HareS

HareS

Slovensko
Enjoy the Silence

Skype: marekkuzmin

34 bodů

Moje komentáře

od nejnovějšíchpodle abecedypodle hodnocenípodle roku vzniku filmu
<< předchozí 1 2 3
    • 18.10.2014  01:27
    Checkpoint (studentský film) (2014)
    *****

    Precízny kompilát jednej vetvy českej novej vlny s jej poetikou trápnosti a predmestských, resp. malomestských lokácií s podmračenými losermi príznačnými pre americkú indie scénu. Černý Petr meets Wendy and Lucy meets raný Jarmusch meets Roger Sanchez – Another Chance. Autorský odtlačok maximálny, štýl vycizelovaný. V rámci súčasnej hranej produkcie FTF najmäsitejší prostredník ostatnej tvorbe. Za deväť.

    • 30.1.2015  06:41
    Dvere (studentský film) (2014)
    *

    Utiekanie sa do snov a svojej minulosti ako východiskové životné sebavyjadrenie. Spiatočnícka, hĺbku rafinovane kamuflujúca hipsterovinka odmietajúca prijať bytie ako bytie k smrti. Propriety ako písací stroj, vintage bicykel z babičkinej komory, starecké ošarpané interiéry a stránenie sa človečiny v rurálnej utópii len kvitujú dielu, ktoré programovo hlása, že ideálnym bytostným fundamentom je vedome mŕtvieť, stagnujúco hibernovať na mieste a slastne zatvoriť oči, v ktorých si môžeme premietnuť chvíle tie, kedy sme dobrovoľný duševný masochizmus ešte nepraktikovali. Banálny a mystifikujúci existenčný postulát „Dobre už bolo“ ako centrálne zastrešenie a vyústenie diela. Na kohosi to tým kýženým efektom prekvapivého vypointovania možno funguje. Teda nie možno, podvoliť sa je veľmi jednoduché. Éterická lyrika, ktorá levituje v tak krásnom a preslnenom bezčasí, až jej je obtiažne nepodľahnúť. Je? Piano povinné, ak by plnilo aspoň nejakú funkciu, za vykalkulovaný gýč by ten film nebolo možné označiť tak suverénne ako teraz. A to je problematické, pretože nejde o gýč spätne uvedomovaný a sebaironizovaný, ale gýč ako náplasť na zastieranie významu. ___ V podstate sa tiež ocitáme v najtradičnejšej polohe súčasného moru slovenskej študentskej tvorby, teda chcípáckom filme, v ktorom sa hlavná postava štylizuje do polohy programovej fatalistky, hoci v Dverách táto jej stránka nie je až tak okázalo zvýrazňovaná. Omnoho viac je naznačovaná, avšak plne to postačuje. Napríklad jej odopieraním si opätovného začlenenia do „tej zlej reality“ a permanentným obracaním sa k snom a minulosti, pretože len v nich uväznená môže byť šťastnou stvorou, na čo má predsa, slovami komentátora, plné právo. Lenže čo to mení na veci? Jediným ozvláštnením danej kategórie je tu spomínaný doprovodný komentár, ktorého funkcia je však v rozprávaní viac rozpitá ako opodstatnená. Duplikovanie obrazom explicitne ponúknutých informácií? Načo. Vizuálne nesprítomneným rozprávačom zdieľaná ideológia, glorifikujúca zmeravenosť a snové iracionálno ako jediné možné ľudské napredovanie (stačí spomenúť na záverečný voice-over)? Neviem, než sa na takom čomsi spolupodieľať paradoxne radostnou dikciou komentujúceho Františka Kovára, radšej nejdem do toho vôbec. ___ V zásade krajne regresívne dielo o tom, že jeho hrdinka, senzualistické žieňa Alica, v budúcnosti možno spisovateľka, ale skôr nie, odmieta byť zmierená so svojím ja takým, ktorého existencia je poznamenaná smrťou blízkeho, o ktorom vieme len to, že rád stojí na prístavnom móle a podobne rád sa pred chladom chráni červeným šálom. Judit Bárdos zahrala, fajn, dobre, v detailných záberoch sa jej páčivo vymodelovaná tvár nespočetnekrát objavila, slow motiony boli použité, flashbacky takisto, hoci nefunkčne, pretože ani sentimentálnym ten film nestihol byť, nevadí, môžeme prehliadnuť, preostrovanie v jednom zábere máme odfajknuté rovnako a „hrejivé, neurážlivé snímanie lístia a kvetín“ tiež. A tento štylistický štandard, uhladenosť a povrchový omam, to má byť všetko? Lebo ono triviálne zdelenie za tým, za tou fasádou, je akoby vytiahnuté z minulosti a uzemnené vtedy a tam. Taký spohybnený muzeálny exponát, odovzdaný romantizmus, myslím ten niekdajší umelecký smer, pretavený do podoby súčasnej kinematografie.

    • 1.12.2013  01:39
    Babie leto (2013)
    *

    Dadaizmus by Slovenský súčasný film vydávajúci sa za gangsterku. Skôr sa to nesie na vlne exploitation subkategórie rape and revenge, kde akt znásilnenia (väzenský trest) nie je ukázaný, sledujeme len proces pomsty ako reakciu naň. Všetko sa deje skrz násilie, sex, krvou sa netroškári, teda prvky príznačné exploatácii, nejde o žiadny organizovaný zločin či mafiánsky epos s rozmanitým panoptikom charakterov typu Godfather, Miller’s Crossing etc., v Košiciach jestvuje vlastne len zlo, žiadna jeho relativizácia. Čekovského klavír je permanentný, hranične nadužívaný, pokiaľ teda dianie na plátne neilustruje rádoby hrdinská, návodne dramatizujúca hudba. Drsňáckosť a rešpekt Bieleho sa vytvára len na základe nasadenej kapucňe, neustáleho pľuvania a ksichtenia sa, skrátka vonkajšími znakmi. Chcieť od tvorcov vykresliť skazenosť jeho charakteru, zanesenosť prenikajúcu z obhnitého vnútra by bolo priveľa. Ostatní sú len figuríny bez života, pózujúci, strojene necitliví a neokrôchaní, nútene fuckujúci machovia s hromadou nabubrelých rečí, prípadne echt-patetická, frázujúca Norika ("Život je kolotoč“ - WTF?). Chlapáckosť sa dá budovať aj iným spôsobom, Bárta však nie je Charles Bronson a jeho súperi si môžu podať ruky s tými z Mafstory. Z Košíc je jeden veľký lunapark, v ktorom sú krvavá pomsta a groteskní gangstri všadeprítomnou atrakciou. Syžet opisujúci udalosti pár hodín jedného dňa je zmätený a nezámerne neprehľadný, paralelná montáž nefunguje, čas silne hapruje, postavy sa vyslovene zjavujú na scéne kedy sa im zachce. Hlavný (anti)hrdina s príznačnou prezývkou Biely je nezraniteľný nikým a ničím, je to tvrďák, len Rómovia ho môžu uniesť a zbiť do krvi. Luník IX. neplní v rozprávaní žiadnu funkciu, nič iné ako číry stereotyp vo vykreslení metropoly východu v tom nie je (naviac to exotizovanie rómskeho etnika skrz kapelu hrajúcu uprostred tohto sídliska je čistá komédia). Babie leto je dramaturgické fiasko storočia, strácajú sa v ňom motivácie kohokoľvek a sami seba sa pýtate a hovoríte si približne to isté, čo postavy filmu ("Toto nie je film“; "Vysvetlí mi už konečne niekto, o čo tu ide?“...). Týmito sebauvedomelými prvkami je film nechcene samozhadzujúci, uprednostniť však myšlienku, že ide o „premyslený postmoderný koncept“ pred „nedomysleným prznením žánru“ je na facku.

