HareS

Precízny kompilát jednej vetvy českej novej vlny s jej poetikou trápnosti a predmestských, resp. malomestských lokácií s podmračenými losermi príznačnými pre americkú indie scénu. Černý Petr meets Wendy and Lucy meets raný Jarmusch meets Roger Sanchez – Another Chance. Autorský odtlačok maximálny, štýl vycizelovaný. V rámci súčasnej hranej produkcie FTF najmäsitejší prostredník ostatnej tvorbe. Za deväť.

Mrazivý náklad ku ktorému sa do týždňa musím znova vrátiť. Len strihová skladba samotná by stála za dlhšiu diskusiu, za ktorú by samozrejme stáli aj ostatné dielčie aspekty zadaptovaného Capoteho. Quincyho hudbu však nahradiť napríklad takým Bernardom, prípadne zameniť s pasážami absolútneho ticha, podprahovo vytvárajúcom atmosféru pochmúrnejšiu než post-produkčne dosadená hudba. Tu už otázka neznie: Prečo sa podobným štýlom už dnes filmy nenatáčajú?, ale skôr: Myslíte si, že takto geniálne by to dnes ešte niekto natočil? Veľmi malá pravdepodobnosť, ale predsa, mrzí to niekoho? O to radšej a častejšie sa človek potom vracia ku klenotom ako Chladnokrvne a jemu podobným. To, čo v 60. rokoch predstavovalo film viac-menej komerčný a naviac s presahom, dnes sa rovná filmu hlboko umeleckému, určenému úzkemu okruhu fanúšikov, sprostredkovanému jedine skrz filmový klub. Inak ďalšie utvrdenie sa v tom, prečo sa vždy tak veľmi rád vraciam do obdobia Nového Hollywoodu. 90%

Iluminácia je európske vysoké umenie. Výpovednejšie a zároveň vágnejšie sa už začať nedalo. Je to jeden z filmov, kvôli ktorým jestvuje čosi ako kastovanie kinematografie velebiace „diela s témou“, kánonizovaná verzia dejín filmu ako umeleckého druhu, ktorá zo svojho zorného poľa metá všetko tupé, nízke, prázdne, nazvite si to ako chcete, ale hlavne dosaďte si tam čo chcete. Páčiť sa nič neznamená. Iluminácia sa mi páčila. Nie preto, lebo sa mi musela, ale preto, lebo ten film identifikujem ako ekvivalent abstraktnej kategórie kvality, bez ohľadu na to, že by kvalitným mal predpísane byť. Prečo sa mi páčila? Čo to je tá kvalita? ___ A trochu menej subjektivizmu by nezaškodilo. Teda nie subjektivizmu, to zavádzam, myslím písania v prvom rode, ktoré sa dá ľahko nahradiť dištancovanejším tretím rodom. Aby to pôsobilo profesionálnejšie. Ale to len tak na okraj, nie že by tu kdesi jestvoval spor o tom, že pri reflexii konkrétneho artefaktu v konkrétnych umeleckých druhoch jestvuje akási objektivita. Objektívne je totiž nemožné, že tie verzie kánonov filmu, ktoré sú nám rok čo rok predkladané ako jeho vrcholy, nimi aj vážne sú. Lebo nie sú. Žiadny Organ, Krížnik Potemkin, Siedma pečať, a síce výborné filmy, ale nič také, všetko sú to len trsy tisícok malých subjektivít, ktoré v takej miere ignorovali filmy z „toho môjho“ kánonu a „toho jeho“ kánonu a „toho jej“ kánonu, v akej ja dodnes napríklad ignorujem Felliniho. Ale už si ho pustím. Stačilo. Mimochodom, problém slovíčka recenzia vo vzťahu k slovíčku objektivita má prosté jednoslovné riešenie. Oxymoron sa volá. Poďme recenzovať. ___ Výrok teoretického fyzika Richarda Feynmana „Mám radšej otázky, na ktoré sa nedá odpovedať, než odpovede, ktoré nemôžu byť spochybnené“ je Zanussiho Iluminácia stlačená do jednej vety. Kladenie