Lhurgoyf

Úspešný právnik Kim In-seo na ceste autobusom do pobrežného mestečka spomína na svoju osudovú lásku Shim Bong-ae, ktorú tam pred niekolkými rokmi zanechal... Celý film je dosť nešťastne rozdelený do dvoch flashbackov, z ktorého prvý pojednáva o stretnutí In-sea a Bong-ae - a ten je vskutku príjemný. Ten druhý, zaberajúci asi 70% stopáže filmu, rozpráva o ťažkých osudoch mamy a starej mamy hlavnej hrdinky, je naopak strašne ťažkopádny a toporný. Obe herečky sú otravné, postavy sa správajú nelogicky, takmer stále afektovane plačú a zalamujú rukami... Vôbec celý set-up (výpravou, kostýmami, jednoduchým životom) pôsobí ako kórejská historická dráma zo 16-teho storočia - až na to, že v pozadí jazdia motorové člny a autobusy. Nie som ochotný ani schopný akceptovať príbeh a dementné správanie postáv v tomto druhom flashbacku, preto siaham po nízkom hodnotení.

Študenta biológie Davida raz pri odoberaní vzoriek niekde v horách pokúše zombie. Vedomý si svojej nákazy je nútený opustiť svoje milované dievča a utiahnuť sa niekde do zapadnutého londýnskeho domku. Jeho stav sa ale začína deň odo dňa zhoršovať, trpí neznesiteľnými bolesťami, je kvôli čerstvému mäsu nútený zabíjať neznámych ľudí a vzhľadom čoraz viac začína pripomínať chodiacu mŕtvolu, než človeka... I, Zombie je skôr dráma, než gore horor. Film svojim nízkorozpočtovým spracovaním, lacnou hudbou, undergroundovou atmosférou pripomína ultranechutného NEKROmantika - samozrejme bez mŕtvol a nekrofílie (i keď s jednou kultovou nezabudnuteľnou masturbačnou scénou) - a vyvolával vo mne podobné depresívne pocity. Davidovo utrpenie je vskutku skľučujúce, a postupom času, ako sa začína meniť na psychickú i fyzickú mátohu, doslova cítime jeho bezmocnosť a bezvýchodiskosť celej situácie. Film je zároveň prepletený pseudoreálnymi dokumentárnymi výpoveďami jeho známych, čo len pridáva na sile príbehu. I keď by celková stopáž patrila skrátiť tak na hodinu, odporúčajú ho štyria z piatich zombieológov!

The Big Scene by som nenazval thrillerom. Je to skôr jedna veľká konverzačka v kriminálnom plášti. Už od úvodných minút medzi sebou postavy vedú vcelku bizarné dialógy, z ktorých sú niektoré brilantne napísané (rozhovory hlavného vyšetrovateľa s hlavným podozrivým) a niektoré zas ako vytrhnuté z kontextu (vypočúvanie japonských svedkov, poslíčka atď.) Tieto konverzačky ale zaberajú tak 90% filmu, čo je pri celkovej stopáži 2 hodín mierne unavujúce. Aspoň nejaký náznak akcie by sa na oživenie hodil (spomeňme na klasiku Public Enemy). Až na zvláštny paranormálny záver (posledných 15 minút), ktorý sa krásne vygraduje, film postráda väčšie napätie. Inak samozrejme žiadne podstatné výhrady - réžia, kamera, scenár, hudba - všetko premyslené do najmenších detailov. Herecké zloženie, z ktorých jednoznačne vytŕča charismatický Ha-kyun Shin (Save the Green Planet) - absolútne bez chyby. Len tak ďalej...