    • 19.5.2015  01:23

    Ak by Pozíciu dieťaťa natočil Paul Greengrass, bolo by to podozrivé, pretože tematizoval by čosi, čo k jeho portfóliu akosi neprislúcha, také neglobálne, apolitické to celé je, ale čo sa týka štýlu, predošlé tvrdenie neplatí vôbec. Toto je rumunský Greengrass aj s jeho nervóznym ručným snímaním, permanentným miernym zoomovaním a úsečne trhanými zábermi. Nekľud podporuje aj vynechávanie tzv. establishing shotov, ktoré by nás nejako voviedli do práve začatej scény nastolením miesta a aspoň približného času. Konštantne sme nepripravene vhadzovaní in medias res a orientovať sa musíme až za chodu. Barbuova matka si ide vpred ako buldog, nezastaví sa pred nikým, pred ničím, uplácanie, amorálnosť, kriváctvo, všetko berie za svoje, svojho syna si s väzenským prítmím odmieta spojiť. ___ Pozícii dieťaťa nie je centrálnym motívom medzigeneračný konflikt. Vekový rozpor sa tu síce deje, ale len kdesi tam, vzadu, skrytý za fasádou čohosi pre Netzera prednostnejšieho. Barbu ako zástupca tej mladšej generácie vyššie uvedenému tvrdeniu tiež veľmi prihráva. Vlastne ten film v jadre takmer vôbec nie je o vzťahu matky a syna, ktorý po celý čas vystupuje ako nevýrazná, indiferentná postava, osoba, ktorá nevie čo chce, pričom nejde o dôsledok plynúci z posttraumatického šoku, keďže v takomto svetle je vykresľovaný jeho priateľkou Carmen aj v udalostiach spred kľúčového incidentu, v ktorom nevedome zrazil štrnásťročného chlapca. Oproti živelnej matke ho rozprávanie upozaďuje a venuje mu mizivé množstvo času, vďaka čomu je jeho charakterová akosť nevyvoditeľná. Nie je možné vyabstrahovať rovinu kedysi možno fungujúceho vzťahu medzi matkou a synom. Túto jeho prívetivú a láskyplnú polohu si musí divák domyslieť. A keď si treba domýšľať čosi takto podstatné, čo determinuje všetky nasledujúce kroky obetavej mamky, znamená to, že jej motiváciu berieme ako nepodloženú a neopodstatnenú. Prečo sa rozhodne synovi pomáhať, hoci si to sám neželá a vyslovene ju žiada, aby sa mu neplietla do života? Ani ona, ani jeho otec? Tvorcovia tu zreteľne prosia o zmenu diváckej optiky. Totiž čosi odlišné je na tomto novovlnnom východoeurópskom festivalovom kúsku rezonujúcejšie. Film v expozícii matkinými ústami hlása, ako jej syn ubližuje a odcudzil sa jej. Ďalšie jej činy a zanietené napredovanie za jeho záchranou pred väzbou je teda nutné brať ako akt páchaný predovšetkým kvôli sebe samej a nie kvôli synovi. Kvôli jej výnosnému spoločenskému postaveniu finančne nadmieru zabezpečenej divadelnej scénografky, vyštudovanej architektky, ktorej morálna bezúhonnosť je ňou len naoko. To však musí zostať odtajnené len diváckej strane. ___ Netzerov film je sledom niekoľkých ucelených sekvencií poskytujúcich pevne zomknutú podobizeň manického napredovania jednej zapálenej fúrie, ktorej nesfalšovaná tvár zostáva pred nami dôsledne zatajená. Vieme len, že Cornelia, to je tá matka, kupuje knižky podľa toho, či autori dostali Nobelovu cenu, rozdáva topánky za 200 eur svojej slúžke len tak pre radosť a zúčastňuje sa operných vystúpení, z ktorých jej nerobí problém kedykoľvek odísť. Toto musí stačiť. Uvedené tri informácie rozprávanie distribuuje kvôli tomu, aby sme na Corneliu nazerali ako na človeka-malomeštiaka, ktorý potrebuje byť pred známymi vnímaný ako reklama na vycibrený vkus skĺbená s ľudským billboardom na neriedenú dôstojnosť, popričom je však bytostne nastavená na farizejské predstieranie záujmu. A snobský malomeštiak predsa nechce byť ani len minimálnym väzivom spätý s prechodným ubytovaním pre recidivistov, väzenskými priestormi a vôbec celou tou dehumanizovanou pakážou, od ktorej animálneho sveta je jeho pozérstvo a nasádzanie rôznorodých sociálnych masiek podľa práve sa hodiacej chvíle predsa na hony vzdialené. Mať jej dieťa pozíciu väzneného by pre Corneliu znamenalo doživotné spoločenské faux pas a zhodenie sa pred svojou kastou. Filmový text Pozície dieťaťa sa teda ponúka omnoho zreteľnejšie čítať ako kritiku malomeštiackej úlisnosti vydávanej za posvätenú činnosť, ktorá je ospravedlňovaná zastieranou ochotou pomôcť, hoci vrahovi, než ako obetavý (ego)trip jednej matky za záchranou otupeného synátora. Veď preto o jeho charaktere rozprávanie prakticky nič nedodá, aby nám nezavadzal, zbytočne nás nezavádzal a emočne nás nerozptyľoval tým, že film je vlastne o vzťahu matky a jej syna. Pretože zostali tu len matka a syn ako dva autonómne fundamenty, na sebe nezávislé dokaličené jadrá.

    • 8.3.2014  01:31
    Velký závod (2013)
    odpad!

    Podliezavá utopická lobotómia na divákoch, v ktorej stačí byť pasívnym fanúšikom cyklistiky, aby ste do týždňa boli uctievanou športovou modlou, bez toho, že by ste si tento status systematickým spôsobom zaslúžili. Karikatúrami nabité Francúzsko, v ktorom nenájdeme jedinú plnokrvnú postavu. Vylúhované žánrové klišé mentálne zakliesnené vo svete detí prvého stupňa základnej školy. Úrovňou humoru nepresahujúce hrané filmy o Asterixovi a Obelixovi či posledné diely série Taxi. Čisté ako máločo za poslednú dobu.

    • 17.6.2013  21:34
    Maniak (2012)
    ***

    Opačný protipól v použití subjektívnej kamery ako film Cloverfield v zmysle jej priamej neprítomnosti v rukách postavy, cez ktorej hľadisko na jej svet nazeráme, predstavuje remake klasického slasheru z 80. rokov Maniak. V ňom je subjektívna kamera motivovaná filmovo, nie videoherne. S malými výnimkami funguje na celej ploche naratívu ako prvok, ktorý zastupuje videnie hlavného hrdinu, kamera je akoby zabudovaná v jeho hlave, pozeráme sa na svet „jeho očami“ nie „očami hrdinovej kamery“ ako v prípade Cloverfieldu. Takmer všetko vnímame skrz jeho perspektívu, avšak dalo by sa polemizovať, či je tento prístup zrovna šťastnou voľbou. Permanentné subjektivizovanie reality je na jednej strane vcelku inovatívnym štylistickým ozvláštnením, ale hľadiskovým záberom, filmovo, nie videoherne motivovaným, keďže film postráda herný prvok interaktivity, je neprirodzené simulovať subjektívnu realitu konkrétnej postavy v rozmedzí dlhšom než je jeden záber. 65%

    • 8.6.2012  23:49
    Piraňa 3DD (2012)
    *

    Tá príbehová vyprázdnenosť, myslím, určite nebola tvorčím zámerom. Jednotka nebola geniálna, to určite nie, ale zaváňala campom a hrala sa so svojím žánrom, pretože bola od kvalitného mäsiara Alexandra Aju. Piranha 3DD je zbytočný direct-to-video sequel, omylom ocitajúci sa v kinách. Preč je Ajova láska k starým hororom, je tu nefunkčne samoúčelná nadnesenosť (záverom) i nezámerná zveličenosť (neustále) a pocit, že hra na náhodu je hlavným cieľom filmu. Buseyho cameo potešilo, kult vytvorený okolo Hasselhoffovej osobnosti však zostal značne nevyužitý. Weinstein bros. sa k tomuto faku sotva priznajú. 20%

    • 23.5.2011  15:35
    Bordelári (TV pořad) (2011)
    odpad!

    Smeť stelesňujúca opotrebovanie životného štýlu po hmotných statkoch bažiacich povrchných mestských rodiniek. Typická komerčná zbastardenosť pre nekritických a každý ďalší predkladaný pásový produkt bezmedzne prijímajúcich slovenských papučových "divákov". Ozrejmí mi niekto príčiny vzniku takýchto a jemu podobných jalových perverzností a rýchlovykvaseností povinne disponujúcich tým najsmradlavejším hnilobným hnojom? -Plne aplikovateľné na valnú časť súčasnej pôvodnej tv produkcie- 0%

