Macejko

Môj inštinkt mi navrával, že sa dočkám filmu, ktorý sa mi páčiť nebude, v krajnom prípade filmu, ktorý označím za blbosť. Naozaj som ale nečakal, že sa dočkám nepochopiteľnej, psychotickej SRAČKY, oproti ktorej bledne od závisti aj záver Ružových snov a tvorba Larsa von Triera. Pointu postrádajúce a na seba nenadväzujúce scény, prelievajúce sa modro-fialovo-oranžové filtre, nápisy behajúce cez obrazovku, postavy chovajúce sa ako päťročné deti, resp. dospelí retardi... Vraj poetický film. Iste, ak je "poetický" synonymom k "prijebaný".

Majster Fincher to natočil tak dobre, že po väčšinu stopáže až bije do očí, ako si ho táto látka nezaslúžila. Nech už je scenár akokoľvek dobrý a nech už je detektívna zápletka akokoľvek pútavá, pre režiséra Fight Clubu, Se7en a Social Network to celé v konečnom dôsledku pôsobí takpovediac až príliš prízemne. Samozrejme, výnimkou je každá scéna a vôbec celý príbeh Lisbeth Salander v podaní skvelej Rooney - to je "fincherovaníčko" ako má byť. Rozmýšľam, aké geniálne by to mohlo byť, ak by sa príbeh zbavil Craiga a nechal vyšetrovať iba ju.

Čo sa týka réžie a hercov, ťažká profesionalita. Ako celok ma však film ani raz nestrhol, hoci ma rozhodne nenudil. Trochu ma to ale mrzí, rád by som bol nadšený podobne ako niektorí.

Spočiatku super. Obdivuhodne zrelo zrežírované a v dialógoch doslova brilantne presné - Kronerovi sa podarilo vynikajúco zachytiť štýl reči dnešných mladých. Väčšinu fráz som ja sám pri nejakej príležitosti použil alebo ich doteraz niekedy používam a v podaní ústredného dua má niekoľko z nich dokonca nábeh na to stať sa kultovými hláškami. Film taktiež pekne zachytáva atmosféru Bratislavy a herecké výkony sú takmer dokonale civilné - obrovskú pochvalu smerujem hlavne k Jakubovi Gogálovi. Lenže potom to prišlo. Scéna na streche domu s výhľadom na mesto. Michal Nemtuda sa rozpráva s Kristínou Svarinskou. Príšerné, hrozivo napísané a obludne zdurené romantické dialógy ako z rannej hnačky Rosamunde Pilcherovej ochromili moju nervovú sústavu spoľahlivejšie ako pol litra morfia. Myslel som si, že skoršia scéna na balkóne (s rovnakými aktérmi) bol iba Kronerov drobný ústrel a že po tejto drobnej nepríjemnosti sa pôjde opäť štýlovo ďalej. Ale kdeže. Až v tejto scéne to vypuklo naplno. Doslova VŠETKY najtrápnejšie klišovité drísty, ktoré človeka napadnú a ktoré sa už nikto neunúva ani len parodovať (!!!), si dali míting práve v "Lóve". Nedokážem pochopiť, ako človek, ktorý preukázal tak nezanedbateľný talent v písaní pomerne bežných konverzácii, dokázal napísať toto monštruózne NIEČO. Iste, potom sa zase išlo ďalej po tej "správnej" koľaji a ja som sa mohol opäť dobre baviť. Avšak nebolo mi súdené dopozerať film v tomto stave. "Romantika" (veľmi veľké úvodzovky) sa totiž s drvivou silou znova prihlásila o slovo a ja som mal znova chuť kričať od takmer až fyzickej bolesti, ktorú mi TO spôsobovalo. Vo svetle tohto scenáristického zverstva je potom fakt, že Nemtuda (hlavný hrdina) je po väčšinu filmu dosť slabý a nepresvedčivý (s niekoľkými výnimkami, ako napr. scéna na recepcii), iba slabým prdom počas atómového výbuchu. Ešte nikdy sa mi nestalo, že som si chcel nejaký film pozrieť znova a pritom vedieť absolútne presne, ktoré scény budem natvrdo a s husou kožou vyvolanou nepríjemnými spomienkami preskakovať.

...the hell did I just see? To, čo zhruba tri štvrtiny filmu bolo dejovým oblúkom síce nevybaveným, ale predsa dobre fungujúcim sledom epizódok zo vzťahu mladého poštára (veľmi slabo hrajúci Juraj Nvota) a cigánky (chrumkavá Iva Bittová), sa v záverečnej polhodine doslova zo sekundy na sekundu zmenilo na totálne mimózne WTF, kde skoky v čase a priestore (ktoré predtým pôsobili ako príjemný autorský zámer) prestali dávať akýkoľvek zmysel a kde vôbec celý film začal pôsobiť, akoby režisér ku koncu natáčania dostal do daru nejaký špičkový fet z Ameriky.

