Reklama

Reklama

Nejsledovanější žánry / typy / původy

  • Drama
  • Komedie
  • Akční
  • Krátkometrážní
  • Animovaný

Poslední recenze (122)

plakát

K zázraku (2012) 

Úprimnosť je cenná ľudská vlastnosť. Ak k niečomu, či niekomu pristupujete úprimne, spätná reakcia zvykne byť vcelku pozitívna. A taký prístup k divákovi uznáva T. Mallick, jeden z najosobitejších režisérov poslednej doby. Do diel, ktoré tvorí, vkladá svoje myšlienky, svoje pocity, svoju vlastnú osobnosť. Potom tým, ktorí sledujú jeho film a sú pripravení otvoriť sa, Mallick naskytne nevšedný divácky zážitok. Už predošlý Mallickov Strom života bol plný rozporuplných reakcií a rozdelil diváka na dva tábory. Bol dokonalým zážitkom pre tých, čo uznávajú jeho tvorbu a nudným, prázdnym eposom o živote bez akejkoľvek podstaty pre menej zainteresovaných. Kto však videl jeho najnovší počin K zázraku, vie, že tentoraz zašiel ešte ďalej. Mallick experimentuje, čo sa strihu týka a nenecháva svojej povesti nič dlžný ani po obsahovej stránke. A práve neortodoxné metódy v jeho tvorbe sa stali čímsi, čo mu umožňuje rozlišovať sa od jeho kolegov a hlavne, amerických konvencií. Príbeh spočíva v milostnom trojuholníku. Neil (Ben Affleck), aj napriek tomu, že je ženatý s Marine (Olga Kurylenko), svoju životnú cestu stále ešte len hľadá zatiaľ, čo Marine je pevne rozhodnutá ostať po jeho boku. Novopečení manželia však časom začnú prežívať ťažké obdobie a nezhody medzi nimi neustále narastajú, čo vyústi v nie práve priateľský rozchod. Neubehne veľa času a Neil spoznáva susedku Jane (Rachel McAdams), ktorá v ňom prebúdza city z inej dimenzie. Je príjemná, rozvážna a v Neilovych očiach určite príťažlivá, zato Marine je ako nezastaviteľný prúd emócií, kriku a melanchólie. Ďalšou postavou je kňaz Quintan (Javier Bardem), ku ktorému sa ľudia chodia spovedať so svojimi problémami, pričom sám ťažko hľadá tú správnu cestu. Komunikácia medzi postavami prebieha vskutku neštandardne. Dialógy sú krátke a strohé, v podstate nevyhnuté len na orientáciu v deji. Affleck, aj napriek tomu, že je najčastejšie objavujúcou sa postavou vo filme, hrá len druhé husla. A tak všetky obavy naprieč jeho neohrabaným herectvom v tomto smere sú zbytočné. V poväčšine scén, kde vystupuje, vidieť predovšetkým jeho chrbát, vlasy, či iné menej dôležité časti jeho tela. Režisér ho vkladá do deja ako nástroj, s ktorým ženy manipulujú a divák sa tak neraz stane svedkom scény, kde Jane, či Marine (snímané spredu) predstavujú hlavný zdroj konverzácie s Neilom. Preto miestami divák nadobúda pocit, že samotné postavy sa rozprávajú s ním, pričom on so situáciou nedokáže pohnúť. V popredí stojí vizuálna stránka, ktorú si na starosť zobral opäť pôsobivý kameraman Emmanuel Lubezki (Strom života, Potomkovia ľudí). Postavy sú síce skúpe na slovo, no zmyselne sa pohybujúce v priestore, čím vyjadrujú nielen svoje vnútorné prežívanie, ale aj svoju osobnosť, ktorá sa vyvíja, s čím súvisia aj neustále obmeny prostredia. Chvíľu ste v slnečnom Paríži a o pár sekúnd už na veternej prérií niekde na americkom vidieku, kde sa pasú byvoly. Navyše, nebol by to Mallick, keby tieto pôsobivé, až transcendentálne scény nemali aj hlbší zmysel. Neilov vzťah s Marine je často snímaný v pohybe, pri jazde autom, alebo vo vlaku. S Jane je to zase opačne. Zábery sú v pomalom až ospalom tempe, čo symbolizuje práve kontrast medzi týmito dvoma ženami. To the wonder je poetickou sondou do duše milujúcich ľudí, ktorá nás prevedie ich životmi skrz impozantné vizuálne divadlo. Láska ako ústredná téma filmu je nekonečná a takisto budú nekonečné aj analýzy a debaty na Mallickovo ďalšie z radu okázalých diel.

