Recenze (7)
O překonávání smutku, o snění, o naději, to vše v krásném kabátku, za který by se nemusel stydět žádný profesionální film, a s krásnou Judit Bárdos, která toho jen očima zahraje tolik! ()
Nemôžem tomu uprieť hravosť. Marianková sa snaží vo svojich hrdinkách, ktoré niečo stratili alebo strácajú nájsť nie len pochopenie, ale aj akýsi happyend. Bárdos aj Kadlečík sú výborný, hoci celé mi to príde neučesané. Nepríde mi to ani ako komédia, ani ako rozprávka pre dospelých a už vôbec nie ako dráma. Je tam série pekných obrázkov, nápadov ale nedrží to pokope natoľko aby to mohlo vo mne zanechať silnejší dojem. Alebo mi aspoň pomôcť preniknúť do duše postáv. ()
Trocha mi to pripominalo Amelie z Montmartr, ibaze patricne slabsie. Ale Judit bola neskutocna - chcel som to vypnut skor, ale tie oci, vole, proste som to dopozeral :o).. Pribeh smutny, zamotany, nie moje kafe - ale tie oci, davam jednu * za kazde z nich! ()
Tady má někdo hodně rád Amélii z Montmartru......Kamera je fajn, ale těch ostatních mínusů je dost :-/ ()
Krásná kamera, lokace a výborný scénář. Scéna v parku užasná, a je mi uplne jedno, ze jsem mohl badat inspiraci nekde jinde. To neni nic špatného. Jeden z nejlepších, ač možná vubec nejlepší československý studentský film, jaký jsem mnel možnost videt. A tím slovem studentský nechci nic zlehčovat. ()
Judit Bárdos - skvělá volba :) Celé je to prostě dokonalé. Není to studentský film ale už profesionální. Velká pochvala :) ()
Utiekanie sa do snov a svojej minulosti ako východiskové životné sebavyjadrenie. Spiatočnícka, hĺbku rafinovane kamuflujúca hipsterovinka odmietajúca prijať bytie ako bytie k smrti. Propriety ako písací stroj, vintage bicykel z babičkinej komory, starecké ošarpané interiéry a stránenie sa človečiny v rurálnej utópii len kvitujú dielu, ktoré programovo hlása, že ideálnym bytostným fundamentom je vedome mŕtvieť, stagnujúco hibernovať na mieste a slastne zatvoriť oči, v ktorých si môžeme premietnuť chvíle tie, kedy sme dobrovoľný duševný masochizmus ešte nepraktikovali. Banálny a mystifikujúci existenčný postulát „Dobre už bolo“ ako centrálne zastrešenie a vyústenie diela. Na kohosi to tým kýženým efektom prekvapivého vypointovania možno funguje. Teda nie možno, podvoliť sa je veľmi jednoduché. Éterická lyrika, ktorá levituje v tak krásnom a preslnenom bezčasí, až jej je obtiažne nepodľahnúť. Je? Piano povinné, ak by plnilo aspoň nejakú funkciu, za vykalkulovaný gýč by ten film nebolo možné označiť tak suverénne ako teraz. A to je problematické, pretože nejde o gýč spätne uvedomovaný a sebaironizovaný, ale gýč ako náplasť na zastieranie významu. ___ V podstate sa tiež ocitáme v najtradičnejšej polohe súčasného moru slovenskej študentskej tvorby, teda chcípáckom filme, v ktorom sa hlavná postava štylizuje do polohy programovej fatalistky, hoci v Dverách táto jej stránka nie je až tak okázalo zvýrazňovaná. Omnoho viac je naznačovaná, avšak plne to postačuje. Napríklad jej odopieraním si opätovného začlenenia do „tej zlej reality“ a permanentným obracaním sa k snom a minulosti, pretože len v nich uväznená môže byť šťastnou stvorou, na čo má predsa, slovami komentátora, plné právo. Lenže čo to mení na veci? Jediným ozvláštnením danej kategórie je tu spomínaný doprovodný komentár, ktorého funkcia je však v rozprávaní viac rozpitá ako opodstatnená. Duplikovanie obrazom explicitne ponúknutých informácií? Načo. Vizuálne nesprítomneným rozprávačom zdieľaná ideológia, glorifikujúca zmeravenosť a snové iracionálno ako jediné možné ľudské napredovanie (stačí spomenúť na záverečný voice-over)? Neviem, než sa na takom čomsi spolupodieľať paradoxne radostnou dikciou komentujúceho Františka Kovára, radšej nejdem do toho vôbec. ___ V zásade krajne regresívne dielo o tom, že jeho hrdinka, senzualistické žieňa Alica, v budúcnosti možno spisovateľka, ale skôr nie, odmieta byť zmierená so svojím ja takým, ktorého existencia je poznamenaná smrťou blízkeho, o ktorom vieme len to, že rád stojí na prístavnom móle a podobne rád sa pred chladom chráni červeným šálom. Judit Bárdos zahrala, fajn, dobre, v detailných záberoch sa jej páčivo vymodelovaná tvár nespočetnekrát objavila, slow motiony boli použité, flashbacky takisto, hoci nefunkčne, pretože ani sentimentálnym ten film nestihol byť, nevadí, môžeme prehliadnuť, preostrovanie v jednom zábere máme odfajknuté rovnako a „hrejivé, neurážlivé snímanie lístia a kvetín“ tiež. A tento štylistický štandard, uhladenosť a povrchový omam, to má byť všetko? Lebo ono triviálne zdelenie za tým, za tou fasádou, je akoby vytiahnuté z minulosti a uzemnené vtedy a tam. Taký spohybnený muzeálny exponát, odovzdaný romantizmus, myslím ten niekdajší umelecký smer, pretavený do podoby súčasnej kinematografie. () (méně) (více)