Lhurgoyf

No Comment je kompiláciou troch krátkometrážnych poviedok a ako obvykle si o každej niečo povieme. Enemy in Four Rooms ***** - na ploche štyroch hotelových izieb sa odohrá veľmi vtipný čiernohumorný príbeh zakladajúci sa na zámene postáv, vypointovanom humore a výborne premyslenom scenári. 14 Years Old *** - retro film o túžbach a splnených snoch, v ktorom jednému 14 ročnému chalanovi stačí málo - vlastnenie jeho vysnívaných Nike tenisiek. Škoda len, že aj tak krátky film je hutne preťahovaný, skoro nič sa v ňom nedeje, je bez pointy a je vlastne takou 40 minútovou hnusnou reklamou na Nike. Nápis a typickú fajku tejto spoločnosti vidíme takmer v každom druhom zábere. Church Sister *** - zamilovaný chlapec, práve na opušťáku z vojenskej služby, netrpezlivo čaká svoje vysnívané dievča, ktorej sa vždy bál vyjadriť svoje city a lásku. Nikdy nie je neskoro i napriek tomu, že sa pred niekoľkými týždňami vydala... Trošku melodramatické, trošku humorné, z veľkej miery civilne natočené a opäť veľmi preťahované. Škoda.

Keď sa povie "čiernohumorný poviedkový film", každému hneď napadne Tarantinov Pulp Fiction. Pridajte si teda k nemu ostrejší strih, údernejšiu hudbu, vycibrenejšiu vizuálnu stránku, tony a tony absurdností a dostanete Survive Style 5+. Japonskí tvorcovia to už ale podľa mňa trošku prehnali. Poviedkam síce nechýba absurdnosť (muž meniaci sa na vtáka vyhráva na plnej čiare), ale postrádajú akýkoľvek zmysel, sú totálne bez pointy, a dovolím si tvrdiť, že väčšina vtipov je pre európskeho diváka proste nepochopiteľná. Originalita sa nedá zaprieť, tá ale často k výslednému dobrému filmu nevedie. Veď čo si mám myslieť o japonskom filme, ktorému jednoznačne vojvodí a tiahne ho dopredu charismatický britský gangster Vinnie Jones?

Neznášam súčasnú českú kinematografiu (týmto zdravím Supa). 90% českých filmov je zúfalo nevtipných, scenáre sú plné pátosu a demencie, "hořkosladké" rádoby-dojímavé filmy ma nechávajú chladným, prípadne neúnosne ospalým. O to viac ma prekvapil malý a takmer nezávislý film Kousek Nebe. Nesnaží sa riešiť nejaké zložité vzťahy desiatich ľudí za pomoci filozofických kecov a intelektuálnych rozímaní (Štěstí), ale ide si svojou cestou príbehu maličkej lásky dvoch ľudí uzavretých v špinavých celách jednej českej väznice. Je to možno odvážne tvrdenie, ale pre mňa je Kousek Nebe taký maličký Shawshank.

Len nedávno som videl žánrovo podobný juhokórejský heist movie Jakarta, ktorý dopadol len priemerne, a bohužial The Big Swindle na tom nie je o nič lepšie. Budem sa teda mierne opakovať. Film je veľmi nešťastne rozkúskovaný na obrovské množstvo flashbackov a flashbackov vo vnútri flashbackov, ktoré nie sú od deja v prítomnosti nijak rozlíšené a divák začína mať už v prvej tretine z deja mohutný guláš. Postavy sú veľmi divné, a svojim správaním a intelektom nedokazujú, že sú schopní vylúpiť čo i len obchod s hračkami. Samotná lúpež centrálnej banky Kóreje trvá v prepočte 6 minút a zakladá sa na podstate zduplikovaného šeku na výber niekoľkých miliónov wonov (!!) Akcia, dravosť, dynamičnosť - no pokiaľ počítame výbuch jedného auta a fackovanie sa medzi gangstermi, v tom prípade súhlasím. Ale vážne, preboha, štýlovosť Guns and Talks a dravosť Public Enemy nečakajte ani náhodou. Našťastie film zachraňujú niektoré scenáristické zvraty, občas fungujúci čierny humor a temne charismatický Yun-shik Baek, ktorý neskôr zažiaril vo výbornom filme The President's Last Bang.