    • 24.11.2011  10:17
    Dům (2011)
    ****

    Generačná dráma skrížená s filmom o zakázanom vzťahu učiteľa a jeho žiačky v stopovom množstve obsahujúca čiernohumorné dialógy dosahujúce najčastejší výskyt v postave otca stelesnenom Miroslavom Krobotom. Zvláštna to kombinácia, no natočená spôsobom, ktorý je určite hodný stominútového času z vášho života. Spôsob je to zaujímavý, obzvlášť keď vezmeme do úvahy silenosť a ostentatívnosť valnej časti slovenskej hranej kinodistribúcie ostatnej dvojdekády (o produkcii našich televízií radšej pomlčím). Zuzana Liová pojala svoj Dom z mierne odlišného uhla, z uhla artovky európskeho charakteru a natočila film nepodobný bezmála všetkej tuzemskej súčasnej hranej tvorbe (Martin Šulík a jeho rané filmy sú samostatnou jednotkou a Juraj Nvota mi to iste odpustí). Komorný, citlivý, neokázalý, s množstvom intímnych okamihov sú charakteristiky Dom celkom presne vystihujúce. Režisérka nás uvádza priamo do centra diania prostredníctvom vynechaného uvádzacieho záberu, obvykle nastoľujúceho miesto, náladu alebo informáciu, záberu, ktorý zvyčajne otvára úvodnú sekvenciu veľkej časti natáčaných filmov vôbec (na spočítanie uvádzacích záberov vo zvyšku filmu, by nám však bolo päť prstov asi málo). Podtrhuje tým realistickosť a uveriteľnosť svojej snímky v duchu dokumentárneho filmu, ale aj európskych moderných kinematografií. Film tak začína ručne snímaným záberom na detail otcových rúk budujúcich príbytok svojej mladšej dcére, ktorý navodí nikam sa neponáhľajúci temporytmus rozprávania, akým pokračuje celé dielo až do svojho záverečného záberu, z ktorého je, taktiež po vzore starších režisérov, bez použitia zatmievačky, „predčasne“ odstrihnuté. Takmer neustále prítomný kontaktný zvuk, statickejšie zábery než je vo filmoch slovenskej proveniencie bežným zvykom nasnímané ručnou kamerou, pseudopoetizujúcich momentov nájdeme pomenej, absencia zatmievačiek, rezignácia hudby (lež nie tak celkom, klavír znie celým filmom, ovšem prvý spev sa ohlási až počas záverečných titulkov, v skladbe, ktorú má na svedomí zakladajúca bunka českej alternatívnej skupiny Ecstasy of Saint Theresa, uznávaný Jan P. Muchow), skrátene povedané, funkčným minimalizmom k čo najhodnovernejšiemu zobrazeniu prezentovanej témy. Dom však ani zďaleka nie je geniálnym dielom. Povestná fragmentárnosť nedovoľujúca sa naplno vžiť do tej-ktorej postavy a filmu ako celku sa síce Liovej celovečernému debutu pre kiná vyhýba, samozrejme nie až tak dokonale a do bodky sa jej to darí napĺňať. Otvorený koniec (otvorený nie v zmysle diváci domyslite si!, ale miernou unavenosťou tvorcov ku koncu filmu) Mitašovej postavy (podľa mňa dosť kostrbatá časť príbehu) tiež na atraktívnosti nepridáva. Línia so staršou dcérou možno bola nevyhnutnosťou v zmysle predostrenia sociálneho statusu ľudí na dedine, ale práve situácie v ktorých sa vyskytuje ona a jej rodina (bývanie u svokry, traktor, krčma...) sa svojou okatou frajerskosťou zaraďujú skôr do opomínanej väčšiny filmov. Televízne seriály nepripomínajú, to nie, ale narúšajú celkové civilné poňatie príbehu. Najväčšie emócie Dom z diváka doluje zábermi, v ktorých sa zdanlivo nič veľké nedeje. Oči Judit Bárdos sledujúce prázdny priestor a divák v kinosále je vo vytržení podobne ako v prítomnosti večne zarmúteného Miroslava Krobota. Podprahové stoické hranie, ktoré len prehlbuje priepastný rozdiel medzi dvoma generáciami prezentovanými otcom a dcérou. Snímka sa sústreďuje najmä na príbeh otca a mladšej dcéry, matka plní len funkciu akéhosi doplňujúceho elementu, v príbehu nie celkom podstatného, avšak pre celistvosť rodiny potrebného a dôležitého (superlatívov na herectvo Taťjany Medveckej bolo už popísaných hodne). Strohosť dialógov (Dom na nich svoje základy nestavia), sivá a chladná mizanscéna, paradokumentárna autentickosť (ručná kamera je síce neustále v miernom pohybe, avšak surovosť a naliehavosť od filmu nečakajte) a Liovej úsporná réžia sú ďalšími nespochybniteľnými kladmi filmu. Kladom najväčším však po odmyslení slovenčiny v dialógoch zostáva pocit, že v určitých sekvenciách Dom napĺňa pojem „svetový európsky film" viditeľne viac než pojem „slovenský film". A to už je čo povedať. 75%

    • 19.7.2012  13:09

    Zidealizovaná predstava sveta, ktorý obýva výhradne buržoázia a proletariát, pričom obe vrstvy disponujú len a len vlastnosťami a kultúrnymi návykmi, aké si k nim často a celkom falošne priraďujeme (snobizmus x kultúrna obmedzenosť). Medzitým len vzduchoprázdno miešané predvídateľnosťou. 45%

