atď.), vyniknú aj nádherne pestrofarebné kostými a celkový vizuálny pôžitok je famózny. Rinsch má výrazné estetické cítenie a zosúladením farieb s obrazom, vďaka veľmi slušnej a prehľadnej kamere, sa môže pokojne rovnať aj s inými vizuálnymi majstrami ako napríklad Tarsem Singh. Samotný trailer však lákal na akciou nabité fantasy, a strihači by si v tomto prípade od producentov zaslúžili pochvalu, že sa im zo 47 Ronin podarilo zostrihať takto veľkolepý trailer. Od samotných divákov by si zaslúžili tak akurát jednu po papuli, pretože takéto zámerne klamanie, aj keď to nie je prvý, ani posledný krát, som už dlho nevidel. Faktom totiž je, že 47 Roninov vyplňujú prevažne dialógové scény v impozantných exteriéroch, ktoré sú len výnimočne doplnené o krátku akčnú scénu. To by síce vo všeobecnosti nebol najmenší problém, keby sa počas rozhovorov riešilo niečo podstatné. Samotné dialógy nepôsobia ani v prinajmenšom hlúpo, ale omieľajú po celý čas jedno a to isté. Zo začiatku je zaujímavé počúvať udatné reči japonských bojovníkov, ale keď sa ani po hodine o ničom nehovorí a len dookola omieľa to samé bez výrazného posunu v deji, tak už to je otrava. Postavy totiž nie sú výrazne zaujímavé. Keanu Reeves síce nepôsobí ako „jediný biely medzi samými žltými“ ako päsť na oko tak ako som čakal a jeho rola utláčaného miešanca dokonca budí aj sympatie, ale po celý čas je zrejmé, že jeho postava tu je nadbytočná, len preto aby film nebol plný len Japoncov a mohol sa predať do celé sveta, a keby jeho Kai neexistoval vôbec by to film nezasiahlo. S tým súvisí aj dosť zbytočná dejová odbočka s riešením jeho tajomnej minulosti, ktorá nikam nevedie, nie je poriadne rozpracovaná a dohromady sa o jeho postave ani nič nedozvieme. Ostatných hrdinov by tam podľa názvu malo byť ešte ďalších štyridsaťšesť, ale do popredia sa dostávajú maximálne dvaja a namiesto toho vyniknú viac záporáci. Čo je však rozumné riešenie, nakoľko plnohodnotných štyridsaťsedem postáv by žiaden film neuniesol a Rinko Kikuchi v úlohe záporáckej čarodejnice je dostatočne pútavý charakter, aby sa jej film venoval viac ako každého roninovi zvlášť. Dokonca sa práve v súvislosti s Rinko dá odpustiť aj pár logických chýb – je to fantasy, takže sa v rámci filmu nikto nepozastavuje nad tým, že sa na japonskom dvore veselo čaruje, aj keď táto nevšímavosť vedľajších postáv je niekedy až do očí bijúca. Ani tak sa však tie nadrozmerné dve hodiny nepodarilo plnohodnotne využiť. Samotný úvod v paláci je až nadmieru dlhý, vlečie sa a pokiaľ nepočítam povinný akčný úvod v lese s akousi CGI obludou, tak prvých 50! minút sa vo filme dohromady nič nestane (a aj ak stane, tak na to stačilo 10 minút). Z tejto letargie vytrhne len občasná akcia, ktorá však vyplňuje minimum stopáže. Súboje sú síce zvládnuté solídne, ale ubehnú po 2 minútach. Občas sú celkom svižné, napríklad záverečné dobíjanie hradu, ale chýba im akýkoľvek nápad alebo aspoň ozvláštnenie. Navyše prídu zvyčajne priveľmi neskoro, keď už je divák otupený predošlými zdĺhavými minútami a tak výsledný pôžitok z filmu ani nijako nevylepšujú. Nejde si pri nich nevšimnúť absenciu akejkoľvek krvi. Síce budem v ďalšom komentári opakovať, že nepotrebujem v každom filme vidieť explicitné súboje (napríklad séria X-Men si s tým vie výborne poradiť), ale v 47 Ronin pôsobia niektoré scény trochu nepatrične, keď sa v nich usekávajú