Biopler

Dohoda zloduchov pri zabití veľvyslanca v Royal Albert Hall bola, že strelec vystrelí pri kantáte presne v okamihu, kedy jedenkrát zaznejú činely. Nacvičujú si akciu tým, že si napočúvajú niekoľkokrát gramofónový záznam skladby. A keď začne koncert, každý vie, kde má byť a čo robiť. Na tento nápad s činelmi kopla múza Hitchcocka, keď videl komiks, v ktorom bol ukázaný muž, ktorý ráno vstane z postele, ide do kúpeľne, vykloktá, oholí sa, osprchuje, oblečie sa, naraňajkuje sa. Potom si nasadí klobúk, oblečie plášť, vezme si malé kožené puzdro na hudobný nástroj a vyjde na ulicu, nasadne do autobusu, ide do mesta a dorazí do Royal Albert Hall. Zamieri do šatne, zoblečie sa, otvorí kožené puzdro a vytiahne malú flautu, pripojí sa k hudobníkom mieriacim na pódium. Hudobníci ladia svoje nástroje, tento muž sa však len posadí na svoje miesto. Príde dirigent, dá znamenie a začne veľká symfónia. Muž tam sedí, čaká, obracia stránky s notami. Náhle sa vzpriami na stoličke, uchopí flautu, priloží k ústam a na určité gesto dirigenta vyletí z flauty jeden tón. Potom uloží flautu do puzdra, nenápadne odíde z orchestra, vezmi si klobúk a plášť, vyjde na ulicu. Nasadne na autobus, dôjde domov, navečeria sa, ide do svojej izby, potom kúpeľne, vykloktá, oblečie si pyžamo, ľahne si do postele a zhasne svetlo. Príbeh „muža jednej noty“ bol inšpiráciou pre napätie s úderom činelov.

Hitchcock prvotne pracoval s ideou, že hrdinka filmu, matka unesenej dcéry, vie perfektne strieľať z loveckej pušky. Zloduchovia ju mali v scéne v kaplnke zhypnotizovať a v takomto stave ju odviesť do sály Royal Albert Hall, aby ona zabila veľvyslanca. Neskôr od tohto nápadu upustil s odôvodnením, že ani najväčší profesionál v streľbe by pod vplyvom hypnózy možno nemieril úplne presne.

Scéna z filmu odohrávajúca sa u zubára pôvodne nebola zamýšľaná, mala to byť scéna u holiča. Tesne pred nakrúcaním totižto Hitchcock videl film Jsem uprchlý galejník (1932), kde bola podobná scéna. Po tomto celom presunul scénu do ordinácie zubára, vyladil ďalšie detaily, ktoré sa mu už medzitým prestali páčiť.

Hitchcock trval na obsadení postavy Abbotta Peterom Lorrem. Páčil sa mu z filmu M (1931), lebo mal vyhranený zmysel pre humor a aj vzhľadom k nízkej postave bol charakteristický svojim dlhým prevlečníkom siahajúcim až po päty. Vraj tak mu prischla prezývka „Dlhý prevlečník“.

Hitchcock pri realizácii narazil na problém s cenzúrou, a to konkrétne v tom, že anglická polícia nebýva ozbrojená. Práve políciu chcel využiť pri zajatí atentátnika v scéne v Royal Albert Hall. Cenzor bol zaujatý a tvrdil, že táto situácia bude škvrnou v dejinách anglickej polície. Nakoniec Hitchcock zlomil cenzora, že policajti použijú staré zbrane, konkrétne pušky. Cenzor to opodmienkoval, že si ich nesmú priniesť so sebou, ale že si ich zaobstarajú v starožitnostiach. Tým sa malo ukázať, že polícia nemá vo zvyku používať strelné zbrane. To Hitchcocka vytočilo a lišiacky sa z toho vyzul tak, že nakoniec v scéne prichádza nákladné auto a priamo z neho si policajti berú zbrane do akcie.

Melville odkazuje na Dassinov film Rififi (1955) scénou lúpeže. Obe sa totiž odohrávajú na rovnakom mieste, v klenotníctve na námestí Vendôme.

Jean-Paul Gaultier, francúzsky módny návrhár haute couture a známy nekonvenčnými návrhmi s motívmi korzetov, mariniek a plechoviek, pre New Yorker povedal, že tento film mal značný vplyv v rozhodnutí vstúpiť do sveta módy a stať sa módnym návrhárom.

Záverečný záber na žeriavy tiahnuce nebom sú odkazom na počiatok filmu, kedy sa ešte pred vypuknutím vojny objavil rovnaký motív. Prepojenie počiatku i konca diela je vyjadrením večného obnovovania lepších časov, taktiež, že po vojne sme nezostali živí len pre odkaz skazy, lež pre nový život.

Snímka je intímnou spoveďou režiséra, ktorú vystaval ako mozaiku vtipných, metaforických, absurdných i surrealistických scén. Istú inšpiráciu čerpal z Felliniho 8 ½ (1963) a vykreslil svojho umelca ako muža považovaného okolím za mimoriadne úspešného, no ktorý si nie je istý sám sebou a myslí si, že v živote zlyhal.

Jedná sa o prvý film, ktorý režisér nakrútil v domovine a s mexickým ansámblom od jeho debutu Amores perros (2000).

Po diagnostike zhubného nádoru v júli 2004 mala byť pre Andreu jediným východiskom operácia na mníchovskej klinike, no bolo na ňu potrebných minimálne 150 tisíc dolárov. Príbuzní preto založili finančnú zbierku, na ktorú prispeli aj Andreini kolegovia z pornopriemyslu. Pomoc ponúkol i vydavateľ pornomagazínu Hustler Larry Flynt. Nakoniec sa podrobila operácii, no už v decembri 2004 Andrea ochoreniu podľahla.