Square Soft nás svojim brilantnými renderovanými animáciami ohúroval snáď už od roku 1997, kedy vznikla práve revolučná videohra FF7 - a od tej doby sú takmer stále rovnaké. To, čo výborne pasuje do videohry ako intro, či cut-scene, pôsobí na plátne trošku toporne, odtažito a... zastarale. Schválne si film posuňte na nejakú pomalú dialógovú scénu, a sledujte pohyby postáv, výrazy ich tváre, vyblednuté pozadia... rovnaké technické spracovanie som videl už pred siedmymi rokmi vo FF8! To, čo ale film zachraňuje (a vyzdvihuje do výšín) je orgazmická akcia so zbesilým strihom, ultrarýchlym nalietavaním kamier, ohromujúcimi efektami, choreografiou súbojov, podporená výborným technickým dizajnom FF sveta. Sekvencia útoku obrovského draka na centrum postapokalyptického mesta, pri ktorom sa zdemoluje hádam každá budova v okruhu piatich kilometrov, proste nemá chybu. Hudba Nobua Uematsa je síce výborne napísaná, keďže je ale takmer výhradne vytvorená na syntetizátoroch, postráda majestátnosť a veľkoleposť. Takže zhnutie - pre potreby videotrhu výborná vecička, do kina by som na to ale nešiel.

Starí známi borci (už od čias Evil Deadu) Bruce Cambpell, Ted Raimi a Joseph LoDuca sa opäť spájajú, aby v produkcii kanála Sci-Fi Channel vytvorili dlho plánovaný a odkladaný projekt Man With the Screaming Brain, režírovaný nikým iným, než béčkovým polobohom Brucom osobne. Kto sa chce nechať filmom prekvapiť, nech preskočí nasledujúcich pár riadkov, pretože budem natieňovať základný dej, ktorý je tak šialený, že si zaslúží spomenúť . Príbeh sa odohráva niekde v Bulharsku (ktoré je neviem prečo preplnené samými rusákmi a cigošmi), kam prichádza bohatý obchodník William Cole (Campbell) aby tu rozšíril svoje podnikateľské aktivity. Netrvá dlho, a po malom zoznámení s miestnymi zvyklosťami už zostáva ležať na zemi s vytekajúcim mozgom. Našťastie je po ruke pološialený doktor Ivan Ivanovič Ivanov so svojim verným dementným pomocníkom s čečenským prízvukom Pavlom (Raimi), aby ho od istej smrti zachránili. Coleovi tak voperujú polovicu mozgu mŕtveho ruského taxikára (bývalého člena KGB), čo spôsobí, že začne v hlave počuť jeho hlas. A aby to nebolo málo, cudzí mozog začne ovládať aj ľavú polovicu jeho tela. Šialenstvo môže začať. Film má ohromne pomalý rozjazd, v prvej polovici takmer nič nie je, a i to málo je nevtipné. Od momentu, kedy Bruceovi ale voperujú druhý mozog, začne pôsobiť jeho tradičný šarm a perfektné humorné načasovanie, a predvádza to, čo už má dávno natrénované z Evil Dead 2 - slapstickový humor. Niektoré pasáže z neho doslovne cituje (scéna s posadnutou rukou) - tentokrát vo väčšom merítku s polovicou tela. Úžasné. Film ale zráža na kolená jeho až prílišná béčkovosť (Bruceov zámer bol natočiť film v USA, producenti sa z finančných dôvodov rozhodli pre Bulharsko, kvôli čomu musel Bruce prerábať scenár), z čoho vyplývajú už tradičné chyby v nekvalite obrazu, absencii akýchkoľvek efektov (no okej, vybuchne tu jedna Lada), priveľkej rozťahanosti a niekedy prílišnom prehrávaní (hlavne zo strany Teda Raimiho) atď... Campbellov režisérsky debut síce nedopadol podľa mojich predstáv, ale dúfam že ho to nakopne k ďalším veciam... Napríklad k Evil Dead 4.

