HareS

"Zlaté sedemdesiate". Luther s Šimončičom obracajú naruby pravidlo šedého zákalu našej televíznej tvorby na Kolibe v normalizačných časoch. Príbeh o matke a dcére. O ženinej úlohe v rodine a spoločnosti, ktorú pre ňu vopred tieto inštitúcie napísali. Dvojrola výnimočnej Emílie Vášáryovej stvárňujúcej ako matku v retrospektívach, tak dcéru v súčasnom dianí, podmieňuje diváka k zaujímavým úvahám o nesmierne blízkom vzťahu týchto dvoch osôb (práve jej dvojúloha znásobuje dojem silného, až metafyzického prepojenia medzi nimi). Záver je silne účinnou katarziou. SPOILER Dospelá dcéra (teraz už aj matka) zahľadene do kamery sleduje akoby samu seba v mladosti (počiatky retrospektívy z úvodu totiž boli sugestívne nasnímané subjektívnou kamerou z jej pohľadu - zastávala vlastne post kameramana). Poznačená udalosťami z detstva, keď jej otec matku týral a strpčoval im život ju donútia k úniku od vlastného manžela. 80%

Veľmi trippy (hovorím o rozprávaní, ktoré je viac artovo roztečené a nespútané ako klasické, teda kauzálne, ale aj o roztopašnom zaobchádzaní s postavami a ich motiváciami), veľmi junkie (fikčný svet obývaný zväčša bipolárnymi, pudovými, animálnymi fetkami), veľmi grindhouse a 70's, čiže z obrazu prýštia šestáky a amatérizmus, čo už po niekoľkýkrát v rámci onej parakinematografie neznamená negatívum, ale dominantu a vrodený symptóm. Chýba už len The Deuce a ďalšia zaprášená obskúrna výstelka na celuloide do večerného dvojprogramu. Raný Ferrara bol anti-homeless, veľký svojráz, mal rád kvalitné vŕtačky, NY nočný život, slashery a Divocha s Marlonom. 80%

Constantin Stanislavski by mal iste veľkú radosť a rozhodnejší pocit než je po dosledovaní ten môj. 70%

Krehkosť a mierumilovnosť benevolentného starnúceho človeka chcejúceho aspoň malým, avšak znamenitým pričinením zaasistovať k skončeniu druhej svetovej. Humánnosť ako jedna z najzákladnejších a najprapodstatnejších vlastností aroganciou a odľudštenosťou nepoškvrnenej ľudskej bytosti v úzkom súznení s uhrančivou slovenskou prírodou. Horská road movie z normalizačných čias situovaná do čias vojnových s famóznym Dibarborom, ktorej inšpirácia Martinom Ťapákom je viac než zrejmá. 80%

