Biopler

Výborná, minimalistická réžia, no hlavne precízna, si získa diváka už hneď v úvode kedy sa to pre hlavného hrdinu nečakane zvrtne. Snímanie z pohľadu hrdinu podmazané hudbou kapely The Smiths a zvlášť legendárnym riffom skladby How Soon Is Now? vs sledovanie zvyšku sveta so všetkými ruchmi je pôsobivo vymyslené a chirurgicky presne zostrihané. Na týchto záberoch či sekvencii som si zgustol. Taktiež na protagonistovom raketovom konaní keď ide do tuhého. Fassy je perfektná voľba, je to herec, ktorého máte radosť sledovať a ťahá celý film aj keď skrz voice-over si otravne viackrát opakuje ako nezmäknúť, byť v strehu, držať sa plánu, neimprovizovať a pod. Zároveň skrz jeho bravúrne herectvo a Fincherove zručnosti sa podarilo tvorcom získať si diváka na stranu vraha, dá sa povedať, že chceme vidieť za oponu ako svoje kúsky realizuje. To všetko v komornom hábe, dôkladne pripravenom pre potreby diela. Režisér neváha odľahčiť napäté scény, napr. vo výťahu keď sa okoloidúci spýta či Killer nepotrebuje pomôcť s tou mŕtvolou, skrátka brutálne číry čierny humor. Humorista Zdeněk Izer sa dostal do filmu skrz prerozprávaný vtip o Nemcovi a medveďovi (citujem záver vtipu Izera - "Poslyš, že ty sem nejezdíš střílet?" odvetí medveď Nemcovi, ktorý ho nie a nie trafiť). To keď som počul, tak mi to vyčarovalo spomienky na starý kameňák. Toto dielo má potenciál zrieť s každým ďalším pozretím. Aj preto mu dávam predsa len plné hodnotenie.

Klobúk dole pred výkonmi všetkých hercov. Už dlho ma nedostala dráma takto do kolien. Hugh Jackman hrá vetrom ošľahaného muža, ktorý má z materiálneho pohľadu na človeka všetko. Je to jeho život, ako v jednej replike nezabúda zdôrazniť, a on si ho zariadil tak, že má dve deti s dvoma rôznymi ženami. Býva v krásne zariadenom byte, má okúzľujúcu partnerku. V práci mu to perfektne ide a dokonca si ho vyhliadol kandidát v primárkach, aby mu pomohol s kampaňou, čím sa mu črtá kariérny posun. Ale predsa mu vzťah so starším dospievajúcim synom neklape ako by rád chcel, ako by ho ako muž mal rád pod kontrolou. Mladý chalan je vzpurný, ťažko čitateľný, kdesi v hĺbke zasiahnutý rozvodom rodičov. Keď sú oni traja spolu, vtedy akoby ožíva... akoby sa potvrdzuje stará pravda, že tí dvaja (rodičia) sa v dieťati stali jedným telom. A to nové telo ich až existenciálne potrebuje mať čo sa týka sprevádzania životom pri sebe oboch, nechce ich vidieť rozhádaných a od seba. Zen McGrath pôsobí v roli syna trochu neobratne, ale pre mňa sú jeho vyjadrovania, neistota, naopak, skvele stvárnené. Totižto on sám má so sebou problém a ťažko ho pomenúva, ale postupom času sa k jadru dostávame. Akosi ho však nevie stále pochopiť otec, a nepomáha ani keď sa k nemu nasťahuje syn. A toto nepochopenie, nemožné pod nánosom všetkého balastu okolo, je jeho prekliatím. Skvele naň sedí Kristov citát z evanjelií, ktorý som čítal v jednej úvahe k filmu: "Kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu?!" Veru, šťastný život detí je šťastím aj rodičov, v tomto prípade otca. V tejto snímke je znázornený opak a spolu s dojemným záverom ukazuje divákovi archetypálne dôsledky postoja mnohých súčasníkov, ktorí žijú svoje životy tak, akoby ich život sa mal točiť len okolo toho na čo aktuálne majú chuť, akoby os sveta prechádzala ich chrbticou, akoby stále len hľadali vlastné šťastie. Dôležitým momentom snímky je aj rozhovor otca Petera s jeho vlastným otcom, ktorého hrá Anthony Hopkins. Tento herecký starček v minimalistickej roli zhrnie to čo robí mnoho mužov vo výchove keď je to ťažké a čo mu on sám radí - "len sa cez to treba preniesť". Tak to robil on a vyšlo to, avšak tiež to poznačilo jeho vzťah so synom. Jeho syn našťastie netrpel psychickými problémami, no dnes je doba iná a to sa mu snaží vysvetliť Peter, ale márne. Dnešná generácia Z skrátka vyrastá v digitálnom veku kedy je potreba vzťahov kľúčová a tento film to majstrovsky vykresľuje.