Ultra-patetické, ultra-americké, ultra-cheesy. A predsa aj nehorázne epické a veľkolepé. Narozdiel od slabej dvojky, teraz som Bayovi zobal z ruky. Prehľadne nasnímaná a adrenalínová akcia je jedným slovom úžasná, Steve Jablonsky asi ešte nezložil lepšiu hudbu a nová herecká posila v podobe Rosie Huntington-Whiteley prekvapivo prijateľne hrá. Čistá esencia filmového popcornu - nesofistikované a bez mozgu, ale zároveň ťažiace z tohto faktu maximum. Kráľovsky som sa bavil, chcem to vidieť znova a ľutujem, že som si to nevpálil v kine.

"Aspoň si zapamätáš, že ojebávať sa nepatrí!" Prekvapujúco nie-trápne. Ba čo viac, je to naozaj fajn zrežírované, realisticky pôsobiace, má to výborného Miroslava Gulyasa ako kvázi-vajdu Žiga a hlavne - nesnaží sa to divákovi vnútiť žiadny názor. Žiadna agitka, oslavujúca rómske etnikum sa teda nekoná. Dá sa povedať, že vždy, keď scenár vystaví hrdinov rasovému útlaku od bielych, je tento moment vyvážený situáciou, kedy sú to naopak Rómovia, kto sa zachová ako primitívne svine. Chvályhodné. Škoda len otrasného hlavného hrdinu (celým filmom prepláva s jedným vymeteným výrazom a vždy, keď otvorí ústa, je to číre utrpenie) a hroznej hudby, ktorá dookola opakuje jeden otravný melancholický motív. Každopádne, príjemné slovenské prekvapenie.

Vysoká škola improvizácie v podaní komediánych bohov. Neuveriteľne vtipné, briskné, inteligentné. Slovenská Partička je oproti tomuto iba relácia s kopou trápnych, koktajúcich a nevtipných amatérov.

Melancholiu som sa rozhodol zhliadnuť s tým, že motyka možno vystrelí a ja budem prekvapený. Nebol som. Už od úvodných, neskutočne spomalených záberov, ktoré sú tak strašne "art", že je to skoro až smiešne a pripomínajúce paródiu, som vedel absolútne presne, ako bude vyzerať zvyšok filmu. Nezmýlil som sa - akonáhle skončili tieto úvodné umelecké mindžoviny, začal pomerne klasicky natočený snímok (ak sa za "klasicky natočený" dá označiť snímok manifestu Dogme 95 - kymácajúca sa a takmer výhradne ručná kamera a skoro až absencia akéhokoľvek definovateľného režijného vedenia), iba sem tam pretínaný obrazmi tripovitejšieho razenia. Aj napriek mojej neznášanlivosti k artfilmom je potiaľto všetko relatívne OK, pretože rovnako bol natočený aj režisérov predchádzajúci film Antikrist, ktorý sa mi v rámci možností páčil. Lenže práve tu nastáva kameň úrazu. Antikrist sa mi vcelku páčil preto, lebo bol za a) atmosférický a za b) krutý, hardcore a drsný. Práve vďaka tomu sa dali prehryznúť fantasmagorické vsuvky ako napríklad "hovoriaca líška". Melancholia ale nič podobné neobsahuje. Prakticky ani jedna zo scén nie je vyhrotená ani zďaleka tak, ako by zo scenára malo logicky vyplynúť a ako som to ja ako divák očakával. Film je bohatý na situácie typu "namiesto príhovoru začne matka nevesty znevažovať koncept manželstva", "psychicky zrútená Kirsten Dunst sa nanominuje do domu svojho švagra, ktorého to evidentne serie", alebo "čerstvo vydatá Kirsten Dunst si zatrtká s takmer neznámym chlapom pri golfovej jamke", avšak ani z jednej (!!!) z týchto potenciálne zaujímavých živných pôd žiaden, opakujem žiaden výraznejší konflikt nevzíde! Namiesto toho sledujeme trojicu ľudí vo veľkom prázdnom dome, ako hodinu a pol nerobia a nepovedia nič, čo by stálo za reč, zatiaľ čo sa k Zemi ako tichá hrozba blíži planéta Melancholia, ktorá do nej možno narazí, možno nie. Dalo by sa povedať, že Melancholia je v podstate Antikrist, ak si z neho odmyslíte všetky tie údery polenami do rozkroku, krvavé ejakulácie, strihania klitorisov a dokonca, čo ma zarazilo najviac, aj väčšinu symboliky. Najnovší Trierov počin je totiž až prekvapivo priamočiary a scén, pri ktorých by som sa pýtal sám seba "co tím chtěl básník říci" je skutočne minimum. Je mi úplne jasné, že presne takto schopný tvorca Trier chcel, aby to vyzeralo, a je mi jasné, že množstvo ľudí v tom celom nájde neskonale hlbší zmysel, než sa podarilo mne. A pritom som sa naozaj snažil. Snažil som sa nájsť v tom filme skrytý zmysel, posolstvo, čokoľvek. Avšak potom som si niečo uvedomil. Uvedomil som si, že nechcem hrať s režisérom jeho hru. Pretože v tej hre pozná pravidlá iba jeden jediný človek: on. On a nikto iný. A na to ja odmietam pristúpiť.

Na Tarantinove pomery málo šťavnatých hlášok. Zostala len zábavná brutalita. Filmová jednohubka, pri ktorej nepotrebujem ďalšie zhliadnutia.