hlavy ako plastovým figurínam bez kvapky červenej. Čo zároveň núti strihačov do násilných strihových zásahov, len aby film splnil rating PG-13. Carl Rinsch po výbornom krátkometrážnom snímku The Gift dostal svoju prvú vysoko rozpočtovú zákazku, samotnou réžiou toho výrazne nepokazil a oceňujem hlavne jeho cit pre vizuál, ale nedá sa neubrániť dojmu, že keby podobný obludný rozpočet (200 mil.) dostal do rúk iný, skúsenejší režisér mohlo to dopadnúť o dosť lepšie. Na Rinscha nie je síce možné zvaliť jednoznačne vinu a aj na jeho ďalší projekt budem zvedavý, ale pravdou je, že pomerne pútavú látku nedokázal pretaviť do obzvlášť záživného filmu. Zrežíroval len pomerne rutinný, zo štandardov nijako nevybočujúci priemer, ktorý sa líši oproti konkurencii akurát zasadením na japonskej mytológie, a to je dosť málo. 47 Ronin tak nie je vyslovene zlý film, od toho má popravde veľmi ďaleko. Len je veľmi obyčajný, chýba mu spád a potrebná dynamika. Skončil niekde na pol cesty medzi klasickým veľkolepým hollywoodskym blockbusterom a občas otrocky a hlavne zbytočne vernou historickou prednáškou z Japonska ozvláštnenou miestami o fantasy prvky. A je otázne, či to je chýba režiséra alebo neustálych konfliktov s producentmi, ktoré sprevádzali natáčanie. Film totiž vyzerá presne podľa toho, či ho točil sám režisér alebo mu do toho zasahovalo štúdio, ktoré chcelo mať ďalší „Lord-of-the-Rings-wannabe“ hit. A od toho sa úmerne navršoval aj ten premrštený rozpočet, kedy bolo už dávno jasné, že 47 Ronin prepadákom bude. Otázkou len bolo ako veľkým. Vo výsledku to však divákovi môže byť jedno, pretože ten do toho neinvestoval ani cent a finálny produkt uzrel svetlo sveta v takej podobe ako uzrel. Snaží sa zavďačiť úplne každému, deťom, divákov bažiacim po ďalšej veľkolepej fantasy akcii, samotným Japoncom, zarytým japanofilom, historikom, aj tým čo hľadajú romantiku, drámu. Výsledok je napokon ten, že plnohodnotne neuspokojí ani jednu skupinu. Keanu Reeves môže byť sympaťák aký chce a ako dlhoročný budhista si opäť vybral látku, ktorá mu je blízka (a to môžeme byť radi, že to nedopadlo tak strašne ako v Man of Tai Chi), ale jeho účasť filmu nič neprináša. Vznikla len jedna celkom sympatická rozprávočka, resp. skôr uspávanka na dobrú noc, ktorá síce poslúži ako neškodná jednohubka a ani nijako neurazí, ale kvôli jej sterilnosti sa k nej vracať už nebudete. A tak ako už naznačuje názov udeľujem 47 zo 100 roninov, čiže CELKOVO: 2,5* (5/10), ale kvôli mojej už niekoľkoročnej oddanosti k japonskej kultúre zaokrúhlim bez výčitiek smerom nahor! PS: a to, že Japonci hovoria po celý čas anglicky je od niektorých užívateľoch úplne zbytočná výčitka. Deje sa to v každom filme a je potrebné prijať fakt, že niekoľko stámiliónové americké produkcie nikdy nebudú točené v inej reči ako v angličtine (tak ako by ani Slováci/Češi neivestovali milióny len na to, aby natočili film kompletne v maďarčine). V tom prípade by muselo byť 47 Roninov na 99% otitulkovaných a v kinách by prepadlo ešte viac. Tu ide jednoducho o biznis. Kto chce počuť japončinu, ten nech si pustí japonských roninov zo 60. rokoch. Tí pojednávajú o danej udalosti v rámci reálnych možností. Ja, práve naopak, v tomto prípade musím všetkých japonských hercov pochváliť, že ich angličtina neznie ako ang'R'ičtina, ale rozprávajú viac ako slušne, zrozumiteľne, bez výrazne silného prízvuku.