Režisérka Natálie Císařovská pôvodne zvažovala dokument aj kvôli svojej dovtedajšej profesii. V Česku sa námetu chytilo viacero tvorcov, no toto filmové spracovanie ako jediné odobrili pozostalí členovia rodiny. Režisérka sa téme venovala dlho, až 7 rokov.

„Andrea je ambiciózna, chce byť hviezdou a spraví pre to čokoľvek. Môže za to jej povaha, alebo sú na vine ľudia, ktorí ju vychovávali? V každom prípade nič neľutuje, žije naplno, nepovažuje sa za obeť osudu. Andrein príbeh by mal viesť k zamysleniu, ako so svojím telom nakladáme, ako mu načúvame, či ho naozaj vlastníme a či je to len objekt alebo nástroj,“ prezradila o filme debutujúca režisérka.

Pre režisérku Natáliu Císařovskú bola dôležitou skôr životná cesta Andrey Absolonovej, teda ústrednou postavou nebola bezprostredne Andrea. Poslúžila ako inšpirácia k výpovedi na tému tela a ženského vnímania. Režisérka tvrdí, že toto je ten správny materiál cez ktorý sa to dá uchopiť a ukázať. To upokojilo predstaviteľku Nataliu Germani: "Chcela som hrať svoju Andreu, nie tú reálnu. O nej som vedela len základné informácie."

Herečka Natalia Germani komentovala natáčanie slovami: "Určite sme to nerobili prvoplánovo a našim cieľom nebol erotický film. Má to byť sonda do vnútra ženy, ktorá sa rozhodla urobiť to, čo urobila, hoci to ľudia okolo nej považovali za absurdné. Sama bola strojcom svojho osudu."

Hitchcock s odstupom času rekapituloval, že v snímke boli určité veci, ktoré by už neskôr nepoužil. Spomínal večierok z oslavy boxerského zápasu kedy je nalievané šampanské a je jasne zobrazené ako pení, ako sú v ňom bublinky. Má sa pripíjať vrátane hrdinky, no zistí sa, že nie je prítomná, lebo odišla s niekým iným. A tak už šampanské nepení.

Morricone spomínal, že spolupráca s Leonem mala pre jeho ďalšiu kariéru značný vplyv. Keď mu v strižni púšťal Leone scénu za scénou, hovoril mu, čo by si tam predstavoval, akú náladu si vybaví pri scéne a aká by tam mala byť hudba. Morricone si jeho námety zapisoval. Pri záberoch sa dostali aj na prázdnu cestu, ktoré chcel Morricone urýchliť dopredu, no Leone pri nich zastal a spýtal sa: “Sem nedáš žiadnu hudbu?” Morricone odvetil, že veď to je iba prázdna ulica. Leone kontroval: “Ale i ona by predsa mala mať nejaký svoj zvuk či tón.” Leone skrátka neznášal ticho, ak nemalo avšak nejaký význam a bol to on, ktorý primäl Morriconeho premýšľať nad možnosťou dať viac priestoru zvláštnym zvukom. Aj takým akým je vytie kojota v záverečnom diele trilógie Dobrý, zlý a škaredý (1966). Každopádne, po tomto dialógu sa Morricone začal, okrem vlastnej hudby, viac sústrediť aj na doplňujúce ruchy a zvuky. Používal ich buď samostatne, alebo ich citlivo vkladal priamo do svojich kompozícií.

Keď si Leone a Morricone spolu pozreli film v kine Quirinale, cítili, že to nebolo úplne ono. Leone doslovne prehlásil: “Dosť hrozné, že?” Morricone len pritakal. Obaja si uvedomili akým smerom sa chcú do budúcna vybrať. Morricone vycítil, čo Leone chce. Pochopil, že postavy musia mať svoju vlastnú hudbu. Tá musí reprezentovať ich vlastnosti i charakter. A navyše s jej pomocou dokresľovať určitú iróniu a situáciu, ktorá obsahuje vnútorné pnutia. Spolu si prešli motívy, ktoré mal Morricone zložené už skôr, taktiež doplnil nové, inšpirované spoločnými rozhovormi. V melódiách boli prítomné kostolné zvony, flauta, gitara, no aj Bachova fúga, ktorú Morricone mal tak rád. A taktiež motív hvízdania. Morricone požiadal priateľa z detstva, Alessandra Alessandroniho, málo známeho hudobníka, aby mu prišiel do štúdia zahvízdať. Výsledkom je neoddeliteľná súčasť najznámejších skladieb. Morricone sám prehlásil, že bez Alessandroniho a jeho znamenitého hvízdania by nebol hudobný efekt tak dokonalý.

Pre Leoneho znamenal film finančný prepadák, pretože musel platiť advokátov v súdnom procese s produkčnou spoločnosťou Jolly. Tá nakoniec previedla prostriedky na inú spoločnosť a hoci Leone na súde vyhral, peniaze nikdy nevidel. S oboma produkčnými spoločnosťami sa stretol a povedal im, že s nimi už nikdy pracovať nebude: “Keď som im to povedal, tak mi okamžite napadol názov filmu – Pre pár dolárov naviac. Samozrejme, že som vtedy nemal ani čiarku scenára, vedel som iba, že chcem, aby vo filme znovu hrali Clint Eastwood a Gian Maria Volonté.”

Film sa stal najnavštevovanejším filmom roku 1964 v Taliansku a keď sa v januári 1967 dostal do amerických kín, zinkasoval okamžite 3,5 milióna dolárov. V tom čase však už boli natočené dve pokračovania. Rozpočet bol smiešny, iba 200 tisíc dolárov.