Populárny iluzionista a manipulátor Derren Brown si z niekoľko tisíc záujemcov, pomocou rôznych psychologických metód a hier vyberie jedného, s ktorým si zahrá ruskú ruletu. Chlapík mu do ktorejkoľvek komory podľa vlastného výberu tajne vloží jeden ostrý náboj, Derren si zbraň priloží k hlave a bude sa snažiť... nezabiť sa. To všetko v priamom prenose vysielaným stanicou BBC. Tento nebezpečný kúsok okamžite vyvolal vlnu kontroverzie a odmietaní, tak isto ako otázok hraníc, ktoré je možné v televíznom vysielaní prekročiť. Niečo sa pokazí - a mozog iluzionistu sa za svedectva niekoľkých miliónov divákov rozpleští na najbližšej stene. Tak či onak, jedná sa o pútavý dokument plný Derrenových neuveriteľných kúskov, ilúzií a schopností, ktorý vám od napätia nedovolí vstať z kresla. Všetkým, ktorí sa chcú o tomto borcovi dozvedieť viac, odporúčam 6 dielny seriál Trick of the Mind.

Choi je zakríknutá, tichá a hanblivá flegmatička, ktorá ma vo všeobecnosti problém niekoho milovať (a na svojho priateľa hovorí, že ho nemiluje, len že je rada v jeho prítomnosti). Na opačnej strane stojí sympatický, charismatický chlapík Yoo-rim, ktorý na ide na všetko priamo, a ktorý má na lásku vlastný názor (podľa neho vôbec neexistuje, vždy ide len o sex). Jedna z ich prvých konverzácií začína vetou: "Páčiš sa mi, chcem sa s tebou vyspať." Teraz si iste myslíte, že i skrz počiatočné problémy sa do seba i tak zamilujú, a zostanú žiť spolu štastne až do smrti. No, nie tak "docela"... Tento vzťah je totiž takmer výhradne jednostranný... Rules of Dating je to dosť temná, sklučujúca dráma, civilne natočená (roztrasená kamera, žiadne speciálne obrazové efekty), v kadečom pripomínajúca veci od Chang-dong Leea (Oasis, Peppermint Candy apod.). Zároveň je to niečo tak netradičné, čo som v kórejskej kinematografii ešte nevidel. Celý film je vlastne jedna veľká konverzačka, nečakajte žiadne vtipné, akčné, alebo vášnivé scény (i keď je tu pár dosť naturalisticky pojatých sexuálnych scén, balancujúcich na pokraji znásilnenia... týmto je film správne zaradený do kategórie 18+). I keď sa dá film z určiteho hľadiska zaradiť do žánru "sociálneho art filmu" - čiže žánru ktorý nemusím, je zaujímavý, má svoj spád a výborné - dosť kruté vyvrcholenie.

Úvodná expozícia, v ktorej taška čerstvo ulúpených peňazí vystrieda niekoľko náručí, a následný zbesilý útek Tokyom, je ohromne svižne natočený, až takmer pripomína Tarantinove eskapády. A ostatok sa tiež nezadá. Unlucky Monkey je multižánrový film, kde sa v jednom momente pozeráme na skutočnú psychologickú drámu, v ďalšom strihu zas na nefalšovanú yakuza kriminálku a v tretej na čiernohumornú absurditku. Toto striedanie zároveň ale trošičku rozbíja film, pretože príliž divák nevie, ktoré scény majú v režisérovej hlave predstavovať aký žáner. Ako napríklad tá, kde jeden zcvoknutý nájomný vrah dostane za úlohu vyčistť troch druhotriednych yakuzákov sediacich v bare. Borec si natiahne zbraň, zastrčí si ju do nohavíc a pri vstupe do baru sa potkne o schodík, spadne na zem, čím nešťastne zbraň vystrelí a rozkašuje mu všetko, čo sa mu nachádzalo v oblasti rozkroku. Traja yakuzáci sa v strachu zbesilo ukryjú na záchod, ku ktorému sa začne nešťastný zabiják pomaly a so šialeným výrazom plaziť, zanechávajúc za sebou červeno-žltú stopu, a sypajúc to do papundeklových stien ich úkrytu. Huh, absurdita prvého stupňa.