otázok ako satisfakcia ľudskej existencie, kladenie nie kvôli odpovediam, ale výsostne kvôli radosti z procesu kladenia. Preto je Iluminácia dôležitý film. Pretože tematizuje stopový prvok ľudského druhu, jeho permanentný svetaspyt posvätený dennodennou skúsenosťou. Ide na to cez ústrednú postavu, najskôr potenciálneho, neskôr regulárneho študenta fyziky Franciszka. ___ Iluminácia začala. Klavírno-cimbalová hudobná atonalita doprevádza úvodné titulky. Atak. Zhon. Hurhaj. Exponovaná je ako rozkusané rozprávanie analogizujúce tekavosť a rozličnosť Franciszkových ideí. Tento stredoškolský fyzikálny elév nastupuje na vysokú s cieľom dožiadania sa informácie. Chce vedieť viac o svete, ktorý mu fyzika môže sprostredkovať v podobe pevných a jednoznačných faktov. Kaleidoskopické rozprávanie prezentuje expresný prierez kľúčovými životnými rozhraniami jeho života. ___ Plynie striktne lineárne, postupuje od vyšetrenia prispôsobilosti zvolenému štúdiu, pokračuje fotkou z maturitného absolutória, prijímacím pohovorom, praxovaním v školských fyzikálnych laboratóriách a tak ďalej, zo všetkého len určitý drobný výsek, akýsi prchavý mikroskopický prierez dejinami jedného života. Hanblivé pozorovanie bezmenného dievčaťa zobďaleč – spoločná káva – vzájomné nažívanie – nezobrazený rozchod – zoznámenie sa s novou partnerkou – spoznávanie – svadba – hľadanie bytu – splodenie dieťaťa – prerušenie štúdia – manželské blaho – manželská rutina. Alebo najvulgárnejšia skratka Franciszkovho osobného života v jednej vete. ___ Čo sa týka výraziva, Iluminácia podstúpila kúru paradokumentárnej štylizácie. Drvivú väčšinu fikčného sveta rámuje do polodetailov a detailov, úsečných statických záberov, alebo sníma švenkujúcou a zároveň plíživo transfokujúcou kamerou. Maximálne eliminuje tie časti scén, v ktorých postavy prichádzajú do snímaného priestoru, oťukávajú sa v ňom a drzo rezignuje na klasickú výstavbu v rámci scény a sekvencie. Práve v prezentácii výlučne a len reakcií, akýchsi diváckych vhodení do stredu jednotlivých akcií s odstrihnutými expozíciami, je jej najväčšie novátorstvo a svojbytnosť. Zanussi film penetruje fotkami rôznych fyzikov, štatistickými grafmi, animáciami, prehovormi poľských fyzikov a filozofov napríklad o rozdieloch medzi rozmermi priestoru a času, čím sebareflexívne narúša kontinuálnu naratívnu niť. ___ Iluminácia ako esej na tému hľadania absolútnej pravdy postupne predkladá, že nič také vlastne nejestvuje. A už sme opäť pri subjektivizme. Svet ako konštrukt vlastnej mysle. Pre Zanussiho film je príznačný zdravý relativizmus a ustavičné spochybňovanie pevne zasadených dogiem. Netvrdí, že fyzika je možná sa čohosi ako absolútnej pravdy dopátrať, ale ide len o jeden z mnohých kľúčov k nej. Podobne ako biológia, filozofia, spiritualita, či vlastne čokoľvek, čo Zanussi kladie na rovnocennú úroveň v zmysle nemožnosti dospieť k akémusi vrcholnému osvieteniu. Pri Iluminácii, síce pevne vrastenej v konkrétnej krajine a čase, je informácia uvedená v predošlej časti tejto vety maximálne bezúčelná. Problém, ktorý tematizuje, je totiž rozložiteľný do ľubovoľného časopriestoru a aplikovateľný celoplošne. Zároveň je podvratná a ironická, keď do debát o exaktných