    • 12.12.2011  08:03
    Slovenské kino (TV seriál) (2011)
    ***

    1.-Duch v stroji _____ Dokument o osobnostiach spoza kamery, o legendách slovenskej kinematografie, ktoré my ako diváci nemáme príležitosť zhliadnuť priamo na plátne. Neporovnateľne výdatnejším potešením je však, keď už nie ich osobná účasť, tak určite a to hlavne, ich nenapodobiteľný kameramanský rukopis nezmazateľne vtlačený do každého metra filmového pásu. Pred kamerami ich nezachytíme (vyjma dokumentov spriazneného naturelu), ale prostredníctvom nich sú nám sprostredkované všetky tie rozpohybované obrázky, ku ktorým tak radi uprene hľadíme. V prvej časti dokumentárneho seriálu Slovenské kino sú nám prezentovaní naši žijúci kameramani (okrajovo je spomenutý etnograf Karol Plicka zodpovedný za legendárnu Zem spieva, ktorý v 20. a 30. rokoch pracoval pre Maticu slovenskú). Tibor Biath spomína na natáčanie Boxera a smrti a hovorí o vôbec prvýkrát v histórii použitej subjektívnej kamere z pohľadu boxera - Štefana Kvietika. Vincent Rosinec povie svoje o natáčaní Grečnerovho Drak sa vracia priamo v lokalitách, na ktorých bol film pred takmer polstoročím nakrútený. Vyjadrí sa aj k objektívom s dlhou ohniskovou vzdialenosťou (kamerový efekt o ktorom je na plátne práve reč, je do hovoreného slova ukázaný v opisovanom kameramanovom diele) a k svojej radosti odkrývania nových obzorov skrz 360 stupňov otáčajúcu sa kameru (viď aj v Každý týždeň sedem dní). „Kameraman Štefana Uhra“ je synonymum pre Stanislava Szomolányiho zodpovedného za brilianty (taktiež) zo zlatých šesťdesiatych ako Slnko v sieti alebo Organ. Hovorí o svojej prezývke „zrkadlový kameraman“ a pokúša sa priblížiť atmosféru a vytvárať spojenia so svojimi filmami na streche s anténami (Slnko v sieti) a v kostole (Organ). Objaví sa aj Dodo Šimončič hľadajúci železničnú stanicu, tú Babindolskú zo Slávnosti v botanickej záhrade. To, že Elo Havetta bol dobrý človek som počul už mnohokrát, nielen od Doda. S emigrantom Igorom Lutherom sa stretneme taktiež a povie o tom, že stereotypný a rutinný záber je pre neho nevzrušivý a tak sa vo svojich filmoch rád hrá, či už so svetlom a farbami v Jakubiskovom debute Kristove roky alebo so surrealizmom a snením v Robbe - Grilletovom Eden a potom. Z tých najsúčasnejších sa na konci mihne Šulíkov dvorný, českým akcentom mluvící Martin Štrba, na moste spomínajúci ako bolo Na krásnom modrom Dunaji. Zaujímavý rozbeh seriálu, zaujímavé porovnanie rozdielneho vnímania dvoch generácií (učitelia a ich žiaci), pútavé vytváranie paralel medzi digitálnou a „filmovou“ technikou (mobilným telefónom snímaný príchod vlaku do stanice z totožného uhla kamery ako pred 116. rokmi L'arrivée d'un train à La Ciotat bratov Lumièrovcov, filmu, na ktorý je v správnej chvíli prestrihávané). Prínosné pre tých, ktorí o slovenskej kinematografii nevedia zhola nič, záživné osvieženie vedomostí zarytých cinefilov filmami žijúcich. 75% __________ 2.-Vojaci a partizáni _____ Druhú časť degraduje neslávne známa dokumentaristická technika „hovoriacich hláv“, v tomto prípade sú tými hlavami ľudia z filmovej vedy, ktorí k problematike SNP a filmom s touto tematikou majú čo povedať, ako Václav Macek (spoluautor encyklopédie Dejiny Slovenskej kinematografie) alebo legenda slovenskej filmovej publicistiky Pavel Branko zanietene spomínajúci na vojnové časy. Takisto sa objaví človek scenáristicky zodpovedný za také klasické diela ako Pieseň o sivom holubovi alebo Polnočná omša, Albert Marenčin. Dramaturgickú zomknutosť jedničky Vojaci a partizáni nedosahujú, dosť veľká časť je venovaná propagandistickým dokumentom natáčaným v období povstania režisérmi ako Ivan J. Kovačevič alebo Paľo Bielik. Následne dochádza k prechodu k už plnohodnotným dielam spomenutého Paľa Bielika Vlčie diery a mladšiemu Kapitánovi Dabačovi, ktorí ako jeden z prvých v dobe budovateľského socialistického realizmu priniesol nečiernobiely pohľad na vojenský konflikt a postavy v ňom prežívajúce. Nadviažeme náhlym prebehnutím cez 60. roky filmami ako Sanišviliho Prerušená pieseň, už spomenutá Pieseň o sivom holubovi Stanislava Barabáša, na ktorej teoretici vysvetľujú nástup lyrizmu do filmov s povstaleckou tematikou. Z rýchlika prebehneme Polnočnou omšou Jiřího Krejčíka, Barabášovými Zvonmi pre bosých, Jakubiskovými Zbehmi a pútnikmi a sme v 70. rokoch, kde Pavel Branko porovnáva filmy Keby som mal pušku a Trofej neznámeho strelca. A zrazu sa vyskytujeme v 2007-om, pri nevydarenej adaptácii novely Leopolda Laholu, strojenom pokuse o náročný film v súčasnej povrchnej dobe, Lančaričov Rozhovor s nepriateľom, ktorý to nepríliš dôstojnou bodkou uzavrie. Dlhší a predovšetkým hlbší, menej uponáhľaný a chaotický rozbor poslednej päťdesiatročnice (počnúc 60. rokmi), by nebol zo strany tvorcov v divácky neprospech. 60% __________ 3.-Kam zmizla slovenská princezná _____ Rámcovanie rozprávania dvoma postavičkami pre rozprávkový žáner jednými z najpríznačnejších - šaša a draka, bolo v mojich očiach veľmi ťažko prehltnuteľným sústom. Dve bábkové, nevtipné karikatúry sa rynú celou plochou dokumentu (svojou kŕčovitou štylizáciou pripomínajú bezmocnosť moderátorov ľubovoľnej televíznej relácie) a predstavujú pre mňa najväčší neduh a paradox zároveň. Paradox z dôvodu, že ich prítomnosť určite nebola neodmysliteľnou nutnosťou. Zdôrazňovaná infantilnosť a insitnosť v nadabovaní a hereckom podaní postavičiek mala byť bližšia tým, pre ktorých je rozprávkový žáner určený predovšetkým, a to deťom, avšak ich záujem o kinematografické dejiny, prezentovanými práve aj takýmto dokumentom, je podľa môjho úsudku dosť mizivý, čiže z tohto hľadiska tretí diel stráca svoj význam a opodstatnenie. Dramaturgicky ide opäť, podobne ako pri Vojakoch a partizánoch, o menší zmätok poskakujúci z jedného miesta na druhé, s veľmi úryvkovitými vyjadreniami jednotlivých opýtaných. Spomenie sa prvá slovenská princezná Viera Strnisková z Kodajovho Pána a hvezdára z roku 1959, pokračujeme skrz dvadsať rokov trvajúce rozprávkové vákuum (1960-1980) a usadíme sa v 80's dekáde, normalizačnom desaťročí najbohatšom na žáner s princeznami v hlavnej úlohe (a dá sa povedať, že desaťročí jedinom). Najviac priestoru dostal Dušan Trančík spomínajúci na koprodukcie s nemeckou spoločnosťou Taurus Film, ktorá nám priniesla 6 rozprávok a jej dramaturgia bola vystavaná na čo najväčšom zabávaní obyvateľstva v totalitnom režime a čím veľkolepejšie rozprávky vyprodukovali, tým boli Taurusáci šťastnejší. Rýchlosťou prebehneme Martinom Ťapákom (Plavčík a Vratko, Popolvár najväčší na svete), Jurajom Jakubiskom (Perinbaba, Pehavý Max a strašidlá natočený podľa vlastného sedemdielneho nezabudnuteľného seriálu Teta), Miloslavom Lutherom (a jeho uhrančivými kúskami Kráľ Drozdia brada a Mahuliena, zlatá panna), Dušanom Rapošom (Falošný princ), Júliusom Matulom (Nebojsa) a samozrejme Martinom Hollým (Soľ nad zlato). Kostýmová výtvarníčka Ľubica Jarjabková nadhodí tému nemennej siluety princeznej - bojazlivej devy v blond háve a dozvieme sa, že tento ustálený vzorec bol narušený len raz za uhorský rok obsadením brunety do titulnej role (Soľ nad zlato, Sedem jednou ranou). Konfrontovania Slovenska (Pavol Dobšinský) s Nemeckom (bratia Grimmovci), spisovateľov, podľa predlôh ktorých filmy obvykle vznikali sa dočkáme tiež, tak ako aj typu tzv. vzbúrených, mesto obývajúcich popových princezien (Marika Gombitová, Dara Rolins) uprostred synťákmi presýtených osemdesiatok v muzikáloch Neberte nám princeznú a Takmer ružový príbeh. Od roku 1990, vzniku Párnického Šípovej Ruženky, zatiaľ poslednej slovenskej rozprávky, uplynulo už 21 rokov. Áno, dosť smutné pripomenutie. P.S. Popkultúrny guru Juraj Malíček zasvätene hovoriaci o západnom type princeznej, názorne ho objasňujúcom na Lucasových Star Wars, na príklade princeznej (o nadužívaní slova princezná ma neupozorňujte, podobne ako nikto neupomenul českých prekladateľov knihy 125 zakázaných filmov o nadužívaní slova obscénny) Leii, je svojím exaltovaným prejavom zodpovedný za moje rozhodnutie neísť s percentami ešte o kúsok nižšie. 55% __________ 4.-Jánošík _____ Síce nedisponujúce detinskosťou predchádzajúcej epizódy (štafetu vševediaceho rozprávača po dvoch otravných postavičkách prevzal lepšie počúvateľný Roman Luknár a navyše s tým rozdielom, že sa nám predstavuje v polohe voice-overu sprevádzajúceho práve prebiehajúce dianie len ako neviditeľný hlas, narozdiel od vizuálne sprítomnených bábok), avšak už v úvode je nám predložená pomerne silná roztrieštenosť, čo sa, našťastie, čoskoro stabilizuje. Juraj Malíček (tentokrát s tričkom s logom Supermana) opäť zabezpečuje potrebné sympatie, ktoré sa v podobne veľkom množstve nevyskytnú k nikomu z účinkujúcich. Začneme známymi historkami okolo prvého slovenského celovečerného hraného filmu, nemého Jánošíka bratov Siakeľovcov z 1921-ého (Jaroslav Siakeľ o 4 roky neskôr spolupracoval na filme Harryho O. Hoyta The Lost World), prechádzame skrz rok 1935, dátumom v ktorom vznikol druhý, Fričov Jánošík (ktorý mal pôvodne režírovať Karol Plicka) so zemitým Paľom Bielikom v hlavnej úlohe, teraz ešte hercom, o 27 rokov nato však už režisérom zodpovedným za tretieho, širokouhlého a farebného, dvojdielneho Jánošíka (ktorý sa stal 2. najobľúbenejším slovenským filmom s Františkom Kuchtom v hlavnej roli, ktorému ďalší osud určil alkohol). Spomínajú pomocná režisérka Sylvia Lacková, Eduard Grečner, producent Jozef Mičo priamo na mieste Jurajovho narodenia v Terchovej, kameraman Jánošíka tretieho, Vladimír Ješina, ktorý v epizóde s názvom Duch v stroji nevysvetliteľne chýbal, dramaturg a animátor Rudolf Urc a ďalší. Dostaneme sa k jánošíkovským paródiám pohrávajúcimi sa s klišé, či už v muzikálových podaniach Jozefa Zachara Juro Jánošík alebo legendárnej inscenácii Na skle maľované s Michalom Dočolomanským, v podaní Lasicu a Satinského v kabarete Ktosi je za dverami a v 5. najobľúbenejšom slovenskom filme Pacho, hybský zbojník. Nesmú chýbať ani animované variácie známej legendy v Kubalovom majstrovskom Zbojníkovi Jurkovi, alebo v seriálovej verzii Jaroslava Barana Jurošík. Prejdeme sa cez Slovenský filmový ústav, kde natrafíme na nerealizovanú verziu z roku 1997, pokračujeme nevhodnou vložkou z Jánošíkových dní v Terchovej, až sa dostaneme k filmu najnovšiemu a ešte nedávno z kín vylezenému, Jánošíkovi - Pravdivej histórii, koprodukcii Poľska, Česka a Slovenska. Nebyť nedávno zhliadnutých bonusových materiálov ohľadom nášho ľudového hrdinu použitých aj v tomto dokumente (Film o filme: Jánošík '21), tak môj pocit, že sledujem a dozvedám sa totožné informácie by tu zrazu nebol. 65% __________ 5.-Sex a erotika _____ Povrchnosť a neucelenosť neobišla ani tento diel, ba priam ešte hlbšie ako predošlé zachádza do komerčnej roviny a prezentuje sa bulvárnym charakterom (známe osobnosti z filmárskeho fachu rozjarene rozprávajú o svojich zážitkoch so sexom). Na seriál, ktorý sa bude naozaj odborne a vedecky venovať dejinám našej kinematografie, si ešte musím počkať. Pri tomto expresnom prebehnutí históriou zobrazovania erotiky, sexu a inkriminovaných scén v našich filmoch, som mal na jazyku neustále pachuť, že sledujem produkt nemenovanej súkromnej televízie (ovšem pozerateľný) a nie seriózny verejnoprávny (hoci slová seriózny a verejnoprávny v jednej vete v posledných pár rokoch akosi nedávajú zmysel) dokument mapujúci históriu vybranej problematiky. Tu sa naskytá otázka, či bola vôbec potreba hovoriť o niečom, čo vlastne v našej filmovej histórii má len veľmi malé základy, resp. takmer žiadne. Veď napokon, prvý bozk na slovenskom filmovom plátne bol zobrazený v prvom Jánošíkovi, a to až o 25 rokov neskôr, ako v Heiseho The Kiss z 1896-ho. Boli, sme, a určite stále budeme v tom našom malom konzervatívnom Slovensku v odzrkadľovaní sexuálneho života na plátno jednoducho v plienkach, hoci na latentné snahy a pokusy by sme v dejinnom bádaní a pri veľkom chcení natrafili (Sladké hry minulého leta, Zmluva s diablom, Eden a potom, Záhrada a predovšetkým u režiséra v tomto smere jednom z najotvorenejších a najslobodnejších, u Juraja Jakubiska). 60% __________ 6.-Slovenská krčma _____ 55%