Viktor Kubal má oproti kolegom za oceánom západne od nás jednu obrovskú výhodu. On totiž najprv vdýchne svojím filmom dušu, vypiluje scenár do posledného detailu a až na záver myslí na efekty a na kabát svojho diela, aby bola nasýtená aj tá povrchnejšia a pohyblivými obrázkami až tak ako my neposadnutá časť diváctva. V továrni na sny k filmárskemu procesu pristupujú opačne. Najskôr sa predsa musí vedieť o potenciálnom zárobku ešte nevyrobeného filmu - to je hlavné, bez toho by jednoducho hollywoodski tvorcovia nejedli chlieb ich každodenný. A až po ďalších desiatich bodoch si niekto v štábe zmyslí, že nemajú podľa čoho natáčať, nie je totiž scenár. Tak sa ho rozhodnú narýchlo uvariť, napísať čo najviac "na efekt situácií", ale otázku "Kde je to hlavné?" si nepoloží nikto. Ich animákom chýba pochopenie pre to už spomenuté, to autorovo ja, to čo Viktor Kubal zanechal vo svojom Zbojníkovi Jurkovi. Už nespočetnekrát sfilmovaná legenda o Jurajovi Jánošíkovi získava v Kubalovom podaní nádych sviežej originality a pôvodná historka nadobúda nevídanú neotrelosť. Striedanie rôznych štýlov animácií v Kubalových rukách magicky zvizualizovaných (nad všetky ostatné čnie úchvatná scénka s pootočením kamery), veľká časť záberov exponovaná do detailov tvárí svojsky nakreslených postavičiek, geniálny hudobný doprovod znejúci počas každučkej sekundy filmu (zimomriavkové boli predovšetkým prechody medzi dvomi diametrálne odlišnými hudobnými žánrami - mám na mysli dychberúce, hudobne absolútne disharmonické sekvencie s použitím slovenských ľudových piesní nerušene prechádzajúcich v čistú "hornerovčinu"). Nadmieru potešujúcim ovšem zostáva fakt, že tvorca sa rozhodol rozprávať filmový príbeh čisto iba obrazom a zvukom, žiadne siahodlhé sebaparodické dialógy, čím už aj tak každým políčkom originálny výtvor získava na atmosférickosti. Kubal prekopal známu ľudovú povesť na svoj obraz s takým zanietením a odhodlanosťou, že môžem s čistým svedomím označiť jeho Jurka za zatiaľ najlepší slovenský animovaný film a nemyslím si, že bude v blízkej dobe nejakým iným prekonaný. P.S. Výčitka americkým tvorcom samozrejme neplatila pixarovcom a ich ohromujúcim veľdielam. Náš Kubal so Zbojníkom Jurkom však nie je v ich tieni, ale čnie vysoko aj nad takým animačným kolosom, akým sa kedysi dávno stali. Žiaľ, už len v hrobe. 95%

Tie roky sedemdesiate... Neustále mám potrebu sa k nim vracať. Neustále mám potrebu hľadať a bádať v tejto kinematografickej dekáde. Predovšetkým v jej žánrovej oblasti. Pre ten nervózny pocit vyvierajúci z neustálej minimalistickej ponurosti, ktorá súčasné horory z veľkej diaľky obchádza. Čierne Vianoce mi toto tvrdenie určite nevyvrátili, ba práve naopak, utvrdili ma v ňom dosť razantným spôsobom. V tomto, údajne prvom slasheri, natočenom štyri roky pred Carpenterovým Halloweenom (ktorého všadeprítomnú podprahovú stiesnenosť pri všetkej úcte nedosahuje) je neustále prítomná snaha o inovatívne postupy, či už štylistické alebo naratívne. Sedemdesiatkovo oldschoolová, atmosférická a mrazivá záležitosť, vyniká aj vďaka takmer permanentnému udržiavaniu jednoty miesta a času, premysleným aplikovaním krížového strihu a racionálnemu jednaniu hlavnej hrdinky v podaní prekrásnej Olivii Hussey. Avšak skôr ako o slasher ide z môjho pohľadu o hru s divákovými očakávaniami a rafinovane strategickú prácu so zámerne zavádzajúcimi náznakmi. Približne v polovici filmu je nám jednoznačne predložená jedna verzia, podľa ktorej vrahom môže byť ten, o kom si to až do konca všetci myslíme. Avšak túto zdanlivo jednoznačnú interpretáciu postupne nahlodávajú pochybnosti. V závere je totiž naznačená hypotéza, že tou osobou nemusí byť vôbec ON, čiže TEN, o kom nás rozprávanie už dobrú polovicu filmu úmyselne presviedča. Môže ísť o postavu úplne odlišnú a neznámu, ktorú poznáme iba skrz hľadisko ústrednej hrdinky, čiže ju len počujeme cez telefónnu linku a až do konca o ňom vieme to, čo aj ona, teda absolútne nič, môže ísť o niekoho, s kým subjektívnou kamerou ihneď v úvode vojdeme do podkrovia internátu a celý čas tam s ním prečkáme. V tomto prípade ide o rozprávanie s otvoreným koncom a zabíjanie s krásne nemotivovaným pozadím, v ktorom sa režisérovi naviac podarilo podať obžalobu bezradnosti policajných zložiek pri pátraní. Som za obe možnosti interpretovania, avšak vzhľadom na to, o ako obrodný film v rámci svojho žánru ide, sa viac prikláňam k druhej alternatíve výkladu so zdanlivým happy endom a neuzatvoreným rozprávaním s neodhalenou totožnosťou psychopata (zvonenie telefónu v záverečnej titulkovej sekvencii tejto možnosti vyloženia príbehu len „nadržiava“). Z Boba Clarka sa mohla vyvinúť silná režisérska osobnosť s identifikovateľným rukopisom, nebyť jeho presedlania k filmom čisto rodinného zamerania. Vianočný príbeh, ktorý spustil túto vlnu, je ešte výborným navrátením sa ku klasickému Hollywoodu, no svojimi poslednými príšernosťami natočenými pre televíziu, dobrovoľne rezignoval. 80%