Príbehový recept, teda základná formulka vytvorená kultovou My Sassy Girl očividne u kórejských i zahraničných divákov funguje, preto sa jemu podobné filmy v JK vyrábajú ako na bežiacom páse. Základná premisa je jasná - vo vzťahu muž-žena na seba preberá iniciatívu práve nežná polovička, to ona je priebojná, nebojácna, pevne sledujúca svoj cieľ a je tak trošku... pobláznená. Muž sa stavia do úlohy objektu záujimu, je fešný, sympatický, vysoko postavený, a často býva objektom jej erotických predstáv (!!) Prvá polovica flimu má byť jasne vyhradená komickým situáciám a pokusom o získanie lásky svojho vyvoleného, kdežto druhá ma zvážnieť, nabrať na romantike a smutných situáciach. S takto rozohraným partom už len stačí do formy primiešať zaujímavý príbeh a film je na svete. Omyl. Pokiaľ ale svoju komediálnu časť priveľmi preženiete, preplníte ju slapstickom, nijak sa s hrdinmi nestotožníte a tak vám logicky nezafunguje ani druhá, romantická časť. Pokiaľ budete po svojich hercoch chcieť, aby v každej situácií strúhali grimasy, divne prehrávali a rádoby vtipne sa ksichtili do kamery, nemôžete tento boj s vytvorením ozaj výborného filmu vyhrať. Hlavne výkon Na-ra Jang je dosť zvláštny a mne osobne je nesympatická vždy, keď sa usmeje.

Už na začiatku som niečo tušil, keď pri logu distribučnej spoločnosti hrala (očividne neostýchavo) ukradnutá hudba zo Star Wars... Až takú obludnosť som ale nečakal. Príbeh je, ako to už býva, enormne originálny - mladému chalaniskovi menom Ethan zabijú otca, jemu sa podarí utiecť, po menších peripetiách sa stáva učňom podivného kung-fu hrobára s nalepenými papierovými zubami, aby v budúcnosti pomstil otcovu smrť. Poviem to narovinu, tento film je tak zlý, že i Woodov Plán 9 oproti nemu vyznieva ako Šindlerov Zoznam. Príbeh vlastne pozostáva z dvoch paralelných dejov. Jeden je už o spomínanej pomste a kung-fu tréningu, v ktorom hrobár vyvoláva na svojho učňa armádu troch zombies, aby mal na kom trénovať svoje umenie. Mno, aby som veci uviedol na správnu mieru, rozdiel medzi živým človekom a zombie spočíva v tom, že zombie sa hýbe ako rapper tancujúci electric-boogie za podmazu prapodivnej kozmickej hudby, zatiaľ čo človek sa hýbe síce o niečo plynulejšie, ale rovnako toporne. Títo zombie-roboti nemajú s dejom nič spoločné a existujú len preto, aby ich tvorcovia mohli použiť vo svojom názve. Druhá dejová línia pozostáva (to som dobre nepochopil) z nejakého boja dvoch znepriatelených ninja klanov a nemá s prvou líniou ale už ABSOLÚTNE nič spoločné, len na konci sú zabery a dialógy nastrihané tak, aby sa zdalo, že sa postavy spolu stretnú . Mám silný pocit, že tieto dve línie natáčali dvaja režiséri na dvoch rôznych kontinentoch, a jeden o druhom ani vôbec nevedeli. V tejto ninjovskej línií sa totiž hovorí čiste po anglicky a celá sa odohráva v nejakom lese medzi kríčkami. Apropo, ninjovia. Tu je dobré zmieniť ich neuveriteľne zábavný vzhľad - sú to americkí ochotníci okolo štyridsiatky s fúzikmi, oblečení v krikľavožltom igelite (to aby ich nebolo v lese vidieť), na hlavách majú obrovské čelenky s nápisom "Ninja" a nejakým čínskym znakom uprostred, majú mená ako Bert, Ira a Bobbie, a prenášajú také hlášky ako "Tak, teraz je Bobbie mŕtvy. Nevadí, v mojom obludne temnom pláne sa bude pokračovať!", na čo sa ninja diabolsky rozosmeje, dodávajúc svojej reči patričnú dôležitosť. Hodnotenie - z filmárskeho hladiska je film odpadom najodpadovatejším, zatiaľ čo faktor zábavy sa už tradične pohybuje niekde okolo maxima. Je na vás, čo pri filmoch preferujete.

Po vyhnaní z Phon Penhu, sa nechválne známy diktátor Pol Pot ukrýva niekde v bunkroch kambodžskej džungle, odkiaľ plánuje ďalšie útoky svojej Rudej armády. Práve teraz ale so svojimi najvernešími vstupuje do jedného zatemneného a zatuchnutého bunkra - nervózne sa poobzerá vôkol seba - a cíti, že niečo nie je v poriadku. Žeby ho chcel niekto zradiť? Svetlá sa zrazu rozsvietia, spoza stola vyskočia štyria zriadenci a s vlažným výkrikom "Prekvapenie!" mu chystajú narodeninovú oslavu! Tento cenami ovenčený krátky film by sa dal charakterizovať slovom "absurdita". Predstavte si typickú scénu narodeninovej oslavy, ktorú môžeme vidieť v každom druhom stupidnom americkom filme. No tu je to tiež - i keď všetko zvrátené naopak! Obrovský transparent hlásajúci "Happy birthday, Pol Pot!", narodeninová torta, predávanie darčekov... Štyria špinaví na smrť vystrašení zriadenci nastúpení v pozore, ktorých šéfovia odniekadiaľ vyhrabali aby spravili Pol Potovi nezabudnuteľnú párty, sa boja oslávencovi čo i len pozrieť do očí, pozerajú do zeme, pot im steká z čiel, a nútene sa usmievajú a tlieskajú. Jeden z nich musí prvý ochutnať narodeninovú tortu, či nie je otrávená, na čo sa Pol Pot hlasne rozosmeje. Predávanie darčekov tiež nemá chybu - každý zo zriadencov pre neho niečo vhodného má, až na jedného - ten mu daruje ťažítko s nápisom "Mňa sa nič nepýtajte, ja tu len pracujem". Na to Pol Pot s vážnou tvárou zahlási "Kto bol ten vtipálek?" - a zriadencovi stuhne úsmev na tvári. Je to zábavné, je to vtipné, je to absurdné, a nebyť nepodareného záveru, ktorý mierne vyšumí do stratena, by som s plným hodnotením neváhal.