    • 6.7.2011  13:55
    Sucker Punch (2011)
    ****

    ZACK Film. Divadlo. Videohra. Soundtrack. Popkultúra. Fetišizmus. Watchwomen. SNYDER 80%

    • 11.2.2011  14:54
    Tikot hodin (2011)
    *

    Jeden z tých filmov, kde je aj relatívne vážne myslená scéna vďaka režisérskej neschopnosti, netalentovaným hercom, nasilu vykvasenému scenáru a hudobnému podmazu ako z telenoviel (veď to poznáte, obyčajný príchod postavy na scénu vďaka heroickej a rádobynapínavej hudbe vyznievajúci totálne sebaparodicky a vtipne), spláchnutá do žumpy. Presne tou ubíjajúco nudnou kanadskou béčkovou televíznou optikou videný film akých sú natočené tisíce, no stačí vám donútiť sa k zhliadnutiu jedného za rok a poviete si, že v najbližšej dobe ďalší nie, pretože bude určite podobne myšlienkovo nezávadný. Thriller by mal byť v prvom rade napínavý, no v tomto paškvile som to napätie nejako nepostrehol, vyznieva skôr ako x-tý diel z tuctového kriminálneho videoklipovitého tv seriálu. Funguje iba čisto na zabitie času, nie na serióznu filmovú "podívanú", mne sa však zdá, že môj čas si v poslednom období takýmto spotrebným tovarom zabíjam dosť často. P.S. Vyvrcholenie tohto bijáku malo na mňa podobný dopad ako päsť na oko. P.P.S. Vete "Tikot hodín je napínavý psychologický thriller, ktorý nadväzuje na tradíciu filmov Mlčanie jahniat a Sedem" verte rovnako ako tvrdeniu "Ernie Barbarash je zručný režisér". 25%

    • 3.6.2012  19:06
    Tyranosaurus (2011)
    ****

    Pozostatky z Jurského parku. Či skôr prevedenie krátkometrážnej prvotiny Paddyho Considinea do celovečerného debutu, pohrávajúceho sa s existenciálnou trýzňou a stratou zmyslu premárnených životov dvoch osamelých zblúdilcov, žijúcich uprostred šedivej okrajovej štvrte severoanglického Leedsu. Neokázalosť a civilnosť ako samozrejmé trademarky britskej nemainstreamovej (alebo nielen tej) tvorby, tvoria aj Tyrannosaurovu neoddeliteľnú súčasť. Film ľahko preložiť ako vztýčený prostredník otvorene ukazujúci k Bohu, ktorý nie a nie Josephovi pomôcť. Nie sú nám predkladané žiadne manipulatívne, či iné lacné prostriedky, ktoré by iba vnucovali povrchne empatické cítenie s postavami. Práve naopak. Emócie musíme hľadať sami, za zachmúrenými tvárami ústredných postáv, nevidiacich zmysel svojho ďalšieho bytia, za šedivo strohými kamerovými kompozíciami. Avšak stretnutím Josepha a Hannah pomaly začnú praskať ľady, hoci ich úplné nalomenie je len na divákoch. Hyper-optimista by mohol namietať, že z filmu boli vystrihnuté všetky scény ukazujúce nám postavy vo svetlých okamihoch, v okamihoch, keď ich životmi sprevádza šťastie. Ale práve metódou absencie čohokoľvek pozitívneho však Considine silnejšie podtrhuje šedivú realitu tej fázy života, keď vysloviť viac ako len vetu Nemám nikoho, je nemožné. Komorné, neprikrášľujúce, depresívne i asketické a nehľadajúce svetlé stránky života tam, kde nie sú, to je Tyrannosaur. Britský civilizmus v duchu Kitchen sink drám Linsay Andersona či Kena Loacha, za ktorého postupné zarývanie sa pod kožu môže predovšetkým Peter Mullan v hlavnej úlohe. Ten, kričiaci po vzore Mela Gibsona Freedom, len potvrdzuje svoj kultový herecký status. 85%

    • 24.4.2017  15:36

    Jack sa chystá vyplávať je film, v ktorom majú skúsenosť s varením len profesionálni kuchári. Aspoň spočiatku. Čiže žiadna nalinkovaná genderová korektnosť typu „ženy áno, muži nie“, to vôbec, s týmto ten film neoperuje. Prvá veta implikuje dva výklady. Buď je Hoffmanov režijný debut a labutia pieseň v jednom absurditou na druhú, ktorá s divákom komunikuje priznaným, osobito nadsadeným spôsobom a vyššie uvedené je len jednou z nich, z tých absurdít. Alebo je ten film plný podobných násilne vynútených scenáristických strát zmyslu pre realistickú mieru. Dodajme kontext a možno sa vyjasní. Jack sa chystá vyplávať je totiž film inzerovaný ako realistický. Lenže štyria ľudia prežívajúci svoju štyridsiatku, alebo niektorí len nábeh na ňu, môžeme len odhadovať, a nik z nich nevie ani len kurča upiecť? Dobre, konštrukt, ale ich vec. Číry pragmatizmus hovorí, že majú reštaurácie. ___ Vhodnejšie by ale bolo napísať, k tej realistickosti, že ide o film akoby priam programovo vyjduvší z festivalovej Mekky amerických nezávislých filmov Sundance, pričom v tomto konkrétnom prípade škatuľka „nezávislý“ síce možno koreluje so spojením „film vyrobený mimo veľké štúdio“, no menej už so slovom „realistický“. Ale zas to od nás nie je odtrhnuté až tak úplne. Len to stráca body miernou idealizáciou. A teraz nejde o pohľad povýšenecky kverulantský v zmysle „romantická komédia, to je len taký nedorobok tých ozajstných filmov“. Nič také. Pretože ozajstný film nejestvuje. Čo to vôbec je? Jestvujú len rozličné žánre a typy filmov, ktoré rôznym spôsobom napĺňajú alebo modifikujú stanovené konvencie. ___ Vyplávanie v titule filmu kauzálne predpokladá statickosť, stojatosť, zmeravenosť. Možno ide o priehľadnú vzťahovú metaforu, ktorá ponúka spoiler už len po prečítaní názvu, možno o akési „hľadanie cesty mentálne vyhoreného človeka k svetlejším zajtrajškom“. Uvidíme. ___ Skúsme ten film kamsi zaradiť. Jack sa chystá vyplávať nie je nepriznaná soap opera. Nie je to weird svojráz pracujúci s deadpan poetikou či freakmi zahusteným svetom. Nie je to ani veľkoštúdiový rom-com mainstream, nie tak úplne, naň je to až príliš melancholické, outsiderské a neatraktívne. Ale hlavne to nie je dostatočne osobité. To posledné už bolo konštatovanie k filmu samotnému, nie k opozičným definičným znakom romantických komédií majoritných filmových štúdií. ___ Anglický jazyk má na definovanie tejto adaptácie divadelnej hry najvýstižnejšiu kategóriu. Dramedy. Taká tragikomédia, na ktorú sú namotávané situácie adekvátne diváckym očakávaniam z daného subžánrového zaradenia. Nevedno, či rýchlo prchajúca, uvidíme po čase, ale predpoklad je, že áno. Posmutnelá, nie skľučujúco depresívna, loserská, ale vôbec nie chcípácka, zdržanlivá, nie však asketická. ___ Až by sa žiadalo napísať, že newyorská opozícia voči hollywoodskemu naratívnemu modelu. Čo je hlúposť, alebo fajn, ale najskôr by sme si museli definovať hollywoodsky prístup k romantickej komédii a zistíme, že Jack sa chystá vyplávať žiadny rapídny odklon od nich nepredstavuje. Každá postava tu totiž napĺňa svoje konkrétne stanovené ciele, rozprávanie obsahuje pracovnú a súkromnú líniu, každý charakter je jasne čitateľný a zaradený. Všetko sú to znaky klasického rozprávania. Dokonca je tiež nastolená jeho kľúčová identifikačná črta, deadline, v tomto prípade leto, v ktorom sa „Jack chystá vyplávať“ a začať si vzťah s Connie. ___ Jack je slúchadlami ovešaný, zavalitý, vľúdny hromotĺk bývajúci u svojho strýka v predmestskej časti New Yorku. Počúva hudbu, teda jednu nahrávku dokola, pôvodnú verziu Rivers of Babylon od The Melodians, aby to možno čosi symbolicky zdôraznilo. Môžeme domýšľať. Je zima. Zoznámi sa s Connie, ktorá na byte u kamarátky Lucy rozpráva príhodu o svojom otcovi. Jack nikdy nevhupol do partnerského vzťahu, Lucy takisto nie, vyzerá, že je osamelá. Taká milá, submisívna osôbka s neveľkými nárokmi na svojho partnera. ___ Všadiaľ navôkol panuje zimná atmosféra, aspoň zo začiatku, sledujete a len čakáte, až „Jack vypláva“ a z filmu sa vykľuje sladkobôľna propagácia rodinných hodnôt končiaca kdesi na Manhattane pri pouličnom, nadbytkom svetiel vyzdobenom vianočnom stromčeku a padajúcom snehu. A myslíte si, že odhadujete správne, ale zároveň stále váhate, lebo ide o režijný počin Philipa Seymoura Hoffmana. Toho chlapíka, dnes už po smrti, ktorého meno a výzor máte zafixovaného z filmov Magnólia, Hriešne noci, Capote, Mission: Impossible III. či Než sa diabol dozvie, že si mŕtvy, a ktorý práve nakrútil klasickú trojaktovku, do ktorej obsadil samého seba. Jack samotár. Jack sa letmo zoznamuje s Connie. Jack v bytových priestoroch Lucy a Clydea varí pre všetkých večeru. Ale hlavne pre Connie. A táto časť si z celku odkrajuje takmer tretinu. ___ Seymourov film krotko ubieha, plynie, občas sa vytasí s nejakým zásadným deus ex machina typu Connie v preplnenom metre zbije anonymný chlap len preto, aby následne v nemocnici prijala pozvanie od Jacka na večeru. A môžeme pokračovať: Profesionálny kuchár Cannoli, ktorý má Jacka naučiť čosi uvariť, je samozrejme Lucyina bývalá známosť, čo Clyde Jackovi rozšíri a dozvedieť sa o tom musí aj Lucy. Aby bol dôvod k ich rozpadávajúcemu sa vzťahu. ___ A podobne vynútené nie že barličky, ale priam obrovské pomocné barle, bez ktorých nie je možné, aby rozprávanie vôbec nejakým spôsobom napredovalo, sa tu vyskytujú pomerne intenzívne. Aj ten subtílne kolabujúci vzťah medzi Lucy a Clydeom ako opozícia voči vyvíjajúcemu sa vzťahu Jacka a Connie, akoby nevychádzal z potrieb a funkcie v rozprávaní, ale nutne bolo potrebné vytasiť sa s najväčším klišé „niečo končí a niečo iné začína“. Téza. Nie hneď utópia, ale skúsme presnejšie, idealizujúce ružovkasté okuliare. Jednorazové. Nie zo zaprášeného výkladu trafiky, ale z ľahko pompéznejšieho jarmoku. ___ Spočiatku do popredia presvitá také videnie sveta, v ktorom je nutné byť na kohosi naviazaný a zdieľať s ním spoločný život. Z newyorskej reality je prezentovaná výlučne malá hŕstka ľudí, očividne so sebou spokojných, nižšia stredná trieda, a Jack akoby k nim nezapadal. Neznamená to, že ho nemajú radi, Lucy a Clyde, ale odmietajú sa stotožniť s takou jeho verziou, ktorá je až príliš samostatná. Bezbrehý individualizmus akoby už nebol in. Je potrebný partnerský sidekick, monogamia ako hýčkaná a cieľová životná stanica. Lenže aj tu sa dá oponovať, pretože kdeže bol Jack tých pár rokov zabednený, keď im jeho vzťahová absencia začala prekážať až teraz? Nárazovo a nezvratne má nutkanie naučiť sa variť a súbežné s tým plávať. ___ Nechcem nikomu zasahovať do nárokov na osobu, s ktorou mám zdieľať spoločný život, ale ak k získaniu vzťahu stačí varenie a plávanie ako znaky prekonania samého seba, tak je to prinajmenšom rozprávkarstvo. Našťastie neskĺzavajúce do podoby akejsi plošne blábolivej báchorky, pretože stále nejde o dielo propagačne šťastné takým tým nástojčivým reklamným spôsobom, ale vzhľadom k Jackovi o dielo až jemne motivačné, ktoré sa zároveň principiálne nedá odsúdiť, lebo hoci je zjednodušujúce, nie je iritujúce. Taký coming of age vekom postáv oneskorený o dobrých tridsať rokov. Skúste si na Jacka spomenúť o mesiac plus a dajte vedieť, či prázdna fráza „priemerné filmy sú tie najšumivejšie“ je naozaj len frázou.

