nascendi

Ďalšia facka môjmu zámeru pozrieť si všetky filmy s hodnotením 80 % a vyšším. U Buñuela, rovnako ako u Felliniho, Antonioniho, Truffauta, Jakubiska a čiastočne i u Bergmana dochádza oproti stavu zo 60. rokov minulého storočia k výraznej zmene môjho postoja voči týmto ikonám svetovej kinematografie. Chápem, že mali nejaké fóbie z detstva, nejakých démonov, veď to sa stáva. Ale prečo hneď o tom nakrúcať filmy? Koľkí z divákov budú takí empatickí, že dokážu ich dielam rozumieť tak, ako to ich tvorcovia predpokladali? Ale nechcem kritizovať divákov, keď ide o film. Tento film som doslova pretrpel. Náboženská problematika ma nezaujíma a keď sa ešte podáva málo zrozumiteľne a rozporuplne, tak je to film pre niekoho iného, aj keby jeho filmárska kvalita bola bezchybná.

Otec a otec asi nikto nebude pokladať za filmové veľdielo, a ja dvojnásobne nie. Pierre Richard aj s Gérardom Depardieuom sú u mňa na čiernej listine. Napriek tomu som sa počas filmu párkrát zasmial a pozrel som si ho v pohode, pretože Pierre Richarda tlmili v jeho nemotornosti a Gérarda Depardieua v jeho podobe s lokomotívou. Takže, ako som už spomenul v úvode, žiaden zázrak, ale na tri hviezdičky film dosiahol aj u mňa.

Dlho som sa rozhodoval, či tomuto zvláštnemu filmu dať tri, či štyri hviezdičky. Mal atmosféru, ponurosť, surovosť i viac než slušné herecké výkony niektorých predstaviteľov. Pravdepodobne i literárna predloha (nečítal som) bola zaujímavá. Najviac k rozhodnutiu prideliť tri hviezdičky prispela chaotickosť a žánrová neujasnenosť filmu. Chtiac nechtiac som ho musel porovnávať s Vláčilovými Stínami horkého léta, a tam o dosť prehráva.

V rámci prehliadky filmov môjho neobľúbeného Woodyho Allena som si pozrel Zlaté časy rozhlasu. Je to spomienkový film, pravdepodobne s autobiografickými črtami, veď Woody celoživotne kladie seba do centra svojich umeleckých výtvorov. Tento film sa mu celkom podaril a tri hviezdičky si zaslúžil. Podiel na tom má najmä fakt, že v ňom Woody nehrá a tak napĺňa moju predstavu umelca, ktorý lepšie píše, než hrá.

Po filme Underground je mi už nad Slnko jasné, že Emir Kusturica ako režisér a ja ako divák nie sme kompatibilní. Kusturicove filmy mi pripomínajú to, čo neznášam na časti Jakubiskových filmov. Neberiem nikomu jeho záľubu v Kusturicovej tvorbe, ale ja sa už jeho filmom budem vyhýbať.

Linklaterovu trilógiu som sledoval v poradí 2-1-3, pričom jednotkou pre mňa ostáva dvojka, čo je v rozpore s mienkou väčšiny. Ja som vnímal tie tri beforovky ako počas očarenia, počas precitnutia a počas dezilúzie. Napriek prudko odmietavým vyjadreniam niektorých mojich obľúbencov (mat.ilda) považujem aj túto časť za zaujímavú, závažnú a mne blízku. Predpokladám, že mnoho manželských, či mileneckých dvojíc prešlo touto fázou bilancovania, či prehodnocovania, ktorá nie je príjemná, pretože ukazuje rozdiel medzi očakávaniami a ich naplnením. Napriek tomu, že ide o čisto konverzačný film, ktorý by bol vhodný aj do divadla, som sa ani na chvíľu nenudil a hlášky typu (hele kozy a ahoj pse) ma vôbec nepobúrili, lebo takto nejako sa množstvo ľudí vyjadruje bez toho, aby v tom videli niečo neprirodzené. Písať o hereckých výkonoch je zbytočné. Zvládli to obaja, i keď Julie Delpy o poznanie lepšie. A tak ako u Bournovskej trilógie, aj u tejto si prajem, aby nikto neprišiel s nápadom spraviť z toho tetralógiu, veď KDD (každý dolár dobrý).