Japonsko má veľa národných hrdinov, i milovaných fiktívnych postáv, hlavne z radov samurajov. Vedľa Zatoichiho, Myiamota Musashiho má svoje miesto aj Tange Sazen - jednooký, jednoruký exsamurai o ktorom bolo natočených až 34 celovečerných filmov. Jeho remake sa ale, narozdiel od akčnejšieho a modernejšieho Zatoichiho, nesie v podobne komornom štýle bez výraznejšieho "drajvu" presne ako v réžií roku 1935. Príbeh pojednáva o starom špinavom džbáne, ktorý má ale hodnotu obrovskej ceny milión ryo, ktorého majiteľ omylom daruje svojmu bratovi, ten ho predá pouličnému kupcovi, až sa dostane k malému chlapcovi, ktorý si do neho dá zlatú rybku. Zatiaľ čo po ňom všetci pátrajú, Sazen dostane chlapca do opatrovníctva a džbán má celý čas pred nosom.... Tange Sazen vôbec nie je ten hrdinný odvážny samuraj, akého by ste čakali. Je to lenivý, flegmatický pobuda, žijúci z peňazí svojej manželky, i keď so zmyslom pre spravodlivosť. Preto ma zarazilo, že zo zaujimavo rozohraného partu sa prvá polovica sa nesie v štýle dlhých dialógov, pomalého tempa a nesmiernej nudy. Druhá polovica sa našťastie rozbehne, a začne byť vtipná, svižná a i trošku akčnejšia. Je vidieť, že tvorcovia nemali na tento remake veľký rozpočet, všetko mi to pripomínalo trochu väčšiu divadelnú hru, ktorá síce moderného diváka neurazí, ale nebude z nej ani nadšený.

Každá z troch nezávislých skupín bankových lupičov sa snaží úspešne vykonať "Jakartu" - dokonalý zločin - bez stôp, evidencie, či svedkov. Jediným problémom asi zostáva, že sa všetky skupiny rozhodli vylúpiť rovnakú banku, v rovnaký deň a v rovnaký čas... Jakarta sa snaží byť štýlovým heist filmom, v ktorom v prvej časti vidíme samotnú realizáciu lúpeže a v tom druhom zas flashbackom preskočí do doby pred ňou, kde uvidíme jej naplánovanie, odhalíme vzťahy medzi skupinami lupičov a pochopíme niektoré veci (scenáristicky dômyselne vykonštruované) prevedenia lúpeže, pri ktorej nie je všetko tak, ako sa na prvý pohľad zdá. Filmu bohužaľ chýba tradičná juhokórejská uhladenosť. Kamera nie je vôbec dynamická (čo je pri heist filmu nutnosťou), obrovským problémom je syntetizátorová "neakčná a neštýlová" hudba, slovným prestrelkám chýba šťava atď.. Jakarta mala byť mixom medzi Gaunermi a Dannyho Jedenástkou, a i keď je stále v niektorých momentoch zaujímavá, výsledkom je skôr ich horšia variácia.

Mladá Moemi, po nedostatku pozornosti a lásky od svojho pracovne vyťaženého manžela Yuika, začne trpieť podivným syndrómom, nútiacim ju všetko zväzovať. Áno, najskôr začne špagátom zväzovať knihy, jablká, korytnačky i penové bublinky (!!), a s postupujúcim časom a prehlbovaním symptómov i samú seba (na japonský bondage však môžete rovno zabudnúť)... Shunji Iwai, známy svojimi veľmi osobitými filmami, opäť tradične pracuje s reálnymi, takmer až neotesanými zábermi, podivným ultrablízkym zoomom, tichou atmosférou a pomaly odvíjajúcim sa minimalistickým dejom. Keďže film je vpodstate bez konca a balancuje na okraji artu (a ako je známe, ja art nemusím), výsledné dielo na mňa veľmi nezapôsobilo.