fyzických poznatkoch namiešava šarlatánske vyjavovania životných právd prostredníctvom veštenia z ruky a kontextualizuje ich ako zásterky hĺbky veľmi lenivým spôsobom sa komusi pokúšajúce prísť na bytostný kĺb. ___ Dôležité je nakoniec tiež zdôrazniť, že Franciszek je postava, ktorá netrpí existenciálnou krízou, ako by sa mohlo zdať. Založil si rodinu a naplňujúco študuje. Nie je to tápajúci, spoločnosti odcudzený jedinec, ale človek smädný za poznaním. Fatalisticky pasívnym spôsobom sa neodovzdáva „vyššej moci“, pretože si chce zodpovedať základné ontologické, ale predovšetkým epistemologické otázky. Iluminácia tak nikdy neupadne do roviny samoúčelne zdeprimovanej Červenej pustatiny Michelangela Antonioniho, vyhoreného filmu o vyhorených ľuďoch. Nemôže, pretože Franciszek nie je Giuliana, ústredná postava spomenutého filmu. Nie je to sexuálne neuspokojený, náladový pubertiak, slaboduchá pasívna schránka, ktorá dlho blúdi a prechádza sa, ale činorodý študent majúci konkrétny cieľ: Dopátrať sa zmyslu. Pričom nejde o také to donkichotské hľadanie zmyslu života ako obecnej danosti, univerzálne nadiktovanej stratégie „toho správneho žitia“. Vôbec. ___ Franciszek je dusený ako kapor vo vodou nenapustenej vani. Nie však vo význame spoločenských reštrikcií či osobnostnej degradácie, ale v nespôsobilosti dopátrať sa akéhosi zastrešujúceho zmyslu. Teda až pokiaľ nezistí, že ten svoj zmysel žitím aktuálne napĺňa. Všetko je ale spochybniteľné. Bezvýhradnosť, nekompromisnosť, principiálna náhodilosť a smrtiaca kauzalita. Dané sú len tie. Bytostné sebautvrdenie cez rodinu a prácu. Alebo nejednoznačne rozmazaný, Franciszkom vytúžený a vlastne ironický záver? Možno. Spontánnosť a racionalita, teda láska a veda ako dve ústredné veličiny Franciszkovho života uberajúce sa vo vzájomnej harmónii ako záver jednoznačný? Možné tiež. Toto je tá kvalita? Určite áno.

Stret politického novinára a silikónovej herečky je zároveň stretom dvoch úplne odlišných svetov, ktoré sebou opovrhujú no napriek tomu k sebe čosi cítia. Digitálna kamera v takýchto a podobných nezávislých dielkach vynikne lepšie a účelnejšie než experimentovanie s ňou v nejakých mainstreamovejších filmoch. Theo van Gogh mal/má na konte skvelý počin, ktorému k stiesnenej atmosfére dopomohli výborní herci a už spomínaný digitál (ktorý by sa hodil aj do Buscemiho remaku). 80%

Jack sa chystá vyplávať je film, v ktorom majú skúsenosť s varením len profesionálni kuchári. Aspoň spočiatku. Čiže žiadna nalinkovaná genderová korektnosť typu „ženy áno, muži nie“, to vôbec, s týmto ten film neoperuje. Prvá veta implikuje dva výklady. Buď je Hoffmanov režijný debut a labutia pieseň v jednom absurditou na druhú, ktorá s divákom komunikuje priznaným, osobito nadsadeným spôsobom a vyššie uvedené je len jednou z nich, z tých absurdít. Alebo je ten film plný podobných násilne vynútených scenáristických strát zmyslu pre realistickú mieru. Dodajme kontext a možno sa vyjasní. Jack sa chystá vyplávať je totiž film inzerovaný ako realistický. Lenže štyria ľudia prežívajúci svoju štyridsiatku, alebo niektorí len nábeh na ňu, môžeme len odhadovať, a nik z nich nevie ani len kurča upiecť? Dobre, konštrukt, ale ich vec. Číry