nascendi

Ťažko sa mi píše komentár k tomuto filmu. Po rokoch som kvôli nemu navštívil kino. Odporučil mi ho môj najobľúbenejší z užívateľov. Na rozdiel od Karla Maya, od ktorého som neprečítal ani jednu knihu, od Julesa Vernea som prečítal všetko dostupné a kvôli nadšeniu nad Tajomným ostrovom som vlastne išiel študovať chémiu. Na budúci rok uplynie 50 rokov od môjho vstupu do Filmového klubu. Mám prečítané dostatočné množstvo filmovej literatúry, Sadoulovými Dejinami filmu počnúc, takže mená ako bratia Lumiérovci, či Georges Meliés sú mi dostatočne známe. Filmy Martina Scorseseho napriek ich dĺžke mám rád. Je preto až nepochopiteľné, prečo ma Hugo, namiešaný zo samých kvalitných ingrediencií nezaujal. Možno to spôsobil pre mňa neobvykle silno pustený zvuk, možno blízkosť plátna, vďaka ktorej bolo všetko, vrátane nedostatkov, vidno zreteľnejšie. Hlavne mi však chýbala atmosféra. Američanom sa vo všeobecnosti nedarí vytvoriť atmosféru niektorej z európskych krajín a ešte popritom aj posunúť koleso dejín o sto rokov nazad. Podľa mňa sa to nepodarilo ani Scorsesemu, aj keď použil obvyklé rekvizity a postupy. Nepáčilo sa mi množstvo zbytočných odbočiek, ktoré zdržovali posúvanie deja dopredu. A nepáčila sa mi ani oslava filmu a umenia vôbec takouto formou. Že ma iritovala celá postava zasekávajúceho sa Sachu Baron Cohena, už ani nemusím dodávať. Celkovo teda skôr nenaplnené očakávania, než sklamanie. V každom prípade trochu závidím divákom, ktorí sa dokázali nad toto všetko povzniesť a prežili to, čo Scorsese do filmu chcel vložiť.

Už samotný autor predlohy Jean Giono patrí k tým autorom, od ktorých som nedokázal dočítať ani jednu knihu. Nádej, že nákladné sfilmovanie tento dojem významne zmení neumrela posledná, ako obvykle, ale medzi prvými. Nemal som síl dopozerať film až do konca a tak sa vzdávam možnosti ho hodnotiť.

Nemôžem naďalej považovať Hvězdu za nadpriemerný film, za ktorý som ho hodnotil podľa blednúcich spomienok. Nepozdáva sa mi jeho atmosféra, ani celkové vyznenie. Herecké výkony vynikajúcich hercov ho nemohli spasiť. Predtým nakrútený film Štyridsaťštyri o vzbure v Kragujevci tiež nebol bezchybný, ale určite bol uveriteľnejší.

Ani sa príliš nečudujem, že film patrí do trojstovky najobľúbenejších. Tvári sa to ako sci-fi príbeh, neohrození americkí vojaci opakovane štrkocú závermi svojich gumipušiek, otvárajú sa pyramídy i srdce domorodej dievčiny a na konci sa spoja domorodí proletári celého sveta, aby zvrhli vládcov. Úžasnejšie, ako fantázia tvorcov môže byť iba rozpočet, ktorý si netrúfam ani približne odhadnúť. Najhoršie na filme bolo, že úžas, ktorý sa ma pri niektorých scénach zmocňoval, bol úžasom nad nekompetentnosťou tvorcov, ktorí prehajdákali veľké peniaze na vytvorenie tohto paškvilu.

Načretie do zásoby filmov z predvianočnej ponuky a vytiahnutie Hviezdneho prachu znamenalo pre mňa príjemné prekvapenie. Na film sa mi nielen príjemne pozeralo, ale vychutnal som si aj sprievodnú hudbu. Nie som povolaný mudrovať nad pseudoproblémami týkajúcimi sa žánrovej roztrieštenosti, schopností režiséra, hercov, úrovne trikov a pod. Prekvapil ma Robert De Niro a po jeho gayovskom Shakespearovi už prestávam hádať, akej hereckej úlohy by sa nezhostil so cťou. Počas filmu som uvažoval iba nad tým, pre akú vekovú skupinu je film určený. Dospel som k číslu 10+, aby som sa do intervalu zmestil aj ja.

Málokedy vidím maďarský film. Viem, že Miklós Jancsó je známy režisér a tiež, že jediný film, ktorý som od neho videl, ma nenadchol (A mali 17 rokov). Nemám potrebu hrať sa na filmového fajnšmekra a vyzdvihovať nejaké pozitíva tohto filmu. Skôr mi prišli na um slová, že smrť jedného človeka je tragédia, smrť tisícok je iba štatistikou. Presne ten pocit som postupne nadobúdal počas sledovania filmu. Ku koncu ma už absolútne nezaujímalo kto je kto, a kto v tých nezmyselných zabíjačkách vlastne víťazí. Spokojnosť sa dostavila, až so záverečnými titulkami.

Je možné, že ide o priemerný, možno až nadpriemerný film. Problém je v tom, že som ho nedokázal dopozerať. Akonáhle zacítim faloš a pózerstvo, všetky ostatné prednosti strácajú pre mňa hodnotu. Som poznamenaný filmom Griffin a Phoenixová (originálom z roku 1976), ktorý nastavil nedosiahnuteľnú úroveň a aj keď som videl niekoľko ďalších filmov z problematiky osôb postihnutých nevyliečiteľnými chorobami, dotiahli to aspoň na nadpriemernú úroveň, čo sa tomuto filmu v mojich očiach nemôže podariť.

Po dlhej dobe maďarský film. Podľa popisu komédia, podľa videného nejaká smutno-trápna moralitka. Príbeh dvoch bývalých chovancov detského domova, ktorých minulosť pripútava k zemi spoľahlivejšie, ako nestvrdnutý asfalt topánky. Napriek nespornému talentu a premyslenému modus operandi platí aj na nich Murphyho zákon, že každý stúpa po kariérnom rebríčku dovtedy, kým neobsadí funkciu, na ktorú už nestačí. Príbeh je príliš vykonštruovaný a v záujme toho, aby sa dej pohyboval dopredu sa príliš nehľadí na logiku, ani vierohodnosť. Takže som uveril iba citový chlad oboch predstaviteľov, ktorý má spoľahlivé korene v detskom domove.

Prečítal som niekoľko kníh o Chaplinovi, videl som takmer všetky jeho filmy a preto som bol mimoriadne zvedavý na Attenboroughov film. Chaplin ostáva v mojich spomienkach nespochybniteľnou veličinou, a tým nemám na mysli Chaplina ako herca, scenáristu, režiséra, či hudobného skladateľa. Uvedomujem si, aké ťažké je vtesnať pestrý, dramatický a dlhý život umelca do 143 minút. Našťastie sa to režisérovi s výraznou pomocou Roberta Downeyho Jr. veľmi dobre podarilo. Obraz, aký vytvorili je primerane autentický, štýl rozprávania je nenásilný a divákovi poskytuje všetko dôležité, čo by chcel o Chaplinovi vidieť, aj keď nie je príliš oboznámený s jeho dielom. Bol som s filmom mimoriadne spokojný a dlho bude v mojej pamäti doznievať.

Aj keď som veľký ctiteľ Charlieho Chaplina, pri opätovnom sledovaní jednej z jeho prvých grotesiek som sa iba párkrát usmial. Tie začiatky pred 107 rokmi sú poznať. Ale bez nich by nebol Chaplin, ktorého najlepšie filmy pretrvávajú až do dnešných časov>