Táto vecička zreje u diváka s každým ďalším pozretím. Pri prvom sledovaní som si všimol, že dáma sa pred zaspatím nejako zmyselne hladí a potom to isté na ňu skúša muž, ktorý sa akoby epizódne objaví v tom celom. Taktiež dáma je v určitých záberoch jasne braná bez prádla a tiež to má niečo vypovedať. Pri druhom zhliadnutí mi začalo vŕtať v hlave poschodie vs prízemie (teda podvedomie/sen vs vedomie), tajná dáma so zrkadlom miesto tváre, ktorú nie a nie dobehnúť, a potom scéna, v ktorej sa zreteľne muž pozerá do zrkadla a my ako diváci vidíme jeho odraz. Po zasiahnutí nožom sa mužská tvár mení na zrkadlo, to skrátka musí mať súvis s tajnou dámou. Toto dielo je tajnička a chce nám čo to vypovedať o žene ako takej, o jej vnútre, o tom s čím bojuje v mužskom svete, dá sa to skvele chápať v kontexte doby a zvlášť vo filmovom priemysle. Mierim na to, že veruže v 40.rokoch bolo režisérok ako šafránu. Na prvú ma napadá akurát Leni Riefenstahl, známa Nemčúrka z dôb 2. svetovej vojny, ktorá točila propagandistické snímky. Späť k dielu - režisérka využíva filmový jazyk, aby objasnila ako sa dáma túži zmeniť či premeniť v mužskom svete, ako o tom sníva a ako sa jej to nedarí, avšak po mnohých pokusoch objaví svoje skutočné ja a nebojí sa byť i aktívnou (hodený nôž do tváre muža). Skvele využíva strih, v tej dobe tzv. skokový, ktorým znázorňuje ako sa prediera hlbšie do svojho podvedomia. Robí tak skrz schodisko, ktorým symbolizuje stúpanie nahor, do vyšších poschodí jej psychiky. Kľúč je povestný, ako ho protagonistka postupne vypľúva a užíva, tak tým myslím chce povedať, že odomyká potenciál, otvára svoje trináste komnaty a získava sebavedomie. Šokujúco pôsobí záver kedy vidíme jej smrť. Chcem sa zmieriť s tým, že sa jedná o metaforu, kde smrť znamená vzkriesenie vedomia. Ale čital som aj iné výklady snímky. Aj to svedčí o viacerých kľúčoch pri odomykaní pochopenia jej obsahu. A to je známka kvality a nadčasovosti.

Je to krásna road-movie so starčekom, ktorý je veľmi uveriteľný. Pri všetkých stretnutiach, rozhovoroch z neho sála múdrosť šedín, hlavne s akým kľudom rozpráva o skúsenostiach a strastiach zo svojho života. Z tých road-movie čo som videl je najviac klasickou, ktorá spĺňa heslo "cesta je cieľ". Je to pomalé dielo, ale nie nudné. Pomalú jazdu dedka narúšajú ľudia, zväčša splašení stresujúcim životným štýlom ako napr. dáma čo veľmi často zráža vysokú zver keď sa ponáhľa do práce. Paradoxne je to normálny Lynch, aj keď príbeh starého dedka jazdiaceho na starom traktore je abnormálny. Nejedná sa o lacný sentiment, viď nepresladený koniec, i preto dielo spĺňa tie najprísnejšie kritériá.

