danoo

Barden ako ten najnešťastnejší človek na svete je úžasný – predimenzovaná mizéria jeho sveta však nemá schopnosť vyvolať hlbšie emócie.

Pozoruhodný film Etoreho Scolu. Začína ako prvá epizóda z Včera, dnes a zajtra (1963), pretože Sophia Loren budiac veľkú rodinu v preplnenom byte ochutnáva kávu, avšak na rozdiel filmu Vittoria De Sicu kávu nevypije, je totiž určená fašistickému manželovi, a ona nie energickou osobnosťou, ale otrokom. Jej stretnutie s Marcellom Mastroiannim sa dá vnímať v zmysle Madisonských mostov (1995), Bozku pavúčej ženy (1985) či filmu Dobrú noc a veľa šťastia (2005). A záver nenecháva priestor na pochybnosti o tom, že toto dielo kumuluje všetky riešenia.

Mimo preexponovaných akčných sekvencií (v Jazernom meste) a otrepanej zápletke medzi Kilim a Tauriel je Šmakova dračia púšť strhujúcim rozjazdom pred finále podobne ako Dve veže.

Nejde ani o náboženský, ani protináboženský film, ale skôr o objektívny pohľad na dnešných pútnikov. Hlavná postava Christine sa nevybrala do Lúrd ani tak za zázrakom, ako skôr za spoločnosťou ľudí. Zázrak sa samozrejme stane, ale cesty pána sú nevyspytateľné... Bez akejkoľvek potreby priamo provokovať sa režisérka pýta zaujímavé otázky premýšľavým či humorným spôsobom.

Veľká a nádherná reflexia o zmysle života (nielen v Ríme). Sorrentinov nový film je tematicky kategorizovať takmer nemožné, pretože zaistite ide o kritiku umelcov, film o tvorivom procese spisovateľa, fenomén sklamania z Ríma a volanie po návrate ku koreňom. To všetko extaticky zahrané, natočené a ozvučené vytvára najúžasnejší divácky zážitok roka 2013!

Nie je to Senna, nie sú to ani Dni hromu, ale záverečné „odhalenie“, že Hunt bol jedný, komu Lauda v živote závidel, je ideovo na (aktuálne) „3. najlepší film“ trochu málo...

Najnovšia definícia dokonalosti. „Vesmírna odysea“ sa v Cuarónovom podaní mení na cestu človeka všeobecne. Od začiatku do konca je však Gravitácia predovšetkým filmom Sandry Bullock. Jej rola astronautky nie je nepodobná úlohe, ktorú hrala takmer pred dvadsiatimi rokmi vo filme Kým si spal, kde sa tiež vyrovnáva s osobnou stratou blízkeho. No iba tentokrát to zvládla s neuveriteľnou vyspelosťou prehlbujúcou katarziu, ktorú vo vesmíre zakúsi.

Nestáva sa často, aby sme narazili na film o skrášľovačovi mŕtvol, ktorý je navyše podaný tak sugestívne a jemne. Režisér ukazuje, že profesia „sprievodcu“ vyžaduje veľkú dávku citlivosti, pretože pozostalí reagujú nielen so smútkom, ale i hnevom a dokonca radosťou. Táto profesia nemá náboženské afiliácie - ide o uchovanie spomienky na zosnulého v kruhu jeho blízkych. Do toho je vpletená komerčná línia odhaľujúca hrdinovo detstvo, problémy s manželkiným nesúhlasom s prácou a jeho hnev voči otcovi, ktorý opustil rodinu. Uvedená rovina je trocha predvídateľná, ale kým nás tvorcovia dostanú tam, kde nás chcú mať, sú jednotlivé scény rámcované melancholicky a rytmicky, takže nám to nevadí. A odmenou je naozaj celé spektrum emócií.

Táto pocta klasickému hororu Nosferatu, eine Symphonie des Grauens (1922) je rovnako ako originál od F. W. Murnaua expresionistická a romatická súčasne. Pridanou hodnotou je pohrávanie sa s drakulovskými motívmi, camusovská úvaha o meste zachvátenom morom a nečakaný záver. Herzog bol veľkým experimentátorom a tento experiment je jeden z jeho najvydarenejších!

Poetická kritika amónie japonskej spoločnosti poňatá naskrz vizuálne. Radšej než na dialóg sa spolieha na odkrývanie emócií a myšlienok cez pretrvávajúce úsmevy a výmeny pohľadov. Aj keď sa tvorcovia vyhrali s každým záberom, kamera pôsobí experimentálne a autenticky. Vďaka tomu všetkému budú položené otázky rezonovať ešte dlho...