Najvykalkulovanejšia biografia v dejinách filmu ... ale nie je sa čomu čudovať. Film vyprodukoval štúdio Disney, ktoré námet o patáliách s nakrúcaním Mary Poppins využilo k obyčajnej propagácii svojej „rodinne zameranej“ spoločnosti a vlastných atrakcií (Disneyland). Saving Mr. Banks tak nie je možné chápať ako plnohodnotnú biografiu, na tú aj až nadmieru prikrášlená. Všetky atribúty sú prispôsobované potrebám rodinného filmu. Naivný príbeh vynecháva kontroverzné témy (bisexualitu hlavnej hrdinky - spisovateľky) a postavy si prikrášľuje po vzore všetkých klišé tabuliek (Walt Disney ako typický, oslavovaný, americký biznisman). Charakteristika sa obmedzuje na vykreslenie len tých najzákladnejších, navyše maximálne skreslených povahových vlastností (konzervatívna viktoriánska žena v stredných rokoch – slušná, ale až priveľmi umiernená Emma Thompson VS podnikavý Američan, ktorému ide o „blaho“ všetkých navôkol – v tomto prípade prekvapivo ničím nevynikajúci Tom Hanks), kde v závere následne dochádza aj na predvídateľné „osvietenie“, kde vplyvom radostných gýčovitých Disney piesní obmäkne aj tá najviac zatrpkla osoba (spisovateľka Traversová). Príbeh je tak jeden obrovský gýč, ktorý nemá jeden prekvapivý a v podstate ani úprimne pravdivý moment (vynútené hľadanie paralel medzi reálnymi postavami – rodina Traversovej z flashbackoch a fiktívnymi postavami z knihy Marry Poppis). Nadmerná dávka sentimentality len, aby sa vytvoril „family-friendly feeling“ je už od Disneyho očakávaná. Napriek všetkej kritike je však film až tak prehnane prívetivý a ľudomilsky napísaný, že tento celý gýč ani nemá čím naštvať. Áno, je to neskutočne naivné, vykonštruované, ale celá tá sentimentálnosť nejakým zázrakom neprekáža a je od Disneyho už vopred očakávaná. Zrežírované to je následne s tak prekvapivou sebaistotou, že ani otravne zdržujúce rozdelenie deja do dvoch paralelných príbehov (Traversová a Disney VS flashbackové rozprávanie z jej detstva s pomerne nevýrazným Collinom Farrellom) neruší a vo finálnom výsledku film vlastne ako celok v základnej rovine funguje. Má to však až príliš veľa ale ... CELKOVO: 2,5*

Safe Haven (Gareth Evans & Timo Tjahjanto) – mnohými považovaný za najkvalitnejší príspevok v rámci série V/H/S2 je u mňa ten najslabší. Od spojenia režiséra priam ospevovaného akčňáku The Raid (3*, pre mňa však len mlátička so slušnou choreografiou) a režiséra vychvaľovaného brutálneho Macabre (2*, u mňa opäť len maximálne samoúčelný a prehnane uvrieskaný kúsok) som čakal rozhodne viac. Ich príspevok má priveľmi rozvláčny úvod s nekončene dlhými monológmi jedného vyšinutého náboženského fanatika. Následne udalosti s pokusom o vyvolanie démona sú nesúdržné, navyše ich dotvárajú otrasné digitálne efekty, prehnané gore scény (samovoľné vybuchnutie človeka) a v samotnom závere kazí dojem záber na priam až C-éčkovú masku okrídleného kozľa ako z toho najlacnejšieho hororu. Čo potom z toho, že tu sú tie najprehľadnejšie zábery kamier z celého V/H/S/2. V rámci spomínanej série ma Safe Haven mierne sklamal, ako samostatný počin, keď pred ním, ani po ňom nenasledujú ďalšie found-footage kraťasy dojem nepatrne vylepšuje. (2,5*)

Ďalšia tohtoročná dráma z prostredia amerického zapadákova s polorozpadnutými fabrikami a postavami bez akýchkoľvek ilúzii zo začiatku rozohráva pomerne drsnú a na autenticitu mierenú drámu bez príkras a taktiež aj štylizácia do sivo-žltých farieb vyvolá prísľub ponurého thrilleru, ale nasleduje zistenie, že na prvý pohľad precízne vystavaný dej vo svojom jadre smeruje od ničoho k ničomu a nemá potrebnú katarziu. Nevyrovnaný scenár síce kladie postavám do úst slušne napísané dialógy, ale chýba mu akákoľvek gradácia a čo je horšie nefunguje ani po emocionálnej rovine. Nevyvoláva žiaden súcit s postavami, ktorého sa tak dožaduje (neposlušný brat, ktorého zdeptala vojna) a