pragmatizmus hovorí, že majú reštaurácie. ___ Vhodnejšie by ale bolo napísať, k tej realistickosti, že ide o film akoby priam programovo vyjduvší z festivalovej Mekky amerických nezávislých filmov Sundance, pričom v tomto konkrétnom prípade škatuľka „nezávislý“ síce možno koreluje so spojením „film vyrobený mimo veľké štúdio“, no menej už so slovom „realistický“. Ale zas to od nás nie je odtrhnuté až tak úplne. Len to stráca body miernou idealizáciou. A teraz nejde o pohľad povýšenecky kverulantský v zmysle „romantická komédia, to je len taký nedorobok tých ozajstných filmov“. Nič také. Pretože ozajstný film nejestvuje. Čo to vôbec je? Jestvujú len rozličné žánre a typy filmov, ktoré rôznym spôsobom napĺňajú alebo modifikujú stanovené konvencie. ___ Vyplávanie v titule filmu kauzálne predpokladá statickosť, stojatosť, zmeravenosť. Možno ide o priehľadnú vzťahovú metaforu, ktorá ponúka spoiler už len po prečítaní názvu, možno o akési „hľadanie cesty mentálne vyhoreného človeka k svetlejším zajtrajškom“. Uvidíme. ___ Skúsme ten film kamsi zaradiť. Jack sa chystá vyplávať nie je nepriznaná soap opera. Nie je to weird svojráz pracujúci s deadpan poetikou či freakmi zahusteným svetom. Nie je to ani veľkoštúdiový rom-com mainstream, nie tak úplne, naň je to až príliš melancholické, outsiderské a neatraktívne. Ale hlavne to nie je dostatočne osobité. To posledné už bolo konštatovanie k filmu samotnému, nie k opozičným definičným znakom romantických komédií majoritných filmových štúdií. ___ Anglický jazyk má na definovanie tejto adaptácie divadelnej hry najvýstižnejšiu kategóriu. Dramedy. Taká tragikomédia, na ktorú sú namotávané situácie adekvátne diváckym očakávaniam z daného subžánrového zaradenia. Nevedno, či rýchlo prchajúca, uvidíme po čase, ale predpoklad je, že áno. Posmutnelá, nie skľučujúco depresívna, loserská, ale vôbec nie chcípácka, zdržanlivá, nie však asketická. ___ Až by sa žiadalo napísať, že newyorská opozícia voči hollywoodskemu naratívnemu modelu. Čo je hlúposť, alebo fajn, ale najskôr by sme si museli definovať hollywoodsky prístup k romantickej komédii a zistíme, že Jack sa chystá vyplávať žiadny rapídny odklon od nich nepredstavuje. Každá postava tu totiž napĺňa svoje konkrétne stanovené ciele, rozprávanie obsahuje pracovnú a súkromnú líniu, každý charakter je jasne čitateľný a zaradený. Všetko sú to znaky klasického rozprávania. Dokonca je tiež nastolená jeho kľúčová identifikačná črta, deadline, v tomto prípade leto, v ktorom sa „Jack chystá vyplávať“ a začať si vzťah s Connie. ___ Jack je slúchadlami ovešaný, zavalitý, vľúdny hromotĺk bývajúci u svojho strýka v predmestskej časti New Yorku. Počúva hudbu, teda jednu nahrávku dokola, pôvodnú verziu Rivers of Babylon od The Melodians, aby to možno čosi symbolicky zdôraznilo. Môžeme domýšľať. Je zima. Zoznámi sa s Connie, ktorá na byte u kamarátky Lucy rozpráva príhodu o svojom otcovi. Jack nikdy nevhupol do partnerského vzťahu, Lucy takisto nie, vyzerá, že je osamelá. Taká milá, submisívna osôbka s neveľkými nárokmi na svojho partnera. ___ Všadiaľ navôkol panuje zimná atmosféra, aspoň zo začiatku, sledujete a len čakáte, až „Jack vypláva“ a z filmu sa vykľuje sladkobôľna