    • 3.11.2010  16:16
    Kick-Ass (2010)
    ****

    ...aj za jeden z najúdernejších inside joke v dlhom období dozadu (Batman a Joker stelesnený jednou postavou - viď úmrtie Big Daddyho v podaní Nicka Cagea)... Nenachádzam sa príliš ďaleko od geekgasmu, v ktorom sa po skončení Juraj Malíček určite vyskytol. P.S. YouTube, MySpace a Ennio Morricone v jednom filme? Správne. Popkultúrna hračička. 85%

    • 19.11.2010  14:52
    Kid (2010)
    ***

    Štylistická vycibrenosť (a to predovšetkým z úvodnej sekvencie, v ktorej titulky neslúžia len ako doplnok filmu ale sú jeho neprehliadnuteľnou súčastou) plne kontrastuje so scenáristickou nefungujúcou ošúchanosťou. Výsledný filmový tvar (spočiatku sa tváriaci ako "niečo" so sociálnym podtextom, postupom filmového času však prerastajúci v čoraz väčší dramaturgický zmätok) tak zaujme hlavne vysokokvalitnou hudbou (samozrejme, britský film) a atraktivitou anglického prostredia, menej však už rutinnou, takmer až hallmarkovsky televíznou réžiou (nerátajúc tých zopár už spomenutých štýlotvorných hrátok). 55%

    • 8.7.2011  13:46
    Machete (2010)
    **

    Umelo prenadsádzkované. Robert Rodriguez už zjavne nevie kadiaľ kam a v Machete svoj "coolový, starodávny, ryhami vo filme doškriabaný" štýl dopestoval do ešte bezúčelnejších polôh než v Planet Terror. Už to nie je ten Rodriguez zo zlatých dôb Desperada a From Dusk Till Dawn, z dôb uprednostňovania fungujúceho príbehu pred samoúčelnou prvoplánovosťou. Machete by chcel mať nadhľad a to sa mu síce z malej časti darí, ale ako celok je u mňa film načisto odpísaný. R. R. akoby nemal domyslený pred natáčaním scenár, akoby mal premyslené len jednotlivé epizódky, z ktorých neskôr vytvoril dielo práve videné. A to jednu veľkú absurditu tváriacu sa nad vecou (od béčkových hercov a stupídnych dialógov, rádoby drsňáckej hudby, strihu a samotnej Rodriguezovej réžie neskrývajúcej zamýšľanú béčkovosť), v skutočnosti však bez výraznejšej dejovej línie, len s akýmisi hereckými štekmi, ktoré svojou vážnosťou síce majú vyludzovať u divákov úsmev na tvári a pocit z tzv. nadhľadu nad prezentovaným, t. j. nadhľadu nad grindhousáckymi exploitation filmami, avšak skrz ďalší grindhouse. Žiaľ, s takto prestreleným konceptom sa v mojich očiach už v dnešných časoch nedá vytvoriť plnohodnotný film (aspoň nie od Roberta). Rodriguez nech sa ide doúčať k svojmu najlepšiemu kamarátovi z filmárskej brandže. Konec starých časů? 40%

    • 22.12.2010  14:46
    Nakonec zemře (amatérský film) (2010)
    ****

    Minimalistickými prostriedkami k intenzívnemu pocitu napätia a strachu. To si zrejme povedali tvorcovia tohto krátkometrážáku a vznikol tak hororík napínavý už len obyčajným záberom na vystresovaného muža. 80%

    • 15.11.2010  15:07

    Po už kedysi dávno vyšlapanom chodníku pohybujúci sa a vo veľmi plytkej scenáristickej bažine plávajúci, ľahko zabudnuteľný, ale ťažko uveriteľný, fingovano nasladnutý slzopudný midcult. 45%

    • 3.6.2011  15:20

    Vyumelkovaný prefabrikát alebo ako natočiť podľa pár dekád nemennej žánrovej šablóny tisícu variáciu notoricky známeho príbehu. Ovšem nanajvýš zamrzí skutočnosť, že Easy A sa aj v dnešnej ére narúšania a obmieňania žánrových schém a postupov postmodernými rom-comovými zjaveniami ((500) Days of Summer) bližšie pritisuje k trajektórii pohybu vyjazdenej neškodnými teenagerskými nereálnosťami (záver hudobným vystúpením odkazujúci k High School Musical). Snažiaca sa Emma Stone zachraňuje nezachrániteľné. 40%