aj zásadné udalosti (SPOILER smrť jedného z bratov KONIEC SPOILERU alebo v podstate aj celý záverečný akt zúčtovania) sú riešené bez akéhokoľvek zaangažovania diváka, nemajú potrebný efekt a v podstate nevyvolávajú potrebný záujem. Navyše chýba napätie a v druhej polovici aj spád. Precízne vedená režisérska ruka (od Coopera si určite rád pozriem aj jeho nasledujúci film) síce bráni filmu, aby sa z neho stal vyslovene zlý produkt a rozhodne ho zachraňuje aj skvostné herecké obsadenie - Christian Bale je jedným z mojich top hercov a nemôže sklamať snáď v žiadnom filme, navyše je zaujímavé ho vidieť po všetkých tých heroických Batmanoch v úlohe životom ubitého muža; Woody Harrelson ako slizký buran odvádza svoj štandard; poteší aj civilná Zoe Saldana, ktorá tento krát nie je modrá, zelená, ani sa nepovaľuje nikde vo vesmíre; a Casey Affleck dokazuje, že tomuto chlapovi by sa malo konečne dostať viac pozornosti - ale čo z toho, keď výsledkom je len uťahaný, dejovo slabý film na pomedzí plytkej drámy a thrilleru bez napätia, ktorý síce má určité kvality a v úvode vyvolá prísľub kvalitnej filmárčiny, no nakoniec skĺzne len do príliš štandardnej rutiny a vyšumí absolútne do prázdna. Neurazí, ale ani nenadchne. CELKOVO: 3*

Od filmov s Jasonom Stathamom asi nikto neočakáva nejaký výrazne sofistikovaný film. Ročne na divákov sype niekoľko akčných filmov za sebou a len za minulý rok sme tu mali Parkera, Hummingbird a teraz aj Homefront. Rozdiel je v nich len ťažko pohľadať. Otázkou preto je, či to bude aspoň zábava alebo nuda. Vyššie ambície tieto snímky nemajú a Homefront opäť patrí skôr do tej druhej nudnejšej kategórie, ale stále je nepatrne lepší ako nedávny Parker. Sympatický Jason Statham svojou muskulatúrou drží snímok nad vodou, lebo inak by o neho ani pes nezavadil, ale zvyšok slušného obsadenia budí len zbytočné očakávania. James Franco tradične poteší, Kate Bosworth s (po dlhom čase opäť viditeľnou aj na plátne) Winonou Ryder role feťáčiek zvládajú skvele, a mihne sa aj Grillo, ale čo z toho keď väčšina postáv je len zbytočne do počtu, a keby traja z týchto štyroch menovaných vo filme vôbec nevystupovali tak ani nebadať rozdiel. Stalloneov scenár (bože chráň, keď toto mal byť pôvodne ďalší Rambo!) je totiž maximálne jednoduchý a účelový (alebo to mám skutočne veriť, že policajt sa po rokoch v takej veľkej krajine akou je Amerika nasťahoval rovno do susedstva k drogovému dealerovi, ktorý mal konexie s iných drogovým dealerom, ktorého Statham zabil – nie, to nie je spoiler. Odohrá sa to v úvode filmu). Od akčných filmov nevyžadujem kto vie ako prešpekulovaný scenár a odpustím aj žánrové klišé, ale odmietam veriť až takto naivnému podaniu. Prvá polovica je navyše pomerne nudná, naťahovaná a okrem bitky na benzínke sa v nej dohromady nič podstatné/zábavné neodohrá. Záverečná akčná polhodinka síce slušne šliape a poteší aj nekompromisná staromilská kontaktná akcia, ktorá sa nebojí poriadne drsných úderov, protivníci sa mlátia hlava nehlava aj so všetkými zlomeninami ako sa patrí, a nízky rozpočet sa v rámci možností žmýka na maximum. Ale čo z toho, keď to je len tisíc krát videný štandard – obzvlášť v Stathamových filmoch. Je síce potešujúce, že aj po dávno zabudnutej ére so Stallonem a Schwarzenegrom sa v dnešnej dobe našla rovnako silná akčná ikona, no pravdou je, že Homefront je len ďalší generický akčňák bez štipky inovácie, ktorý zapadne do zabudnutia. Na jednorazové zabitie času však nijako neurazí, ani až tak výrazne neunudí. Záverečná akcia, aj keď dosť rutinná, poteší a Statham v hlavnej úlohe je rozhodne výhrou v inak nevýraznom filme. A keďže tu sa ani nikto o nič viac nesnažil, tak zaokrúhlim smerom nahor, ale už to začína byť obohraná pesnička (a hlavne preto, že to bolo predsa len o trocha lepšie ako predošlý Parker, ktorému som dal tie dve hviezdy). Ďalšiu takúto „stathamovku“ už ale nekompromisne odsúdim. Začínajú sa totiž prejedať, keďže sa podobajú ako vajce vajcu. CELKOVO: 2,5* (zaokrúhlené na slabé tri hviezdy)