Jedna vražda, dve skupiny hongkongských gangsterov, banda policajtov, a seržant, čo stratil svoju zbraň a do rána ju musí bezpodmienečne nájsť. Johnny To točí zaujimavé filmy a je jedným z najpoprednejších predstaviteľov novej HK režisérskej vlny. PTU je vpodstate dosť dementný film, keďže dej sa odvíja totálne nezrozumiteľne (príkladom všetkého je policajná jednotka, ktorá na počkanie každého fackuje a divák nechápe prečo) a väčšina postáv je slabo napísaná aj zahraná. PTU ale vyniká po režijnej a hlavne vizuálnej stránke. Opustené ulice nočného Hong Kongu sú prekrásne nasvietené (svetlá neónov robia svoje), použité filtre dokonale umocnia pocit z temných pivníc triádskych "doupětí" atď... Akcie si tu priveľmi neužijeme, a až na pár naháňačiek a záverečného shootoutu tu prakticky nie je. PTU je teda dosť pocitový film, pripomínajúci žáner noiru a už len kvoli tomu, že som sa hodinku a pol cítil takmer ako v srdci Hong Kongu, si vysoké hodnotenie zaslúži.

Nech mi nikto nehovorí, že v amatérskych podmienkach sa nedá vytvoriť dobrý film (žiarivý príklad Nič nekrváca večne, ďalej kung-fu klasiky od High Kick Company, či Eastway). Ak má film nápad, a ak je zábavný, tak vždy prepáčim jeho amatérske technické spracovanie a všetky prípadné nedokonalosti. City.com však nie je tento prípad. Je to sračka maximálneho kalibru. Prečo potom to najvyššie hodnotenie? Pretože, i keď celú túto frašku zamýšľali tvorcovia vcelku vážne, vyšla im z toho nechcene vtipná a extrémne zábavná komédia. Na pochopenie príbehu som rezignoval približne v druhej minúte (čo je na celkovo 80 minútový film dosť skoro), kedy sa dej striedavo odohráva niekde v púšti (s bojovou vložkou kung-fu mudžahídov) a zároveň na Bratislavskej želežničnej stanici, kam prichádza nájomný zabiják (?) Ali v jamajskej čapičke a priblblým úsmevom, aby zlikvidoval borca, ktorý mu z jeho marockej jaskyne ukradol nejaký artefakt. Z príbehu je to asi všetko, čo som pochytil. Prejdime k spracovaniu. Na zelenoružové obrysy okolo postáv pri použití digitálnej kamery síce nie sme zvyknutí, ale whatever. Ostatné veci sú oveľa závažnejšie. Tvorcovia sú očividne nejakí fandovia motoriek, a tak do filmu neostýchavo a samoúčelne napchali nejaké ich amatérske zábery z motocyklového zjazdu s detailnými zábermi na výfuk, kolesá, budíky atď. (a nie, nevzyera to cool). O nepochopiteľnom deji som sa zmieňoval, ale keď už ani jednotlivé scény nemajú zmysel, to je na pováženie. Jednu takú vám popíšem. Lokácia: ošumtelý lesík. Kamera akčne sníma jedného borca (pracovne si ho nazvime Borec X), ktorý zbesile uteká pred nejakým druhým borcom (Borec Y). Borec Y sa k borcovi X pomaly približuje, je stále bkižšie a bližšie, a takmer ho dobieha... Zrazu sa borec X potkne a spadne na zem. V úteku ale pokračuje plazením (!!!), zatiaľ čo Borec Y nám niekde bez vysvetlenia zmizne. Akčná kamera teda neúnavne sníma Borca X ako sa nezmyselne plazí hore dákym kopcom bez toho, aby ho niekto naháňal. Naraz si z ničoho nič začne vyzliekať košeľu (asi mu je horko alebo