Bohom zabudnuté deti sú zaujímavým a podnetným filmom. Na pozadí lásky učiteľa a bývalej žiačky film nastoľuje množstvo problémov a otázok, ktorých riešenie je odlišné, ako ponúkajú idiotskí stúpenci multi-kulti a integrácie za každú cenu. Deti a mladí ľudia vo všeobecnosti sú málo tolerantní k odlišnostiam oveľa menšieho rozsahu, ako je hluchota. Navyše je komunikácia s hluchým jedincom podmienená naučeniu sa posunkovej reči. Na druhej strane bolo úsmevné a sympatické, akí boli postihnutí mladí ľudia "ukecaní" v spoločnosti seberovných. Ruky sa im len tak mihali a v miestnosti vládlo ticho. Už som niekde napísal, že som sa bez problémov zmieril s tým, že už ani raz nevystúpam na Téryho chatu, keď mám TEP kolena. Tak prečo má niekoľko, hlúpym smerom orientovaných, aktivistov snahu dožičiť postihnutým ľuďom za spoločné peniaze všetko to, k čomu majú prístup zdraví. Je to rovnako hlúpa idea, ako snahy šialených socialistov vziať peniaze bohatým a rozdať ich chudobným, aby mal každý rovnako. Aj tu platí rozumný výrok: nemôžeme si byť rovní, keď nie sme rovnakí. Je asi zbytočné dodávať, že film je ako celok veľmi príťažlivo nakrútený a obaja herci v hlavných úlohách sú skvelí (vlastne nielen oni).

Je pre mňa málo pochopiteľné, že som na tento film, videný pred mnohými rokmi, zabudol. Bol totiž predobrazom dvoch remakeov (Braček, braček 1981, Osina v zadku 2008) a viac, či menej podobných filmov (48 hodín, Utečenci a Drž hubu!). Ale originál je originál, aj keď chybičky sa nájdu. V každom prípade by sme otravnejšieho chlapa, než akého zahral Jacques Brel, ťažko hľadali. Pre ním kapituloval aj Lino Ventura a ten nekapituloval pred hocikým.

Hra Edmonda Rostanda patrí medzi klasiku, ktorú by mal poznať každý trochu vzdelanejší človek ešte pred vstupom do dospelosti. A keď sa nedokáže prehrýzť jej stránkami alebo navštíviť divadlo (ktoré je spravidla bez rýchloposuvu), má možnosť pozrieť si túto vydarenú filmovú verziu, ktorej skreslenie oproti predlohe je minimálne. Môže sa v nej nadchýnať veľkolepou výpravou a kostýmami, oceniť že bol ponechaný pôvodný veršovaný text a potešia ho herecké výkony dvíhajúce celok na pozoruhodnú úroveň. Gérarda neznášam, ale tu som ho toleroval. Napriek tomu si viem predstaviť aspoň troch francúzskych hercov, ktorí by vtlačili postave Cyrana väčšiu vierohodnosť. Ale to je vec názoru. Ak chcem mať tolerované vlastné názory, musím tolerovať názory ostatných.

Túto hru som si často púšťal z LP, takže divadelný záznam mi k doterajšiemu dojmu pridal iba vizuál. Nedokážem označiť hru, ktorú mám z produkcie DJC najradšej, viem iba, že Dlouhý, Široký a Krátkozraký patria k najobľúbenejším. A úvodné slovo Zdeňka Svěráka patrí k absolútnej špičke. Vyváženosť zložiek, z ktorých je hra poskladaná je jej najsilnejšou stránkou.