propagácia rodinných hodnôt končiaca kdesi na Manhattane pri pouličnom, nadbytkom svetiel vyzdobenom vianočnom stromčeku a padajúcom snehu. A myslíte si, že odhadujete správne, ale zároveň stále váhate, lebo ide o režijný počin Philipa Seymoura Hoffmana. Toho chlapíka, dnes už po smrti, ktorého meno a výzor máte zafixovaného z filmov Magnólia, Hriešne noci, Capote, Mission: Impossible III. či Než sa diabol dozvie, že si mŕtvy, a ktorý práve nakrútil klasickú trojaktovku, do ktorej obsadil samého seba. Jack samotár. Jack sa letmo zoznamuje s Connie. Jack v bytových priestoroch Lucy a Clydea varí pre všetkých večeru. Ale hlavne pre Connie. A táto časť si z celku odkrajuje takmer tretinu. ___ Seymourov film krotko ubieha, plynie, občas sa vytasí s nejakým zásadným deus ex machina typu Connie v preplnenom metre zbije anonymný chlap len preto, aby následne v nemocnici prijala pozvanie od Jacka na večeru. A môžeme pokračovať: Profesionálny kuchár Cannoli, ktorý má Jacka naučiť čosi uvariť, je samozrejme Lucyina bývalá známosť, čo Clyde Jackovi rozšíri a dozvedieť sa o tom musí aj Lucy. Aby bol dôvod k ich rozpadávajúcemu sa vzťahu. ___ A podobne vynútené nie že barličky, ale priam obrovské pomocné barle, bez ktorých nie je možné, aby rozprávanie vôbec nejakým spôsobom napredovalo, sa tu vyskytujú pomerne intenzívne. Aj ten subtílne kolabujúci vzťah medzi Lucy a Clydeom ako opozícia voči vyvíjajúcemu sa vzťahu Jacka a Connie, akoby nevychádzal z potrieb a funkcie v rozprávaní, ale nutne bolo potrebné vytasiť sa s najväčším klišé „niečo končí a niečo iné začína“. Téza. Nie hneď utópia, ale skúsme presnejšie, idealizujúce ružovkasté okuliare. Jednorazové. Nie zo zaprášeného výkladu trafiky, ale z ľahko pompéznejšieho jarmoku. ___ Spočiatku do popredia presvitá také videnie sveta, v ktorom je nutné byť na kohosi naviazaný a zdieľať s ním spoločný život. Z newyorskej reality je prezentovaná výlučne malá hŕstka ľudí, očividne so sebou spokojných, nižšia stredná trieda, a Jack akoby k nim nezapadal. Neznamená to, že ho nemajú radi, Lucy a Clyde, ale odmietajú sa stotožniť s takou jeho verziou, ktorá je až príliš samostatná. Bezbrehý individualizmus akoby už nebol in. Je potrebný partnerský sidekick, monogamia ako hýčkaná a cieľová životná stanica. Lenže aj tu sa dá oponovať, pretože kdeže bol Jack tých pár rokov zabednený, keď im jeho vzťahová absencia začala prekážať až teraz? Nárazovo a nezvratne má nutkanie naučiť sa variť a súbežné s tým plávať. ___ Nechcem nikomu zasahovať do nárokov na osobu, s ktorou mám zdieľať spoločný život, ale ak k získaniu vzťahu stačí varenie a plávanie ako znaky prekonania samého seba, tak je to prinajmenšom rozprávkarstvo. Našťastie neskĺzavajúce do podoby akejsi plošne blábolivej báchorky, pretože stále nejde o dielo propagačne šťastné takým tým nástojčivým reklamným spôsobom, ale vzhľadom k Jackovi o dielo až jemne motivačné, ktoré sa zároveň principiálne nedá odsúdiť, lebo hoci je zjednodušujúce, nie je iritujúce. Taký coming of age vekom postáv oneskorený o dobrých tridsať rokov. Skúste si na Jacka spomenúť o mesiac plus a dajte vedieť, či prázdna fráza „priemerné filmy sú tie najšumivejšie“ je naozaj len frázou.