Meh ... že to tých Amíkov ešte baví! Po relatívne pokojnom období, kde sa už zdalo, že pretáčať ázijské klasiky do americkej podoby je konečne „out“ (chudáci Španieli, teraz prišla rada na nich) sa na scéne objavuje ďalší chabý remake ázijského, tento krát famózneho, skvelo napísaného a precízne zrežírovaného, dnes už kultového kórejského snímku, z ktorého sa v americkej verzii stáva len ďalších prihlúply produkt pre masy, kde motívy postáv pôsobia neskutočne fádne a kde je každý detail divákovi vysvetlený do tej najmenšej podrobnosti. Drsný thriller sa tak mení na obohranú frašku. Dokonca aj kultová scéna s kladivom tu pôsobí sterilne, vykalkulovane a s odfláknutou choreografiou. Skutočne som sa snažil pristupovať k tomuto filmu bez akýchkoľvek predsudkov (jedným časom som sa na jeho vznik dokonca aj tešil a chystal do kina!), ale bohužiaľ originál je natoľko silný, že túto americkú oklieštenú verziu nemôžem akceptovať. Problémom by ani nebolo to, že film neprináša absolútne nič nové (to sa väčšinou podarí len minimu remakov) a variuje sa len prostredie a postavy. Hlavnou chybou tu je maximálne zjednodušenie všetkých tém, motívov a celkového vyznenia pomerne kontroverzného a jemne úchylného príbehu. Americký Oldboy tak v skutočnosti nevie, čím by chcel byť. Na jednej stráne vsádza na explicitnú brutalitu (napríklad scéna s futbalistami je super!) a chce byť drsným thrillerom, na druhej strane ale v závere upúšťa od spomínanej kontroverzie a úchylnosti, ktorá je v tejto zápletke tak dôležitá a vyznieva ako opatrný, zmäkčený produkt. Prekvapivý záverečný zvrat sa neuveriteľne dlhú dobu naťahuje až do neúnosnej miery, čím stráca na intenzite, pretože kým s ním film príde, tak stihne ponúknuť tisíc rôznych narážok a zbytočných zdĺhavých minút, aby bolo každému jasné, čo sa bude diať. Čistý hollywoodsky kalkul, ktorý nenúti diváka ani na sekundu premýšľať. Po hereckej stránke však prekvapivo veľmi fajn. Joshovi Brolinovi, vzhľadom na jeho robustnú postavu a primerane vyšší vek, sadne úloha prekvapivo viac ako pôvodnému Choi Min-Sikovi, poteší aj veľmi snaživá Elizabeth Olsen - jediná talentovaná z rodiny Olsenových a postupne si raziaca cestu do veľkých blockbusterov. Chémia medzi dvojicou funguje od prvej scény a bez problémov im je možné úlohy uveriť. Taktiež aj Sharlto Copley, po Elysiu už tradične v ďalšej úlohe šialeného záporáka, dokazuje kde sú jeho kvality. Dokonca má film aj pomerne štýlový vizuál, zaujímavú kameru, ktorá ponúka prehľadné zábery a celkovo po celý čas slušný spád, kde šliape bez výrazného zaváhania. Od režiséra 25 Hours by som však čakal oveľa viac. CELKOVO: 2,5* - ale neštandardne sa v tomto prípade prikloním k tej trojke, aj keď pomerne nerád. Napriek mojej zdrvujúcej kritike to až taká katastrofa obrovských rozmerov ako iné remaky nie je. Dokonca uznávam, že remake sa vo všeobecsnosti automaticky nemusí rovnať zlý film (niekoľko remakov mám dokonca oveľa radšej ako originálne filmy, odhliadnuc od krajiny pôvodu). Divákovi neznajúcemu pôvodný Oldboy snímok (a ako v USA, tak aj u nás ich bude stále mnoho) môže prísť film značne originálny. Nakoľko sa ale ja radím k už dlhoročným obdivovateľom originálu, tak tento oklieštený mainstreamový produkt nemôžem akceptovať. Avšak tento krát urobím výnimku, nebudem sa rozhodovať čisto subjektívne, ale skúsim zvážiť aj objektívne dôvody a zaokrúhľujem (aspoň dočasne) na tie tri hviezdy. Vo výsledku totiž podobné ako Tale of Two Sisters/The Uninvited: ako americký film možno ani nie také zlé, ale vo svete kde existuje o niekoľko úrovní lepší pôvodný film považovaný vo svojom žánri takmer za vrchol, len neskutočne sterilné a hlavne zbytočné. Ako inak.