    • 19.2.2014  18:12
    Piraňa 3D (2010)
    ****

    Alexandre Aja je fanboy. Pôvodná Danteho sedemdesiatková Piraňa je Cormanovým New World Pictures produkovaná eko-agitka nabaľujúca sa na vtedajšom trende eco-monster filmov typu Orca, Grizzly alebo Tintorera, okázalo brojacich proti korporáciám znečisťujúcim vodné toky a lagúny. Aja aj s jeho „prehistorickými piraními mláďatkami“ kašle na poúčanie a navádzanie publika a nechce mu brnkať na jeho moralistickú a ekologickú strunu. Pirane v jeho filme predstavujú prostriedok pomsty tvorcom pornografie, ktorých penisy im nelahodia a nestrávené ich odpľúvajú. Analogicky plnia funkciu ľudských „porno prívržencov“ a sú zobrazované ako ohavy nenasýtené bujnými vnadmi a výstavnými krivkami pornoherečiek, ktoré sú tu hraničným spôsobom zbožšťované (podvodný tanec morských panien snímaný ako fetišistické zaujatie nahým ženským telom...). Pirane tu slúžia ako prostriedok k zakusnutiu si do ich silikónom nabitých mliekarní. Ono to nie je rutina ani šablónovité vypĺňanie žánru, Aja si podvratne rochní v pokleslých splatterových vodách, je namlsaný a vytešený zo 70's a 80's exploiťákov B kategórie a pôvabne pomrkáva po svojich kolegoch, vzoroch a „bratoch od fachu“ (naliaty Dreyfuss v úvodnej teaser scene ako pocta Čeľustiam; cynicky dôvtipná smrť Eliho Rotha, ktorý vo filme sarkasticky plní len úlohu čo najčiernohumornejšej likvidácie (odplata za premárnený Hostel) etc.). Trojrozmerná Piraňa je každým pozretím sebavedomejší pastiš a camp v jednom, kde Aja na zábery s hyperrealisticky hyperbolizovanými piraňami strihá detaily obnažených rozjarených prsatíc ako ich objektu. Nadsadený gorefest! Dekadentne zvrhlým spôsobom nám vlastne hovorí, že ak si ktosi pôžitkársky nedokáže vychutnať nahé ženské telo a slabošsky od neho uteká, je zaslepenejší ako nadržané živočíšne pirane. 85%

    • 2.2.2014  21:57

    Ak by som chcel točiť filmy, možno zakotvím v podobých hraniach sa s výstavbou naratívu, lavírujúcich na hrane campu a trashu. Birdemic je hlboko postmoderné dielo, ktoré sa vôbec nesnaží nabaliť na Hitchcockových Vtákoch a vykrádať ich, ako to býva v konotáciách s týmto filmom mnohými divákmi dešifrované. Režisér Birdemicu James Nguyen je ironik, fanúšik najodpadovejšieho braku, hrdého braku, ktorý sám seba priznáva a je vyhľadávaný diggermi, usilujúcimi sa nájsť si svoj „dokonalý film“, ktorý vlastne nejestvuje. Birdemic je rozdelený na dve zámerne nesúvisiace polovice. Prvá sa zameriava na vývoj vzťahu predajcu softwaru a modelky. Po približne 45. minútach sa rozprávanie nárazovo zvrtne z romantickej pocty telenovelám na monster film, v ktorom na našich hrdinov bezdôvodne útočia bizarne zanimované, agresívne makety 2D orlov. A podobné avantgardné postupy sa tu dejú neustále. Ovšem toto nie je avantgarda, ale číre mainstreamové dielo. Cieľavedomo „zlý film“, v ktorom ak by ktosi našiel jeden správny strih, vhodne nasadený zvuk či prislúchajúce osvetlenie scény bez úmyselného prepálenia, tak nie je možné, že ten dotyčný sledoval práve Birdemic. Najprínosnejším je ale jeho vysmievanie sa lacným a podliezavým agitáciám, v tomto prípade ekologickým, keď sú do popredia veľmi nadnesene pretláčané prvky typu dobráckeho sfanatizovaného ochranára z lesa, pôsobiaceho ako tesne po vymydlení mozgu nepríčetnou komunitou alebo samotná príčina útoku vtákov, ktorá je spôsobovaná globálnym otepľovaním. Všetko samozrejme v serióznom móde bez návodných dekódovacích šablón. 95%

    • 17.6.2013  21:59
    Rubber (2010)
    ****

    Rubber je metafilm, film vo filme, film o výrobe filmu, film, ktorý sám seba priznáva, sám seba si uvedomuje. Vie, že na „druhej strane“ je ktosi, kto ho recipuje a tak s ním komunikuje prostredníctvom sebauvedomelých scudzujúcich efektov. Toto francúzske postmoderné dielo nás hneď v úvode prekvapí jedným takým. Postava policajta do kamery tvrdí, že filmy poháňa dopredu prvok zvaný bezdôvodno, hovorí: „Film Love Story, prečo sa v ňom dve postavy do seba bláznivo zamilujú? Žiadny dôvod. Prečo je mimozemšťan vo filme Stevena Spielberga E.T. – Mimozemšťan hnedý? Žiadny dôvod.“ Podobne pokračuje aj ďalej cez príklady na rôznych filmových artefaktoch, pričom divákovi utvrdzuje jeho neschopnosť prijať myšlienku, že všetky filmy obsahujú časť bezdôvodna, ktoré ich posúva dopredu. Tvorca nám tak predostiera svojské alibi, akoby si potreboval hneď v úvode ospravedlniť svoje dielo, ktoré práve sledujeme, a ktoré s nami sledujú aj diváci vsadení do sveta filmu. Základným jeho príbehovým pohonom je bezdôvodno stelesnené pneumatikou, obyčajnou gumou z auta pohodenou na púšti. Guma putuje americkým kontinentom, avšak pred Hollywoodom zastaví, vediac, že tam by jej absurdnosť ako hlavného prvku príbehu neuspela. Rubber prináša postmoderný pohľad na film ako médium, reflektuje odratosť a meravosť hollywoodskych rozprávačských mustier i pasívnosť súčasného diváka. Je pastišom, láskyplne vzdáva hold béčkovým filmom, funguje aj bez odhalenia jeho druhej vrstvy, jeho dorozumenia s divákom skrz dvojité kódovanie, samostatne je odčítateľná základná, prvotná vrstva, príjemca nepotrebuje poznať kontext, nejde o paródiu. Panenský divák tak Rubber môže odčítať ako film o obyčajnej gume s telekinetickými schopnosťami, ktorá putuje krajinou a zabíja ľudí. V tomto momente však môže nastať šanca odsúdiť film ako nezmyselnú zbytočnosť v dôsledku nepochopenia jeho pravej podstaty. 80%

    • 11.2.2011  15:03
    Super Mac (2010)
    **

    Jediným šťastím bolo, že som počas sledovania nebol v prílišnom negatívnom rozpoložení, aby mi film pripadal podobne trápny a nevkusný ako "paródie" zo Seltzer/Friedberg série... Ale inak sínusoida s na jednej strane vtipnými a na druhej nevtipnými gagmi dosahovala poväčšine najväčšiu sústredenosť na strane druhej. P.S. Atmosféra 80's nefunguje ani z míľovej diaľky. P.P.S. Val Kilmer sa už načisto pomiatol. 30%

    • 20.6.2011  15:33
    Divoký Balkán (TV film) (2009)
    ***

    Paralely s LOTRom na mňa nezafungovali ani v najmenšom a vôbec, do konceptu dokumentu boli dosadené nie z nevyhnutnosti potreby analógie s NZ faunou a flórou, ale zo zámienky vykresať z ponúkaného materiálu čosi mohutnejšie a širšími uzlami previazanejšie. Ovšem tá prezentovaná nedotknutá prírodná bašta Európy na mňa svojou až monumentálnou odľahlosťou mala pomerne silný účinok, hoci len v obmedzenom tv formáte. 60%

    • 9.3.2011  16:08

    František Vláčil by sa utopil vo vlastnoočne vyslzenej vode, ak by videl, ako "jeho" žáner dehonestujú rutinéri bez štipky talentu a režijnej či scenáristickej inovatívnosti otrocky kopírujúci všetky indikátory daného žanru navôkol, pokúšajúc sa naviac vytvoriť žánrový film. 15%

    • 9.5.2011  15:28

    S nepoznaním a neoboznámením pozadia parodujúcich sekvencií (čiže celý film) by to bol sotva polovičný zážitok. Odskúšané na sebe samom (po prvej projekcii som bol na vážkach s hodnotením tohto, vtedy všelijakého paškvilu - z plátna som extrahoval ledva polovicu zamýšlaného, po druhej projekcii ultimátna, štýlová, ezoterická, neslýchane zábavná spleť tých najvulgárnejších a najextrémnejších narážok a alúzií - a utvrdenie sa v starom známom "do momentálnej nálady sa vám nemusí trafiť každý film"). Rob Zombie sa pomaly ale isto prepracúva k takým popkultúrnym tvorcom a režisérskym ikonám, ako povedzme sám veľký Q. T. Tu máme očividný dôkaz o jeho sčítanosti vo filmovom fikčnom svete preukázateľný aj implementovaním najrozličnejších inside joke pre zasvätených a taktiež sčítaných a poučených divákov ako Rob samotný. Zakázané premietať puritánom bez zmyslu pre vo veľkých porciách dávkovaný drzý humor - napokon, upozornením o neprístupnosti Superbeastovho metasveta niektorej časti obecenstva vás varuje samotný Zombie hneď v úvode. Či to vo vás niečo invokuje alebo nie, je len a len na vás. 75%