Na tomto filme obdivujem formu vyprávania príbehu. Je to odklon od tradičných konceptov teen komédií či drám a v začiatku som pociťoval takú, nazvime to príjemnú neistotu ako sa dej bude vyvíjať. Dielko dýchne dojmom nenápadnosti a skrz hlavného hrdinu v začiatku introvertnosti, no písaním denníka anonymnému adresátovi dojem začína zextrovertnievať. Zaváži výber témy, že je to istým spôsobom nepríjemná sonda do dospievajúcej duše mladíka, ktorý je ináč vo všetkom chytrý + sympaťák. Ale stále niekde vzadu v makovici je niečo nespracované... z detstva či až teraz z dospievania? Toto je niečo nevypovedané, vlastne až do úplného záveru, a cielene sa k tomu blížime, i keď nepriamo. V náznakoch sa niečo dá tušiť keď spoznáva nových spolužiakov/kamošov a vedie s nimi rozhovory. Vo filme je krásne zachytené ako sa z možno navonok nie príliš obľúbeného mladého muža stane fajn parťák, ako zakúsi priateľstvo a povedzme, že aj prvú lásku. Emma Watson je prirodzená kráska a chalanov priťahuje ako magnet + perfektne sa hodí do príbehu, podobne aj jej bráško Patrick v podaní Ezru Millera. Veľmi zábavnou a trefnou je aj Mae Whitman, ktorá si strihne aj stíhačku v roli Mary Elizabeth a celkovo jej to seklo. Film sa vkusne neberie vážne, keď v scéne pred tunelom mládežníci nepoznajú song Heroes od Bowieho :) to ma podrž. Ale je pekné, že sa k tomu snímka v závere, opäť vkusne, vráti. Celkovo staré dobré eighties a začiatky nineties znejúce na plesoch či nostalgicky z magnetofónových pások pohladia dušu. Snímka je unikát, lebo zatiaľ som nevidel film, ktorý by si sfilmoval sám spisovateľ a musím uznať, že je to veľmi dobré, nakoľko duch knihy sa mohol kľudne vytratiť keby to mal v rukách niekto iný. Takto je to krásne melancholické, jemne nevinné, ale veľmi dobre popisujúce problémy teens, ktorým čelia, ako sú mnohokrát ponížení v detstve, ako to zatrasie ich sebavedomím na dlhé roky, ako sa cítia menejcenní.

Dokument, ktorý je dôkazom, že ani 14 rokov vo väzení nezničí ducha, ktorý je neobmedzený a Jukl s Krčmérym sú toho jasným a krásnym dôkazom. Ich nezlomnosť po návrate z väzenia, kedy videli ako komunizmus zničil duchovenstvo, je to najviac zapamätateľné pre mňa. Veľmi mi imponuje, že dielo dôkladne vykreslilo podhubie pre neskoršiu činnosť Jukla s Krčmérym, mierim na osudové stretnutie s Tomislavom Kolakovičom. O ňom som nevedel a na veľkej ploche sa jeho osobnosti dostalo patričnej významnosti. V tom snímka chytí za srdce, ako aj napriek hrôzam vojny či neskôr komunizmu sme ako ľudstvo prepojení... ako človek človeka dokáže nadchnúť hoci reč môže byť prekážkou. Snímka je zaujímavá aj v tom, že poodhalí bežne nedostupné zábery na Bratislavu tých čias, zo súdnych procesov, na výlety tandemu či na Sviečkovú manifestáciu. Je to dôstojný pomník jednej epoche našej histórie, ktorá vonkoncom nebola ružová k jednotlivcom, ale scelila ľudí k nenásilnému odporu.

Aj keď vás nemusí chytiť téma, po filmárskej stránke sa bavíme o skvoste. Réžia je fascinujúca, dychberúca, hýriaca nápadmi. Vyprávanie príbehu skrz prelínačky, dvojexpozície, famózny strih, kameru, spomalené zábery, titulkovanie... dbá sa aj na detaily pri predstavovaní vedľajších postáv či miest ako "skrýša", v mnohom sú to neopozerané námety. Myslí sa aj na humor, napadá ma z fleku scéna po rabovačke obchodov, ktoré majú na svedomí Shorties - "Ďakujeme, že ste si nás vybrali" (nápis v interiéri obchodu ako poďakovanie zákazníkom). Film sa valí ako tsunami vpred a po predstavení úvodného tria, a jeho neskoršej rozlúčke s ním, sa do popredia votrie ústredná postava úplne nenápadne... neskôr vzniká tandem s najmilším gangstrom, aby o zopár minút už bolo všetko ináč... Dielo prekvapuje zvratmi, naturálnymi scénami, ktoré sa nemaznajú ani s deckami, premyslenými konekciami medzi postavami a po druhom pozretí do seba všetko krásne zapadá. Aj na prvý šup čudný knockout Knockouta v závere je ozrejmený a uveriteľný. Bolo mi jasné ako sa príbeh vysporiada s protagonistami, no tým, že ich koniec zariadili malí fagani akými boli kedysi oni sami... čo dodať? Kruh sa uzatvára, nový cyklus začína, geniálne.