plakát

Intimní osvětlení (1965) 

Česká nová vlna je považovaná za výrazné umelecké hnutie šesťdesiatych rokov a za vrchol, ktorý český film doteraz neprekonal. V jednej generácii sa zišli talenty, ktoré si kvalitou tvorby získali meno nielen na domácej pôde, ale aj v zahraničí. A do tejto šťastnej konštelácie neodmysliteľne patril aj Ivan Passer ako režisér, ktorý natočil jeden z najlepších filmov tej doby. Intímní osvětlení predstavuje vo viacerých aspektoch invenčný debut scenáristu a režiséra Passera. Passerovi so scenárom vypomáhaliJaroslav Papoušek a Václav Šašek. Divákovi posunuli pomerne jednoduchý dej na malom priestore, s neveľkým počtom postáv. Tú hlavnú predstavuje Karel Bambas (Karel Blažek), čoby riaditeľ mestskej hudobnej školy. Po desiatich rokoch sa stretáva s kamarátom a bývalým spolužiakom, dnes členom oblastného symfonického orchestra. Ako starí známi si majú čo povedať, režisér nám však ponúka len krátky úsek ich stretnutia. Najprv spolu stavajú dom, potom sa vyberú na pohreb, cvičia skladby a nakoniec sa v podnapitom stave rozprávajú o všetkom možnom. Množstvo nehercov na čele s Blažekom spočiatku narúša pocit vierohodnosti, no časom tento fakt splýva s celkovou výstavbou a rukopisom režiséra. Passer narúša klasickú dramatickú stavbu. Film člení na akési krátke filmy, poviedky. Každá má svoj úvod, jadro i záver. Navyše, reálny čas viackrát splýva s filmovým. Za zmienku stojí desaťminútový úsek, kde kvarteto hudobníkov nacvičuje skladbu, pričom Passer neustále prestriháva na ženy, ktoré sa v neprítomnosti mužského pohlavia nudia. Vedú dlhé rozhovory o hlúpostiach či vyrušujú kvarteto pri nácviku. Divák takýmto spôsobom vníma čas ako reálny a spomínaný nácvik skladby sa zdá byť nekonečný. Aj vďaka tejto scéne hudba stráca status len ilustračného sprievodu a stáva sa výrazovou zložkou, ktorá mení nielen rytmus filmu, ale často aj jeho vyznenie. Intimní osvětlení sa inšpiruje postupmi francúzskej novej vlny, talianskeho neorealizmu a iných významných umeleckých hnutí. Dokazuje to nielen už spomínaný spôsob montáže, práca s nehercami, ale aj udalosti odohrávajúce sa v reálnom čase, na reálnom mieste, pričom konanie postáv je zbavené patetickosti a teatrálnosti. Avšak v tomto prípade nehovoríme o filme, ktorý sa zaoberá závažnou sociálno-politickou témou (ako v českej novej vlne bolo zvykom). Passer stavil na jednoduché, všedné situácie plné humorných vložiek a obyčajných ľudských problémov. Česká nová vlna vznikla ako odpor voči socialistickej schematickej tvorbe. Autori Novej vlny vystupovali s cieľom zobraziť pravdu. Intimní osvětlení je toho príkladom a Passer vo svojej debutovej snímke aj po rokoch má čo povedať, má čim očariť, má prečo byť obdivovaný.

plakát

Přerušený kruh (2012) 