    • 19.5.2015  02:14

    Zabil som svoju matku alebo „Neo-dandyovské bohémstvo juvenilného syna“ je celovečerný debut, ktorý by sa pokojne mohol volať aj „Scény zo života syna a jeho matky“ a očakávania potenciálneho diváctva, ak nejaké boli, by tým boli naplnené možno viac než teraz. Rozprávanie totiž pozostáva z niekoľkominútových segmentov, scén predhodených pred diváka ako výjavy zo životov ústredných dvoch postáv. Je subjektivizované a orientované na Hubertov rozsah znalostí. On je vševediacim rozprávačom, ktorý sa v čiernobielych predelových sekvenciách spovedá zo vzťahu k matke do svojej kamery. Tieto zábery nie sú časovo ukotvené a netušíme, v akej relácii sú k farebným častiam filmu, ktoré akoby sa odohrávali spätne, ako Hubertom vyskladaná kompilácia životných udalostí, ním pokladaných za dôležité. Tie sú vyňaté z jeho šestnásteho a sedemnásteho veku, ktorý práve žije. Toto bolo treba napísať, nevyhnutné to je a mnohé je tým vypovedané. Jeho opovrhovaniu matkou je to totiž zásadným, ak nie najzásadnejším podkladom, tá predchádzajúca veta. Jeho vek myslím. A aj ten názov, Zabil som svoju matku, aj on je len takým roztopašným zbožným prianím, ktorým chce autor šokovať, ale hlavne zavádzať všetkých recipientov. Volám sa Xavier, vlastne Hubert. Mám sen, mám cieľ, pomenujem po ňom film, nikdy ho však nenaplním, pretože sám neviem čo chcem, a všetko čo vám predvádzam je len môj hysterický a afektovaný mód. Taká neskoropubescentná póza, do ktorej sa urputne štylizujem. Môžeme sa rozhodnúť, že nás Hubert irituje a text by ďalej rozvíjal pohľad na film práve načrtnutý. Ale aj nemusíme. ___ Jeho vzťah s matkou je od prvého záberu obtiažny, nefunkčný, ale principiálne živený nenávisťou hlavne z Hubertovej strany, teda nie nenávisťou podloženou, ktorá by vyvierala z neprebiteľného argumentu, ale nenávisťou ako pubertálnym programom, v ktorom si idealizuje všetkých a všetko. Ak mu tam čosi nezapadá, chyba nie je v ňom, ale v komkoľvek z okolia. A keďže matka sa mu s jeho predstavami široko rozchádza, považuje ju za ontologické zlo a chodiacu propagátorku nevkusu, hnev si ventiluje hlavne na nej. Alebo skúsme inak, ľudí si polarizuje, pričom predošlé slovíčko je tu možno ešte výstižnejšie, na dva tábory, v ktorých jestvujú len zlí ľudia a dobrí ľudia, žiadne prestupovanie vzájomných protistrán. Chantale je vyrovnanou, až stoicky chladnou, popritom prívetivou a prajnou matkou, ktorá síce oplýva prchavou náladovosťou, ale to len preto, že je k nej synom donútená. Nie je nastavená na program zosúladiteľný s jej potomkom. Tuší, že sú to len jeho prechodné mentálne výpady, necháva si ho nimi preplávať a častokrát sa iba pousmeje z pohľadu tej „životom poučenej“. ___ Film sa dištancuje od klasickej naratívnej výstavby, postavy sa vlastne nijako nevyvíjajú a nesmerujú ku konkrétne stanoveným cieľom. Hádky, škriepky, zvady a kdesi medzi nimi podobne pominuteľné udobrenia. Ústredným hnacím motorom rozprávania primárne nie je kauzalita, ale korelácia alebo konfrontácia medzi Hubertom a jeho matkou, učiteľkou Julie a priateľom Antoninom. Situácie, ktorých sú oni ústrednými iniciátormi, poháňajú rozprávanie vpred, bez ohľadu na to, že by sme vedeli, čo príde v nasledujúcej scéne. Vzťah matky a syna je živený konfliktmi, ktoré sú príliš často vyvolané pudovosťou, samonaštvaním a takými problémami, ku ktorým treba z drvivej väčšiny pripísať predponu pseudo. Vždy vyvierajú z nejakej malichernosti, z banality, na ktorej je postavený ich vzájomný konflikt, ktorý vlastne konfliktom ani nie je, ale postavy sa ho tak rozhodnú identifikovať. Tieto triviálnosti však netreba ihneď vziať ako hanenie filmu, keďže ten kopíruje odžitý stav medzi samotným Dolanom a jeho matkou. Ide o semi-autobiografické preklopenie svojho života do korigovanej fikcie. Ak nás to rozčuľuje, tak to potom Dolanovo dospievanie samotné, pričom dá sa to vziať ako protiargument k čítaniu filmu uvedenom ku koncu prvého odstavca. Tu už jeho rozháranú popudlivosť prekladáme ako všeobecnejšie poňaté zvečnenie dorasteneckej etapy žitia. ___ Nenávisť akoby medzi matkou a synom nebola obojstranná, z tej Hubertovej je generovaná a udržiavaná viac-menej na automatiku. Často vkladá do matkiných úst slová, ktoré nikdy nepovedala. Má ju rád, lenže to je tvrdenie, ktoré vedie k možnému zmiereniu, necháva si ho teda radšej v svojej intimite. Medzníkové sekvencie sú tvorené rapidmontážami rôznych namaľovaných obrazov alebo fotiek, spomenutými synovými sebareflexívnymi spoveďami do kamery alebo časťami pochádzajúcimi z Hubertovho raného detstva. V rozprávaní nezastáva dôležitú rolu postava otca, dokonca ak by sa tu neobjavila, môže bez nejakých zásadných zakopnutí pokojne plynúť ďalej. Oboznámenie s jeho existenciou je však dosť zásadnou informáciou. Otec a matka sú po rozvodovom akte. Ani jedna, ani druhá strana nebola schopná spoluúčinkovať v obojstrannej pospolitosti. Film je tak akousi víziou, ktorá prorocky predikuje zánik nukleárnej rodiny. Žiadny zobrazený vzťah tu nereprezentuje spoločnosťou a masovými médiami hýčkané, zakonzervované predstavy o „tej správnej manželskej dualite“, pretože každý takto inštitucionálne zaštítený vzťah tu nemá dlhú výdrž. Hubert má priateľa Antonina, priateľova matka Hélѐne je po rozvode a v produktívnom veku sa pridržiava mladého milenca, Hubertova matka žije rovnako separátne od jeho otca. Rodinám, ktoré by možno aj plnili funkciu tradicionalistickej trichotómie otec-matka-potomok rozprávanie nevenuje žiadnu pozornosť a sú preň absolútne nepodstatné. ___ S trochou nadsádzky sa tiež dá povedať, že ide o Dolanov vztýčený prostredník zamestnaniu účtovníkov, o ktorých tvrdí, že „nemajú vkus“. Alebo inak. Ľudia prichádzajúci s umeleckými druhmi dennodenne do kontaktu, majú krasocit pre rozlišovanie a kategorizovanie „toho autentického, neprikrášleného umenia“ vypestovaný najdôkladnejšie. Jeho matka je totiž účtovníčka, on stredoškolský študent, ktorý popri štúdiu fotí, maľuje a píše. A izbu má celú polepenú instafotkami a plagátikovými idolmi rázu Rivera Phoenixa. Jeho matka je domáca madampani, ktorá domov nosí „všetok ten gýč“ v štýle tigrovaného pokryvu lampy a čo oblečenie, to dobrovoľné sebazhodenie. To Hubert je ten „pravý vyznávač umenia“, ktorý predsa vie, kto to bol Jackson Pollock. A práve bola zužitkovaná Dolanovská rétorika. Jednoducho extrakt nadutosti a režimu „som poloboh a vkusový guru“ naservírovaný v polohe takej, na ktorú sa ani naštvať nedá stihnúť. ___ Záverečné matkovsko-synovské posedenie na skalách sa vyskytne náhle a nevedie k nemu nijaká radostná niť, ktorá by naznačovala, že všetko mieri k udobreniu. Nevyznieva ako blažené východisko z ich znehodnoteného vzťahu, ale je len ďalšou dočasnou kooperáciou a prchavým pozitívnym intermezzom, ktoré vyúsťuje v repetitívnu a ubíjajúcu obojstrannú zášť siahajúcu už mimo hranice sujetom zobrazeného. Dovetok pre tunajší matematický zväzok: Tento frankofónny post-Angry Young Man debutoval za sedem hodnotiacich plakiet.

    • 4.10.2010  11:00

    Celoplošná sterilita natiahnutá do rutinného televízneho obalu. Kombinácia na slučku. Známa ochotnícka herečka Sandra Bullock opäť dokazuje, že do filmového priemyslu zablúdila akousi prapodivnou náhodou, akýkoľvek dramatický oblúk by ste hľadali márne (ak samozrejme nepovažujete za dramatické umelé 'dojímanie'). Nafúknutá bublina najlepšie potvrdzujúca staré známe pravidlo Oscary = čisto politická vec. 40%

<< předchozí 1 2 3
 
Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. Další informace