čo... predsalen keď ste nahý, plazí sa vám lepšie), a s trpiteľským výrazom sa zavesí na nejaký konár a efektné vám odhalí tetovanie na chrbte. Zrazu strih - na borca X, ktorý sa celý spotený zobúdza zo zlého sna. Ste z toho zmätení? Nie ste sami. V tomto momente to už celé kino nevydržalo, doslova vybuchlo smiechom a scénu odmenilo veľkým potleskom. Tým to ale nekončí. Tvorcovia sú tiež fanúšikmi bojových umení, a tak do filmu opäť samoúčelne vložili ich tréningy z telocvične, kde sa odrážajú od stien, kopú do boxérskeho vreca a padajú na žinenku. Ani tieto tréningy ich ale nezachránili od toho, aby skutočné boje (s dejom i tak stále nesúvisiace) nevyzerali lamersky. Bojovníci väčšinou udierajú do vzduchu (často je vzdialenosť medzi päsťou a protivníkovou hlavou približne pol metra). Scény potom vyzerajú tak, že borec fyzicky spomalene spraví otočku, pohladí protivníkovu hruď (v tom lepšom prípade, v horšom sa ho ani nedotkne) a ten sa hurónsky hodí o zem. Preboha hoši, keď už chcete mať vo filme kung-fu a vaše schopnosti sú na úrovni dvojtýžďňového prípravného kurzu bojových umení, tak voľte také ulhy kamery, aby ste zamaskovali kontakt a celú akciu trošičku v postprodukcii zrýchlite, čím docielite väčšej dynamičnosti. Tak čo tu máme ďalej - herci? O nich sa netreba ani zmieňovať, jednoznačne im vojvodí už spomínaný Ali ("obtloustlý" tridsiatnik s čapičkou), potom nájomná vrahyňa (nasadzovaná do úlohy femme-fatal s cool hláškami) a na ďalších si už nejak ani nespomínam. Výborné sú ďalej scény, kedy si tvorcovia filmu pozvali svojich motorkárskych kamošov do nejakej krčmy, tí si posadajú okolo stolu a začnú viesť dialógy. Áno, sú presne také, aké čakáte. Borci, aby pred kamerou vyzerali tvrdo, nahodia svoj ultracoolový pohľad, nasadia svoj blavácko-trnavácky prízvuk, a začnú rapotať svoje vety, pričom poočku pozerajú do kamery a nervózne sa obšívajú. Samozrejme, dialógom nie je rozumieť (mikrofón na kamere očividne nestačil) a tak pochytíte asi tak každú piatu vetu. Vrcholom všetkého je, keď začnú zrazu narovinu padať slová ako kok*t, p*ča a podobne, ktoré započujete zas naopak úplne zreteľne. Z vyššie napísaného si aspoň myslím dokážete utvoriť predstavu, čo za sračku tento výtvor je (ktorý sa mne z neznámeho dôvodu premietal na intelektuálne zameranej Letní Filmové Škole). Nepopieram, že ak by som to mal pozerať doma a sám, asi by som to znudene vypol. Keď ale nabehla do sálu csfd partia, a keď som si sadol medzi JAna a Fishkiho, tak hlasný smiech (na celé kino samozrejme) je k neudržaniu. Fakt som nemohol, už v polovici filmu som mal kŕče na tvári a na bránici. Bolo tiež zaujimavé sledovať, že zatiaľ čo my sme sa královsky bavili (a možno strhávali k smiechu aj ostatných), po asi 15-tich minútach sa zdvihlo asi tak 20 ľudí a odišlo. Tak nechcene vtipný celovečerný film som ešte asi nevidel a vrelo ho každému (ne)distingovanému divákovi odporúčam. PS: Tvorcovia majú údajne celkovo natočených asi 30 hodín záznamu. Preboha, 30 hodín! Spravte už konečne niekto City.com 2!