Priamočiara žánrovka prameniaca vo vodách road movie, vo svojej fabule však pozvoľna ústiaca do heist movie (hoci z ingrediencií robiacich road movie charakteristickým sa prakticky nevzdialime až do vyvrcholenia) nakrútená klasicky sedemdesiatkovo. Atmosféra 70's sála prakticky z každého filmového políčka (najmarkantnejšie som si to uvedomoval hlavne pri širokouhlej kamere v záberoch vyprahlých plání) a mladí Eastwood s Bridgesom štramáci ako aj za stara, chémia medzi nimi funguje ukážkovo (buddy movie je však táto snímka len z veľmi subtílnej časti). Pár scenáristických ťažkopádností prepáčim, pretože tomuto filmu o neustálej ľudskej potrebe zhromažďovať bohatstvo som podľahol. Pre tú priestorovo dokonale navodenú atmosféru 70's a 80's made in Hollywood mám proste veľkú slabosť. 75%

Iluminácia je európske vysoké umenie. Výpovednejšie a zároveň vágnejšie sa už začať nedalo. Je to jeden z filmov, kvôli ktorým jestvuje čosi ako kastovanie kinematografie velebiace „diela s témou“, kánonizovaná verzia dejín filmu ako umeleckého druhu, ktorá zo svojho zorného poľa metá všetko tupé, nízke, prázdne, nazvite si to ako chcete, ale hlavne dosaďte si tam čo chcete. Páčiť sa nič neznamená. Iluminácia sa mi páčila. Nie preto, lebo sa mi musela, ale preto, lebo ten film identifikujem ako ekvivalent abstraktnej kategórie kvality, bez ohľadu na to, že by kvalitným mal predpísane byť. Prečo sa mi páčila? Čo to je tá kvalita? ___ A trochu menej subjektivizmu by nezaškodilo. Teda nie subjektivizmu, to zavádzam, myslím písania v prvom rode, ktoré sa dá ľahko nahradiť dištancovanejším tretím rodom. Aby to pôsobilo profesionálnejšie. Ale to len tak na okraj, nie že by tu kdesi jestvoval spor o tom, že pri reflexii konkrétneho artefaktu v konkrétnych umeleckých druhoch jestvuje akási objektivita. Objektívne je totiž nemožné, že tie verzie kánonov filmu, ktoré sú nám rok čo rok predkladané ako jeho vrcholy, nimi aj vážne sú. Lebo nie sú. Žiadny Organ, Krížnik Potemkin, Siedma pečať, a síce výborné filmy, ale nič také, všetko sú to len trsy tisícok malých subjektivít, ktoré v takej miere ignorovali filmy z „toho môjho“ kánonu a „toho jeho“ kánonu a „toho jej“ kánonu, v akej ja dodnes napríklad ignorujem Felliniho. Ale už si ho pustím. Stačilo. Mimochodom, problém slovíčka recenzia vo vzťahu k slovíčku objektivita má prosté jednoslovné riešenie. Oxymoron sa volá. Poďme recenzovať. ___ Výrok teoretického fyzika Richarda Feynmana „Mám radšej otázky, na ktoré sa nedá odpovedať, než odpovede, ktoré nemôžu byť spochybnené“ je Zanussiho Iluminácia stlačená do jednej vety. Kladenie otázok ako satisfakcia ľudskej existencie, kladenie nie kvôli odpovediam, ale výsostne kvôli radosti z procesu kladenia. Preto je Iluminácia dôležitý film. Pretože tematizuje stopový prvok ľudského druhu, jeho permanentný svetaspyt posvätený dennodennou skúsenosťou. Ide na to cez ústrednú postavu, najskôr potenciálneho, neskôr regulárneho študenta fyziky Franciszka. ___ Iluminácia začala. Klavírno-cimbalová hudobná atonalita doprevádza úvodné titulky. Atak. Zhon. Hurhaj. Exponovaná je ako rozkusané rozprávanie analogizujúce tekavosť a rozličnosť Franciszkových ideí. Tento stredoškolský fyzikálny elév nastupuje na vysokú s cieľom dožiadania sa informácie. Chce vedieť viac o svete, ktorý mu fyzika môže sprostredkovať v podobe pevných a jednoznačných faktov. Kaleidoskopické rozprávanie prezentuje expresný prierez kľúčovými životnými rozhraniami jeho života. ___ Plynie striktne lineárne, postupuje od vyšetrenia prispôsobilosti zvolenému štúdiu, pokračuje fotkou z maturitného absolutória, prijímacím pohovorom, praxovaním v školských fyzikálnych laboratóriách a tak ďalej, zo všetkého len určitý drobný výsek, akýsi prchavý mikroskopický prierez dejinami jedného života. Hanblivé pozorovanie bezmenného dievčaťa zobďaleč – spoločná