nascendi

K znesiteľnosti filmu prispieva Havaj a dobré piesne.

Môj najobľúbenejší film s Elvisom, pretože vďaka chytľavým melódiám a Ursule ho dokážem prežiť bez straty desiatky.

Aj keď je tento koncert prvým, ktorý bol vysielaný cez satelit do celého sveta, koncert v roku 1968 sa mi páčil viac. Havajský koncert predstavuje začiatok Elvisovho úpadku, ktorý navonok signalizoval jeho gýčovitý outfit, neprirodzené grimasy a trápne figúry na konci skladieb. Pripomínal viac vianočný stromček, než kráľa rokenrollu. Našťastie bola nespochybniteľným plusom koncertu jeho gradácia, takže druhá polovica bola plná dobre zaspievaných superhitov. Celkovo bol koncert pre mňa, ako Elvisovho fanúšika, miernym sklamaním, ale nepopieram, že pre divákov, ktorí ho poznajú menej mohol byť veľkým zážitkom.

Som presvedčený, že s týmto dokumentom môže byť spokojný aj dlhoročný fanúšik Elvisa, za akého sa pokladám. Film je pozoruhodne vyvážený, nič v ňom nie je na úkor iného a kombináciou hovoreného slova s filmovými zábermi sa dosiahla jeho vysoká informatívnosť. Nechýba hudba ako v nepodarenom dokumente Jak šel čas s Elvisem (2007) a opäť je zastúpená v primeranom množstve. Najviac ma zaujal popis Elvisovho detstva, zdrojov jeho neskoršej tvorby a vlastností, ktorými disponoval a ktoré mu umožnili tú nevídanú dráhu. Je veľmi príjemný pocit vidieť po čase dokument, ktorý má všetko, čo výborný dokument má mať.

Elvisova sedemročná prestávka asi súvisela s nástupom Beatles, Rolling Stones a množstva ďalších beatových skupín. V priamej konfrontácii s nimi by pravdepodobne nemal úspech zaručený a bolo preto rozumné počkať a skvelým comebackom sa prihlásiť, aby si poslucháči uvedomili, že je stále tu a má čo ponúknuť. Koncert som kedysi dávno videl v rakúskej televízii, ale nepamätám si, či tam bola aj tá doplňujúca časť s choreografiami, ktoré ma neoslovili a skladbami, ktoré sa mi pozdávali iba čiastočne. Preto dávam iba štyri hviezdičky. Nepopierateľné však je, že práve tento koncert bol z hľadiska Elvisovej kariéry zaslúžene prelomový.

Nedokážem sa zbaviť porovnávania a omnoho kvalitnejším filmom Kód Enigmy. Zatiaľ čo Kód Enigmy mal jasne definovaný cieľ a cestu k nemu, tento film mi pripadal ako lov na príliš mnoho zajacov. Chcel byť historickým, romantickým, špionážnym, kriminálnym a ktovie ešte akým. A takto to nefungovalo. Keď k tomu pridám málo výrazných hercov, prekomplikovanosť vzájomných vzťahov postáv, ktoré stvárňujú a iné dôvody na zdvihnutie obočia, potom pôvodné tri hviezdičky sú tak akurát.

Pred časom som sa rozhodol nehodnotiť dokumentárne filmy, pretože si myslím, že je závislejšie od zobrazovaného, než od umenia filmárov. Prvú výnimku som urobil pri Hanákových Obrazoch starého sveta, druhú činím dnes. Ennia Morriconeho obdivujem už veľmi dlho, videl som viacero programov približujúcich jeho život a dielo, ale žiaden z nich to nepojal tak komplexne a príťažlivo, ako práve dopozeraný film môjho obľúbeného Giuseppe Tornatoreho. Napísať niečo o výnimočnosti až genialite Ennia Morriconeho považujem za zbytočné. Tvorí jeden z pilierov môjho kultúrneho povedomia.

Pre mňa je sviatkom každé stretnutie s Ennio Morriconem a nerozhoduje, či je to niektorá z mnohých hudobných kreácií k filmom alebo dokument približujúci život a proces tvorby majstra. Pravdou je, že mnoho z jeho skladieb nepoznám a tiež je nemálo skladieb, ktorým nerozumiem, pretože nie som hudobne vzdelaný a z klasickej hudby si vyberám iba hrozienka. S práve zhliadnutým dokumentom som veľmi spokojný.

Nemusím zdôvodňovať, prečo je Ennio Morricone mojim najobľúbenejším skladateľom filmovej hudby. Koncert Dánskeho národného symfonického orchestra mi interpretáciou jeho skladieb pripravil hudobný sviatok. Uvedomil som si, ako umne sú poskladané všetky zvuky, ktoré zaznievajú z filmového plátna. A nie sú to iba zvuky hudobných nástrojov, ale aj hlasy, pískanie a nástroje, ktoré slúžia iba ako vyludzovače zvuku. Dánom sa interpretácia skladieb majstra Morriconeho darí. Jediný drobný problém som mal so zaradením hudby z Krstného otca. Morricone má predsa množstvo ďalších krásnych melódií, ktoré na koncerte nezazneli. Ale to iba na okraj.

Zaujímavý film, ku ktorému som sa dostal úplnou náhodou. Humorno-satirickou formou uvažuje nad tým, kedy je tá správna chvíľa na to, aby sme rázne povedali dosť, keď nám po kúskoch uberajú z našej slobody, voľnosti a práv. Kalkulujú s našou ľahostajnosťou, nepozornosťou, nedostatkom obozretnosti pri tom, ako z nás kúsok po kúsku mizne. Bojím sa, že film nie je z ďalekej budúcnosti. A pokúšam sa predstaviť, koľko dát a práv som už ľahostajne kdekomu poskytol.