nascendi

Príbehovo veľmi jednoduchý film, ktorý sa dá obsiahnuť tromi slovami - tláchanie, fajčenie, skrat. To nekonečné a nenápadité hovorenie o ničom mi pripomenulo hovory u rodiny Homolkovcov v Papouškových filmoch. Nie som povolaný hodnotiť tento film v kontexte ostatných Fassbinderových diel a tak som rád najmä tomu, že som pretrpel tie strašné dialógy až do konca, ktorý asi nemohol byť iný.

Na japonské filmy som pomerne zvyknutý, ale tento mi svojou jednotvárnosťou a dĺžkou dosť prekážal. Viacerí komentátori spomínali podobnosť s Barmskou harfou, ktorá sa mi páčila omnoho viac. Knižnú predlohu som nečítal a ani nebudem a na celý film pomerne rýchlo zabudnem, pretože okrem zvýrazňovaného hladu som sa nemal na čom zachytiť.

Bežne sa mi stáva, že plný počet hviezdičiek dám 2 - 5 filmom ročne. A teraz sú to dva filmy za tri dni! Je to samozrejme iba náhoda, ale príjemná. Spotlight je naozaj vynikajúci film, a to po všetkých stránkach. Som ateista, ale vieru (tú skutočnú, intímnu, neagresívnu) plne rešpektujem. Stalo sa, bohužiaľ, že sa cirkev odtrhla od viery, rovnako tak ako sa politici odtrhli od služby ľuďom. A potom už stačilo iba zaviesť celibát, aby sa majetok, o ktorý ide každej cirkvi v prvom rade, dedením nezmenšoval. Ale celibát je proti prírode a tak vznikali a pokračujú konflikty, ku ktorým sa cirkev stavia rovnako, ako komunistický režim k politickým procesom ("áno, robili sa i chyby" alebo kecy o niekoľkých zhnitých jablkách). Pokrytectvo cirkvi je obrovské. Pasujú sa za vzory mravnosti, etiky, zbožnosti a v prípadoch zlyhania je ich prvoradým záujmom zamiesť všetko pod koberec. Takže nie iba nejakých 249 zhnitých kňazov, ale aj omnoho väčšie množstvo tých, ktorý ich zločiny kryli alebo o nich aspoň vedeli a tajili ich. Domnievam sa, že všetko pokračuje naďalej, len sofistikovanejšie. Tak nakoniec pokračuje každé svinstvo v tomto svete - od pirátov a gangstrov k bielym golierom. K filmovej stránke sa nebudem vyjadrovať, lebo som si nevšimol nič, čo by zmenšovalo môj obdiv. A dobré je, že som film videl v dobe, kedy prebieha súd s našimi hnilobami, ktoré masívne zneužívali dospelých. Problémom však je, že Slovensko nemá Vatikán, kam by túto vrcholovú hnilobu vykoplo.

Čapek s Haškom patria k mojim najobľúbenejším českým spisovateľom, Bílou nemoc som videl veľmi dávno a tak som neodolal príležitosti vidieť ju znova. Príjemne som bol prekvapený kvalitou obrazu upraveného digitalizáciou. Nepríjemný pocit som mal z upraveného záveru, ktorý do istej miery znehodnotil varovanie plynúce z podobenstva. Aj keď som spočiatku uvažoval o pridaní hviezdičky, s pribúdajúcimi minútami som od toho upustil. Aj keď mám Čapkovo dielo veľmi rád, aj keď nepopieram, že herecké výkony Haasa a Štepánka boli výborné, ale na štyri hviezdičky očakávam, že výstupný produkt bude filmárskymi prostriedkami pretvorenou literárnou predlohou a nie iba niečím, ako divadelným záznamom.

Oveho postihnutie nie je ničím výnimočným, i keď jeho prejavy sú v tomto filme (asi úmyselne) zvýraznené až do podoby karikatúry. Ide o paniku seniorov sledujúcich, ako sa svet bez väčších problémov pohybuje ďalej a oni už nie sú pripojení. Muž menom Ove je filmom, ktorý si nekladie vysoké ciele. V pokojnej nálade (s nutnými výbuchmi) plynie do nejakého rozprávkového konca. Rolf Lassgård zvládol svoju úlohu presvedčivo. Aj slniečkári môžu byť spokojní, pretože v rámci politickej korektnosti bola obsadená iránska rodina, mihol sa tam aj gay, takže to bolo v súlade s predstavami EÚ. Nenašiel som však ani jeden dôvod, aby som filmu pridal štvrtú hviezdičku.

I keď severania nakrúcajú filmy o "bývalých" pomeroch v polepšovniach a sirotincoch vo veľkom množstve (napr. Zlo, Kráľ z ostrova Bastoy, Útočisko) nerobí mi problém oddeliť tento film od ostatných. Vďačí za to nielen vynikajúcemu castingu (riaditeľ i obaja chlapci), ale i dokonalo zvládnutej atmosfére beznádeje a gradácii napätia. Úžasná bola aj živočíšna vynaliezavosť malých delikventov, ktorá čelila kolektívnemu strachu chovancov a súdržnosti vychovávateľov. Larsa Mikkelsena som videl po prvý krát, ale som presvedčený, že desivejších záporákov veľa vo svete filmu nie je.

Tento film potichu prešiel vedľa mňa a nezanechal najmenšiu stopu. Trochu som v ňom cítil Once, ale nič sa nedialo, lebo ani ten nepovažujem za mimoriadny počin. Film ma nenaštval, ani som nemusel siahať po rýchloposune, ale keď sa ma o dva týždne niekto opýta, či som ho videl, budem mať menšie problémy spomenúť si.

Konečne sa mi podarilo pozrieť si zostrih z legendárneho koncertu Queen v Budapešti. Freddie mal krátko pred štyridsiatkou (sme rovesníci) a bol vo vrcholnej forme. K skupine Queen mám osobitný vzťah, pretože je jedinou skupinou na hodnotení ktorej sa spravidla zhodnem nielen s generáciou nasledujúcou po mojej ale niekedy aj s ľuďmi z generácie ďalšej a to je už naozaj výnimočné. Koncert si zaslúži prívlastok legendárny, pretože od výberu skladieb a ich interpretáciu až po choreografiu tam všetko fungovalo na jednotku.

Tento film sa mi dosť ťažko hodnotil a ešte ťažšie je napísať k nemu komentár. Problémom je, že aj keď je to nakrútené podľa skutočného príbehu (alebo práve preto), nič ma na ňom nebavilo. Tušil som, že to nebude film, v ktorom sa dokážem stotožniť s niektorou postavou, prípadne jej konanie aspoň pochopiť, ale namiesto životopisnej drámy som sa dočkal iba chaotických prejavov ľudí, ktorých osudy mi boli úplne ľahostajné. Tak málo empatie som doprial v poslednej dobe máloktorému filmu.

Už pred jedenástimi rokmi, keď som podľa pamäti dával dve hviezdičky som tušil, že na tomto filme je niečo veľmi nezdravé. Dnes som si ho letmo pozrel a čo bolo včera tušením, je dnes istotou. Zmes jednoduchých, stráviteľných a predovšetkým režimu priateľských právd zaobalená do insitného dedinského prostredia bola ideálnym prostriedkom na vymývanie mozgov, osobitne, ak sa podávala v rozprávkovom balení. Takéto niečo pravdepodobne dodnes nakrúcajú v Severnej Kórei, aj keď tam nemajú Friča, Sováka s Hrušínským a Lohniským.