káva – vzájomné nažívanie – nezobrazený rozchod – zoznámenie sa s novou partnerkou – spoznávanie – svadba – hľadanie bytu – splodenie dieťaťa – prerušenie štúdia – manželské blaho – manželská rutina. Alebo najvulgárnejšia skratka Franciszkovho osobného života v jednej vete. ___ Čo sa týka výraziva, Iluminácia podstúpila kúru paradokumentárnej štylizácie. Drvivú väčšinu fikčného sveta rámuje do polodetailov a detailov, úsečných statických záberov, alebo sníma švenkujúcou a zároveň plíživo transfokujúcou kamerou. Maximálne eliminuje tie časti scén, v ktorých postavy prichádzajú do snímaného priestoru, oťukávajú sa v ňom a drzo rezignuje na klasickú výstavbu v rámci scény a sekvencie. Práve v prezentácii výlučne a len reakcií, akýchsi diváckych vhodení do stredu jednotlivých akcií s odstrihnutými expozíciami, je jej najväčšie novátorstvo a svojbytnosť. Zanussi film penetruje fotkami rôznych fyzikov, štatistickými grafmi, animáciami, prehovormi poľských fyzikov a filozofov napríklad o rozdieloch medzi rozmermi priestoru a času, čím sebareflexívne narúša kontinuálnu naratívnu niť. ___ Iluminácia ako esej na tému hľadania absolútnej pravdy postupne predkladá, že nič také vlastne nejestvuje. A už sme opäť pri subjektivizme. Svet ako konštrukt vlastnej mysle. Pre Zanussiho film je príznačný zdravý relativizmus a ustavičné spochybňovanie pevne zasadených dogiem. Netvrdí, že fyzika je možná sa čohosi ako absolútnej pravdy dopátrať, ale ide len o jeden z mnohých kľúčov k nej. Podobne ako biológia, filozofia, spiritualita, či vlastne čokoľvek, čo Zanussi kladie na rovnocennú úroveň v zmysle nemožnosti dospieť k akémusi vrcholnému osvieteniu. Pri Iluminácii, síce pevne vrastenej v konkrétnej krajine a čase, je informácia uvedená v predošlej časti tejto vety maximálne bezúčelná. Problém, ktorý tematizuje, je totiž rozložiteľný do ľubovoľného časopriestoru a aplikovateľný celoplošne. Zároveň je podvratná a ironická, keď do debát o exaktných fyzických poznatkoch namiešava šarlatánske vyjavovania životných právd prostredníctvom veštenia z ruky a kontextualizuje ich ako zásterky hĺbky veľmi lenivým spôsobom sa komusi pokúšajúce prísť na bytostný kĺb. ___ Dôležité je nakoniec tiež zdôrazniť, že Franciszek je postava, ktorá netrpí existenciálnou krízou, ako by sa mohlo zdať. Založil si rodinu a naplňujúco študuje. Nie je to tápajúci, spoločnosti odcudzený jedinec, ale človek smädný za poznaním. Fatalisticky pasívnym spôsobom sa neodovzdáva „vyššej moci“, pretože si chce zodpovedať základné ontologické, ale predovšetkým epistemologické otázky. Iluminácia tak nikdy neupadne do roviny samoúčelne zdeprimovanej Červenej pustatiny Michelangela Antonioniho, vyhoreného filmu o vyhorených ľuďoch. Nemôže, pretože Franciszek nie je Giuliana, ústredná postava spomenutého filmu. Nie je to sexuálne neuspokojený, náladový pubertiak, slaboduchá pasívna schránka, ktorá dlho blúdi a prechádza sa, ale činorodý študent majúci konkrétny cieľ: Dopátrať sa zmyslu. Pričom nejde o také to donkichotské hľadanie zmyslu života ako obecnej danosti, univerzálne nadiktovanej stratégie „toho správneho žitia“. Vôbec. ___ Franciszek je dusený ako kapor vo vodou nenapustenej vani. Nie však vo význame spoločenských reštrikcií či osobnostnej degradácie, ale v nespôsobilosti dopátrať sa akéhosi zastrešujúceho zmyslu. Teda až pokiaľ nezistí, že ten svoj zmysel žitím aktuálne napĺňa. Všetko je ale spochybniteľné. Bezvýhradnosť, nekompromisnosť, principiálna náhodilosť a smrtiaca kauzalita. Dané sú len tie. Bytostné sebautvrdenie cez rodinu a prácu. Alebo nejednoznačne rozmazaný, Franciszkom vytúžený a vlastne ironický záver? Možno. Spontánnosť a racionalita, teda láska a veda ako dve ústredné veličiny Franciszkovho života uberajúce sa vo vzájomnej harmónii ako záver jednoznačný? Možné tiež. Toto je tá kvalita? Určite áno.