Tatérka Elisse (Veerle Baetens) a bluegrassový muzikant Didier tvoria v novej belgickej komornej dráme pár, ktorý čo nevidieť preskúša osud. Narodí sa im dcéra Maybelle ( talentovaná Nell Cattrysse), ktorú skeptický Didier (Johan Heldenbergh) sprvu nechcel, no časom sa stala jeho neoddeliteľnou súčasťou. Maybelle však lekári časom zistia leukémiu a mladý pár stojí pred ťažkou životnou skúškou. Nestrácajú však nádej a aj vďaka blízkym priateľom a hudbe, ktorá ich spája, ťažké chvíle prežívajú statočne. Didier je ateista a osud svojej milovanej dcérky vkladá do rúk odborníkov zatiaľ, čo Elisse verí, že človek sa po smrti stane hviezdou na oblohe. Aj to je jeden z ťažko zlučiteľných prvkov, ktoré tento vzťah má a po smrti ich jediného potomka sa tieto rozdiely ešte viac prehĺbia. The Broken Circle Breakdown je tak filmom o láske, ťažkom osude a dvoch navonok šťastných, no odlišných ľuďoch, ktorí časom strácajú silu ďalej spolu žiť. Viera v boha tu stojí v ostrom kontraste s vedou. Svedčí o tom aj dlhý monológ v jednej zo scén, kde rozzúrený Didier po koncerte pred plnou sálou šíri svoj negatívny postoj voči cirkvi, ktorá sa podľa jeho slov stavia proti vedeckým pokusom a bráni tak medicíne vyvíjať sa, čím priamo zvaľuje smrť svojej dcéry na tento fakt. Mladý belgický režisér Felix Van Groeningen vo filme The Broken circle breakdown rozvíja dej i samotné postavy prostredníctvom nelineárnej štruktúry, či inak povedané, dej plynie nechronologicky. Divák sa tak dostáva do styku s viacerými kódmi, ktoré mu spočiatku nie sú jasné, no časom ich tento komplikovaný štýl rozprávania deja odhalí. V konečnom dôsledku však tieto zodpovedané otázniky nepredstavujú niečo, bez čoho by sa divák nezaobišiel. Film plný emócií a ľudskej bolesti naprieč životom je vlastne len midcult postavený na triviálnom príbehu, ktorého koniec je predvídateľný a odhalené nejasnosti nepodstatné. Navyše, režisér často siaha po lacných fintách s cieľom vyvolať u diváka podobné pocity, ktoré prežívajú hlavní hrdinovia na plátne. Pohreb Maybelle sprevádza prudký dážď a (zbytočné) intímne scény zase sladké, romantické tóny nesúce sa v pomalom tempe. Devízou filmu sú však nádherné hudobné vložky v bluegrassových tónoch, ktoré spestrujú dej a predstavujú akúsi harmóniu so situáciami, v ktorých sa vyskytujú. Muzikanti pri pozitívnych scénach hrajú veselo a naopak, pri tých smutných, melancholickou hudbou brnkajú na citlivé struny diváka. Hudba sa tak stáva neoddeliteľnou súčasťou filmu a dotvára filmu atmosféru. Ani početné negatívne pocity z tejto melodrámy nemenia nič na tom, že tento belgický midcult – počin zabojuje o cenu Európskeho filmu roka, na karlovarskom festivale bol uvedení v sekcii Desať európskych režisérov očami Variety (kde u tamojšej kritiky pochodil) a už teraz čelí obrovskému úspechu v rodnej krajine. Zásluhu na tom má aj znamenitý soundtrack, rozhodne stojí za počutie.

Poslední hodnocení (2 149)

Šílený Max: Zběsilá cesta (2015)

14.05.2015

Mami! (2014)

03.05.2015

Zabil jsem svou matku (2009)

30.04.2015

Divočina (2014)

17.04.2015

Žena od vedle (1981)

13.03.2015

Kingsman: Tajná služba (2014)

21.02.2015

La partita lenta (2009)

20.02.2015

Božský (2008)

19.02.2015

Hon na lišku (2014)

14.02.2015

Reklama

Reklama

Reklama