"Nepoznám tvrdohlavejšieho človeka, a to trénujem McEnroea." odznie v snímke z úst jedného z trénerov na margo starého Williamsa. Aj tak sa dá vystihnúť charakter zarputilého otca, ktorý má sen, jeho dcéry mu uveria a on ich neoblomne vedie k jeho naplneniu. Neváha odpálkovať prekážky v podobe ziskuchtivých agentov, individuí, ktoré sa votrú do priazne keď zacítia šancu... Je to film o otcovstve, o predstavení muža v pozadí úspechu jeho dcér. A o tom ako sa dokáže ponížiť, obetovať. Veľmi mi imponuje, že hoci to navonok pôsobí ako prechádzka ružovou záhradou, lebo dcéry majú talent a zdravé sebavedomie, ktoré im buduje otec, snímka nekončí triumfálne, ale prehrou na prvom poriadnom turnaji. Tým nepatrí do škatuľky s nápisom "american dream". Film nemá problém si diváka podmaniť príjemným a presným Smithom, ale aj oboma mladými predstaviteľkami Singleton & Sidney. Presvedčivý je v snímaní tenisu ako hry, herečky si prešli ozaj poriadnym tréningom a dávajú do toho ozaj všetko a na plátne to vyzerá perfektne. Pomimo ich cesty narazíme aj na Capriati či Samprasa, čo viac si priať? :)

Prenádherný film. Hlavne prvá časť je excelentná, v ktorej je Barryho život ako sínusoida a každá vojenská i životná skúsenosť ho posúva inam. Veľmi baví sledovať ako sa už v začiatku sebavedomý charakter ďalej a ďalej posúva, ako ho nezlomí aj chvíľkový nezdar, ba naopak, ako sa z prekérnych situácií dokáže svojou prefíkanosťou dostať. Druhé dejstvo už nie je dobrodružné, je zasadené okolo rodinného krbu kde na Barryho číha jeho nevlastný syn a viem si predstaviť, že sa z toho mohla vykľuť silnejšia dráma ako len to, že mladík po jednom strete opustí radšej sídlo. Toto, čo mi kapánek chýba, je zase vrchovate nahradené líniou príbehu okolo jeho vlastného syna, ktorá je preň tragédiou. Holt, karma je zdarma, dalo by sa povedať. Barry žne v živote to čo zasial. To by malo byť posolstvo filmu, ktorého forma povýšila žáner "historický film" na absolútny majestát. Každá scéna akoby vyliezla z plátna najväčších svetových maliarov, vypiplané scény do najmenších detailov, krásne prírodné farby, bez náznaku gýču... a dychberúce scény pri sviečkach. Poctivá práca, ktorú cieľovka ako ja, dokáže vysoko oceniť.

Krásny film ako detstvo samo. Kto nezažil dedinu v skromných pomeroch, dielo plne nedocení. Uher je majster v jej obrazoch, zvykoch... tentokrát detskými očami kedy huncúti robia vilomeniny, snijú sny či špehujú nahotu dievčat. Páči sa mi ako filmovým jazykom skrz akoby flashforwardy a strihy režisér projektuje predstavy mladíka. Film je bohatý na množstvo epizód, ktoré vyčaria mnohokrát úsmev z podarených hlášok, no vedia i zamraziť. Babka nepustí zlatý toliar po mužovi, aby sa zaplatilo doktorovi nech lieči choré decko ("A truhlu mi za čo kúpiš? Alebo ma chceš pochovať len tak v plachte ako žobráčku?"). Babka radšej uvarí bosorácky nápoj či polievku, no hlavne že to posvätí vzývaním Boha i Krista. Jáj, tieto dedinské čáry-máry mixované s vierou... zbohom, zdravý rozum. Babka však ďalej každou druhou hláškou zabáva - "Jáj, akých Vianoc sa to len dožijeme? Šípky nemáme." Pán kaplán neváha odvetiť fašistom na ich slávnosť: "Pas ovečky moje, povedal Pán. Každý máme svoje ovečky i svojich baranov." Za všetkých ešte podarená postava, že Amerikánka v podaní Hany Grissovej... a jej podarený muž, Ľudo Reiter aj s jeho štýlovým chraplákom: "Bodaj by krava zdochla aj s gazdinou... Podpálim, všetko podpálim!" :) kokos, takáto dvojička nechýba veru na žiadnej dedine. Tvorcovia bavia bizarnými scénami ako šmykľavý vŕšok na cintoríne počas pohrebu ("Pane Bože, prečo nás tak tresceš?") či keď na pozadí vojny nám ukazujú ako si ľudia uťahovali z udalostí natoľko, že mäsiar neváhal vo výklade vedľa busty nejakého nacistického pohlavára vyložiť aj prasaciu hlavu, ako bustu :)