Podvratnosť tohto campy filmu tkvie v tom, že sám seba štylizuje do polohy, ktorá oslavuje a velebí nevkus, hnus i oplzlosť, pričom zo spomenutých charakteristík vytvára estetický základ. Priznanou umelosťou a hyperbolizáciou všetkého zobrazeného tvorí jeden zo základných pilierov filmového campu ako estetického fenoménu. Úvodný záber filmu je venovaný kardinálnemu symbolu gýča, plastovej soške ružového plameniaka, ktorá je anachronicky dosadená do exteriéru v okolí karavanu na okraji mesta, ironizujúc tým exteriér stredostavovských domčekov, ktorý si jeho obyvatelia “ozdobujú“ totožnými dekoráciami. Diváci znalí štylistických čŕt campu plameniaka odčítavajú ako znak, ktorým sa Waters vymedzuje voči gýču, ktorého atribúty sú vo filme obracané voči nemu samotnému a ironizované. V závere film sám seba tituluje nasledovne: „Cibrenie v zlom vkuse.“ 90%

Post-avantgardné non-dialogue hetero / gay hardcore porno koketujúce s prvkami parafílie (bikerský slizák s vtákom v pochrómovanej trubici je Bravo boy so sklonmi k všetkému koženému), ohlušené vriacou drone masou na soundtracku náhodilo prekladanou dobovými šlágrami s efemérnymi mute plochami, obalené v natripovanom hippie-like záberovaní a paralelnej montáži strihajúcej medzi šuplíkmi či pneumatikami pohodenými v garáži x zanieteným makrodetailným blowjobom s ochlpením z ľudských ohanbí zaberajúcim najmenej polovicu záberu. Okrem oduševneného kameramanovho osahávania rozbujnených bobrov však za celým tým nekoncepčným defilovaním nahých tiel cítiť jasný zámer. Nivelizáciu intenzity pôžitku spôsobeného sexom so ženou / mužom / neživým strojom a tiež masturbáciou na sebe samom. Pre Halsteda je slasť z nich plynúca totožná a zrovnateľná a v nesúrodých polorozmazaných obrazoch, pričom predošlé neznamená hanobenie, ponúka svoje videnie s nábehom na metasexualitu bez najmenších donucovacích prostriedkov. Ozvláštňujúce arthouse porníčko zo žánrového praveku. 80%