František Vláčil by sa utopil vo vlastnoočne vyslzenej vode, ak by videl, ako "jeho" žáner dehonestujú rutinéri bez štipky talentu a režijnej či scenáristickej inovatívnosti otrocky kopírujúci všetky indikátory daného žanru navôkol, pokúšajúc sa naviac vytvoriť žánrový film. 15%

Scenárista filmu Miloš Macourek s Václavom Vorlíčkom v tomto filme pracujú s absolútne fiktívnymi komiksovými postavami, v ktorých sa ale dá vystopovať ich predobraz z americkej komiksovej popkultúry. Samotná postava Jessie je prototyp ľahkej devy, naivného sexsymbolu, vzbudzujúcom miesto dominantnosti skôr krehkosť a potrebu chrániť. Jej predobraz leží či už v desiatkach podobne vydesených ženských postáv superhrdinského komiksu 30. rokov či vo francúzskej Barbarelle. Ďalšie dve čisto komiksové postavy, ktoré sa vo filme objavujú, sú Superman a Pištoľník. Postava Supermana je variáciou svojho predobrazu, amerického komiksového ochrancu, zástupcu superhrdinského mýtu. Superman pôvodný, ten americký, predstaviteľ maximálnej korektnosti a čestnosti, je vo Vorlíčkovom filme preorientovaný na jeho diametrálne odlišné vlastnosti, ide o akúsi jeho hrubšiu verziu, ktorá využíva nadprirodzenú silu na devastovanie všetkého dohľadného. Postava Pištoľníka je tiež variácia - tentokrát smeruje k téme Divokého západu, přičom i jeho charakteristika je absolútne obrátená naruby voči svojej inšpirácii. Nepredstavuje ideál spravodlivosti, ale naopak ideál chaosu, mestského kovboja, ktorý v spojení s rovnako zvrátenou verziou Supermana vytvára dokonale nesúrodú dvojicu protivníkov. Teraz vyvstáva otázka nasledovná, je film Kdo chce zabít Jessii? paródiou amerických komiksov? Áno, Vorlíčkova komédia určite obsahuje sadu prvkov príznačných paródii, hlavne vo vyobrazení spomenutých komiksových postáv, z predobrazov ktorých tvorcovia vytvorili takmer dokonalé protipóly. Na tejto úrovni čítania ide o paródiu pomerne jednoznačne, hlavne v prípade zasadenia do neodpovedajúceho kontextu. Postavy ožívajú v reálnom Československu 60. rokov, vo svete, kde inak neplatia žiadne komiksom dané zákony a nikto podobný sa nemôže zhmotniť. To je predsa nezmysel. Najpodstatnejší znak, ktorý Jessie prevzala z média, ktorému je filmovým ekvivalentom, sú komiksové bubliny. Všetky tri postavy sú nemé, ich verbálne výrazivo je redukované na veľkosť komiksových bublín, ktorých zjavovanie sa na plátne je doprevádzané zvukovým efektom. Tieto postavy sa prostredníctvom zjavujúcich sa bublín dorozumievajú s postavami z reálneho sveta, ktoré môžu do postavenia jednotlivých bublín zasahovať. Skôr ako o paródiu ide o filmový pastiš komiksových predobrazov, akúsi rozvinutejšiu formu parodizujúceho citátu. 85%

...aj za jeden z najúdernejších inside joke v dlhom období dozadu (Batman a Joker stelesnený jednou postavou - viď úmrtie Big Daddyho v podaní Nicka Cagea)... Nenachádzam sa príliš ďaleko od geekgasmu, v ktorom sa po skončení Juraj Malíček určite vyskytol. P.S. YouTube, MySpace a Ennio Morricone v jednom filme? Správne. Popkultúrna hračička. 85%

Štylistická vycibrenosť (a to predovšetkým z úvodnej sekvencie, v ktorej titulky neslúžia len ako doplnok filmu ale sú jeho neprehliadnuteľnou súčastou) plne kontrastuje so scenáristickou nefungujúcou ošúchanosťou. Výsledný filmový tvar (spočiatku sa tváriaci ako "niečo" so sociálnym podtextom, postupom filmového času však prerastajúci v čoraz väčší dramaturgický zmätok) tak zaujme hlavne vysokokvalitnou hudbou (samozrejme, britský film) a atraktivitou anglického prostredia, menej však už rutinnou, takmer až hallmarkovsky televíznou réžiou (nerátajúc tých zopár už spomenutých štýlotvorných hrátok). 55%

Moje mylné očakávanie pretransformovania sa z rodinnej plytkosti a až karikaturistickej zámernej plochosti do filmu hodného mena krajiny svojej výroby, bolo naozaj len mylné a realite vzdialené. 30%